Keď som rozmýšľala, či ostalo ešte niečo nevypovedané o našich vierozvestoch, svätých bratoch Cyrilovi Metodovi, siahla som po útlej, možno už aj zabudnutej knižočke ich veľkého ctiteľa prof. Antona Bagina: Spolupatróni Európy (Co-Patrons of Europa), ktorú r. 1992 vydalo Vydavateľstvo MABUTO PRESS ako svoju prvú publikáciu. Nedá mi nevybrať niekoľko myšlienok z tejto publikácie práve v čase, keď sa Európa pomaly ale iste zrieka ich dedičstva, v obave, aby sa ho nezriekla aj naša vlasť.
Svätý Konštantín -Cyril
Hľa, zaskvela sa nám svätožiarna pamäť preblaženého otca nášho Cyrila, nového apoštola i učiteľa pre všetky krajiny, ktorý pobožnosťou i krásou zaskvel sa na zemi ako slnce...
Tieto vzletné slová tvoria úvod Pochvaly Cyrilovi Filozofovi, učiteľovi Sloveno, zároveň veľmi výstižne vyjadrili charakteristické črty osobnosti sv. Konštantína-Cyrila, slovanského apoštola a učiteľa, významného filozofa a teológa 9. storočia, talentovaného básnika, neúnavného misionára, obdivuhodného askéta a svätca.
Konštantín pochádzal zo Solúna (Tessaloniké), vtedy druhého najväčšieho mesta Byzantskej ríše – politického, kultúrneho a hospodárskeho, ale aj náboženského strediska byzantskej župy obývanej prevažne Slovanmi...
Bol najmladší zo siedmich detí. Jeho otec Lev zastával v solúnskej provincii obývanej prevažne Slovanmi vysoký vojenský úrad drungaria. Meno jeho matky – Mária sa vyskytuje v neskorších prameňoch. Niektorí bádatelia hovoria, že pochádzala zo slovanského rodu. Konštantín sa narodil r. 827. Mal jemnú povahu a priam nežné srdce. Často chorľavel. Jeho chatrné zdravie však nič neodobralo jeho veľkému duchu, Neustálym úsilím o kresťanské cnosti a dokonalosť, horlivosťou za Božiu slávu a spásu duší sa zocelil a naučil ovládať a korigovať svoju priveľmi citlivú povahu.
V Živote Konštantína, na spracovaní ktorého sa zaiste podieľal aj arcibiskup Metod, zachovalo sa niekoľko zaujímavostí z jeho mladosti. Známa je jeho voľba Sofie-Múdrosti v zvláštnom sne. Menej známa je druhá, naoko nevýznamná príhoda: Mladý Konštantín si s rovesníkmi vyšiel na lov. Vzal so sebou aj krahulca. No len čo ho vypustil z ruky, prudký vietor ho schvátil a odniesol. Konštantín bol smutný, rozžialený tak, že dva dni nejedol. Napokon pochopil a povedal: Taký je teda tento život, že v ňom namiesto radosti prichádza žiaľ. Od tohto dňa pôjdem inou cestou, ktorá je lepšia ako táto a nebudem márniť svoje dni v zhone tohto života (Život Konštantína – ŽK - III).
Mladý Konštantín začal študovať spisy veľkého ekumenického učiteľa východnej cirkvi sv. Gregora Naziánskeho a usiloval sa vhĺbiť aj do teologických spisov, ale pre nedostatok vzdelania narážal na ťažkosti. Keď mal iba štrnásť rokov, umrel mu otec Lev. Zodpovednosť za vzdelanie talentovaného mladíka prevzal cisársky správca Theoktistos. Konštantín opustil rodičovský dom i rodné mesto. Keď prekračoval solúnsky chotár, pokľakol a modlil sa: Boh, otcov našich a Pán milosrdenstva, ktorý si slovom a múdrosťou určil všetko, stvoril si človeka, aby vládol nad stvorenstvom, ktoré si povolal k bytiu, daj mi múdrosť z blízkosti tvojich prestolov, aby som spoznal, aká je tvoja vôľa a dosiahol spasenie (ŽK III.).
V Konštantínopole sa naplnila mladíkova túžba nadobudnúť nielen všestranné vzdelanie, ale vhĺbiť sa aj do štúdia filozofie a teológie: Naučil sa gramatiku, a tak sa pustil do ďalších náuk. I naučil sa Homéra a geometriu; u Leva a Fotia študoval dialektiku a všetky filozofické náuky, okrem toho ešte rétoriku a aritmetiku, astronómiu a muziku a všetky ostatné grécke umenia. (ŽK IV).
Na ponuku uzavrieť výhodné manželstvo, získať svetskú hodnosť a bohatstvo Konštantín odpovedal: Dar je to istotne veľký pre tých, čo po ňom túžia, ale pre mňa niet väčšieho ako učenie, ktorým si chcem nazhromaždiť vedomosti a hľadať slávu a bohatstvo pradeda – rozumej Adama – (ŽK IV).
Konštantín sa rozhodol pre duchovný stav. Spočiatku zastával úrad archivára pri veľkom chráme Svätej Múdrosti v Konštantínopole, no v tomto úrade nezostal dlho. Tajne odišiel do samoty kláštora na brehoch Bosporu, aby sa venoval hlbšiemu štúdiu a kontemplatívnemu životu... No Theoktistos ho dal vyhľadať a cisárovna Theodora ho vymenovala za profesora filozofie na dvornej vysokej škole v Konštantínopole, kde za svoju veľkú učenosť získal čestný titul Filozof. Konštantín bol vynikajúci rečník. Vo svojej prvej dišpute obhájil poklonu kríža a úctu svätých obrazov. V dišpute s Arabmi (855 – 856) obhajoval vieroučné otázky týkajúce sa najmä tajomstva Najsvätejšej Trojice. Veľmi výstižne vysvetlil rozdiely medzi učením Mohameda a evanjeliom Ježiša Krista a zároveň odôvodnil, prečo sa medzi kresťanmi vyskytujú rozkoly: Náš Boh je ako morská hlbina... Silný duchom. S jeho pomocou ju preplávajú a navracajú sa s bohatstvom múdrosti. No slabí a tí, čo sa pokúšajú prejsť v bútľavých koráboch, jedni sa potápajú a druhí len ťažko vydychujú, zmietajúc sa v nemohúcej slabosti. Vaše more je však úzke a pohodlné a každý ho môže prekročiť, malý i veľký... (ŽK VI.)
O Konštantínovej misijnej ceste k Chazarom, o nájdení ostatkov svätého Klimenta o jeho ceste a pôsobení medzi našimi predkami i o jeho skone v Ríme v kláštore, kde prijal meno Cyril, sa už popísalo veľa, no predsa treba ešte niečo spomenúť: Keď prišlo do Solúna posolstvo z Veľkej Moravy a cisár Michal vypočul poslov, zvolal synodu a pozval na ňu Konštantína Filozofa a povedal mu: Viem, Filozof, že si ustatý, ale treba ta ísť. Konštantín odvetil: I ustatý som i chorý telom, ale s radosťou ta pôjdem, ak majú písmená pre jazyk svoj (ŽK IV).
V chatrnom a chorľavom tele Konštantína už duch veľkého apoštola tvoril nádherný plán veľkorysého misijného diela medzi Slovanmi.
Svätý Metod
Ako svetlo slnka ťa, otec Metod, poslal Kristus z východu, aby si žiaril na západe ako učiteľ všetkých, aby si svojimi písmenami osvetľoval mnohé mestá a kraje, aby čítali všetky knihy a Bohom vnuknuté učenie Ducha Svätého
Tieto výstižné slová čítame v cyrilskej Službe Metodovi. Vystihujú charakteristické črty arcibiskupa Metoda. Bol to muž činu, znamenitý organizátor a horlivý duchovný pastier, rozhľadený právnik a telantovaný diplomat.
Metod – je jeho rehoľné meno, jeho krstné meno nepoznáme – narodil sa v Solúne okolo r. 815. Bol najstarším synom vysokého dôstojníka Leva. Vynikal krásnou urastenou postavou, pevným zdravím a bystrým umom (Život Metoda – ŽM II.). Mal právnické vzdelanie a dosiahol významný úrad správcu v jednej z byzantských žúp. Bola to slovanská oblasť, pravdepodobne v okolí Solúna v Macedónsku, pri dolnom toku rieky Stymón (Struma), susediaca s Bulharskou ríšou.
Keď dovŕšil dvadsať rokov, vymenovali ho za miestodržiteľa v slovanskej oblasti. Prežil tam desať rokov a naučil sa slovanský jazyk (ŽM II.). Nemožno pochybovať o tom, že po desaťročnom účinkovaní medzi Slovanmi nielen poznal ich jazyk, ale sa oboznámil aj s ich zvykmi a nadobudol životné skúsenosti. Po desiatich rokoch sa vzdal tohto významného úradu a vstúpil do kláštora na hore Olymp. O jeho živote v kláštore čítame: Prijal postrižiny a obliekol sa do čierneho rúcha. A v pokore sa podroboval, úplne zachovával celú mníšsku regulu a venoval sa knihám (ŽM III). V tých časoch sa grécki mnísi zameriavali nielen na prísnu askézu, ale aj na dokonalé štúdium a intenzívne rozjímanie o Svätom písme. Do kláštora za Metodom prišiel aj jeho mladší brat Konštantín Filozof.
Preskočíme teraz známe udalosti o misijnej ceste bratov k Chazarom, o pomeroch v Byzantskej ríši i v Cirkvi, o pozvaní vierozvestov na naše územie aj o prvom období ich pôsobenia medzi Slovnmi. V Živote Metoda čítame: Metod opäť pokorne sa podrobujúc, slúžil Filozofovi a vyučoval s ním (ŽM V.). Hoci starší, prenechal bratovi na Veľkej Morave iniciatívu pri zriaďovaní prvej slovanskej vysokej školy, ako aj pri uvádzaní slovanskej liturgie. Mal však vynikajúce možnosti uplatniť svoje organizačné schopnosti, životné skúsenosti a veľký rozhľad v otázkach svetského i cirkevného práva. Zostavil najstarší slovanský Cirkevný zakonník (Zakon sudnyj ljudem), ktorý upravoval zavádzanie a dodržiavanie nového spoločenského poriadku na Veľkej Morave.
Ich pôsobenie medzi našimi praotcami je, myslím si, dostatočnč známe, známe sú aj politické pomery na tomto území, snaha znemožniť im pôsobenie a zavázanie bohoslužieb v reči ľudu, i intrigy, žiaľ, treba povedať, bavorského kléru. Vieme o Konštantínovom pobyte v kláštore v Ríme i o útrapách Metoda a jeho väznení počas jeho návratu z Ríma. Nemožno však nespomenúť, že s Metodovým menom je navždy spojené zriadenie prvej slovanskej cirkevnej provincie, keď pápež Hadrián II. reagoval na Koceľovu prosbu a Metoda vysvätil za biskupa, vymenoval ho za arcibiskupa a za splnomocneného pápežského legáta v krajinách, v ktorých panovali Rastislav, Svätopluk a Koceľ.
Keď sa Metod po rokoch útrap vracal späť na Veľkú Moravu, prijali ho s veľkým nadšením: Knieža Svätopluk so všetkými Moravanmi ho prijal, zveril mu všetky kostoly i duvhovných vo všetkých hradiskách. Od toho dňa veľmi začalo rásť učenie vo všetkých hradiskách sa zväčšoval počat duchovných a pohania – odvracajúc sa od svojich bludov – uverili v pravého Boha (ŽM X.).
V rokoch 872 - 873 sa pomery na Veľkej Morave skonsolidovali, takže sa arcibiskupovi Metodovi ukazovali veľké možnosti rozsiahlej apoštolskej a učiteľskej práce. Arcibiskup Metod obnovil činnosť slovanskej vysokej školy, ako aj slovanskej literárnej školy a v liturgii dôsledne uplatňoval slovanský jazyk. Postupne narastal i počet duchovných z radov domáceho obyvateľstva, ktorí prijali svätenie z Metodových rúk...
Nesvornosť, intrigy, politické boje, neochota bavorského kléru pripustiť slovanskú liturgiu a podriadiť sa rozhodnutiu Ríma v súvislosti so zriadením samostatnej cirkevnej provincie Slovanov, to všetko urobilo svoje...
Svätý Gorazd
Tento je vašej krajiny slobodný muž, učený dobre v latinských knihách a pravoverný. To buď Božia vôľa a vaša láska, ako aj moja (ŽM XVII).
Týmito slovami arcibiskup svätý Metod na sklonku svojho života odpovedal na otázku svojich učeníkov: Koho pokladáš, otče a učiteľ ctihodný, za súceho medzi svojimi učeníkmi, aby ti bol nástupcom v tvojom učení?
Literárny historik Anton Augustín Baník napísal, že sv. Metod od r. 863 do r. 885 natoľko stihol preorať úhorovité pole kultúrnych snažení našich slovenských predkov, že zem vydala zo seba prvý kvet posvätnej apoštolskej štepnice – sv. Gorazda. Známe sú Metodove, hore citované slová, že Gorazd je slobodný muž vašej krajiny, teda, že pochádza z Veľkej Moravy a zo vznešeného – veľmožského rodu. Staroslovienský Život Metoda bližšie neoznačuje Gorazdov rodný kraj, a podobne ani ďalší dôležitý prameň Život Klimenta Ochridského. Slovenský slavista Ján Stanislav poukazuje na to, že neďaleko Nitry v starobylej farnosti Močenok je farský kostol zasvätený sv. Klimentovi I., Rímskemu pápežovi a mučeníkovi, ktorého ostatky našli sv. Cyril a Metod na Kryme a priniesli ich na Veľkú Moravu. K farnosti Močenok (Mučeník) patrí filiálka Garázda - čo je pomaďarčená forma pôvodného mena Gorazd -, dnešný Gorazdov. Je teda možné, že sv. Gorazd pochádzal z okolia Nitry.
Gorazd bol mimoriadne nadaný, osvojil si viaceré jazyky, získal pozoruhodné filozofické i teologické vzdelanie. Pravdepodobne navštevoval latinskú školu v Bavorsku ešte pred príchodom svätých bratov na Veľkú Moravu. Je predpoklad, že medzi vybranými učeníkmi prvej slovanskej vysokej školy bol aj Gorazd, ktorý sa s veľkou vrúcnosťou a oddanosťou privinul k staroslovienskej reči a osvojil si aj grécky jazyk a pod vedením vynikajúceho filozofa Konštantína, prehĺbil si svoje filozofické a teologické vzdelanie. Takto sa Gorazd postupne zaradil medzi najvýznamnejších učeníkov solúnskych bratov. Je veľká škoda, že po Metodovej smrti jeho žiaci nemohli na našom území pokračovať v začatom diele. Po vyhnaní z Veľkej Moravy sa utiahli pravdepodobne do Poľska a Bulharska. Je isté, že náš prvý svätec sa stal Metodovým nástupcom aj vo funkcii arcibiskupa pre prvú slovanskú provinciu. Okolnosti vyhnania súvisia s politickými pomermi a rozličnými intrigami tých čias.
Je priam zahanbujúce, že Slováci takmer zabudli na veľkého syna tohto národa, svojho prvého svätca, svoj prvý kvet posvätnej apoštolskej štepnice. Jeho meno bolo do nedávna u nás takmer neznáme a jeho úcta sa len veľmi pozvoľna dostáva do povedomia veriacich. Sviatok sv. Gorazda je 27. júla.
Podľa: Anton Bagin – Život Gorazda, Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 1992)
Stranu pripravila X. Duchoňová
