Štrnásteho februára putovali Slováci do Ríma, aby sa poďakovali Svätému Otcovi za jeho minuloročnú návštevu našej vlasti a aby si v deň smrti svätého Cyrila - Konštantína pri jeho hrobe v Bazilike sv. Klimenta uctili pamiatku našich vierozvestov a spolupatrónov Európy. Bola by chyba, keby toto putovanie ostalo iba spomienku a keby to, čo tam pútnici prežili a počuli nezanechalo v ich vnútri trvalú odozvu. Zdá sa totiž, že na mnohé z toho, čo nám Svätý Otec pri svojich návštevách Slovenska povedal, zabúdame. My veriaci, i tí, ktorí majú „osud“ našej vlasti vo svojich rukách.
J.Em. kardinál Jozef Tomko v homílii v bazilike svätého Petra pri slávnostnej svätej omši pripomenul Slovákom, myslím si, že nie len tam prítomným, odkaz všetkých troch návštev Svätého Otca Slovensku a nám všetkým: „Mnohé národy pozývali tohto velikána súčasných dejín, ktorého po dvadsiatich piatich rokoch na Petrovom stolci považujú za najväčšiu mravnú autoritu na svete. Nemohol všetkým vyhovieť. Viacerí sa pýtali, prečo práve malému Slovensku venoval svoju už tretiu návštevu, ktorá nebola pre neho oddychom, ale vyžadovala veľa obety a mimoriadnej pozornosti. Každé jeho slovo, pohľad, gesto, ba ešte aj mlčanie, celá jeho prítomnosť medzi nami, to všetko bolo výrečnou odpoveďou na túto otázku. Za čo teda chceme poďakovať Svätému Otcovi? Jednoducho za lásku k malému Slovensku. On sa ňou netají. Už na letisku v Bratislave jeho prvé slová boli: Ďakujem Pánovi, že mi doprial už po tretí raz vstúpiť na milovanú slovenskú zem. Prichádzam ako pútnik evanjelia, prinášajúc všetkým pozdrav pokoja a nádeje. Tú zem po prvý raz pobozkal 22. apríla 1990..., potom znova, už ako zem Slovenskej republiky v r. 1995. S tou istou láskou, s akou pozeral na Slovensko z tatranských štítov, s akou ako krakovský arcibiskup sledoval náboženský útlak, s akou vysviacal našich tajne študujúcich kňazov; s láskou, ktorú nám počas neslobody prejavil, keď najprv ako kardinál spolu s veľkým poľským prímasom kardinálom Vyszyňským a neskôr ako pápež navštívil Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme; s láskou s akou už r, 1979 chcel osobne vysvätiť za biskupa Slováka, s akou vymenoval, len čo to mohol slobodne urobiť, diecéznych i pomocných biskupov, ba aj druhého slovenského kardinála.
Nezabúdame ani na jeho druhú návštevu, na zasvätenie našej vlasti Sedembolestnej, patrónke Slovenska v Šaštíne... Ale vráťme sa ešte k poslednej ceste. Ňou chcel Ján Pavol II. doplniť návštevu diecéz, ktoré predtým nenavštívil, a to trnavskú katedrálu, kde si v podvečer prvého dňa ako najvzácnejší hosť v histórii Trnavy uctil obraz Božej Matky, potom Rožňavu, Banskú Bystricu a napokon na Sviatok povýšenia svätého kríža Bratislavu, kde vyhlásil za blahoslavených prvú slovenskú ženu, sestru Zdenku Schelingovú a biskupa Vasiľa Hopka. tieto a mnohé iné prejavy vzácnej pozornosti Svätého otca svedčia o jeho láske k Slovensku, o láske, ktorá hovorí nielen slovami, ale aj obetavým mlčaním, prípadne aj bolestným úsmevom a pohľadom na jasajúce zástupy. Takého sme ho videli najmä keď v Petržalke sedel pod výrazným krížom, ktorý sa týčil za oltárom. Jeho návšteva bola ako Boží úsmev, ako lúč svetla cez chmáry dosť nepokojných čias. Preto za ňu touto eucharistickou obetou ďakujeme na prvom mieste dobrotivému Bohu...
Naše poďakovanie by nebolo trváce ani úprimné a dôsledné, keby sme zabudli na odkaz, ktorý nám Ján Pavol II. svojou návštevou zanechal. Je to odkaz milujúceho otca a priateľa, ktorý nás pozná a vie, čo práve najviac potrebujeme. Sú to slová jemného, ale nie povrchného povzbudenia, ktoré dvíhajú, vlievajú nádej a odvahu pred ťažkosťami, slová adresované všetkým – ako sa doslova vyjadril ihneď po príchode: tí, ktorí na tejto slovenskej zemi žijú v práci, utrpeniach i v nádejach... Nech vám všetkým Boh dá dar pokoja, prosperity a úprimnej jednoty v bratskom duchu a vo vzájomnom porozumení. Kto by mohol poprieť, že týmito jednoduchými dobrosrdečnými slovami vyjadril Svätý Otec základnú potrebu našej slovenskej spoločnosti? Kto ju však postrehol, zobral ju vážne, analyzoval do všetkých dôsledkov a začal zodpovedne uskutočňovať.
Je zaujímavé, ako hodnotí Ján Pavol II. našu históriu: Na vytváraní občianských a náboženských dejín Slovenska svojím prínosom prispeli aj odvážni a horliví svedkovia evanjelia, ktorých by som tu chcel všetkých s vďakou vyzdvihnúť. Mám na mysli predovšetkým slávnych bratov zo Solúna, svätých Cyrila a Metoda, apoštolov slovanských národov, ale aj ostatných, ktorí preukázali svoje čnosti v službe Bohu a blížnym. K nim teraz pribudnú biskup Vasiľ Hopko a rehoľná sestra Zdenka Schelingová... Všetci zanechali plodné brázdy dobra v kultúre slovenskej spoločnosti. Dejiny tejto zeme sa takto vo veľkej miere javia ako dejiny vernosti Kristovi a jeho Cirkvi. Tieto slová ocenenia cyrilo-metodskej tradície a jej prínosu v našich dejinách z úst takej vysokej svetovej autority sú nám vzácne najmä dnes, keď sa znova začínajú objavovať hlasy, ktoré by chceli zatlačiť vieru do sakristie a vylúčiť ju z každého spoločenského diania, ba ešte ju aj vymazať z našej histórie.
Vylúčiť Krista z našich dejín značí poprieť naše dejiny. Na to nemajú právo nijaké staré ani nové ideológie! Dajme priestor Bohu! Povzbudil nás pápež v Banskej Bystrici. A v pamätnej homílii v Petržalke nás ešte raz takto oslovil: S pocitmi najhlbšej lásky pozdravujem teba, milovaný slovenský národ... Vzdávam vďaky Bohu za teba, že si aj v ťažkých chvíľach dokázal zachovať vernosť Kristovi a jeho Cirkvi. Povzbudzujem ťa, nikdy sa nehanbi za evanjelium! Vernosť Kristovi nie je len odkaz našej dávnej i blízkej minulosti, ale aj vzácna hodnota, ktorá má obohacovať a oživovať náš konkrétny každodenný život, tak súkromný ako aj verejný. A tu sa odkaz Svätého Otca stáva nástojčivo dôležitý pre celú našu spoločnosť.
Naznačil nám aj cestu k vyzretej slobode a zanechal nám dôležitý odkaz, ktorý svedčí o jeho bystrom pozorovaní našej spoločnosti, keď pred pozorným davom vyhlásil: Dnes je nevyhnutné učiť sa slobode! Sloboda nie je svojvôľa ani sebecké uplatňovanie vlastných hospodárskych, politických sociálnych a osobných záujmov na úkor, alebo dokonca s potláčaním iných. Vyzretá sloboda je predovšetkým zodpovednosť za výchovu detí, starostlivosť aj o ich ľudský a duchovný rast. Biskupom pripomenul Svätý Otec viacero povinností: Starať sa o ľudskú, duchovnú a kultúrnu formáciu v seminároch... múdro spolupracovať s laikmi, ktorých poslaním je napĺňať časný poriadok kresťanským duchom. ... starať sa o slabých a chudobných a s pastoračnou zaiteresovanosťou stáť pri nezamestnaných, zaoberať sa ich zložitou situáciou a povzbudzovať všetkých zodpovedných vytvárať nové pracovné príležotosti najmä pre mladých. Narážka na vysokú nezamestnanosť a útek vzdelaných a pripravených ľudí do cudziny je tu jasná, ale výzva pastierom je nová a naliehavá... Zodpovedná a vyzretá sloboda sa má prejaviť i u verejných činiteľov. Ozajstná sloboda neznačí nadvládu jednej ideológie alebo skupiny a potláčanie spravodlivých práv iných,... V slobodnom demokratickom štáte má platiť právo a spravodlivosť pre každého občana, rodinu, skupinu i organizáciu. Občania si vytvárajú štát nie na to, aby ich utláčal a nahrádzal pri výchove detí a diktoval im, čo majú veriť a robiť, ale aby im zaručil zodpovedné slobodné konanie v spoločenskom živote. Štát nemá absolútnu moc... treba dbať na to, aby sa nábožensá sloboda nepotláčala a neobmedzovala pod rozličnými zámienkami, najmä keď ide o výchovu detí. Predstavitelia moci sú zodpovední pred všetkými občanmi za to, ako slúžia spoločnému dobru. Na spoločné dobro a na zodpovednú slobodu pre každého občana majú byť zameraní všetci verejní činitelia a všetky politické i iné zoskupenia. Štát a jeho ustanovizne majú zaručiť každému jedincovi a všetkým spoločenstvám možnosť slobodne sa rozvíjať po hmotnej i ľudskej stránke.
Dobromyseľná výzva Jána Pavla II. na zodpovednú slobodu poskytuje veľa materiálov pre vládnych predtaviteľov a verejných initeľov, aby bez ohľadu na politickú a inú príslušnosť urobili nevyhnutné oparenia na zmiernenie sociálnej situácie najslabších vrstiev obyvateľstva, aby sa postarali o spravodlivosť v používaní spoločných prostriedkov, akými sú verejnoprávne médiá, o ozdravenie morálneho ovzdušia a pod. Je veľa o čom uvažovať, aby sa sloboda stala vyzretou a zodpovednou...“
Toľko z príhovoru kardinála Jozefa Tomka. K príhovoru svätého Otca sa vrátime v nasledujúcom čísle. Teraz nám ostáva miesto už iba na záverečné slová Svätého Otca.
Teším sa, že vás môžem prijať pri hrobe svätého Petra, ku ktorému ste prišli potvrdiť vyznanie tej viery, ktorá predstavuje najvzácnejšie a najtrvalejšie dedičstvo vášho národa. Vyzývam vás chrániť túto vieru v jej celosti, živiť ju prostredníctvom modlitby, primeranej katechézy a neustálej formácie. Táto viera nech neostáva ukrytá. Ohlasujte a dosvedčujte ju s odvahou, v ekumenickom a misionárskom duchu. To nás učia bratia Cyril a Metod, nasledovaní početným zástupom svätcov a svätíc, zrodených počas dlhých stáročí vašich dejín. Pevne ukotvení v Kristovom kríži uvádzali do života to, čo Božský Učiteľ učil od počiatkov svojho ohlasovania: "Vy ste soľ zeme... Vy ste svetlo sveta!" (Mt 5,13.14).
Putujúci Boží ľud na Slovensku, zatiahni na hlbinu a napreduj na oceáne tohto nového tisícročia, majúc pohľad upriamený na Krista. Hviezdou na tejto ceste nech ti je Panna Mária, Matka Vykupiteľa. Nech ťa ochraňujú tvoji patróni Cyril a Metod, uctievaní spolu s toľkými hrdinami viery, z ktorých niektorí zaplatili vlastnou krvou svoju vernosť Evanjeliu. S týmito želaniami zo srdca udeľujem vám, vašim drahým a celému slovenskému národu osobitne apoštolské požehnanie. Ján Pavol II.
Čakali sme, že tí, čo sa zúčastnili stretnutí vo Vatikáne, rozdelia sa s našimi čitateľmi o svoje dojmy, žiaľ, mlčia. Pretože sme nedostali ani jeden ohlas, pokúsili sme sa pripomenúť aspoň čo-to z toho, čo prežili pútnici.
Pripravila X.D.