Blumentál
Nebojme sa ohlasovať Zmŕtvychvstalého

Opäť budeme prežívať tie najúžasnejšie dni – Veľkonočné sviatky zmŕtvychvstania Pána Ježiša Krista. Radosť, ktorá napĺňa srdcia veriacich, je radosť trvalá, no predsa v dňoch Veľkonočnej slávnosti a veľkonočného obdobia je výraznejšia a aj navonok viditeľnejšia. A to je dobré. Veď azda nikdy viac, ako práve teraz v období nestabilných vzťahov, narušených tradičných hodnôt života rodiny i jednotlivca, je potrebné vniesť do sveta čistú a neskalenú radosť prameniacu z takej úžasnej udalosti, akou je zmŕtvychvstanie Pána. V tejto súvislosti zvlášť úžasne znejú slová, ktoré napísal apoštol národov. Ten, ktorý celou silou svojho života spočiatku bojoval proti Kristovi a po osobnom zážitku stretnutia s Pánom pred bránou do Damasku obrátil svoj život a prežil ho v službe Krista. Stal sa vyvolenou nádobou a Rimanom napísal: Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už viac nepanuje (Rim 6, 10).

Tieto slová sú dôvodom našej veľkonočnej radosti. Na zemi totiž človek postupne prichádza o všetko. Rodičia neraz strácajú deti, deti rodičov, priatelia priateľov, muži ženy, manželky manželov… Rovnako vnímame aj zánik života v okolitej prírode. Toto všetko spolu so spoločenskou situáciu nás právom privádza k smútku. Preto je dobré, že sa v istom časovom úseku obnovuje naša nádej. Len si ju nesmieme nechať pre seba, lebo Boží zámer je natrvalo nemenný: aby ho poznal každý človek a skrze obnovenie svojej nádeje, aby sa stal svedkom Krista, jeho života, smrti a zmŕtvychvstania pre tých, čo ho nepoznajú. Naša úloha je veľmi jasná – byť aktívnym svedkom, ba viac ako aktívnym, byť svedkom svietiacim v tmách, ktorý je soľou tohto sveta.

Historia est magistrae vitae – História je učiteľka života. Skúsme ju teda spolu otvoriť a zalistovať v nej. Epizóda, ktorú chcem otvoriť, nie je stará, má iba necelých devätnásť rokov. Písala sa 22. apríla 1990 práve tu v Bratislave – Vajnoroch. Preto nemôžem nespomenúť svedka, veľmi viditeľného, ktorý osobitné poverenie upevňovať svojich bratov a sestry vo viere dostal od Krista. Vy viete na koho myslím. Bol to Ján Pavol II., ktorého istý jeho životopisec nazval „svedkom nádeje“.

Tento posol nádeje a lásky prišiel vtedy do krajiny zdevastovanej rokmi duchovnej neslobody. Nezdá sa vám, že aj dnes by sme aspoň duchovne potrebovali prijať takého posla nádeje, lásky, úcty a porozumenia, zvestovateľa bratskej jednoty? Potrebujeme, a to veľmi naliehavo, lebo inak bude chýbať na našej tvári radosť, bude chýbať nádej, lebo absentuje láska. Preto by sme sa mali v duchu zahĺbiť do posolstva Jána Pavla II., ktoré nestratilo nič na svojej aktuálnosti. Naopak, je určené nám, aby sme ho začali žiť, aby sme sa aj my stali svedkami nádeje.

Trnavský arcibiskup Mons. Ján Sokol vtedy vo Vajnoroch povedal, že: popri všetkých prekážkach, protivenstvách a prenasledovaniach sme Pánu Bohu, svätej Cirkvi, Svätému Otcovi ostali verní a vieru sme si zachovali. …Prišli ste medzi nás ako svätý Peter, aby ste nás posilnili vo viere, usmernili a zjednotili. Práve to potrebujeme, aby sme splnili Kristovo slovo, ktoré povedal vo Večeradle aby všetci jedno boli. A odpoveď pápeža? „Viera v Cirkvi sa začína od apoštolov, od očitých svedkov, ale sa udržuje a rozvíja cez celé generácie ako ovocie počúvania svedectva apoštolov, počúvania samého Božieho slova, ohlasovaného Cirkvou, ktorá sa buduje na základe apoštolov a prorokov.

Tak sa buduje aj vaša viera, drahí bratia a sestry, ktorých môžem dnes stretnúť vo vašej slovenskej vlasti… Nech je pochválený Pán za dar viery, ktorú vaši predkovia prijali, keď počúvali Božie slovo ohlasované svätým Cyrilom a Metodom… ktorí… položili základy vašej kultúry. Od tých čias sú kultúra a život Slovákov vo svojich mnohorakých prejavoch poznačené kresťanskou vierou prechádzajúcou cez celé ich dejiny ako životodarná voda: niekedy tečie pod zemou, inokedy preniká na povrch, ale vždy je tajomnou miazgou zaisťujúcou rast a rozkvet stromu, čo prináša hojné plody svätosti, pracovitosti a vernosti… Dokazujú to celé generácie, ktoré si od tých čias až dodnes zachovali prijatú vieru, žiarlivo ju chránili a cez stáročia odovzdávali neporušenú z otcov na synov. Kto by chcel vytrhnúť kresťanskú vieru z kultúry a života slovenského národa, nemohol by pochopiť jeho dejiny, od tých najstarších až po dnešné. …v každej ťažkosti slovenský národ nachádzal vo viere silu odolávať s neochvejnou vytrvalosťou… táto viera sa osobitným spôsobom prejavovala v dvoch rozmeroch, ktorými sa vyznačuje vaše kresťanské svedectvo: je to vaša úcta k Sedembolestnej Panne Márii, Patrónke Slovenska a vernosť Petrovmu Stolcu.

Tu pápeža prerušíme. Nie je práve dnes namieste vzbudiť si silné predsavzatie, že sa v tejto takej rozjatrenej spoločnosti a vzťahoch opäť staneme aktívnymi svedkami zmŕtvychvstalého Krista? „Je potrebné, aby si Cirkev vo vašej vlasti znova a znova s novou silou vzala na seba poslanie ohlasovať Kristov kríž a jeho zmŕtvychvstanie na čele so zborom vašich biskupov“, povedal ďalej Ján Pavol II. Nebojme sa teda svedčiť o Kristovi – umučenom, a predsa živom: O Kristovi, ktorý je cesta, pravda a život a vedie nás do Otcovho domu, ktorý nám otvoril práve svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Svedčiť tak, ako o ňom dnes svedčí pápež Benedikt XVI., súčasný nástupca apoštola Petra. Musíme o ňom svedčiť práve dnes, keď sa rozmáhajú rôzne sekty, upadá morálka, je tu bohatá žatva dílerov drog, vzrastá počet alkoholikov, rozvrátených rodín, keď rapídne padla posvätná hodnota ľudského života a následne sa veľmi výrazne oslabil vzťah k samému Bohu. Buďme svedkami nádeje, ktorá je uložená v Kristovi, svedkami viery žitej v láske. Svedčme o tom to, že pod vplyvom našej viery v zmŕtvychvstalého Krista sa menia vzťahy medzi ľuďmi. A o to nám musí ísť. Viera musí žiť v skutkoch. Viera bez skutkov je mŕtva, volá apoštol svätý Jakub.

My jednoducho musíme byť svedkami Ježiša Krista, a to Krista zmŕtvychvstalého.

Daniel Dian