Na blumentálskom internetovom portáli sa prednedávnom objavil odkaz na článok, v ktorom istá lesbická žena na jednej strane vyznáva svoju príslušnosť ku Katolíckej Cirkvi, no na druhej strane ju obviňuje z diskriminácie. Článok sa končí otázkou alebo povzdychnutím: „Koľko (storočí) ešte budeme musieť čakať a trpieť my, veriaci homosexuáli, pokiaľ bez falošnej masky na tvári a klamstiev budeme prijatí do toho náručia Cirkvi, ktorá nás stáročia len odstrkuje, ponižuje a zatracuje?“ Jedným zo základných problémov v diskusiách, či už naživo alebo prostredníctvom Internetu býva skutočnosť, že oficiálny postoj Cirkvi nie je známy, preto sú vyjadrenia na jej adresu takmer výlučne negatívne.
Mylne sa zvykne uvádzať, že Cirkev odsudzuje homosexuálov. Toto tvrdenie nie je pravdivé. Ak homosexuálov odsudzujú jednotlivci, ktorí patria do Cirkvi, je to ich súkromný názor. Nikto z nich si však nemôže uzurpovať právo byť hovorcom za všetkých kresťanov, prípadne katolíkov. Tým samozrejme nechcem povedať, že Cirkev homosexualitu schvaľuje. Problém je zložitejší a preto sa ho pokúsim veľmi stručne načrtnúť.
V prvom rade treba rozlišovať medzi homosexuálnymi sklonmi a homosexuálnym správaním. Osoba s homosexuálnymi sklonmi sa vyznačuje výlučnou alebo prevládajúcou sexuálnou príťažlivosťou voči osobám toho istého pohlavia. Homosexuálne správanie sú skutky sexuálnej povahy vykonávané s osobou toho istého pohlavia.
Názory na vznik homosexuálnej orientácie nie sú jednotné. Na jednej strane sú tí, ktorí tvrdia, že homosexualita je vrodená a teda „sa s ňou nedá nič robiť“. Na tejto pozícii sa pochopiteľne nachádzajú tzv. bojovníci za práva homosexuálov, ktorí sa usilujú napr. o legalizáciu homosexuálnych zväzkov. Na druhej strane existujú názory, podľa ktorých homosexualita je v prevažnej miere získaná a dá sa liečiť. Ak siahneme po viacerých štúdiách, ktoré sa venujú téme homosexuality zistíme, že ani odborníci nemajú na vznik tohto fenoménu jednotný názor.
Katechizmus Katolíckej cirkvi (ďalej len KKC) hovorí, že psychický vznik homosexuality zostáva z veľkej časti nevysvetlený. Deklarácia Posvätnej Kongregácie pre učenie viery Persona humana (29.12.1975) uvádza, že niektorí rozlišujú medzi homosexualitou prechodného charakteru, ktorá môže byť spôsobená nesprávnou výchovou, zlým príkladom, zlým návykom a pod. a definitívnou orientáciou osoby, ktorá má svoj koreň v nejakom vrodenom inštinkte alebo v patologickej konštitúcii osoby. Tým však Kongregácia nechce ponúknuť ani jednu z týchto alternatív ako vysvetlenie vzniku homosexuality. V konkrétnych prípadoch je obtiažne určiť všetky faktory, ktoré vstúpili do procesu utvárania sexuálnej orientácie jednotlivca.
Každopádne, nemôžeme nad osobou s homosexuálnymi sklonmi vynášať a priori morálny súd, podobne ako nemôžeme odsúdiť chorého človeka. Môžeme však povedať, že to nie je normálny stav ľudskej osoby. Skupiny bojujúce za práva homosexuálov samozrejme toto označenie neprijímajú a tvrdia, že homosexualita a heterosexualita (čiže príťažlivosť k osobe opačného pohlavia) sú úplne rovnocenné a normálne. Ak by totiž pripustili, že homosexualita nie je normálna, postavili by sa do absurdnej úlohy bojovníkov za zrovnoprávnenie normálneho a nie normálneho. Ešte pred tridsiatimi rokmi bola homosexualita považovaná oficiálne za sexuálnu úchylku a teda chorobný stav človeka. V roku 1973 sa Americká Psychiatrická Asociácia postarala o jej vymazanie z príslušného zoznamu. Kto sa o to pričinil si môže každý domyslieť...
Treba však zdôrazniť, že prívlastok „nie normálny“ čo sa týka štruktúry osobnosti, ešte nedáva právo vyhlásiť za zlú osobu ako takú. Morálny súd možno vyniesť nad skutkami človeka, ale nie nad jeho osobnostnou štruktúrou, za ktorú nemusí vždy niesť osobnú zodpovednosť. V tejto línii sa pohybuje aj Katechizmus, keď upozorňuje, že sa síce jedná o objektívne nezriadenú náklonnosť, ktorá ale je pre väčšinu homosexuálov skúškou. «Treba ich prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim» (KKC č. 2358). Ako vidíme, oficiálne stanovisko Cirkvi je ďaleko od akejkoľvek diskriminácie alebo odsudzovania osôb s homosexuálnymi sklonmi ako takých.
Na druhej strane však Cirkev jednoznačne vyhlasuje, že homosexuálne skutky sú vnútorne nezriadené, čiže objektívne vždy ťažko hriešne. Morálne zlými sú skutky, pri ktorých sa osoba nechá viesť svojimi homosexuálnymi tendenciami. A nemravný, čiže mravne zlý, je človek, ktorý koná mravné zlo. To platí o ktoromkoľvek skutku, ktorý sa protiví Božiemu poriadku.
Aj osoby s homosexuálnymi sklonmi sú Bohom pozvané žiť morálne čisto. Katechizmus hovorí, že «aj tieto osoby sú povolané plniť vo svojom živote Božiu vôľu a, ak sú kresťania, spájať s Pánovou obetou na kríži ťažkosti, s ktorými sa môžu stretnúť v dôsledku svojho stavu» (KKC č. 2358). Pre homosexuála to prakticky znamená žiť v sexuálnej zdržanlivosti. V spoločnosti je nemálo osôb, ktoré sa musia zriecť akejkoľvek sexuálnej aktivity. Takými sú napríklad Bohu zasvätené osoby, ktoré žijú v celibáte. Je pravda, že kým títo si celibát vybrali slobodne ako súčasť svojho povolania, homosexuáli sa v podobnej situácii nachádzajú viac menej proti svojej vôli. Platí to samozrejme len o tých, ktorí nemajú na svojej orientácii osobný podiel. Všetci ľudia, slobodní i žijúci v manželstve, každý špecifickým spôsobom, sú povolaní k čistote. «Homosexuálne osoby sú povolané k čistote. Čnosťami ovládania sa, ktoré vychovávajú k vnútornej slobode, niekedy aj pomocou nezištného priateľstva, modlitbou a s pomocou sviatostnej milosti sa môžu a majú postupne a rozhodne približovať ku kresťanskej dokonalosti» (KKC č. 2359).
Ak homosexuáli vyčítajú Cirkvi, že ich nechce prijať, treba sa asi najprv spýtať, čo myslia pod prijatím. V prípade, že prijať znamená odsúhlasiť homosexuálne správanie, registráciu homosexuálnych zväzkov alebo adopciu detí homosexuálnymi pármi, tak určite nie. Podobne Cirkev nemôže zľaviť zo svojej pozície voči iným objektívne nezriadeným spôsobom správania. Nemá na to totiž kompetenciu. To, čo je proti prirodzenému alebo pozitívnemu Božiemu zákonu, jednoducho zmeniť nemôže. Homosexuálne skutky sú objektívne nezriadené práve preto, že sú proti prirodzenému zákonu. Prirodzený zákon je odrazom večného Božieho zákona v človeku, čiže je nemenný a teda mimo kompetencie Cirkvi.
V prípade, že sa osoba s homosexuálnymi sklonmi rozhodne žiť v čistote, nič nebráni tomu, aby naplno čerpala zo sviatostného bohatstva Cirkvi. Ak sa zo slabosti dopustí hriechu, tým skôr je pozvaná ku sviatostnému zmiereniu s Bohom. Ak má úprimné predsavzatie v budúcnosti sa hriechu chrániť, opäť nič nebráni tomu, aby prijala rozhrešenie. Tak ako každý iný...
Vladimír Turzo