Zrniečka zlaté v prachu hľadáme,

korene, z ktorých vyrástla

nádej a hrdosť naša, zázrak života,

z ktorých sa otvárajú plody lúčom slnečným

ako sa otvára kvet prameňu,

studničke, z ktorej rod miazgu naberá,

čo udržuje v chode dejiny

a vypaľuje zlaté stigmy v dušu národa.

Nemožno orloj času zastaviť,

ni tlkot srdca rodu celkom ochromiť,

kým žije duša národa.

I keď sa v zlých časoch v mračnách olovených

tratia jeho obrysy,

po čase melódia jeho znovu splna zazneje

a vzbĺknu vyhasínajúce nádeje.

Nezničiteľné sú základy,

čo postavili naši vierozvestovia

svätý Cyril a Metod, hviezdy žiariace.

V ich dychu vlasť naša kvitla ako oáza,

písmom a knihami preslávená,

bez ktorých sú nahé všetky národy.

Keď požehnaný čas sa naplnil

svätý Metod, prvý náš metropolita,

k Otcovi sa mal navrátiť, z ktorého všetko pochádza.

Uvažujúc o vhodnom nástupcovi svojom,

na Gorazda, oddaného učeníka svojho ukázal,

rodáka z Veľkej Moravy.

Tak zo zeme našej vyrástol

prvý kvet posvätnej apoštolskej štepnice,

Gorazd, muž slobodný zo vznešeného domáceho

veľmožského rodu,

obdarený duchom nevšedným,

vynikajúci mravnou výškou,

znalý mnohých jazykov,

z okolia starodávnej Nitry pochádzajúci,

ktorého Metod za nástupcu svojho dôkladne pripravoval

a obzvlášť miloval.

Svätý Gorazd,

náš prvý svätec,

i prvý náš spisovateľ, kňaz.

Ako nebotyčná hora

chráni nás, ustavične volá:

chráňte si vzkriesenú svoju slobodu,

nech bezuzdnosť nepáli vám dušu národa!