Boha nikto nikdy nevidel, hovorí apoštol Ján a pokračuje: jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť (Jn 1,18). A ten istý učeník, ktorého mal Ježiš tak veľmi rád, uvádza jeho priamu reč slovami: kto mňa vidí, vidí toho, ktorý ma poslal (Jn 12, 45) alebo ďalej: kto mňa videl, videl Otca (Jn 14, 9)
Pre nás je úžasným darom, že o Bohu a jeho láske môžeme uvažovať v rovine našej ľudskej skúsenosti. Boh, ktorého nemôže obsiahnuť vesmír a všetky jeho divy, stáva sa nám blízky v tajomstve vtelenia, a my pozeráme do tváre človeka - Božieho Syna, ktorý sa stal naším bratom. Žil ako my, cítil ako my, poznával ako my, mohol trpieť ako my.
V jeho srdci horela túžba pomôcť každému človeku. Priam vyhľadával tých, čo boli v ohrození hriechu a prejavoval im osobitnú náklonnosť a zhovievavosť. Hriech ako rozvrat života nenávidel z celej sily a bol rozhodnutý vstúpiť do zápasu s absolútnym nasadením, aby zlomil moc hriechu a pre ľudí otvoril cestu k životu s novým poriadkom lásky. Tento urputný boj so zlom hriechu narúšajúcim hierarchiu hodnôt vo všetkých smeroch, ktoré doliehalo na ľudstvo ako nezmeniteľná kliatba, vyžiadal si obetu jeho vlastného života. Potupnú smrť nevinného a nekonečne dobrého človeka, ktorý nikomu nikdy neukrivdil a každému chcel len dobro. Kristus to dokázal aj za takúto cenu. Ba vlastne o to išlo. Boh, ktorý je láska sa predstavil odbojnému človeku a potvrdil s nespochybniteľnou istou, že je Láskou.
Boh si želá život človeka. Život v rozkvete a plnosti. Preto ho povolal na scénu živého bytia. Smrť vteleného Božieho Syna, je posledným gestom zachraňujúcej Lásky, ktorú už nič nemôže prekonať. Človek - ten, ktorý zlyhal, zneužil svoju slobodu a dal prednosť niečomu inému, ten je predmetom Božieho záujmu a takej jeho priazne, že na to ľudská logika vôbec nestačí. Ako zvykneme hovoriť, že naše srdce sa chveje úzkosťou, alebo že planie láskou a túžbou po inom srdci (osobe), tak to môžeme sledovať aj u nášho Pána. Na vrchole scény tejto bezhraničnej lásky Ježišovho milujúceho srdca však stojí ešte veľavravná skutočnosť: toto srdce vojak na kríži prebodol kopijou a otvoril. A ono stieklo do poslednej kvapky krvi. Symbolika Otcovej lásky, ktorá v Synovi dosiahla maximum.
Sme v centre veľkonočnej udalosti. Zmyslami sa dotýkame cez viditeľné neviditeľného. „ ... hľadíme skrze viditeľné rany na neviditeľné rany lásky! (sv. Bonaventúra) Vtelenie Boha umožnilo alebo presnejšie volá, aby do našej zbožnosti bolo vtiahnuté aj srdce. Lebo veľkonočné tajomstvo ako tajomstvo utrpenia je svojou podstatou tajomstvom srdca – hovorí kardinál Jozef Ratzinger.
Láska volá o lásku, srdce hovorí k srdcu. Máme pred sebou mesiac, ktorý je zasvätený tejto prekrásnej ceste duchovnosti, kde sa máme možnosť opäť podučiť to podstatné – milovať. Milovať tak, aby sa vzmáhal život. Milovať tak, aby uprostred púšte egoizmu znova vytryskol svieži prameň nádeje, že láska je moc, ktorá je schopná pretvoriť všetku ľudskú biedu na život dôstojný človeka.
Pozerajúc na Ježišovo otvorené Srdce si uvedomujeme, že láska vo svojej krajnej definícii je láskou, ktorá sa vydáva. Ježišovo Srdce zachraňuje tým, že sa otvára. Že sa dáva, a to bezo zvyšku. Tu sa vyslovuje to prevratne nové, čím je Ježišovo náboženstvo. Ono sa začína tam, kde prestáva ustrašená starosť o malý svet vlastného prospechu a srdce sa otvára naliehavým potrebám ľudí žijúcich okolo nás. Ako málo rozumieme tejto reči Srdca, hoci vieme o láske viesť toľko vznešených rečí. A práve veriaci v Krista je poverený, aby sa svojím životným štýlom hlboko vpísal do tvoriacej sa histórie.
Prúd života sa valí, spoločnosť prechádza zmenami prakticky vo všetkých vrstvách jej diania a hodnotových systémov. Zaznievajú hlasy, formujú sa trendy, ktorých dosah nevieme ani predvídať. Nakoniec možno povedať: nič nové pod slnkom, to všetko tu už bolo. Možno trošku v inej farbe a odtieni. Pretože Augustínovo: nespokojné je naše srdce kým nespočinie v Bohu neustále platí. A práve preto, zoči-voči skutočnosti, v ktorej žijeme, treba povedať, že aj dnešný svet potrebuje lásku. Azda viac ako kedykoľvek predtým. Ale lásku opravdivú, lásku Ježišovho Srdca, ktorá jediná priniesla Ž I V O T. To je záruka, že budeme schopní zmysluplne napredovať, že môže byť medzi ľuďmi mier, že môže nastúpiť civilizácia, ktorá si bude ctiť človeka a bude ho smerovať ku konečnému cieľu.
Ježiš chce takýchto svedkov. Preto k ľudstvu prehovoril v tajomstve srdca. Kde sa chceme naučiť toto umenie lásky ak nie pred obrazom otvoreného Srdca a v zjednotení sa s ním v pokrme Eucharistie. Hlboká eucharistická zbožnosť, ktorá sa dotýka Ježišových rán a zvlášť miluje pohľad na Srdce, ktoré prebodli, je to, čo všetci potrebujeme. Ak máme byť schopní žiť aj v novom prostredí zjednocujúcej sa Európy, a žiť dobre, potrebujeme vedieť a preciťovať, že to Srdce je stále otvorené. Ak budeme žiť v pravde tejto lásky, určite to pocítia všetci v našej blízkosti. Je to naliehavá úloha, ktorá nás čaká a je nezastupiteľná. Sem smerujme teda svoj duchovný zrak i svoje náboženské cítenie a prežívanie. Tu sa napĺňa zmysel Kristovho podobenstva o soli či o svetle, ktoré sa má postaviť na svietnik.
Načúvať hlas svedomia a hľadieť na prebodnuté Srdce plné lásky chce spolu prežívať s Vami ako výsadu milujúcich prežívať.
Váš duchovný správca Štefan Herényi