Úcta sv. Štefana prvomučeníka sa rozšírila v Cirkvi už v prvých storočiach. Jeho meno sa dostalo do liturgie a viacerí starí cirkevní otcovia predniesli a napísali kázne na jeho počesť. V západnom kresťanstve svätého diakona a prvomučeníka uctievali najmä v Taliansku, Francúzsku a v nemeckej oblasti strednej Európy. Trvalým dokladom tejto úcty sú niektoré ľudové zvyky a pamätné kostoly, medzi ktoré patrí známy Dóm sv. Štefana vo Viedni.
Cirkev si uctieva sv. Štefana prvomučeníka hneď po sviatku Kristovho narodenia. Možno v tom vidieť symboliku opierajúcu sa o historickú skutočnosť: sv. Štefan bol prvý z Ježišových nasledovníkov, ktorý vydal o Kristovi-Spasiteľovi najvyššie svedectvo krvi, a to niekedy okolo r.36.
O pôvode sv. Štefana nevieme nič bližšie. Iba jeho meno naznačuje, že pravdepodobne pochádzal z gréckeho alebo aspoň pogréčteného prostredia (slovo „stefanos“ znamená po grécky veniec). Viac sa o ňom dozvedáme v súvislosti s prevzatím diakonskej služby v prvotnej Cirkvi. Skutky apoštolov mu venujú veľkú časť šiestej a celú siedmu kapitolu.
S rozvojom Cirkvi rástol aj počet jej členov. Preto prirodzeným dôsledkom bolo rozdelenie rozličných služieb medzi viacerých spoľahlivých kresťanov. Apoštoli - prví biskupi – čoskoro cítili potrebu ustanoviť osobitnú charitatívnu službu pod vedením osvedčených mužov. Cirkevná obec vybrala siedmich kandidátov, ktorých apoštoli modlitbou a vkladaním rúk vysvätili za diakonov (diakonía – grécky služba). Medzi nimi bol aj Štefan. Úlohou diakonov bolo každodenné obsluhovanie vdov a služba pri stoloch pri tzv. agapé. Bola to hostina spoločenstva prvých kresťanov po slávení Eucharistie. Preto si vyžadovala väčšiu starostlivosť a dôstojnosť ako obyčajné stolovanie. Diakoni boli však aj kazateľmi – ohlasovali Božie slovo. Štefanovo kázanie Boh posilňoval aj mimoriadnymi duchovnými darmi – charizmami, takže bol plný milosti a sily, robil veľké divy a znamenia medzi ľudom (Sk 6, 8). Každé dobré dielo má však aj nepriateľov. Bolo to tak aj v prípade sv. Štefana. A keď jeho odporcovia neboli schopní čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril, krivo ho obžalovali a priviedli pred veľradu. Tam falošní svedkovia o ňom tvrdili, že hovorí proti svätému miestu (jeruzalemský chrám) a proti Zákonu (Sk 6, 13). Štefan na svoju obhajobu predniesol dlhú reč, v ktorej dokázal hlboké pochopenie dejín spásy. Keď sa však dotkol veľmi citlivého bodu – zabíjania prorokov, Krista a nezachovaním Božieho zákona zo strany samých židov, zdvihla sa proti nemu nová vlna zloby. A keď svojim žalobcom vyjavil videnie otvoreného neba a Syna človeka po Božej pravici, tí ho s krikom vyvliekli za mesto a kameňovali. Tu sa znova veľmi jasne ukázala mimoriadna Božia moc v tomto jeho vernom služobníkovi. On nielen trpezlivo znášal krutý a nespravodlivý trest, ale dokonca sa modlil za svojich vrahov (!): „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ A len čo to povedal, zomrel (Sk 7, 60).
Tak ako za čias diakona Štefana, aj dnes trápia ľudí vo svete i v Cirkvi podobné problémy a napĺňajú podobné nádeje. Každý z nás, kto sa aktívne zapojí do tohto dobrodružstva v každodennom zápase o pravé dobro, musí počítať s vlnou zla, ktorá sa proti nemu skôr či neskôr zdvihne. To nás však nesmie odradiť od tohto úsilia, lebo dejiny spásy nám potvrdzujú, že Boh svojich verných posilňuje a nedovolí, aby ich námaha a život vyšli navnivoč. Je možné, že Boh dovolí, čo je ľudsky nepochopiteľné. Že čestný, nevinný, statočný a úprimný človek je nehorázne obvinený zo strašných previnení bez jediného rozumného dôkazu. Ba dokonca možno je aj odsúdený a surovo zabitý... Fyzicky i morálne. Ale aj tak – a práve tým viac – je možné, aby sa v celej svojej veľkosti aj v slabom človekovi prejavila moc Božej lásky! A tá si potom určite nájde cestu aj do ďalších sŕdc, ktoré sú ovocím verného svedectva mučeníkov Kristovej pravdy a lásky. Štefanova smrť pre vernosť Kristovi bola určite dôležitým životným okamihom pre obrátenie Šavla, krutého prenasledovateľa kresťanov, z ktorého sa neskôr stal Kristov neohrozený učeník a apoštol národov... Nech je nám to posilou vo vytrvalej vernosti Bohu a v presvedčení, že aj naše prijaté a s láskou obetované životné kríže raz určite prinesú bohaté ovocie pre večný život!
Príbeh diakona Štefana má mnoho spoločných čŕt so životom Ježiša Krista. Preto je hodný toho, aby sme sa na ňom poučili a povzbudili vo vernosti Bohu. Tá nám prinesie odmenu, pre ktorú sa oplatí žiť i zomierať. Grécky význam Štefanovho mena nech nám pomáha pamätať na Boží prísľub z poslednej knihy Svätého písma: Buď verný až do smrti a dám ti veniec života (Zjv 2, 10).
S. Lieskovský
(spracované podľa: R. Ondruš, S.J., Blízki Bohu i ľuďom, SSV Trnava, Tatran, Bratislava 1991, str. 703 - 705)