Vstupujeme do týždňa veľkých slávení. Vrcholí uzavretý cyklus liturgických sviatkov a pripomienok dejín spásy. Máme pred sebou posledné udalosti Ježišovho života: Rozlúčková večera s apoštolmi, umývanie nôh, veľkňazská modlitba nad svetom, zrada priateľa, malosť, strach a potom more utrpenia a ľudskej zloby a napokon smrť. Alebo presnejšie – hrozné zomieranie uprostred plytkého postoja tých, ktorých tak veľmi miluje. To však nie je koniec. Nasleduje prázdny hrob a až potom sa vlastne všetko začína. Hrob zostal prázdny nie preto, žeby Ježišovu mŕtvolu niekto ukradol, ale preto, že Boh Ježiša vzkriesil pre nový, nepredstaviteľný život v oslávení.
Dejiny spásy - kľúčové slovo, o ktoré treba oprieť našu úvahu. Slovo, ktoré nás privádza k tajomstvu pravdy a bytostne sa dotýka nášho života i jeho smerovania. Pripomína nám totiž, že náš ľudský príbeh, naše dejiny sú preniknuté hlbokým zmyslom Božieho plánu a uprostred všetkých našich námah, úsilí, zlyhaní ba i hriechov je kdesi ukrytý Boží plán lásky, ktorý dostáva vo svojom čase úplne presnú podobu a obsah úžasnej vznešenosti. Svet, ktorý nás obklopuje a život, ktorý prežívame, stal sa priestorom, v ktorom na čas hosťoval Boží Syn. Prišiel, aby zaujal miesto medzi svojimi, no oni ho neprijali. Je to veľká dráma lásky Boha, ktorý neprestal milovať svoje deti. Neprestal ich milovať ani vtedy, keď zavrhli jeho plán lásky a pustili sa na chodníky svojvôle a egoizmu. Človek bol zvedený na cestu smrti vyššou inteligenciou (zla, diabla). No pretože to nebolo iba jeho absolútne slobodné rozhodnutie, dostáva šancu. Boh – Láska – Otec vo svojej nepredstaviteľnej dobrote a milosrdenstve „vymyslel“ plán spásy. On stojí ako prvý hýbateľ na začiatku dejín spásy. Náprava sa uskutoční tým, že do reality ľudskej existencie svojím vtelením vstúpi Boh. A Slovo sa telom stalo (Jn 1, 14). To sme prežívali na Vianoce. Teraz sme na konci drámy a na prahu veľkého víťazstva. Sotva ho vieme pochopiť, no víťazstvo je naše. Majme odvahu!
Vráťme sa však späť. Sme pri prázdnom hrobe. Rozpaky sa postupne menia na istotu. Milovaný Učiteľ žije. Žije celkom odlišným životom, ale je to ON. Môžu sa ho dotýkať, čaká na nich, odovzdáva im moc odpúšťať hriechy, Petrovi zveruje plnú moc nad spoločenstvom veriacich, prekvapuje ich nečakanými návštevami, pripravuje im pečenú rybu, napomína skeptického Tomáša, posiela ich s radostnou zvesťou do celého sveta a káže im krstiť v mene Trojjediného, Svätého a sľubuje tajomnú a mocnú asistenciu Ducha a nakoniec svoj druhý príchod. To posledné, je vrchol, to je cieľ, na ktorý upriamuje srdcia najbližších priateľov, aby neklesali na mysli. Budú nasledovať tvrdé dni skúšky a každodennej reality až po vyliatie krvi týchto svedkov. Všetko sa však odohráva v neochvejnej istote, že on, Pán, o tom vie a že na konci všetkého je jeho slávny návrat, aby sa uzatvorili dejiny a stvorenstvo vo svojom vrchole, ktorým človek dosiahol svoj cieľ.
Tam sa teda upiera náš duchovný zrak, tam smerujeme. Veľká noc a jej centrálne udalosti, ktoré nie sú Kristova zástupná smrť a zmŕtvychvstanie, sú tu pred nami ani nie preto, aby sme sa vracali dvetisíc rokov do minulosti, ale preto, aby sme s túžbou očakávali Krista, ktorý nám prisľúbil, že ešte raz príde. Toto očakávanie nie je pasívnym nič nerobením. Je jeho pravým opakom. Čakanie na Krista je bdelosťou, ktorá nás vnútorne pohýna, aby sme konali. Aby sme žili a správali sa tak, že je zrejmé, že veríme, že život je nesmierna hodnota a my sme schopní zhodnocovať jeho obsah. Že tým, ktorí uverili v Krista sa zo života nič nestráca a aj ten najmenší skutok vykonaný s láskou je „niečím“, čo pred Bohom trvalo zostáva ako matéria na zvečnenie v živote, ktorý nám definitívne daruje pri svojom príchode v sláve. Toto je teda dôvod, prečo sa tešíme z Pánovho víťazstva na kríži a z nového života, ktorý nám sprístupnil v zmŕtvychvstaní. Veľmi tomu síce nerozumieme, pretože jeho život je niečo úplne iné, ako to, čo poznáme a nemáme ho k čomu prirovnať, no je to ten život, ktorý sa stal obsahom našej nádeje. Zatiaľ pôsobí v nás iba jeho neviditeľná sila, ktorú nám sprostredkujú sviatosti, zvlášť krst a pomazanie Duchom Svätým, ale isté je, že sme už teraz vo vnútornom zjednotení s ním, aby sme ho raz mohli uzrieť z tváre do tváre a v sláve akú má u Otca. A potom, aby sme spočinuli v ňom tam, kde nám išiel pripraviť miesto.
Kresťanova Veľká noc to sú prekrásne chvíle pretkané radosťou istoty, že žijeme pre lásku a že tak, ako sa splnilo všetko, čo Boh prisľúbil vyvolenému národu, splní aj nám, svojím adoptovaným deťom. Veď ak neušetril vlastného Syna, akoby nám s tým nebol daroval aj všetko ostatné (porov. Rim 8, 32) ?
Drahí bratia sestry našej farnosti, milovaní synovia dcéry Trojjediného Boha! Prajem Vám i sebe plnohodnotnú a velikánsku radosť z toho, že Kristus vstal. To že žije, je sila, ktorá podopiera všetky naše nádeje a pomôže nám obstáť aj v náročných skúškach života. Živme sa z prameňa tejto istoty a prosme o prisľúbenú pomoc, aby sme ho nikdy nezarmútili ľahkovážnym hazardom hriechu. Buďme svetlom pre tých, čo hľadajú, buďme podporou tých, čo sú ešte slabí.
Modlím sa s Vami. Teším sa s Vami.
Váš duchovný správca Štefan Herényi