Bolo to v roku 255, keď v Rímskej ríši panoval cisár Valerián. Jeho božstvom bolo Slnko. Uctieval ho ako živú bytosť, ako božstvo, ktoré dáva život všetkému. V tom roku cisár vydal nariadenie, aby ľud štyri dni po zimnom slnovrate prinášal Slnku obetu. Kresťanstvo už bolo dosť rozšírené a kresťania si volili rozličné formy protestov. Niektorí sa nechali trestať a zatvárať a iní si povedali, že ako protest prinesú obetu tomu, koho oni pokladali za Slnko a Svetlo svojho života a koho prijali ako jediného Boha – teda Ježišovi. Takto sa postupne 25. december stal dňom Vianoc. Ich slávenie sa tak rozšírilo po celom svete, že dnes takmer niet človeka, ktorý by si aspoň trochu nespomenul, že počas týchto sviatkov treba byť aj trochu dobrý, trochu sa venovať svojej rodine, niekoho obdarovať... A robia to aj ľudia, ktorí sa už ani nezamýšľajú nad posolstvom Vianoc. Kresťan katolík by k nim rozhodne nemal patriť
Ten, kto príde na svätú omšu v deň Narodenia Pána bude v čítaní počuť niečo ako oslavnú pieseň z úvodu Jánovho evanjelia. Je to chvála na Slovo, ktoré je pred všetkým. Len ťažko môžeme uvedomiť, že aj tieto jeho slová sú písané ako protest. Ján ich napísal okolo roku sto po Kristovi. Bol to čas, keď sa začali šíriť bludné náuky. Zvláštne je, že ľudia v prvých bludoch nepochybovali o tom, že Ježiš Kristus je Boh. Problém im robilo prijať skutočnosť, že bol aj človek. Nevedeli sa vyrovnať s myšlienkou, že by mohol trpieť, zomrieť, všetko stratiť, prehrať... Svedkovia cítili potrebu reagovať, a tak vznikol aj tento Jánov text. Jeho centrom je zvestovanie, že Slovo sa stalo telom, bolo tu a že sú tu toho svedkovia. A s trochou odvahy, môžeme povedať, že v tomto Jánovom texte je ďalší protest – protest samého Boha proti tme.
O tme však nebudeme hovoriť – každý z nás by mohol dlho rozprávať, kde všade ju cítiť. Ide skôr o svetlo. Ján na začiatku nehovorí o Ježišovom posolstve a už vôbec nie o nejakých jeho príkazoch. Hovorí, že ON je svetlo. A v Jánovom evanjeliu sa toto slovo bude často opakovať. Svetlo a život. Tieto slová bude používať tam, kde iní povedia spása a vykúpenie. Je to asi aj šťastie: Slovám spása a vykúpenie nerozumieme plnohodnotne. Ale povedať, že nám niekto vlieva život, že zapaľuje iskru života... to je aj pre nás ešte stále spojené s tušením niečoho dôležitého. Kristus je teda takýto darca života, je ten, čo zapaľuje iskru pre Jána a aj pre ostatných prvých kresťanov. A práve to je veľmi dôležitý princíp, ktorý sa nedá obísť ani dnes. Ak si urobíme prierez médiami, vytušíme, čo dnes zostalo z kresťanstva. Pre mnohých je to len diskusia o pápežovi, pre iných o celibáte, pre ďalších (hlavne u nás) o cirkevných majetkoch. V povedomí ľudí nájdete, že je to morálka, ktorú treba zachovávať. No nefunguje to. Pretože tam, kde sa vytratí náuka, to čo nás oslovuje, priťahuje, tam sa v ďalšej generácii stráca aj morálka, aj význam inštitúcie. Len ťažko tam môžeme niekoho presvedčiť, že je lepšie nekradnúť, nebyť zlý, hoci budeme mať čo ako dobré argumenty.
Ježiš začal svoje rozprávanie tým, že prináša radostné posolstvo. Len keď toto posolstvo niekoho pritiahne, keď prenikne do jeho vnútra, až potom môže vyvodiť normy pre svoje správanie a urobí to rád. Podobne ako zamilovaný urobí pre svoje dievča veľmi veľa. Pri krste máme na to veľavravný symbol. Dáme do ruky rodiča sviečku so slovami: Prijmite Kristovo svetlo. Milí rodičia, vám sa zveruje toto svetlo. Dbajte o to, aby vaše dieťa kráčalo vždy v Kristovom svetle ako dieťa svetla... Zdá sa, že nám tá krstná svieca v niektorej generácii zhasla. Dnes je zriedkavé, aby niekto odovzdával to, že je prežiarený Ježišovým posolstvom, že ho vníma ako výbornú ponuku na cestu do života, a že vlastne ani nemôže inak. Je zriedkavé, keď z tejto skutočnosti pramení radosť, ktorá vyžaruje. A to, aby z našej viery pramenila radosť, šírilo sa svetlo do života, aby sme ukazovali cestu lásky a dobra ako ľudia, ktorí sú ňou preniknutí, sme tak trochu svetu aj dlžní. No netreba nad tým plakať. Tam, kde horí ešte aspoň jedna svieca, je nádej, že sa zapália aj ostatné. Keď som v úvode spomenul, že Vianoce sa zrodili ako protest... vďaka tomuto protestu sa zrodili sviatky, ktoré sú pekné. Ak Ján napísal svoj úvod ako protest, tiež vzniklo niečo pekné a dôležité. Tam, kde sa človeka začína dotýkať tma, kde si ju uvedomuje, zápasí s ňou, tam, kde začína protest, môže sa zrodiť aj niečo dôležité, môže sa zapáliť a rozhorieť svetlo.
Spracované podľa homílie vdp. Petra Cibiru