Mlčať znamená súhlasiť

Rodičia , deti a modlitba

Prázdniny, dovolenky... Dni na ktoré sa tešia nielen deti, ale aj dospelí. No tieto dva mesiace oddychu žiakov a študentov znamenajú pre rodičov neraz neriešiteľné problémy. Otázka, o ktorej by sme chceli hovoriť však nie je len otázka prázdnin. Je to otázka rodiny, výchovy detí, otázka uvádzania či lepšie povedané vovádzania detí do života, do duchovného života, do tajomstiev viery v tomto svete plnom násilia, klamstva, mamonu, intríg, drog, pornografie už nielen vo vybraných časopisoch a na internete, ale aj v televízii, na bilbordoch, na našich uliciach vo výkladoch novinových stánkov...

Pri rodičoch a s rodičmi prežívajú deti prvé a rozhodujúce životné skúsenosti, od rodičov záleží, či Boh bude hrať v živote ich dieťaťa rozhodujúcu úlohu alebo nie. Preto, aj preto kladie Cirkev taký dôraz na výchovu v rodinách, prečítala som si v jednom zo starších čísiel Světla (27/2003) a odtiaľ budem citovať aj niektoré nasledujúce myšlienky:

Prvé vzťahy a väzby si dieťaťa zachováva po celý život, preto majú rozhodujúci význam. Keď rodičia zanedbajú uvedenie dieťaťa do vzťahu k Bohu, ostáva dieťa akoby celý život sirotou. V súčasnej európskej spoločnosti nemôžeme očakávať, že dieťa získa vzťah k Bohu na verejnosti – v materskej škole či v škole vôbec. Preto je celkom odkázané na rodičov. Len oni ho môžu voviesť do hlbokého vzťahu s Bohom.

Keď rodičia vystúpia zo zorného poľa detí, čo sa stane najneskôr pri ich smrti, ostávajú osirelé aj keď je to v dospelom veku. Aj dospelý človek totiž potrebuje Otca – Boha i Matku – ktorú veriaci nachádza v Cirkvi a ideál ktorej vidí v Božej Matke..

Väzba na Boha sa môže uskutočniť v troch fázach života:

• Predovšetkým je to každodenná modlitba. Ňou zapájame dieťa do živého a osobného kontaktu a Bohom. Modlitba by mala byť naším každodenným prejavom viery. Ako vážne berieme modlitbu, taký vážny bude náš vzťah k Bohu. Ten vzťah závisí v podstatnej miere od toho, aký základ sme dostali v rodine. Lebo dieťa už vo veľmi rannom veku vycíti, aký je vzťah rodičov k Bohu, či je pre nich Boh a rozhovor s ním dôležitý, alebo je ich modlitba len zvykom bez osobného a vrúcneho vzťahu, modlitba v rodine vôbec nemá miesto.
  Keď apoštoli videli Ježiša modliť sa, prosili ho: Pane, nauč nás modliť sa (Lk 11,1). Keď deti vidia modliť sa svojich rodičov, tiež by mali vysloviť takúto prosbu: Mami, oco, naučte ma modliť sa! Nezabúdajme na jednu pravdu, ktorú učí život: Pracujúca ruka pohne nanajvýš strojom, modliaca sa ruka však hýbe Božím Srdcom a tým aj celým svetom.
• Druhým dôležitým momentom je spoločné slávenie nedele v rodine. To nerozlučne spája dieťa s Božím Srdcom. Každý siedmy deň je nedeľa. Sedminu svojho života dávame ako deti svetla pod priamy vplyv zmŕtvychvstalého Pána. Ak to nerobíme, pohltí nás svet bez Boha. Každú nedeľu sa opakuje emauzský zázrak: Či nehorelo naše srdce, keď nám vysvetľoval Písma (Lk 24,32)? To je skúsenosť učeníkov tých čias. A pri lámaní chleba sa im otvorili oči a oni ho spoznali (porov. Lk 24, 31).
  Nedeľa s nedeľnou svätou omšou to sú okamihy, keď máme otvoriť svoje uši pre radostnú Božiu zvesť, otvoriť oči a uzrieť jeho skutočnú eucharistickú prítomnosť, aby v nás opäť zahorelo srdce: Či nehoreli naše srdcia, keď sa s nami rozprával a vysvetľoval nám Písma.
  Stratiť nedeľu, znamená stratiť všetko. To je skúsenosť kresťanského ľudu. Je to ako pri diaľkovom vedení vysokého napätia. Ak sú stožiare priďaleko od seba, drôty sa dotknú zeme a svetlo zhasne. Ak naše stretnutia s Pánom pri nedeľných svätých omšiach sú od seba vzdialené viac ako sedem dní, svetlo našej viery zhasína. Preto je slávenie nedele putom, ktoré nás spája nerozlučne s Božím Srdcom.
• A napokon úlohou rodičov je uviesť deti do spoločenstva Cirkvi, to znamená do miestneho farského spoločenstva a do farského kostola. Deti musia dôverne poznať Boží dom. Pri krstiteľnici sa im otvoril prameň života, pri ambone majú spoznať Slovo života, pri svätostánku Prítomnosť života a v spovednici Uzdravenie života.. Deti musia spoznať, že v chráme ide vždy o ich vzťah s Kristom. Naviac je tu úloha spojiť navzájom kresťanské rodiny. Potrebujeme také vzťahy, aby nás spájalo puto viery. Neraz musíme my, i naše deti plávať proti prúdu, neraz zažiť výsmech, ponižovanie, nepochopenie. Vo verejnom nám živote málokto podá pomocnú ruku. Tú by sme mali nachádzať v spoločenstvách veriacich. Veď keby nám niekto položil otázku: Kde si získal svoju vieru? nikto z nás by nepohliadol k nebu a nepovedal by: Mne Božie slovo prišlo priamo z neba. Božie slovo nám musí niekto sprostredkovať, aj keď vieme, že viera je veľký Boží dar.

A situácia u nás?

Neviem, koľko detí pristúpilo tento rok po prvýkrát k sviatostiam a nikto z nás nemôže vidieť čo sa dialo v čistej a úprimnej detskej duši. Takých bola medzi prvoprijímajúcimi iste väčšina. Predsa mi však nedá nespomenúť dve veci, ktoré svedčia o niečom, čo neukazuje na to, že by mnohé z týchto detí boli doma vedené k viere a k modlitbe

Bol sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. Je to slávnosť, prikázaný sviatok. Na svätej omši po ktorej bola kratučká procesia so Sviatosťou som videla dve dievčatká v bielom, ktoré prišli vzdať úctu tomu, ktorého pred niekoľkými dňami po prvýkrát prijali do svojho srdca. Kde boli ostatné deti? Kde ich rodičia? Bolo tam niekoľko doslova „drobcov“, rozkošných dvoj-, trojročných detičiek s matkou či starými rodičmi. Kde boli naše deti? Keď sa obzriem späť do minulosti, do čias, ktoré neboli priaznivo naklonené viere, tých detí prichádzali desiatky. Tie deti nám tam veľmi chýbali, aj ich rodičia! Často porovnávam vzťah veriacich istého spoločenstva, ktoré má svoju modlitebňu priamo naproti oknám domu, v ktorom bývam. Prichádzajú nedeľu čo nedeľu. Celé rodiny – starí rodičia, rodičia i deti. Aj drobné deti, a to v čase, keď televízia mocne láka!

Druhý príklad: Niekoľko dní po prvom svätom prijímaní prišla dosť veľká skupina detí na poobedňajšiu svätú omšu. Všetky (aj chlapci) mali vkusné dlhé biele tuniky. Pán kaplán si ich postavil okolo oltára keď začínal svätú omšu. Počas celej omše prichádzali ďalšie a ďalšie deti. Doslova behom cez kostol si obliekli biely odev a prichádzali k oltáru. Tri deti prišli po premenení a dvaja chlapci počas rozdávania svätého prijímania. Tí dvaja bez akejkoľvek, čo i len niekoľko sekundovej prípravy boli doslova postrčení či privedení ku kňazovi, ktorý podával sväté prijímanie, hoci dospelých, čo pristupovali k Sviatosti bolo v rade ešte veľa, takže mali čas minútku – dve na sústredenie. Môže takto dieťa získať úctu k sviatostnému Pánovi? To dieťa nie je vinné! Viem, bol všedný deň, možno malo povinnosti, možno rodičia, patrí im vďaka za to, že prišli, ale ten prístup zo strany dospelých nesvedčí o úcte k Eucharistii. A ešte niečo: Pri mne stáli – on a ona. Možno manželia, možno navzájom cudzí ľudia. Pani po celý čas usilovne žula žuvačku, pán stál rozkročený a s nezáujmom čakal na koniec. Moje kritické slovo by asi nemalo byť adresované tým dvom ani im podobným, ale všetkým nám. Tí ľudia nedostali to, čo my. Neboli vedení k viere, možno vôbec nechápu, čo sa deje na oltári... Oni však chcú asi dať svojím deťom to, čo sami nedostali. Nenašiel by sa nejaký spôsob im pomôcť? Možno spoločenstvo, možno katechéza pre takých dospelých, čo hľadajú. Neviem. Ja sama som bola pri tej svätej omši málo sústredená. Bola som vpredu a všetko som mala pred očami. Viac som pozorovala a rozmýšľala, aký je podiel nás, čo máme obrovský Boži dar viery. Nie je azda naša vina väčšia ako ich? Budem rada, keď dostaneme od čitateľov ohlasy na toto zamyslenie.

X. D.