Aj vy cítite, že po určitom období sa v duši ozve túžba niečo so sebou urobiť? Že nadišiel čas, bilancovať, vniesť do svojho srdca viac svetla, nanovo si usporiadať hodnoty? Povedané osobnejšie, budovať si s Bohom vrúcnejší, opravdivejší vzťah, viac ho vnímať, viac sa k nemu privinúť? Jednoducho viac sa napĺňať istotou jeho všemohúcej a láskajúcej prítomnosti? Myslím si, že v tom sme si všetci veľmi podobní.
Takto môžeme uvažovať kedykoľvek a začať môžeme okamžite. No ponúka sa nám príležitosť, ktorá takéto vnútorné naladenie priamo podnecuje a nás strháva Je to pôst - „Veľký pôst“. Požehnaných štyridsať dní, ktoré sú príležitosťou na prijatie mnohých Božích darov, nového poznania a posunu vnímania Božej vôle v jej konkrétnej a aktuálnej podobe. Je to poznanie Božej vernosti a lásky, ktorá nás vždy viac a viac fascinuje. Práve táto nová citlivosť na prítomnosť Pána Boha v našom každodennom prežívaní života nás núti aj konať. Totiž opúšťať všetky tie malicherné pozície, v ktorých sa pestuje kult egoizmu a vlastnej uzavretej prosperity. Zrazu treba ísť na svetlo a dať o sebe vedieť. Nie krikom na ulici, ale zodpovednosťou za všetko, čoho sa nám dostalo s túžbou rozdeliť sa s tými, ktorých stretáme. Nemožno zostať bez záujmu o ľudí, ktorí sú okolo nás. V dimenzii Božej lásky to už nie sú nezaujímaví ľudia, ale milované Božie deti, naši spoludediči budúcej slávy, po ktorej túžime. Čas pôstu má moc prebúdzať z letargie a prinášať novú chuť do života. Bohu vďaka za to, že máme pred sebou týchto niekoľko požehnaných týždňov. Využime ich dobre! Verím, že sa nám to spoločne podarí. Pokúsme sa však byť konkrétnejší, lebo duchovný život je vždy konkrétny a reálny. Nemôžu to byť iba pocity a útechy, hoci aj tie sú Božím darom z viery.
Kedysi som počul pôstneho kazateľa, ako spomínal na dávne dobré časy, keď v pôste chlapi odkladali svoje fajočky a tabačiky a statočne vydržali v tomto sebazaprení až do Vzkriesenia. Bolo to zaiste užitočné asketické cvičenie, ktoré svedčí o pevnej vôli a o zmysle pre obetu. A domnievam sa, že neostalo iba pri tejto póze. To by bolo pre duchovný život málo. Vždy ide o to, aby sa vytvoril priestor pre Boží čin v nás. Askéza a skutky odriekania sú iba vyjadrením pohotovosti a pripravenosti počúvať Boží hlas. Je to postoj, ktorý by malo sprevádzať viac slobody a odvahy vykročiť na náročnejšiu cestu.
Časy sa menia ako kulisa na scéne života, ale príbeh je vždy ten istý. Ide o nás. O náš život. Ide o zápas, ktorý neustále prebieha v srdci človeka ako slobodná voľba medzi pozvaním, ktoré prednáša Boh a pokúšaním, ktoré podsúva protivník Života, luhár od počiatku. Jeho rétorika je vždy vznešená, plná výziev na dialóg, zdanlivo solídna a so zmyslom potvrdiť ľudský život. V skutočnosti je zákerná, zavádzajúca a prinášajúca takmer neriešiteľné situácie a nakoniec krach s veľkým rozčarovaním a veľkohubým hľadaním vinníka.
Kam sa to teda chceme prepracovať? Čo nám diskrétne a jemne pripomína dnes Boží hlas? Najprv si však jasne a nekompromisne stanovme, že si musíme v duši utvoriť priestor na veľký rozhovor, ako to nazvala sv. Terézia z Avily. Razantne a jednoznačne odstráňme zo svojho života všetok balast a všetko, čo doň nepatrí, alebo prinajmenej je zbytočné. Určite je to vysedávanie pred televízorom, požívačnosť a lenivosť. Opakom bude venovať viac času modlitbe, pokúsiť sa nájsť záľubu v čítaní Svätého písma a pridať aj skutky milosrdenstva, citlivosť na problémy iných. Boh sa dáva poznať iba tým, čo majú čisté srdce. (Čisté srdce sa nadobúda kajúcnosťou. Preto si sviatosť pokánia neodkladajme až na koniec, ale ňou začínajme náš pôst a potom si ju ako obnovení v poznaní vlastnej hriešnosti zopakujme. Budeme žasnúť, čo s nami Boh urobil.) A veľké predstavenie pôstu sa môže začať. Sme pripravení ?!!
Svätý Otec nám základné body pre meditáciu nad životom stanovil už pred rokmi. „Zatiahni na hlbinu!“. Pri svojej tretej návšteve na Slovensku nám to opäť pripomenul a v príhovore na audiencii počas národnej ďakovnej púte Slovákov ešte doplnil: „Vy ste soľ zeme, vy ste svetlo sveta“. Zástupca Pána Ježiša na zemi presne pomenúva to, čo ničí duchovný život Božích detí – povrchnosť, plytkosť. Tradícia je veľká hodnota, ale bez hlbokého osobného vzťahu sa stáva neúčinným náboženským folklórom. Hlbina – to je Ježišovo Srdce, v ktorom máme pripravené miesto. Tam sa nám treba usídliť, načúvať jeho upokojujúcemu tlkotu a zaumieniť si, že my to Srdce nikdy nesmieme zradiť. Ono nás milovalo skôr než sme prišli na svet, skôr než sme spáchali svoj prvý osobný hriech a miluje nás aj teraz napriek toľkým nevernostiam. Je možné milovať Ježišovo Srdce a nechať sa ovládať neznášanlivosťou a malichernosťou a obmedzenosťou, ktorá nedopraje, žiarli a závidí svojmu bratovi? Tu prosme o svetlo pre náš život. Tu prosme o odvahu pozrieť pravde do očí aj keď to bude bolieť. A či nás sa to netýka? Je možné hovoriť o viere v Boha, o láske k nemu a nečinne pozerať, keď sa ubližuje dušiam nevinných detí a spoločnosť je čoraz väčšmi zamorovaná nemravnosťou a násilím? Je možné na toto Srdce zabudnúť a dovoliť, aby sa vytratilo z povedomia mladej generácie? Je možné mlčky dovoliť, aby sa odrezávala ratolesť národa od koreňov z ktorých vyrástla? V mene akej tolerancie? Akej kultúry? Akej vízie budúcnosti?
Nad odpoveďou nemusíme ani rozmýšľať. Je zrejmá.. Treba len zapáliť srdce!!! Nanovo zachytiť, čo kdesi hlboko v duši hovorí Boží hlas a v modlitbe rozvinúť poznané. Rozvinúť a rozvíjať. Pohnúť sa z miesta.
Pápež Ján Pavol II., vetchý telom, no silný duchom, nás povzbudzuje, aby sme mali odvahu postaviť sa proti prúdu všeobecne prijímaných postojov, ktoré spochybňujú nenahraditeľné hodnoty Ježišovej blahozvesti. Duchovné dedičstvo treba ochrániť celé.
Oslávený Kristus potrebuje novú inkarnáciu. Aby sa Slovo stalo telom, potrebný bol Máriin súhlas. Aby sa Kristus oslávil v mojom i tvojom živote, potrebný je osobný súhlas každého z nás. Ostatné už bude v Božej réžii. Život pôjde ďalej a predsa po novom. V našom srdci sa natrvalo usídli viac lásky a odvahy. Verím, že ovocie takýchto životných postojov, nenechá na seba dlho čakať. A ovocím slobody a lásky je zodpovednosť.
Svätý otec predvída, preto povzbudzuje. Nech je meno Pánovo zvelebené, oslávené a vyvyšované! Bohu vďaka!
Spolu s Vami o Božiu milosť pre farnosť a Slovensko v týchto dňoch prosí
Váš duchovný správca Štefan Herényi