Sú rôzne spôsoby, ako ľudia rozličných náboženstiev prejavujú Bohu. Známe sú niektoré výroky, ktorými sám Boh poúčal človeka o jej prejavoch. Napríklad: Pán povedal Mojžišovi: vyzuj si obuv, lebo zem, na ktorej stojíš, je zem svätá. Vyznavači Alaha dodnes vstupujú do mešity zobutí a moslimské ženy si dodnes zahaľujú hlavy na verejnosti aj v každodennom živote. Pravoverní židia nosia na hlave čiapočku a do synagógy nevstupujú bez pokrývky hlavy. Naopak, kresťanskí muži si pri vstupe do chrámu klobúky či čiapky skladajú. Mohli by ste o tom niečo napísať?
Okrúhla priliehavá čiapka židovských mužov sa volá kippa. Je symbolom úcty k Bohu a poznáme ju ako nutnú súčasť pre vstup do synagógy, kde musí mať každý žid aj nežid nejakú prikrývku hlavy. Pravoverný žid nosí kippu nielen v synagóge, ale aj počas dňa doma i a na verejnosti. Tento zvyk má svoj základ v myšlienke autority Boha nad človekom. To, že Boh nás presahuje a je ten Najvyšší, im má neustále pripomínať kippa. Židovskí muži bežne od 13. roku nosia prikrývku hlavy. Pri modlitbách v synagóge si dokonca zakrývajú hlavu modlitbovým plášťom talit (Dt 22,12: Na štyroch koncoch svojho plášťa, ktorým sa budeš odievať, urob si strapce! porov. aj Nm 15, 37- 41). Obdobné chápanie autority cez zahalenie hlavy možno badať v Pavlovom Prvom liste Korinťanom v kap. 11, 5 - 8, kde čítame reakciu Pavla na dobový problém v Korinte: A každá žena, ktorá sa modlí alebo prorokuje s nezahalenou hlavou, zneucťuje svoju hlavu: je to to isté, ako keby sa dala oholiť. Lebo ak sa žena nezahaľuje, môže sa dať aj ostrihať. Ale ak je pre ženu potupou ostrihať sa alebo oholiť, nech sa zahaľuje. Muž si nemusí zahaľovať hlavu, lebo je obrazom a slávou Boha, no žena je slávou muža. Veď nie je muž zo ženy, ale žena z muža. Kresťanský muž si pri liturgii nemusí zahaľovať hlavu, jeho autorita nad ženou sa pri liturgii vyjadruje cez zahalenú hlavu ženy. Dodnes majú zahalenú celú hlavu moslimky, no bežne aj vydaté pravoverné židovky nosia na verejnosti prikrývku hlavy. Aj náš zvyk čepca, ktorý nosili (a niekde dodnes nosia) vydaté ženy, pochádza z chápania autority muža nad ženou. Preto si ženy ani cez deň, ani v kostole nikdy nesnímali prikrývku hlavy. Tento zvyk zostal dodnes. Naopak, muži v kresťanskom spoločenstve nemajú zahalenú hlavu a snímajú si prikrývku z hlavy kvôli autorite Boha, ku ktorému sa modlíme. Dokonca aj biskupovi pri modlitbách adresovaných Bohu snímajú mitru, a navyše, od prefácie až po uloženie Eucharistie do svätostánku mu snímajú aj biskupskú priliehavú čiapku nazývanú solideo, ktorá sa podobá kippe.
Zobutie moslimov pri vstupe do mešity poukazuje na posvätnosť miesta, kde sa moslim obracia na Boha. Za týmto gestom sa odráža prvotné chápanie svätosti, ako to bolo aj v izraelskom národe, totiž, že svätosť spočíva v odlišnosti vyňatých skutočností (osôb, vecí, miest) z profánneho života. Kvôli tomu sa aj Mojžiš na úpätí Sinaja zobul, lebo zem na ktorej stál sa stala inou, lebo tam k nemu prehovoril Boh (porov. Ex 3). Na podobnom základe možno chápať aj posvätnosť modlitbového miesta mešity. Toto gesto naznačujúce posvätnosť miesta sa v kresťanskom kulte usutočňuje pri vstupe do chrámu u mužov sňatím prikrývky hlavy, v namočení prstov do požehnanej vody vo sväteničke a následným prežehnaním sa a pokľaknutím pred svätostánkom na tom mieste, kde budeme v kostole stáť alebo sedieť.
Jozef Jančovič
Prostredníctvom Blumentálskeho fóra sa na redakciu obrátila čitateľka Barborka s otázkou: Prečo sa na sviatok svätého Blažeja dáva veriacim požehnanie so skríženými sviecami pod hrdlo? Pretože o svätoblažejskom požehnaní sme už písali, na odpoveď použijeme aj myšlienky z úvahy Ani mágia, ani mýty – životodarná skutočnosť, ktorú sme r. 2001 uverejnili vo farbruárovom čísle. Autorom úvahy vdp. Stanislav Lieskovský. Považujeme za vhodné odpovedať trochu širšie, lebo pred časom redaktorka Slovenského rozhlasu označila požehnanú vodu, soľ a kriedu, ktoré sa požehnávajú na sviatok Zjavenia Pána, za magické predmety a požehnávanie príbytkov za ľudové zvyky, ba dokonca za mágiu či čarovanie. Aj to, čo katolíci poznajú pod názvom sväteniny zaradila do tejto kategórie. Treba povedať, že aj po vstupe do tretieho tisícročia sa v našich chrámoch požehnáva voda a udeľujú sa požehnania, no nijaký veriaci im nepripisuje ani magickú, ani čarovnú moc. Ku kresťanskej zrelosti totiž patrí i schopnosť prijímať rozličné formy požehnávania, na ktoré býva už tradične bohatý práve začiatok roka.
Čo sú teda Sväteniny a o čo Cirkvi pri ich udeľovaní ide? Sväteniny sú Cirkvou ustanovené posvätné znaky, ktoré modlitbou Cirkvi pripravujú ľudí na prijatie milostí a uspôsobujú ich na spoluprácu s ňou (porov. KKC 1670). Ich udeľovanie je vždy spojené s modlitbou, ktorú často sprevádza stanovený znak, ako je vkladanie rúk, znak kríža, pokropenie požehnanou vodou pripomínajúcou krst (porov. KKC 1668). Medzi sväteniny patria požehnania osôb, predmetov, jedla, miest...). Každé požehnanie je oslavou Boha a prosbou o jeho dary. Cirkev ho udeľuje vzývajúc Ježišovo meno, pričom zvyčajne robí posvätný znak Kristovho kríža (Porov. KKC 1671).
Podobne to na sviatok sv. Blažeja v homílii povedal náš pán farár: „Požehnanie nie je ani zaklínadlom, ani mágiou – bielou, ani čiernou. Je to jeden z Božích darov človekovi, ktoré dnes (rozumej na sviatok sv. Blažeja) rozdáva na príhovor Božieho svedka, mučeníka a biskupa Blažeja, ktorý sa stal obeťou celkom svojvoľného prenasledovania kresťanov už po Milánskim edikte, hoci ním cisár Konštantín daroval kresťanom slobodu.“
A teraz niečo o sv. Blažejovi, biskupovi a mučeníkovi: zomrel okolo r. 316, bol biskupom a lekárom, mal veľmi blízko k ľuďom chudobným a trpiacim. Cirkev na východe už v šiestom storočí vzývala Blažeja o pomoc pri chorobách hrdla. Prečo práve hrdla? Toto požehnanie sa viaže na udalosť, ktorá sa stala, keď viedli biskupa Blažeja na popravu. Matka v náručím so zomierajúcim synom, ktorý sa dusil kosťou z ryby, prosila Blažeja o pomoc. Pretože ako lekár už chlapcovi pomôcť nemohol, urobil to, čo mohol. Pomodlil sa, vložil ruky na chlapca a požehnal ho. Kosť sa uvolnila a chlapec vyzdravel. Toľko história i tradícia. A prečo skrížené sviece? Pripomínajú potrebné svetlo viery v Božiu pomoc v krížoch každodenného života.
Redakcia