Posledný týždeň školského roka sme na našej cirkevnej škole Pier Giorgia Frassatiho spolu so žiakmi jednotlivých tried prežili duchovné obnovy. Pri jednej z nich na otázku: Myslíš si, že tvoji spolužiaci sú na teba hrdí? nastalo trápne ticho. Dlho som potom uvažoval, prečo sa mladí človek cíti byť „mimo kurz“, „pod cenu“? Ako posudzuje svoju hodnotu? A vôbec, od čoho závisí hodnota človeka?
Pokúsme sa na hodnotu človeka pozrieť len zo strany faktov: Napríklad klavír, ktorý má dvestoštyridsať strún, umožňuje nadanému hudobníkovi zahrať nádherné melódie. No ľudské ucho sa skladá až z dvadsaťštyritisíc „strún“ pomocou, ktorých je človek schopný vnímať nádheru hudby. Televízna kamera má šesťdesiattisíc fotoelektrických prvkov, ktoré jej v určitom ohraničenom zmysle umožňujú „vidieť“. Naproti tomu ľudské oko, ktoré si automaticky zaostruje obraz, vidí v každom počasí a nepretržite, pričom „funguje“ sedemdesiat i viac rokov, má viac ako stotridsaťsedem miliónov prvkov. Videnie a počutie, ktoré je pre nás také samozrejmé, vyhodnocuje mozog. V jedinom neuróne (nervovej bunke) mozgu sa môže stretnúť až dvesto komunikačných liniek, takže správu, ktorá do neho prichádza, môže prijať, porovnať, zatriediť a vyslať v zlomku sekundy. Počítače sa môžu vyrovnať výkonom jednému neurónu. V našom mozgu sú však desaťtisíce miliónov neurónov a každý z nich na úrovni úžasne výkonného počítača. Ešte obdivuhodnejšie je, že na svete je viac ako šesť miliárd ľudí, ktorých telo pracuje na rovnakom systéme, a predsa nenájdete dvoch úplné totožných ľudí. Nech si o tom ktokoľvek čokoľvek myslí, všetci musíme s údivom uznať, že funkčnosť ľudského tela je ohromujúca.
Už tento malý pohľad na ľudské telo nás musí napĺňať úžasom a obdivom. A predsa denne zápasí každý z nás s prijatím sa a uvedomením si vlastnej hodnoty. Od čoho všetkého odvodzujeme svoju hodnotu?! Mnohí (najmä mladí) majú dojem, že ich hodnota závisí od ich vzhľadu alebo od toho, čo si môžu dovoliť, ako sú oblečení, či majú moderné a značkové ošatenie. Kult módy a tela sa stal už taký samozrejmý, že si to prestávame uvedomovať. Denno-denne nás svet módy, reklamy, filmovej produkcie... zasypávajú idolmi takých „dokonalých“ a úspešných ľudí, že začneme mať pocit, že ak nebudeme ako oni, nebudeme mať nijakú hodnotu, nebudeme, ako sa dnes hovorí – „in“.
Poviete si: Som predsa dospelá/ý a nepodľahnem len tak ľahko tlaku médií. Som schopná(ý) kriticky uvažovať a neprijmem hneď každý „streštený“ názor nejakého bulváru, či výstrednej „celebrity“.
Bez pochybovania o vašej pravdovravnosti by som vám mohol položiť otázku: Prečo potom toľko dospelých okolo nás neustále žije v strachu byť sám sebou a kopírujú iných? A vôbec to nie je iba otázka módy či nadváhy! Často sa naše neprijatie seba (ba dokonca až pohŕdanie sebou) rodí aj z iných príčin. Spomeňte si napríklad na to nepríjemné porovnávanie, ktoré ste zažili zo strany rodičov, možno aj učiteľov, keď vás porovnávali v učení či v zdatnosti so šikovnejším súrodencom, alebo spolužiakom. Je celkom logické, že vo vás vznikol pocit, že budete mať cenu, len ak sa budeme učiť ako ten či onen, alebo ak budete vyzerať ako tá či oná. V zákulisí teda stojí nepríjemný netvor - strach, ktorý nás desí: ak nebudeš ako ten (tá), nebude ťa mať nikto rád, nebudeš nič znamenať.
Tento strach nás dokonca prenasleduje aj vo viere. Máme dojem, že aj Boh nás bude mať rád len vtedy, ak splníme nejakú normu. Sväté písmo nesie v sebe úžasné posolstvo, ktoré pomáha človeku prekonať problém sebaprijatia. Boh nás miluje bezhranične bez ohľadu na náš život . Nehovorí: budeš mať pre mňa hodnotu, ak..., už len jednoduchý pohľad na kríž akoby nám hovoril: Si pre mňa taký vzácny, že sa oplatilo pre teba podstúpiť aj toto. Želal by som vám, aby ste cítili, že máte hodnotu sami v sebe a nie preto, že ste ako niekto iný či iná. Veď, kto by chcel byť kópiou, keď môže byť originálom? Som veľmi rád, že moja hodnota nezávisí od toho, ako vyzerám, ale kto som. Ja predsa nie som iba telo, prospech či telesný výkon, alebo množstvo svalovej hmoty. Ako človek v sebe skrývam oveľa viac. A Boh pozná moju hodnotu a miluje ma.
Braňo Popelka, kaplán