Blumentál
Daniel Dian

Je síce prázdninové obdobie, ale pre človeka viery niet prázdnin. Viera sa nielen obnovuje, ale rastie každým dňom. Sme tak trochu podobní obiliu, ktoré vzišlo z pôdy po sejbe zrna a postupne rastie, tvorí klas, ktorý sa napĺňa zrnom, a prišiel čas, keď zožatý napĺňa svoje poslanie – byť zdrojom obživy pre človeka. Aj náš život je teda tým, čo má cez rast viery denno-denne, za akýchkoľvek situácií rásť až do dňa, ktorý vo svojej prozreteľnosti pozná iba Boh. Keď sa ten čas naplní, máme sa stať svedkami Božej múdrosti a lásky v nebeskom kráľovstve. Preto aj prázdninové obdobie je obdobím rastu nášho duchovného života. V tomto raste nám pomáha aj poznanie našich dejín a dejín viery. Možno by sme mali viac poznávať svoje dejiny viery práve teraz, keď počas prázdninových ciest máme viac času na stretávanie sa s ľuďmi. Často pri niektorých stretnutiach cítime, že sme akosi nevzdelaní v poznaní svojej identity, ktorá nám bola daná cez sviatosť krstu a včlenenie do Katolíckej cirkvi, cez otvorenie plnohodnotného duchovného života, cez Eucharistiu a posilnenie vo viere cez sviatosť birmovania. Často sa radšej rozhovorom o svojej identite vyhneme, lebo nepoznáme dejiny spoločenstva, do ktorého patríme, teda Cirkvi, či už univerzálnej alebo partikulárnej (miestnej), a pritom sú to dejiny veľmi bohaté a neustále inšpirujúce. Poznanie našich dejín celkom isto do života prináša vzácne podnety, ktoré nám pomáhajú aj pri orientácii v súčasnosti. Bol to Ján Pavol II., ktorý nitrianskemu biskupovi Jánovi Pásztorovi poslal list pri príležitosti výročia vydania buly Jána VIII. Industriae Tuae v roku 880, ktorou zriadil samostatnú nitriansku diecézu; list poslal aj biskupom Tarnowa a Nitry pri príležitosti výročia kanonizácie sv. Andreja-Svorada a Beňadika; nebolo možné nevidieť lásku Jána Pavla II. k našim národom, ktorý nám v rokoch najväčšieho útlaku Cirkvi neustále pomáhal očisťovať našu identitu. Potvrdilo sa to aj pri udalosti 1 100. výročia smrti sv. Metoda na moravskom Velehrade v roku 1985, kde zhromaždení veriaci v prítomnosti pápežského legáta kardinála Agostina Casaroliho jasne deklarovali svoju identitu tým, že vtedajšieho ministra pri jeho prejave doslova prinútili, aby v súvislosti s našimi dejinami svätých Cyrila a Metoda označoval ako svätých a nie ako kultúrnych dejateľov. Bolo to niečo nevídané, prepískať ministra vtedajšieho systému a donútiť ho nakoniec povedať: Tak dobře, svatí Cyril a Metoděj, a nepustiť už k slovu ostatných štátnych činiteľov, a tým zdôrazniť, že nie sme na kultúrnej manifestácii, ale na púti. Ján Pavol II. v rovnakom čase vo svojej kaplnke česky a slovensky slúžil sv. omšu, ktorú prenášala rakúska a nemecká televízia, aby tí, čo mali pozdĺž hraníc možnosť prijímať signál týchto televízií, mohli vidieť pápeža zjednoteného s Velehradom, kde mu režim nedovolil prísť. Veriaci preukázali vtedy veľkú odvahu postaviť sa proti predstaviteľovi vlády. A čo dnes? Možno sa nám akosi zunovala sloboda, ktorá sa otvorila v novembri 2009. Strácame svoje náboženské povedomie a oslabujeme i to národné. Práve preto potrebujeme oveľa intenzívnejšie zabojovať za svoju vieru, za právo žiť vo svojej vlasti a mať také zákony, ktoré umožnia naplno rozvinúť našu identitu. Potrebujeme to o to väčšmi, o čo väčšmi sa mnohí, nielen nám tu na Slovensku, ale aj v Európe, usilujú vnucovať bezbrehý liberalizmus, ktorý je, ako to píše Pius XI. v encyklike Quadragesimo anno, otcom výchovného socializmu, ale jeho dedičom je a bude boľševizmus (porov. bod 122). Potrebujeme si uvedomiť, že sme povinní obhajovať svoju vieru, aby sme ju odovzdali budúcim generáciám. Preto potrebujeme poznať dejiny. Preto potrebujeme putovať na miesta spojené so sv. Cyrilom a Metodom, ako aj s ich žiakmi. Putovať svorne na mariánske pútnické miesta a deklarovať: Som tu, kresťan 21. storočia! Práve dnes, keď sa stráca identita jednotlivca, ba nezriedka aj celé národy, a keď tak trochu cítime aj akési nie neopodstatnené obavy zo straty istých práv a kultúrno-náboženských hodnôt v rámci zjednocujúcej sa Európy, je dôležité pripomínať si osobnosti našej histórie a venovať sa ich odkazu, ktorý je pre našu súčasnosť veľmi dôležitý. Preto pokračovanie v ich diele je veľkou výzvou. V čom spočíva? Predovšetkým v neustálom zdôrazňovaní hodnôt, ktoré sú nemenné. Je to napríklad úcta k životu, ku každému, sociálne cítenie k človeku a rozvíjanie kultúrnej a náboženskej identity jednotlivca a spoločnosti. A to nie je bezvýznamné. Preto si s úctou, a nielen my, spomíname aj na učeníkov svätého Cyrila a Metoda, svätých Gorazda, Nauma, Angelára, Sávu a Klimenta. Vďaka im za minulosť, prítomnosť, ale aj budúcnosť. Veľa toho o Gorazdovi nevieme, len to, že podľa slovienskeho Života Konštantína a Života Metoda pochádzal zo slobodného rodu. Bol slobodným mužom, najzbehlejším v latinských knihách a pravoverný. A predsa aj toto málo stačí na to, aby sme sa naplnili hrdosťou, že prijatie Boha naplno do života tohto muža sa stalo základom viery iných národov. Aj toto málo nás môže naplniť hrdosťou na to, že zaniesli posolstvo pokoja

a lásky do krajín, ktoré potom v rámci Európy tvorili dejiny tohto kontinentu a veľmi vevýznamne
ju obohatili. Spomeňme si len na Čechy, Poľsko, Bulharsko, Chorvátsko… Všetky tieto krajiny môžu spolu s nami ďakovať za svoju kultúru, jazyk a národné povedomie práve tej skutočnosti, že Gorazd a jeho spoločníci Naum, Angelár, Sáva a Kliment, ktorých mená poznáme a s nimi celkom iste aj iní, mali odvahu naplno nasledovať solúnskych bratov svätých Cyrila a Metoda a niesť tú istú blahozvesť evanjelia ďalej. Napriek tomu, že sa k nim vtedajší mocní zachovali veľmi zle, vyhnali ich z ich vlasti, toto na prvý pohľad zlo, napomohlo šírenie dobrého diela zvestovania spásy. Bol to Gorazd, muž viery, ktorý stojí ako maják viery. Túto úlohu potrebuje prevziať každý z nás. Nasledujúce slová z pastierskeho listu katolíckych biskupov Slovenska z roku 2004 jasne potvrdzujú, že ak chceme aj my dať niečo Európe a svetu, musíme kráčať v línii solúnskych bratov a tých, ktorí i za cenu obetí prevzali od nich túto štafetu: Tohto roku sme sa stali členmi Európskej únie a tým sme sa zaradili do spoločenstva európskych národov. Slovensko ako krajina po boku ostatných krajín je formálne plnohodnotným členom spoločenstva bratských národov Európy. Naša prítomnosť v spoločnom európskom dome nám dáva nádeje do budúcnosti, ale kladie na nás aj požiadavky. Ak v nich neobstojíme, môže sa oslabiť naše kresťanstvo i naše národné povedomie. V spoločnom európskom dome má každý národ, a teda aj Slovensko, svoje poslanie. Toto európskym národom často pripomínal Svätý Otec Ján Pavol II. pri mnohých stretnutiach. Aj nám Slovákom pripomínal poslanie, ktoré v Európe máme. Keď sa 11. 9. 2003 po prílete do Bratislavy prihovoril k nám na letisku, okrem iného povedal: Už onedlho vaša krajina vstúpi ako plnohodnotný člen do spoločenstva európskych národov. Milovaní, prispejte svojou bohatou kresťanskou tradíciou k budovaniu identity novej Európy. Ak chceme toto splniť, našou úlohou je, aby sme si uprostred ostatných národov uvedomili a upevnili svoju vlastnú totožnosť: náboženskú a národnú. Znamená to, aby sme si uvedomovali, čím sme a máme byť. Svojou národnou identitou máme Európu obohatiť a svojou náboženskou totožnosťou ju máme posvätiť. Ak to uskutočníme s plným nasadením, staneme sa pre Európu požehnaním a naša budúcnosť v Európe bude veľmi nádejná. Preto možno aj to, že si neuvedomujeme dostatočne svoju identitu a vieru, spôsobuje, že strácame záujem o veci verejné, čo sa, žiaľ, prejavilo aj v slabej realizácii nášho práva obhajovať tieto hodnoty v Európe a napĺňať želanie Jána Pavla II. Nuž a tak z pohľadu na tieto skutočnosti nám vyplýva povinnosť nezamieňať si čas prázdnin s časom duchovného výpadku, ale naopak, nech sú nám tieto dni časom odhaľovania našej identity a obnovy viery. Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane! Môžeme tak prosiť aj slovami: Všemohúci a milosrdný Bože, ty si povzbudzoval Metodovho učeníka Gorazda a jeho spoločníkov, aby pokračovali v apoštolskom diele našich vierozvestov; na ich orodovanie nám pomôž, aby sme aj my dnešnému svetu ohlasovali blahozvesť tvojho Syna a upevňovali jednotu Cirkvi. Takáto modlitba, keď si spomíname na solúnskych bratov svätých Cyrila a Metoda a ich veľkomoravských učeníkov, má svoje veľké opodstatnenie. Je krásna. Ak ju pozorne vnímame, môžeme si z nej vydedukovať nielen úctu k nim a ich učiteľom, ale uvedomiť si aj svoje dejiny a previazanosť s nimi dodnes. V tých slovách, aby sme aj my dnešnému svetu ohlasovali blahozvesť, zaznieva túžba niesť dedičstvo našich otcov ďalej do budúcnosti.

Daniel Dian

Veľmi rád poznávam históriu cez poznanie starobylých kultúrnych pamiatok. Susedné Rakúsko
je priamo posiate úžasnými kultúrnymi pamiatkami, ktoré sú vzácnym svedectvom odkazu a aktuálnosti muža, ktorého liturgickú spomienku slávi Katolícka cirkev 11. júla na celom svete, pričom v Európe si ho pripomíname aj ako patróna nášho kontinentu spolu so spolupatrónmi

sv. Cyrilom a Metodom.

Svätý Benedikt z Nursie
je známy okrídleným výrokom Ora et labora – Modli sa a pracuj. Muž, ktorý výrazne poznačil dejiny tohto kontinentu a celého sveta. Jeho kláštor na Monte Kasíno sa stal centrom vzdelanosti a ostatné kláštory, ktoré zakladali jeho duchovní synovia v celej Európe, sa stali šíriteľmi vedy a priekopníkmi v poľnohospodárstve jednotlivých krajín. Mnohé kláštory v Rakúsku Götwein, Melk a iné, v Maďarsku Panonhalma, svedčia o nesmiernom význame tejto rehoľnej spoločnosti a toho, čo Benedikt a jeho žiaci vykonali pre dobro a rozvoj zvlášť Európy. Všade, kde pozrieme a kdekoľvek sa pohneme, nachádzame bohatú studnicu vedy v súvislosti s ich kláštormi, pričom všade vo svete je bežné, že mnohí významní odchovanci benediktínskych kláštorov ako centier vzdelanosti, pôsobia vo významných politických a spoločenských funkciách. Nie je nijakým prekvapením, že majú nielen odborné vedomosti, ale aj hlboké duchovné zásady. U nás najznámejšími nasledovateľmi svätého Benedikta boli nitrianski – zoborskí pustovníci, ktorí neskôr založili Skalku pri Trenčíne – svätí Andrej Svorad a Beňadik. Na Slovensku bolo v minulosti viacero benediktínskych opátstiev či už v Nitre, Hronskom Beňadiku, na Skalke, v Košiciach, Ludaniciach, vo Veľkom Klíži a inde. Veľký význam sv. Benedikta pre rozšírenie kresťanskej viery a kultúry v Európe je nepopierateľný, zvlášť ho zdôrazňovali poslední pápeži. Preto Pius XII. nazýval sv. Benedikta „otcom Európy“, Pavol VI. ho roku 1964 slávnostne vyhlásil za patróna Európy, pápež Ján Pavol II. potvrdil tento titul, a 31. decembra ho rozšíril aj na sv. Cyrila a Metoda, ktorých vyhlásil za spolupatrónov Európy a neskôr postavil k týmto trom významným mužom aj tri ženy: sv. Brigitu Švédsku, sv. Katarínu Siensku a sv. Teréziu Benediktu od sv. Kríža.

  
  
Mária Magdaléna Keď sme v úvodníku uvažovali o tom, že potrebujeme aj v čase prázdnin objavovať svoju identitu a potrebujeme rásť vo viere, mali sme na mysli aj modlitbu, ktorá v tomto mesiaci 22. júla zaznie v katolíckych kostoloch: Všemohúci Otče, tvoj jednorodený Syn poslal Máriu Magdalénu, aby prvá

zvestovala apoštolom veľkonočnú radosť; prosíme ťa, na jej príhovor nás posilňuj, aby
sme podľa jej príkladu aj my ohlasovali vzkrieseného Ježiša Krista a raz ho uzreli vo večnej sláve ako svojho Kráľa. Možno sa ma opýtate: prečo si ju máme zvlášť pripomínať práve teraz? Často sa hovorí a šíri informácia, že Katolícka cirkev zaznáva ženu. Už to niekedy ani nie je dobré vyvracať. Ale práve dnes je to nesmierne vhodné, keď Cirkev stavia pred náš zrak ženu, ktorej minulosť bola taká, aká bola, len nie dobrá. Práve žene, ktorú Ježiš pozdvihol z biedy jej života, práve tejto žene sa po zmŕtvychvstaní Ježiš zjavuje ako prvej a poveruje ju dôležitým posolstvom, ktoré má nesmierny význam nielen pre ňu, ale predovšetkým pre apoštolov. Ona je tá, ktorá má byť zvestovateľkou uskutočneného diela spásy, a to vôbec prvou zvestovateľkou. Už z tohto je zrejmé, že Cirkev neodopiera právo žene účinkovať v Cirkvi. Jej úloha však spočíva v inej službe ako je služba kňazská, no celkom iste to nie je odmietnutie ženy v diele evanjelizácie. Naopak, ženy sú zapojené do života Cirkvi v rôznych profesiách, a sú v nich nezastupiteľné. Je však viac ako isté, že tou najnezastupiteľnejšou úlohou ženy, a to nielen v Cirkvi, ale v celej spoločnosti, je jej postavenie ako matky alebo možnej matky. Preto by sme si aj dnes mali oveľa hlbšie uvedomiť, či nemáme aj my podiel na jej degradácii, keď z nej robíme iba objekt mužského záujmu v oblasti sexu, veľmi často neviazaného; keď z nej často robíme predmet obchodu cez rôzne snímky v časopisoch, vo filmoch a podobne. Mali by sme teda už vedieť: všetci, tak muži k ženám, ako aj ženy k sebe samým, aký postoj vyplynie z poznania svojej identity.

Daniel Dian

V predchádzajúcich číslach sme sa zastavili pri sláveniach jednotlivých období liturgického
roka. Začali sme Adventným, pokračovali Vianočným, Pôstnym a Veľkonočným obdobím. Po slávnosti Zoslania Ducha Svätého, v čase po Sviatku Najsvätejšej Trojice, Najsvätejšieho tela a krvi Pána, ako aj sviatku Božského Srdca sa nachádzame v čase, ktorý sa nazýva Cezročným obdobím. Aj spomenuté sviatky sú súčasťou Cezročného obdobia. Viacerí čitatelia sa obrátili na mňa s otázkou, aby som bližšie priblížil tieto obdobia liturgického roka

a vysvetlil, v čom je rozdiel v ich slávení.

Slávenie Cezročného obdobia
Ježiš Kristus je hlavný liturg Cirkvi. Jeho obeta kríža je jedinou obetou Nového zákona, a tá sa neustále sprítomňuje na oltároch celej Cirkvi a vzhľadom na čas sa naozaj neustále slávi na jednotlivých kontinentoch. Tak ako delíme čas v roku na jednotlivé obdobia: jar, leto, jeseň a zimu, aj v cirkevnom – liturgickom – roku delíme čas roka na päť období, ako sú uvedené vyššie. Aby sme teda naplno mohli pochopiť liturgické slávenia, potrebujeme si uvedomiť, že základom je slávenie Eucharistie, samozrejme východiskovým bodom je slávenie Veľkonočnej nedele a od nej sa odvíjajúcej každej nedele v roku, lebo nedeľa je Veľkou nocou týždňa. Ján Pavol II. v dokumente Dies Domini – Deň Pána, ako sa nazývala nedeľa už od apoštolských čias – píše, že tento deň mal v dejinách Cirkvi vždy privilegovanú vážnosť pre svoju úzku súvislosť so samým jadrom kresťanského tajomstva. Nedeľa totiž v týždennom rytme času pripomína deň Kristovho vzkriesenia. Je to Veľká noc týždňa, v ktorej sa slávi Kristovo víťazstvo nad hriechom a nad smrťou, zavŕšenie prvého stvorenia a začiatok „nového stvorenia“ (porov. 2Kor 5, 17). Je to deň úctivej a vďačnej spomienky na prvý deň sveta a súčasne predobraz „posledného dňa“ očakávaného v činnej nádeji, keď Kristus príde v sláve (porov. Sk 1, 11; 1Sol 4, 13 – 17) a „urobí všetko nové“ (porov. Zj 21, 5). Preto nedeľa ostáva v liturgii dňom, ktorý je centrom duchovného života a nedeľou všetkých nedieľ je Veľká noc. Nedeľa je dňom Ježiša Krista a Cirkvi. Je dňom Kristovho zmŕtvychvstania, pričom Cirkev sa zrodila na Turíce v deň zavŕšenia zvláštneho účinkovania Krista, ktorý v tento deň splnil prisľúbenie: Pošlem vám Utešiteľa, Ducha Svätého… Preto Ján Pavol II. právom v spomínanom dokumente píše: „Na nedeľu sa preto dobre hodí zvolanie žalmistu: Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho (Ž 118, 24). Táto výzva na radosť, ktorú si osvojila veľkonočná liturgia, nesie znak obdivu, ktorým boli preniknuté ženy prítomné po ukrižovaní Ježiša Krista, keď v prvý deň týždňa skoro ráno (Mk 16, 2) prišli k hrobu a našli ho prázdny. Je to zároveň aj výzva, aby sa do určitej miery zopakoval zážitok dvoch emauzských učeníkov, ktorí cítili, že im horelo srdce, keď sa k nim pripojil cestou sám Vzkriesený, vysvetľoval im Písma a dal sa im spoznať pri lámaní chleba (porov. Lk 24, 32.35). Je to akoby ozvena najprv váhavej a potom nadšenej radosti, ktorú pocítili apoštoli navečer toho istého dňa, keď ich navštívil vzkriesený Ježiš a prijali od neho dar pokoja a Svätého Ducha (porov. Jn 20, 19 – 23). Ak sa teda niekto pýta, prečo nedeľa a slávenie Eucharistie, odpoveď je už daná – Ježiš a stretnutie s ním, Cirkev a spoločenstvo s ňou a v nej, malá rodina vo veľkej rodine, posilnenie a utuženie vzťahov, najmä vzťahu lásky. A tak si potrebujeme uvedomiť skutočnosť nedele ako výnimočného dňa. Nedeľa tak vstupuje do nášho života ako jedinečný fenomén nášho života. V jednotlivé nedele si pripomíname nielen minulosť dejín našej spásy, ale predovšetkým stálu aktuálnosť Božieho plánu spásy až do konca čias. Preto sa v slávení Eucharistie nehovorí „vezmite a jedzte z neho všetci, toto je pripomienka mojej smrti a zmŕtvychvstania“, ale vezmite a jedzte z neho všetci toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás… A tu jasne vidíme, že je to stále aktuálny čas, nie minulý a nie budúci, ale čas „teraz a tu“. Preto my napriek úcte k iným kresťanským denomináciám okrem Pravoslávnej cirkvi, ktorá má tú istú vieru v Eucharistiu ako my, nemôžeme mať účasť na ich slávení Pamiatky Pánovej večere, pretože v ich chápaní je to spomienka na večeru Pána. A tak katolík nezadosťučiní povinnosti

v nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši, ak sa zúčastní na ekumenickej
pobožnosti (nijako nemožno hovoriť o ekumenickej omši, ako sme to v masmédiách počuli napríklad v súvislosti s inauguráciou prezidenta pozn. red.). Už z názvu vidieť, že ide o pobožnosť, teda o niečo také, ako sú naše tradičné litánie, alebo kajúce pobožnosti či pobožnosť krížovej cesty. Ani tieto nenahrádzajú už spomenutú povinnosť aktívnej účasti na Eucharistii v nedeľu, ba ani počúvanie priameho prenosu prostredníctvom rozhlasu či televízie, lebo tam nemáme aktuálnu prítomnosť, a slávenie Eucharistie si vyžaduje aktuálnu a činnú prítomnosť v nedeľu a vo sviatok na jej slávení. Toto je veľmi silná výzva pre všetkých pokrstených v Katolíckej cirkvi. Preto Cirkev môže a zaväzuje iba tých, ktorí patria do jej spoločenstva, a tých, čo do jej spoločenstva nepatria, nezaväzuje a nemôže zaväzovať. Tu je odpoveď na otázku, prečo evanjelici nemusia mať účasť na nedeľných bohoslužbách. Tam platí disciplína ich cirkvi. Ján Pavol II. nám všetkým hovorí: „Ježišovo vzkriesenie je prvotná skutočnosť, o ktorú sa opiera kresťanská viera (porov. 1Kor 15, 14). Je to obdivuhodná skutočnosť, dokonale ponorená vo svetle viery, ale aj historicky potvrdená tými, ktorí mali privilégium vidieť vzkrieseného Pána. Je to obdivuhodná udalosť, ktorá nielenže v ľudských dejinách vyniká svojou absolútnou jedinečnosťou, ale sa aj nachádza v strede tajomstva času. Kristus je totiž Pán času i večnosti, ako to uvádza pôsobivá liturgia veľkonočnej vigílie v obrade prípravy veľkonočnej sviece. Preto Cirkev tým, že si deň Kristovho vzkriesenia pripomína nielen raz v roku, ale každú nedeľu, chce ukázať každej generácii, čo tvorí základ dejín, s ktorým súvisí tajomstvo počiatku i tajomstvo konečného osudu sveta. Právom sa môže povedať, ako to naznačuje homília istého autora zo IV. storočia, že „deň Pána“ je „pánom dní“. Tí, čo prijali milosť viery vo vzkrieseného Pána, musia postrehnúť význam tohto dňa v týždni s chvejivým dojatím, ktoré pohlo svätého Hieronyma povedať: „Nedeľa je deň vzkriesenia, deň kresťanov, je to náš deň, prvotný sviatok“, ustanovený nielen na členenie následnosti času, ale aj na vyjadrenie jeho hlbokého zmyslu. A tak iba ten, kto toto vie pochopiť, pochopí nedeľu ako Deň Pána, pochopí aj štruktúru liturgických slávení a spiritualitu slávení nedele a jednotlivých

období. Daniel Dian

Mesiac jún je veľmi bohatý na liturgické slávenia. Ozvenou Veľkej noci je slávenie Svätodušného pondelka 1. júna. Spomienka na mučeníkov sv. Marcelína a Petra, sv. Karola Lwanga a jeho spoločníkov, medzi ktorými je aj štrnásťročný Kizita, je akoby posolstvom Ježiša Krista o darovaní Ducha, ktorý nás vyučí všetkej pravde a urobí nás odolnými voči všetkému i voči prenasledovaniu a smrti.

Slávnosť Najsvätejšej Trojice sprítomňuje Boží život, slávnosť Najsvätejšieho Tela a Krvi Ježiša Krista dáva príležitosť na vďakyvzdanie Bohu za nebeský Chlieb večného života. Slávnosť Najsvätejšieho Ježišovho Srdca nás povoláva otvoriť svoje srdce podľa vzoru všetkých vzorov – Božského Srdca a žiť život lásky. Nepoškvrnené srdce Panny Márie je výzvou, aby sme vždy ochotne plnili Božiu vôľu, ktorá preformuje srdce človeka na srdce Božieho dieťaťa. To sa potom môže stať veľkým hlásateľom Krista vo svete, akým boli Ján Krstiteľ a apoštoli sv. Peter a sv. Pavol. Prvý napriek zapretiu Krista na nádvorí veľkňaza sa stáva hlavou Cirkvi a nakoniec vydáva svoj vlastný život za vieru a Majstra. Druhý najskôr tvrdý prenasledovateľ Krista, potom vyvolená nádoba, apoštol národov idúci v horlivosti za Kristom až po vyliatie vlastnej krvi na popravisku.

Celý tento mesiac je mesiacom neustálych duchovných cvičení a najmocnejšou výzvou nielen na otvorenie sŕdc Duchu Svätému, ale najmä na zjednocovanie sa s Kristom v Eucharistii, v tomto veľkom tajomstve viery.

S ním je spojené aj tajomstvo sviatosti kňazstva, keď sa skrze ruky slabých ľudí dáva do našich rúk a vstupuje do našich sŕdc. Práve tento mesiac je mesiacom kňazských svätení. Kristus vo Večeradle zanecháva kňazskú ruku, ktorá má nesmiernu moc: jedným gestom rozhreší milióny ľudí. Úsilie desaťročí zla, ktoré chce zničiť človeka, je zničené jedným dotykom kňazskej ruky. V rukách kňaza zanechal Boh aj poklad nad všetky poklady – Eucharistiu, ktorá nás posväcuje. Boh riskoval, nevybral si sväté ruky, ale ruky obyčajné, slabé, a do nich umiestnil silu svojho priateľstva, silu očisťujúcu a silu posväcujúcu.

Stáva sa, že kňazská ruka je skompromitovaná. Chcel by som vás však dnes poprosiť, aby sme nikdy nezavrhli ruky kňaza preto, že sú skompromitované, lebo v nich je umiestnený neskompromitovaný dar. Nikdy nečistota tejto ruky v ničom neumenší poklad, ktorý podáva kňazská ruka. Koľko námahy vyvinulo zlo, aby vo svete umenšilo počet kňazských rúk. Veriaci človek musí vo Večeradle objaviť ich hodnotu a silu. Ony sú darom priateľstva Boha k človeku.

Pán Ježiš vo Večeradle jasne povedal: Toto robte na moju pamiatku. Zreformoval paschálnu hostinu Hebrejov, pričom túžil, aby Eucharistická hostina kresťanov bola prežívaním jeho prítomnosti. Treba upozorniť, že je to geniálne riešenie – živá pamiatka, ktorá si nevyžaduje nijakú rekonštrukciu. Je nestarnúca, dvadsať storočí tá istá. Kdekoľvek je kňaz, chlieb a víno, tam môže byť otvorené Večeradlo. Nie je to iba jednoduchá spomienka na to, čo sa stalo pred takmer dvetisíc rokmi. Je to tajomné sprítomnenie. Ježiš vtedy božskou mocou odstránil zákon času a sviatostným spôsobom umožnil všetkým pokoleniam, teda aj nám, vstup do Večeradla. To nie je obnovenie Hostiny, to je tá istá Hostina, Hostina, ktorá stále trvá. Ten istý Kristus hovorí: Vezmite a jedzte, toto je moje Telo. Ťažko sa to dá pochopiť. Dotýkame sa tajomstva Večeradla. Pretože žijeme v čase, prítomná chvíľa nám uteká do minulosti. Pre nás je: bolo, je a bude, zatiaľ čo ten, kto stojí pri oltári, vstupuje do večného „teraz“, prekračuje bariéry času, znovu sa nachádza vo Večeradle, pričom táto jeho prítomnosť sa ničím nelíši od prítomnosti v časoch apoštolov.

Kto to neobjavil, neprežil, nepostrehol, nepochopí veľa z jednoduchých sviatostných znakov, ktoré sú na oltári. Tu vlastne viera a jej logika prekračujú pocity našich zmyslov i logiku nášho rozumu. Dotýkame sa tajomstva viery. Je to tajomstvo skrytej prítomnosti Ježiša. V Cirkvi sa často hovorí o zjavení Boha, a veľmi zriedkavo o veľkom úsilí, ktoré vynakladá Boh, aby sa ukryl. Vrchol tejto námahy pozorujeme vo Večeradle. Je to námaha ukrývania sa pred nami, ale ukrytia sa pre nás. Boh túži stretnúť sa s nami, túži sa zjednotiť, túži po mimoriadne blízkom kontakte. Nemôže zjaviť svoj majestát, lebo by ukázal obrovskú priepasť medzi nami a ním. Preto sa v mene lásky rozhodol ukryť Božiu slávu tak, že sa stal človekom. Narodil sa v Betleheme, ukryl celý svoj božský majestát v maličkom Dieťati. Pokým žil na zemi a bol človekom, bolo možné k nemu prísť, podať mu ruku, porozprávať sa s ním. Bolo možné s Bohom zasadnúť za stôl.

Svoj majestát ukryl. V človečenstve ukryl božstvo a vo Večeradle sa rozhodol ísť ešte o krok ďalej. Ukryl božstvo i človečenstvo v obyčajnom chlebe a v kalichu vína. Odvtedy možno Boha prijímať tak, ako prijímame chlieb, ako pijeme víno. Je to veľké tajomstvo Božej lásky, lebo opravdivá láska vždy túži po skrytosti. Je priveľkým pokladom, aby mohla byť odhalená tu na svete. Iba falošná láska sa rada zverejňuje, ako to často pozorujeme v televízii či v parkoch. Opravdivá láska sa na tomto svete vždy ukrýva.

Boh ukryl svoju prítomnosť v chlebe a víne, a nám iba zjavil, kde ho môžeme stretnúť, kde môžeme zakúsiť jeho lásku. Treba vynaložiť veľké úsilie, aby sme objavili jeho prítomnosť v Najsvätejšej sviatosti, aby sme sa stretli so Svätým, Najsvätejším Bohom.

Druhý aspekt tohto veľkého tajomstva je pozvanie na Hostinu. Pre mnohých nás je najdôležitejším momentom svätej omše pozdvihovanie a adorácia Boha, prítomného pod podobami chleba a vína. Zapamätajme si, že vo Večeradle pozdvihovanie nebolo a že Pán Ježiš nepozýval na adoráciu. Bola tam konsekrácia, bolo tam premenenie – premena chleba na telo a vína na krv, a po nej Ježišova výzva: Vezmite a jedzte. Cieľom stretnutia pri stole s Bohom je totiž hodovanie. Boh ponúka svoj božský pokrm, ktorý dáva večný život. Boh túži byť nielen na stole, ale v našom srdci, a preto prijal podobu chleba. Až tam, v našom srdci, v plnosti je bezpečný, ukrytý, tam môže zjaviť plnosť svojej lásky.

Keď sa zúčastňujeme na svätej omši, je potrebné, aby sme počuli túto výzvu Ježiša, to jeho pozvanie adresované každému prítomnému pri oltári: Vezmite a jedzte. Je potrebné, aby sme vedeli, že do večeradla vstupujeme, aby sme mali účasť na hostine, ktorú pripravil sám Boh, lebo iba v takom kontexte môžeme správne pozerať na dary, ktoré on daruje a ktoré sú na stole.

Boh na zjednotenie so sebou využil dva dary: chlieb a víno. Ak vezmeme vec prakticky, v istej miere vidíme evanjeliový rozmer konsekrovaného chleba, ale máloktorý kresťan si uvedomuje evanjeliový rozmer konsekrovaného vína. Kým veľkú výrečnosť má skutočnosť, že Pán Boh sa chce stretnúť s nami vlastne pri jednom kalichu. Víno urobil nástrojom zjednotenia s človekom. Víno v rukách Boha vo Večeradle je posvätené a jeho úlohou je zdokonaliť človeka. Lebo pri tomto stole, pri jednom kalichu možno objaviť svoju hodnosť, hodnosť Božieho priateľa.

Zlo urobilo z vína nástroj na ničenie človeka. Ten istý dar Boha tu pri oltári nás môže urobiť svätými, no môže nás aj vrhnúť do blata, keď ho požívame a pritom zabúdame na Boha. Kresťan, ktorý pristupuje k oltáru, musí vykonať voľbu, musí vedieť, či zasadnúť spolu s Bohom pri stole a z jeho ruky prijať kalich, či siahnuť po kalichu, ktorý podáva svet. Nijaký opilec, kým sa nachádza v pazúroch zlozvyku, nepochopí nič z Eucharistie. On totiž pozerá na kalich ako na narkotikum, ktoré dáva zabudnutie, nie ako posväcujúci nápoj, na stretnutie človeka s Bohom. Je znamenitou vecou, že v Evanjeliu niet situácie, v ktorej by sa Ježiš pokúšal rozprávať hoci len raz s opilcom. Opilec nie je schopný objaviť najväčší poklad oltára. Z druhej strany každý, kto pochopil, čo to znamená pristúpiť k Bohu, aby spolu s ním vypil kalich, ktorý on podáva, nikdy neurazí Boha zneužitím vína, vždy ho dokáže používať na svoje väčšie dobro i na dobro spoločenstva.

Upozorňuje na to už svätý Pavol, keď píše Korinťanom: Nechcel by som, aby ste mali čosi spoločné s démonmi. Nemôžete piť z Pánovho kalicha i z kalicha démonov; nemôžete zasadať pri stole Pánovom i pri stole démonov“ (1 Kor 10, 20b – 21). Tu treba vykonať voľbu.

– Akú úlohu v tvojom živote zohráva vzdávanie vďaky? Kto nevie ďakovať, nezájde ďaleko po ceste vývoja duchovného života? Kedy si naposledy a akým spôsobom ďakoval Bohu za dary, ktoré si od neho dostal?

– Nakoľko si uvedomuješ, že Boh sa z lásky k tebe ukryl v chlebe a víne, pričom čakal na stretnutie s tebou? Nakoľko si uvedomuješ, že najväčšou udalosťou, akú možno na zemi prežiť, je stretnutie s Kristom pri jednom stole počas Eucharistickej hostiny?

Daniel Dian

Slávnosť Najsvätejšej Trojice nás vedie k tomu, aby sme si ešte intenzívnejšie uvedomili,

čo nám pripomína Veľkonočné obdobie, z ktorého máme neustále žiť, aj keď sa liturgicky už skončilo: Boh Otec prijíma veľkonočnú obetu lásky svojho Syna Ježiša Krista a po jeho zmŕtvychvstaní v hojnej miere vylieva na jeho učeníkov Ducha Svätého, ktorý povoláva Cirkev k bytiu. V nej a skrze ňu rodí pre nový život tých, ktorých Ježiš vykúpil, a ktorí v mene Najsvätejšej Trojice získavajú od Otca titul Božie dieťa: milovaný syn, milovaná dcéra nebeského Otca skrze obetu Krista – brata a priateľa v láske Ducha Svätého. Tu naozaj skláňame

kolená pred tajomstvom viery, pred tajomstvom Božieho života, ktoré nám Ježiš zjavil.

Presvätá Trojica ako Stvoriteľ

Stvorenie je dielom Najsvätejšej Trojice. Jediným a nedeliteľným počiatkom sveta je Boh – Otec, Syn a Svätý Duch, hoci dielo stvorenia sveta sa osobitne pripisuje Bohu Otcovi. Stvorenie je základom všetkých spasiteľných Božích plánov, je začiatkom dejín spásy, ktoré vrcholia v Kristovi.

Rozum a viera pred tajomstvom

Teológovia, kňazi aj laici sa už dvadsať storočí usilujú odovzdávať novým pokoleniam pravdy našej viery. V tomto odovzdávaní sa však neustále vytráca vedomie, že pravdy, ktoré sa vzťahujú na Boha, sú tajomstvom, že naše ľudské slová sú neadekvátne, priveľmi úbohé na opísanie nadprirodzeného sveta.

Tajomstvo je čosi, čo prekračuje naše sily poznávať ho. Tým sa líši od tajnosti: tajnosť raz poznaná prestáva byť tajnosťou, ale keď ide o tajomstvo, aj keď ho „objavujeme, neustále ostáva tajomstvom“. Objavujeme či poznávame ho totiž iba čiastočne, iba jeden z jeho aspektov, aj to nedokonale. Nielen nadprirodzený svet, ale aj svet materiálny je plný tajomstiev. Keď Isaac Newton, ktorý vybudoval základy súčasnej fyziky, ako osemdesiatštyriročný premýšľal o výsledkoch svojho bádania, napísal: „Neviem, čo raz povedia o mne moji nástupcovia. Sám sebe si pripadám ako dieťa, ktoré sa baví na brehu mora s drobnosťami. Tešil som sa, keď som našiel hladký kamienok alebo peknú mušľu; zatiaľ čo sa predo mnou rozprestieral veľký, tajomný oceán pravdy“.

Veľké tajomstvo tvorí Boh – duchovná bytosť. Už v Starom zákone prorok Izaiáš povedal: Ty si naozaj Boh skrytý, Boh Izraela (Iz 45, 15). Je veľa výpovedí o nedokonalosti nášho poznania Boha:

„Hovoríme: Je to divné, že Boha nemôžeš pochopiť. Keby si ho pochopil, nebol by Bohom“ – sv. Augustín.

„Je nevysloviteľne vyšší nad všetko, čo bolo o ňom povedané a čo ešte možno o ňom povedať“ – Prvý vatikánsky koncil.

„Nedokázal by som veriť v Boha takého jednoduchého, ktorého by som mohol pochopiť“

• Graham Greene.

Svätý Tomáš Akvinský a tajomstvo. Svätý

Tomáš je najväčším kresťanským teológom

Jeho spisy, zvlášť Teologická summa,

ktorá obsahuje obšírny traktát O Najsvätejšej Trojici, vrhajú mnoho svetla na Božiu skutočnosť a vďaka svojej jednoduchosti a jasnosti ich môžu čítať dokonca čitatelia, ktorí nie sú hlbšie oboznámení zo zložitosťou teológie.

Dňa 6. decembra r. 1273 Tomáš počas svätej omše prežil extázu, v ktorej videl človeku dostupným spôsobom Boha, predmet svojich dovtedajších úvah. To, čo napísal, zdalo sa mu také malé a slabé predstavenie Božej skutočnosti, ktorú videl vo videní, že sa rozhodol, viac nepísať. Ľudské slová a pojmy sa mu zdali také slabé na vyjadrenie poznania o Bohu, a zvlášť o Najsvätejšej Trojici, že ich už nechcel používať. Odložil pero navždy. Nedokončil ani začatú tretiu časť Teologickej summy. „Všetko, čo som doteraz napísal, zdá sa mi iba plevami vo vzťahu k tomu, čo som videl a čo mi bolo zjavené“. Svätý Tomáš vo svojich spisoch riešil ťažkosti a odpovedal na otázky spojené s Najsvätejšou Trojicou aktuálne v jeho časoch. My sa musíme snažiť riešiť ťažkosti ľudí našich čias, keď sa usilujeme poznať toto tajomstvo.

Prečo osoba a prečo tri osoby?

Náuku Krista o troch Božských osobách prijímame na základe Evanjelia. Židia pred Kristom nevedeli o jestvovaní Najsvätejšej Trojice, a jej existenciu nemôžu potvrdiť filozofi svojimi špekuláciami. Až Kristus nás poučil, že okrem Boha Otca aj on je božská osoba a že jestvuje aj tretia božská osoba – Duch Svätý. Aby sme mohli prijať existenciu Najsvätejšej Trojice, musíme teda naplno dôverovať Kristovým

slovám. Túto plnú dôveru mu preukážeme,

keď uznáme, že je Boh. Aby sme teda

prijali existenciu Najsvätejšej Trojice, „musíme byť hlboko presvedčení o Kristovom božstve“ (A. Sarale).

Prečo Cirkev učí, že Boh je osoba? Možno by stačilo nazvať Boha najvšeobecnejším pojmom „bytie“. Používame ho na označenie atómu, mravca, človeka, hviezdy… na všetko, čo je. Vo všeobecnosti však tento pojem nehovorí nič o veciach, ktoré ním označujeme, okrem tvrdenia, že sú. O Bohu by sme chceli vedieť čosi viac, preto hľadáme pojmy bohatšie na obsah. Niektorí myslitelia pokladali Boh za mocnú, neosobnú silu. Vo vesmíre sú predsa obrovské, nepreskúmané sily. Sú to však sily slepé, ktoré nemajú rozum ani slobodnú vôľu. Je nezmyslom uznať Boha, najdokonalejšiu bytosť, za slepú nerozumnú silu. Je teda prinajmenšom rozvážna myšlienka, že Boh je bytosť rozumná, má slobodnú vôľu a potom ho môžeme a musíme nazvať osobou.

V celom svete totiž ako osobnú rozumnú a slobodnú bytosť poznáme iba človeka. Používanie termínu „osoba“ vo vzťahu k Bohu nás oprávňuje aj Sväté písmo, ktoré hovorí, že Boh stvoril človeka na svoj obraz a svoju podobu. Ľudská osoba je teda obrazom Boha. Samozrejme, že si uvedomujeme, že Božská i ľudská osoba sa nekonečne líšia. Poznanie a sloboda ľudskej osoby sú nekonečne menšie od božskej. Keď ide o trvanie, tak ľudská osoba začala jestvovať v čase, božská je večná. Keď sv. Augustín premýšľal o týchto rozdieloch, vo vzťahu k Bohu povedal „používam slovo ‚osoba‚‘ nie preto, že vyjadruje pravdivo obsah, ale aby som nebol prinútený mlčať“.

Naše ťažkosti v poznaní Boh a nedokonalosť tohto poznania vyplývajú zo skutočnosti, že Boh je v každom ohľade bytosť nekonečná. „A všetko, čo nemá hraníc – ako poznamenal sv. Hilár z Poitiers – prekračuje poznávacie schopnosti človeka.

Úcta vzdávaná Najsvätejšej Trojici

V niektorých diecézach už v IX. storočí slávili svätú omšu o Najsvätejšej Trojici. Sviatok, ktorý začal zaväzovať celú Cirkev úctou tohto tajomstva zaviedol až Ján XXII. v roku 1334, pričom ho určil na nedeľu po slávnosti Zoslania Ducha Svätého. Predtým neochotu zaviesť tento sviatok pápež Alexander II. (+ 1073) vysvetľoval takto: „V Cirkvi rímskej neurčujeme špeciálny deň na uctievanie Najsvätejšej Trojice, lebo všetky nedele, všetky sviatky, dokonca všetky dni v roku sú určené predovšetkým na uctenie a oslávenie jedného Boha v troch osobách“. Preto ani naša úcta

Najsvätejšej Trojice sa nemôže obmedziť

iba na túto slávnosť. Táto slávnosť má byť pripomienkou každodennej povinnosti vzdávať úctu Trojjedinému Bohu.

Mnoho je spôsobov vzdávania úcty. Spomenieme jeden: Znak svätého kríža. Tento znak: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ je najkratším vyznaním našej viery v Najsvätejšiu Trojicu. Ním vyjadrujeme aj našu úctu a lásku voči nej, a súčasne posväcujeme naše každodenné činnosti.

Znakom kríža začíname rannú modlitbu a končíme deň. Ak sa stane, že sme takí unavení, že sa nedokážeme dlhšie modliť pred nočným odpočinkom, alebo ráno nám to náhlenie nedovoľuje, nezabudnime prinajmenšom na znak kríža. Je krásnym zvykom, že začíname jedlo prežehnaním. Kedysi týmto spôsobom deti v škole začínali i končili vyučovanie. Keď sv. Efrém v štvrtom storočí myslel na tieto zvyky, povzbudzoval kresťanov: „Nič nerobte bez znaku kríža“.

Činnosti vykonávané často – zovšednejú. Máme náklonnosť vykonávať ich aicky, bezmyšlienkovite. Preto pre nás roztržitých ľudí platí druhý záver: Usilujme sa robiť znak kríža vedome, nábožne, tak, aby bol skutočne vzdávaním úcty Najsvätejšej Trojici.

Daniel Dian

Voľby – slovo, ktoré fascinuje, slovo, ktoré deprimuje, slovo, ktoré vyvoláva emócie a boj. Slovo, ktoré sa rozhodnutím mení na realitu ovplyvňujúcu náš život. Slovo, ktoré možno, milý čitateľ Blumentálu, z rôznych dôvodov nerád počúvaš, a predsa sa mu nevyhneš. Denne si ním konfrontovaný a musíš ho akceptovať v rozličných formách. Dokonca aj liturgia Katolíckej cirkvi hovorí niečo o voľbe či o voľbách. Boh sám dáva človeku toto právo, keď hovorí: Hľa, dnes som pred teba predložil život a šťastie a smrť, i nešťastie…“ (Dt 30, 15). A napokon aj bohoslužba slova siedmej veľkonočnej nedele, ktorou veľkonočné obdobie vstupuje do posledného týždňa, v prvom čítaní hovorí niečo aj o voľbách, o voľbách apoštola, ktorý zaujme miesto po tom nešťastnom apoštolovi, ktorý zlyhal a skončil tragicky (Sk 1, 15 – 17. 20a. 20D – 26).

Je úžasne rozobrať si slovo, ktoré sme počuli. Základom volieb v apoštolskom zbore bolo výslovne to, čo povedal apoštol Peter – podmienka, že to musí byť muž, ktorý bol po celý čas s nami – apoštolmi. A kým išli voliť, modlili sa o dary Ducha Svätého. A to, uznáte, je hodné nasledovania. Boh je vtiahnutý do ľudského konania. Boh je vtiahnutý do záležitosti človeka. Boh nie je vytesnený z verejného života. Naopak, s Bohom sa ráta, a to nie okrajovo, ale podstatne. Apoštoli sa modlia, aby sa vedení Duchom Svätým dobre rozhodli.

Možno ste už vybadali, čo je podstatné pri rozhodovaní nielen v oblasti evanjelizácie, ale aj v oblasti spoločenského života. Mnohí sú doslova znechutení, a ak čo len počujú slovo voľby, sú namrzení a podráždení. Celkom isto sú rozličné vplyvy a dôvody, a jedným z veľmi mocných a vplyvných prostriedkov, ktoré ovplyvňujú naše voľby – rozhodnutia sú spoločenské komunikačné prostriedky – médiá. Práve siedma veľkonočná nedeľa je svetovým dňom spoločenských komunikačných prostriedkov, ktorý sa z rozhodnutia Pavla VI. slávi v tento deň už štyridsiaty tretí raz. K tomuto dňu pápeži – Pavol VI., Ján Pavol II. a teraz aj Svätý Otec Benedikt XVI. – vydávajú posolstvo. Tento rok ho pápež pod názvom: Nové technológie, nové vzťahy. Podporovať kultúru rešpektovania, dialógu a priateľstva adresuje najmä mladým.

V posolstve zaznieva jasné „nie“ tým, ktorí v digitálnom svete technológií a internetu nachádzajú nenávisť a intoleranciu, alebo ho používajú na ničenie krásy a intimity ľudskej sexuality, na zneužívanie slabých a bezbranných. Na druhej strane Svätý Otec vyzdvihuje tie digitálne siete, ktoré sa usilujú šíriť ľudskú solidaritu, pokoj, spravodlivosť a ľudské práva, a dodáva: Bolo by veľkou škodou pre budúcnosť ľudstva, ak by nové komunikačné nástroje, ktoré umožňujú šíriť informácie a vedomosti takým rapídnym a účinným spôsobom, neboli prístupné aj tým, ktorí sú ekonomicky či sociálne na okraji spoločnosti.

Ako sa však uvádza v posolstve, je tu aj viacero nebezpečenstiev, najmä v prípade tých používateľov internetu, ktorí sa snažia hľadať iba jednoduchých konzumentov na trhu, pričom najmä mladým Svätý Otec odkazuje, že by bolo smutné, ak by sa on-line kamarátstva realizovali na úkor času, ktorý by mali venovať rodine, blízkym a stretnutiam v realite každého dňa, v práci, škole či vo voľnom čase a vystríhal pred tým, aby sa pripojenie na internet stalo posadnutosťou, pretože to môže mať za následok, že človek sa izoluje, pričom to narúša aj formy oddychu, chvíle tichosti a úvah, ktoré sú pre zdravý ľudský rozvoj také dôležité.

Poslednou výzvou v posolstve je výzva mladým katolíkom, aby v digitálnom prostredí svedčili a usilovali sa šíriť slová evanjelia. A tak sa cez toto posolstvo dostávame ta, kde sme začali: Cirkev nás ústami Petra volá vydávať svedectvo založené na odvahe, odhodlaní popasovať sa s nepravdou a zjavovať pravdu napriek tomu, že sme vystavení tlakom zvlášť zo strany médií, ktoré sú v rukách mocných a nie vždy čestných ľudí. Tí často zásadne nerešpektujú normy života, morálky, etiky a náboženstva a pomocou médií chcú ovládnuť ľudí, ktorí majú potom často na svedomí útek človeka nielen od slova voľba, voľby, ale aj od jeho uskutočňovania. Preto je veľmi dôležité vedieť správne narábať s médiami.

Celkom isto si môžeme povedať, že ak Boh do nášho života dal možnosť voľby, dal nám do rúk zodpovednosť za náš život. Zodpovedný človek sa vie správať podľa príkladu spoločenstva Božieho ľudu prvotnej Cirkvi a neuteká pred zodpovednosťou za život a jeho

kvalitu, ale modliac sa pracuje na spoločnom dobre. Daniel Dian

Turíce – vrchol

Veľkonočného obdobia Slávnosť Zoslania Ducha Svätého je liturgickým slávením spásnej udalosti, ktorá podľa Skutkov apoštolov (2, 1) pripadla na židovské slávenie Turíc. Židia ďakovali Bohu za žatvu a na obetu Bohu prinášali prvotiny úrody. Okrem toho Turíce boli pre nich spomienkou na uzavretie zmluvy s Bohom na Sinaji. Pre kresťanov sa Turíce stali slávnosťou ľudu Novej zmluvy, pre ktorú je Zoslanie Ducha Svätého prvým ovocím Veľkonočného tajomstva. Slávnosť Zoslania Ducha Svätého je poslednou Veľkonočnou nedeľou a zakončením veľkonočného obdobia. Turíce sú dňom zrodenia Cirkvi, ktorá svoju najväčšiu úlohu vidí v slávení liturgie. Z nej žije a skrze ňu evanjelizuje svet.

V liturgii – takom veľkom diele, ktorým sa Boh dokonale oslavuje a ľudia posväcujú, Kristus si vždy pridružuje Cirkev, svoju milovanú Nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi (SC 7; KKC 1089).

Ježiš Kristus teda v liturgii nikdy nekoná sám, ale v spojení so svojou Snúbenicou – Cirkvou. Subjektom liturgických činností je teda i Cirkev – Kristovo telo, liturgické zhromaždenie v celej svojej hierarchickej štruktúre a preto: liturgické slávenia nie sú súkromné slávenia, ale slávenia Cirkvi, ktorá je sviatosťou jednoty, čiže svätým ľudom zhromaždeným a usporiadaným pod vedením biskupov. Preto patria celému telu – Cirkvi, robia ho zjavným, pôsobia naň. Jeho jednotlivých údov sa však týkajú rozličným spôsobom podľa rozdielnosti stavov, úloh a činnej účasti (KKC 1140, porov. SC 26). Keď chceme byť v súlade s týmto označením Konštitúcie Sacrosanctum Concilium (SC) o liturgii, musíme potvrdiť, že liturgiu celebruje celé spoločenstvo, čiže celebrantom jednotlivých liturgických činností je telo Cirkvi, nielen kňaz – predsedajúci (praeses) liturgického zhromaždenia, píše sa v Katechizme Katolíckej cirkvi (porov. KKC 1140; 1141). Pri slávení sviatostí je teda „liturgom“ celé zhromaždenie, každý podľa svojej funkcie, ale „v jednote Ducha“, ktorý pôsobí vo všetkých (KKC 1144).

Liturgia teda nie je súkromná činnosť. Za takú ju nemôže pokladať ani kňaz, ktorý slávi liturgiu nielen pre veriacich, ale predovšetkým spolu s nimi. Ani veriacim nemôže byť ľahostajné, čo robí kňaz v ich mene, pre nich a s nimi. Liturgia je teda záležitosťou celej Cirkvi, celého Božieho ľudu, nielen cirkevnej hierarchie. Všetok Boží ľud, ktorý slávi liturgiu, je zodpovedný za jej náležitý priebeh a za úžitok, ktorý z nej plynie pre jednotlivých veriacich. Z toho vyplýva rozdelenie úloh v liturgickom zhromaždení a ich ochotné plnenie aj zo strany veriacich.

Možno sa ešte opýtať, na akom základe je Cirkev subjektom liturgických slávení. Jednoducho preto, že celá Cirkev, ktorá slávi liturgiu (hierarchia – skrze sviatosť kňazstva a veriaci – z moci krstu a birmovania) je kňazská. V Dogmatickej konštitúcii o Cirkvi (č. 10) je napísané: Kristus Pán, Veľkňaz vyvolený spomedzi ľudí (porov. Hebr. 5, 1 – 5), urobil nový ľud kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi (Zjv 1, 6; porov. 5, 9 – 10). Pokrstení sa totiž prerodením a pomazaním Duchom Svätým posväcujú a majú sa vbudovať ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ako kresťania prinášali duchovné obety a ohlasovali slávne skutky toho, ktorý ich z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla (porov. 1Pt 2, 4 – 10). Preto všetci Kristovi učeníci zotrvávali na modlitbách a oslavovali Boha (porov. Sk 2, 42 – 47), dávali samých seba ako živú, svätú a Bohu milú obetu (porov. Rim 12, 1) a všade na svete vydávali svedectvo o Kristovi pripravení: obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej na večný život, ktorá je vo vás (1Pt 3, 15). Všeobecné kňazstvo veriacich a úradné čiže hierarchické kňazstvo, hoci sa líšia podstatou a nielen stupňom, sú si navzájom podriadené; jedno i druhé totiž má vlastným spôsobom účasť na Kristovom kňazstve.

Univerzálna Cirkev ako subjekt liturgických slávení, sa nepredstavuje ako abstraktná a anonymná hodnota, ale ako konkrétne liturgické zhromaždenie, ktoré slávi liturgiu na určitom mieste.

Ježiš Kristus a Cirkev konajú v liturgii „in Spiritu Sancto“ – v jednote Ducha Svätého, mocou Ducha Svätého. Zoslanie Ducha Svätého inauguruje kresťanskú liturgiu. Keď zhromaždení videli Božie diela, začali oslavovať Boha (Sk 10, 26). Duch Svätý konal od začiatku stvorenia sveta,

konal neustále v celých dejinách spásy,

zvlášť vo vzťahu k osobe Krista (vtelenie,

začiatok verejnej činnosti, prinesenie obety na kríži, zmŕtvychvstanie). Činnosť Ducha Svätého sa prejavila radikálne v deň Turíc. Keď bol Ježiš oslávený, Duch Svätý sa stal prameňom života pre Cirkev. Ježiš zmieril svet s Otcom, začal eschatologické časy, a tie sú zvláštnou doménou Ducha Svätého a jeho prítomnosti. Potom vylejem svojho Ducha na každé telo a budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry; vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia. […] Dám znamenia na nebi i na zemi... (Joel 3, 1 – 4). Duch Svätý sprítomňuje to, čo urobil Ježiš od vtelenia do nanebovstúpenia. Jeho činnosť je vždy vzťahom ku Kristovi, teda je kristologická, mesiášska. Oživovanie Kristovho diela nie je „netelesné“. Kristus naozaj sedí po pravici Otca, ale skrze zoslanie Ducha Svätého preniká „každé telo“, celé ľudstvo. Vďaka Duchu Svätému liturgia Krista „sa stáva telom“.

Liturgiu neustále oživuje Duch Svätý, ktorý je dušou Cirkvi, je jej prvým animátorom. Zhromažďuje veriacich, konštituuje liturgické zhromaždenie, stáva sa v ňom prameňom vnútornej sily. Plní úlohu posvätiteľa. Všetky liturgické diela sa konajú mocou Ducha Svätého (SC 6). V liturgii je však potrebná spolupráca Ducha Svätého a Cirkvi. V liturgii je Duch Svätý vychovávateľom viery Božieho ľudu, strojcom Božích veľdiel, ktorými sú sviatosti Novej zmluvy. Túžbou a dielom Ducha v srdci Cirkvi je, aby sme žili životom vzkrieseného Krista. Keď v nás nájde odpoveď viery, ktorú on vzbudil, nastáva pravá spolupráca, ktorou sa liturgia stáva spoločným dielom Ducha Svätého a Cirkvi (KKC 1091). Je len samozrejmé, že hlásanie Božieho slova sa neobmedzuje iba na učenie, ale: …vyžaduje aj odpoveď viery ako súhlas a záväzok vzhľadom na zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom. A je to znova Duch Svätý, ktorý dáva aj milosť viery, posilňuje ju a dáva jej rásť v spoločenstve. Liturgické zhromaždenie je predovšetkým spoločenstvom vo viere (KKC 1102).

Duch Svätý stojí na začiatku i v cieli každej sviatosti. Sväté sviatosti majú svoju účinnosť vďaka moci Ducha Svätého. Pri tomto sviatostnom vysluhovaní Kristovho tajomstva pôsobí Duch Svätý takým istým spôsobom ako aj v iných oblastiach ekonómie spásy: pripravuje Cirkev na stretnutie s jej Pánom; pripomína a predstavuje Krista viere zhromaždených; svojou pretvárajúcou mocou sprítomňuje a aktualizuje Kristovo tajomstvo; napokon ako Duch spoločenstva spája Cirkev so životom a poslaním Ježiša Krista (KKC 1092).

Zvláštnym „miestom“ pôsobenia Ducha Svätého je Eucharistia. Bez nej by bola Eucharistická anamnéza (vzývanie Ducha Svätého pred premenením) psychologickým opakovaním, či obyčajným, chladným rítom. Duch Svätý spája činnosť, ktorá sa uskutočňuje na oltári s tým, čo konal Ježiš. Je v plnosti Duchom Zmŕtvychvstania a zoslania Ducha Svätého, ktorý dáva nový život celému stvoreniu a šíri radosť zmŕtvychvstania do celého sveta. Neudivuje teda skutočnosť, že zvlášť v Eucharistii nachádzame prosbu o príchod Ducha Svätého (porov. KKC 1104).

Duch Svätý dáva záloh nového, večného života. Anticipuje budúcnosť a dovoľuje ju zakúsiť; dáva jej predchuť, ale súčasne vyzýva na pokánie.

Tak, ako čas Cirkvi je časom Ducha Svätého, tak liturgia, v ktorej sa uskutočňuje dielo spásy, je miestom, kde rozkvitá činnosť

tretej božskej Osoby. Daniel Dian

V predchádzajúcom čísle sme uverejnili článok vdp. Diana o sviatosti pomazania chorých.

Ten článok, ako aj príspevok Joachima Piesga: Sviatosť zmierenia uverejnený v Světle 16/2009, nás priviedol k myšlienke venovať sa na stránkach nášho Blumentálu aj ostatným sviatostiam. Pretože sme ešte vo Veľkonočnom období, chceme sa v tomto čísle zamerať na sviatosť pokánia a povzbudiť tak tých, ktorí ešte túto sviatosť neprijali. Z článku J. Piesga

sme prevzali kostru a niektoré myšlienky.

Je to Kristus, ktorý rozhrešuje, parafrázoval autor v úvode článku augustiánske: Je to Kristus, ktorý krstí vypovedané v súvislosti s otázkou platnosti sviatosti krstu, ak ju udeľuje nehodný vysluhovateľ. Ten pritom pôsobí iba ako „nástroj“ – napísal v úvode autor citovaného článku.

Podľa Katechizmu Katolíckej Cirkvi: Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu, službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany, otca, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta, spravodlivého sudcu, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný. Slovom, kňaz je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi. Spovedník nie je pánom, ale služobníkom Božieho odpustenia… (KKC 1465 – 1466).

Účinky sviatosti pokánia

Sú dva: zmierenie s Bohom a zmierenie s Cirkvou. Konštitúcia Lumen gentium hovorí, že tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážok, ktorých sa dopustili proti Bohu, a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorú svojimi hriechmi zranili a ktorá svojou láskou, príkladom a modlitbou pracuje na ich obrátení (porov. LG 11). Zmierenie s Cirkvou je neoddeliteľné od zmierenia s Bohom (KKC 1445). Keď Pán dáva apoštolom účasť na svojej vlastnej moci odpúšťať hriechy, udeľuje im aj moc zmierovať hriešnikov s Cirkvou (KKC 1444).

Individuálna spoveď

Pán Ježiš ustanovil sviatosť pokánia, keď: sa večer na Veľkú noc ukázal svojim apoštolom a povedal im: Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané (porov. KKC 1485). Túto sviatosť ustanovil pre všetkých členov svojej Cirkvi, predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu a tak stratili krstnú milosť a ranili ekleziálne spoločenstvo. Sviatosť pokánia im ponúka novú možnosť obrátiť sa a znova získať milosť… (porov. KKC 1446).

Konkrétna forma, akou Cirkev vykonávala túto moc prijatú od Pána, prešla v priebehu storočí mnohými zmenami. V prvých storočiach zmierenie kresťanov, ktorí sa po svojom krste dopustili osobitne ťažkých hriechov (napr. modloslužobníctva, vraždy alebo cudzoložstva), bolo spojené s veľmi prísnou disciplínou, podľa ktorej kajúcnici prv než mohli prijať zmierenie, museli za svoje hriechy konať verejné pokánie trvajúce často dlhé roky. Do tohto stavu kajúcnikov (ktorý sa týkal iba určitých ťažkých hriechov) sa pripúšťalo len zriedka a v niektorých krajoch len raz za života (KKC 1447). Jedna sekta začala zastávať názor, že po krste už smrteľné hriechy nemôžu byť odpustené, preto sa niektorí nechávali krstiť až na smrteľnej posteli. Nicejský koncil (r. 325) tieto názory zamietol.

V siedmom storočí írski misionári, ktorí sa inšpirovali východnou mníšskou tradíciou, priniesli do Európy „súkromný“ spôsob pokánia, ktorý nevyžaduje verejné a dlhotrvajúce vykonávanie kajúcich skutkov pred prijatím zmierenia s Cirkvou. Odvtedy sa táto sviatosť uskutočňuje tajnejším spôsobom medzi kajúcnikom a kňazom. Táto nová prax predvídala možnosť opakovania, a tak otvorila cestu k pravidelnému pristupovaniu k tejto sviatosti a umožňovala zahrnúť do jedného sviatostného slávenia odpustenie ťažkých i všedných hriechov. Túto formu pokánia Cirkev v hlavných črtách používa dodnes (KKC 1447).

Slávenie sviatosti pokánia Sviatosť pokánia ako všetky sviatosti je liturgickým slávením. Napriek zmenám,

ktorými v priebehu storočí prešla, má rovnakú

základnú štruktúru a obsahuje dva rovnako podstatné prvky: Na jednej strane úkony človeka… ľútosť, vyznanie a zadosťučinenie a na druhej strane pôsobenie Boha službou Cirkvi, ktorý pôsobením biskupa a jeho kňazov v mene Ježiša Krista udeľuje odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia, modlí sa za hriešnika a koná s ním pokánie (porov. KKC 1448). Je to analógia podobenstva o márnotratnom synovi: Vstúpil do seba: Vstanem a pôjdem k otcovi – Je to akoby paralela spytovania svedomia a prijatie predsavzatia.

Už koncil vo Florencii r. 1439 spomína tri zložky sviatosti pokánia: ľútosť srdca, ústne vyznanie všetkých hriechov, na ktoré si kajúcnik spomenie a zadosťučinenie za hriechy, ktoré určí spovedník.

Ľútosť

Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť. Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, je to ľútosť dokonalá. Aj nedokonalá ľútosť je Boží dar. Rodí sa z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami. Nedokonalá ľútosť síce nedosiahne odpustenie ťažkých hriechov, ale pripravuje na jeho dosiahnutie vo sviatosti pokánia (porov. KKC 1451 – 1454).

Vyznanie hriechov

Vyznanie hriechov kňazovi tvorí podstatnú časť sviatosti pokánia. Kajúcnik musí po dôkladnom spytovaní svedomia vyznať všetky ťažké hriechy, ktorých si je vedomý, čo by boli ako skryté, no odporúča sa, aby vyznal aj všedné hriechy. Kto si je vedomý, že sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu, kým neprijme sviatostné rozhrešenie… Vyznanie všedných hriechov nie je striktne potrebné, Cirkev ho však veľmi odporúča, lebo nám pomáha formovať svedomie, bojovať proti nezriadeným náklonnostiam a robiť pokroky v duchovnom živote (porov. KKC 1455 – 1458).

Štvrté cirkevné prikázanie ukladá veriacim povinnosť aspoň raz v roku a vyspovedať

a prijať Oltárnu sviatosť (porov. KKC

2043). Túto povinnosť uložil Druhý lateránsky

koncil slovami: Každý veriaci, ktorý dosiahol vek, keď je schopný rozlišovať hriech, je povinný aspoň raz do roka vyznať svoje hriechy (porov. DS 812) Podobne to formuloval koncil vo Florencii: Hriešnik je povinný vyznať kňazovi všetky hriechy, na ktoré si spomenie (porov. DS 1323).

Dnes mnohí namiesto na spoveď chodia k psychiatrovi. Ten im môže síce pomôcť vyrovnať sa s vinou, ale nemôže im vinu odpustiť, a tým blahodarne uzdravovať rany duše. To môže len Spasiteľ, Kristus.

Zadosťučinenie

Mnohé hriechy spôsobujú blížnemu škodu. Treba preto urobiť všetko, aby sa škoda napravila. Hriech však zraňuje a oslabuje aj samého hriešnika, ako aj jeho vzťah s Bohom a s blížnym. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik preto musí urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy: musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť“… toto zadosťučinenie sa volá pokánie.

Pokánie, ktoré uloží spovedník, musí brať do úvahy osobnú situáciu kajúcnika a má mať na zreteli jeho dobro. Nakoľko je to možné, má zodpovedať závažnosti a povahe spáchaných hriechov. Môže to byť modlitba, milodar, skutky milosrdenstva, služba blížnemu, trpezlivé znášanie krížov… (porov. KKC 1459 – 1460).

Znovu oživenie sviatosti pokánia

V západnom svete sa niektorí usilovali súkromnú – osobnú spoveď vytlačiť a nahradiť tzv. generálnou absolúciou po spoločnej kajúcej pobožnosti, dokonca niektorí pripúšťali deti na prvé sväté prijímanie bez spovede. Zabudli však na to, že smrteľné hriechy sa musia vyznať v súkromnej spovedi.

Svätý Otec Benedikt XVI. ešte ako kardinál Ratzinger v knihe Boh a svet (Viera a život dnes – rozhovor s Petrom Seewaldom) povedal: … v našich individualistických časoch je človeku mimoriadne ťažké prekročiť prah osobného vyznania. Ale tam, kde nás vedie duch našej viery, sa to môžeme znova naučiť. Predovšetkým preto, že to nie je priznávanie viny pred človekom, ale pred Bohom, a že sa to končí slovami odpustenia – a azda aj usmernenia, ktoré nám pomáha prekonať vinu a jej následky.

A napokon: autor v úvode citovaného článku v jeho závere pripomína, že pápež Ján Pavol II. pri návšteve Nemecka ešte v novembri 1980 biskupom povedal: Som presvedčený, že oživenie mravného uvedomenia a kresťanského života je nerozlučne späté s oživením sviatosti pokánia, osobnej spovede. A pri ich návšteve Ad limina: Urobte všetko preto, aby všetci členovia Cirkvi vrátane kňazov znovu ocenili sviatosť pokánia a konkretizovali to v osobnej spovedi. Tie slová isto neplatili len nemeckým veriacim. Majú rovnakú platnosť aj pre nás a pre veriacich katolíkov vôbec.

Prežívame ešte stále Veľkonočné obdobie, ak sme neučinili zadosť povinnosti, ktorú nám ukladá štvrté cirkevné prikázanie, urobme tak pre svoje dobro.

Pripravila X. Duchoňová

P.S. Praktická výzva: Na sviatosť pokánia a zmierenia by sme sa mali dôsledne pripravovať. Tak pred jej prijatím, ako aj na vlastné prijatie. Vysluhovateľ ako aj prijímateľ tejto sviatosti by mal mať na ňu dostatok času. Ak penitent cíti potrebu spojiť prijatie sviatosti pokánia a zmierenia s duchovným rozhovorom, nemal by si ju plánovať na čas, keď pred spovednicou čaká veľa kajúcnikov. Pretože vysluhovanie tejto sviatosti je náročné aj pre vysluhovateľa, veriaci by sa mali často modliť za spovedníkov, zvlášť o dar trpezlivosti a múdrosti,

na čo, žiaľ, často zabúdame. Danial Dian

Opäť budeme prežívať tie najúžasnejšie dni – Veľkonočné sviatky zmŕtvychvstania Pána Ježiša Krista. Radosť, ktorá napĺňa srdcia veriacich, je radosť trvalá, no predsa v dňoch Veľkonočnej slávnosti a veľkonočného obdobia je výraznejšia a aj navonok viditeľnejšia. A to je dobré. Veď azda nikdy viac, ako práve teraz v období nestabilných vzťahov, narušených tradičných hodnôt života rodiny i jednotlivca, je potrebné vniesť do sveta čistú a neskalenú radosť prameniacu z takej úžasnej udalosti, akou je zmŕtvychvstanie Pána. V tejto súvislosti zvlášť úžasne znejú slová, ktoré napísal apoštol národov. Ten, ktorý celou silou svojho života spočiatku bojoval proti Kristovi a po osobnom zážitku stretnutia s Pánom pred bránou do Damasku obrátil svoj život a prežil ho v službe Krista. Stal sa vyvolenou nádobou a Rimanom napísal: Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už viac nepanuje (Rim 6, 10).

Tieto slová sú dôvodom našej veľkonočnej radosti. Na zemi totiž človek postupne prichádza o všetko. Rodičia neraz strácajú deti, deti rodičov, priatelia priateľov, muži ženy, manželky manželov… Rovnako vnímame aj zánik života v okolitej prírode. Toto všetko spolu so spoločenskou situáciu nás právom privádza k smútku. Preto je dobré, že sa v istom časovom úseku obnovuje naša nádej. Len si ju nesmieme nechať pre seba, lebo Boží zámer je natrvalo nemenný: aby ho poznal každý človek a skrze obnovenie svojej nádeje, aby sa stal svedkom Krista, jeho života, smrti a zmŕtvychvstania pre tých, čo ho nepoznajú. Naša úloha je veľmi jasná – byť aktívnym svedkom, ba viac ako aktívnym, byť svedkom svietiacim v tmách, ktorý je soľou tohto sveta.

Historia est magistrae vitae – História je učiteľka života. Skúsme ju teda spolu otvoriť a zalistovať v nej. Epizóda, ktorú chcem otvoriť, nie je stará, má iba necelých devätnásť rokov. Písala sa 22. apríla 1990 práve tu v Bratislave – Vajnoroch. Preto nemôžem nespomenúť svedka, veľmi viditeľného, ktorý osobitné poverenie upevňovať svojich bratov a sestry vo viere dostal od Krista. Vy viete na koho myslím. Bol to Ján Pavol II., ktorého istý jeho životopisec nazval „svedkom nádeje“.

Tento posol nádeje a lásky prišiel vtedy do krajiny zdevastovanej rokmi duchovnej neslobody. Nezdá sa vám, že aj dnes by sme aspoň duchovne potrebovali prijať takého posla nádeje, lásky, úcty a porozumenia, zvestovateľa bratskej jednoty? Potrebujeme, a to veľmi naliehavo, lebo inak bude chýbať na našej tvári radosť, bude chýbať nádej, lebo absentuje láska. Preto by sme sa mali v duchu zahĺbiť do posolstva Jána Pavla II., ktoré nestratilo nič na svojej aktuálnosti. Naopak, je určené nám, aby sme ho začali žiť, aby sme sa aj my stali svedkami nádeje.

Trnavský arcibiskup Mons. Ján Sokol vtedy vo Vajnoroch povedal, že: popri všetkých prekážkach, protivenstvách a prenasledovaniach sme Pánu Bohu, svätej Cirkvi, Svätému Otcovi ostali verní a vieru sme si zachovali. …Prišli ste medzi nás ako svätý Peter, aby ste nás posilnili vo viere, usmernili a zjednotili. Práve to potrebujeme, aby sme splnili Kristovo slovo, ktoré povedal vo Večeradle aby všetci jedno boli. A odpoveď pápeža? „Viera v Cirkvi sa začína od apoštolov, od očitých svedkov, ale sa udržuje a rozvíja cez celé generácie ako ovocie počúvania svedectva apoštolov, počúvania samého Božieho slova, ohlasovaného Cirkvou, ktorá sa buduje na základe apoštolov a prorokov.

Tak sa buduje aj vaša viera, drahí bratia a sestry, ktorých môžem dnes stretnúť vo vašej slovenskej vlasti… Nech je pochválený Pán za dar viery, ktorú vaši predkovia prijali, keď počúvali Božie slovo ohlasované svätým Cyrilom a Metodom… ktorí… položili základy vašej kultúry. Od tých čias sú kultúra a život Slovákov vo svojich mnohorakých prejavoch poznačené kresťanskou vierou prechádzajúcou cez celé ich dejiny ako životodarná voda: niekedy tečie pod zemou, inokedy preniká na povrch, ale vždy je tajomnou miazgou zaisťujúcou rast a rozkvet stromu, čo prináša hojné plody svätosti, pracovitosti a vernosti… Dokazujú to celé generácie, ktoré si od tých čias až dodnes zachovali prijatú vieru, žiarlivo ju chránili a cez stáročia odovzdávali neporušenú z otcov na synov. Kto by chcel vytrhnúť kresťanskú vieru z kultúry a života slovenského národa, nemohol by pochopiť jeho dejiny, od tých najstarších až po dnešné. …v každej ťažkosti slovenský národ nachádzal vo viere silu odolávať s neochvejnou vytrvalosťou… táto viera sa osobitným spôsobom prejavovala v dvoch rozmeroch, ktorými sa vyznačuje vaše kresťanské svedectvo: je to vaša úcta k Sedembolestnej Panne Márii, Patrónke Slovenska a vernosť Petrovmu Stolcu.

Tu pápeža prerušíme. Nie je práve dnes namieste vzbudiť si silné predsavzatie, že sa v tejto takej rozjatrenej spoločnosti a vzťahoch opäť staneme aktívnymi svedkami zmŕtvychvstalého Krista? „Je potrebné, aby si Cirkev vo vašej vlasti znova a znova s novou silou vzala na seba poslanie ohlasovať Kristov kríž a jeho zmŕtvychvstanie na čele so zborom vašich biskupov“, povedal ďalej Ján Pavol II. Nebojme sa teda svedčiť o Kristovi – umučenom, a predsa živom: O Kristovi, ktorý je cesta, pravda a život a vedie nás do Otcovho domu, ktorý nám otvoril práve svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Svedčiť tak, ako o ňom dnes svedčí pápež Benedikt XVI., súčasný nástupca apoštola Petra. Musíme o ňom svedčiť práve dnes, keď sa rozmáhajú rôzne sekty, upadá morálka, je tu bohatá žatva dílerov drog, vzrastá počet alkoholikov, rozvrátených rodín, keď rapídne padla posvätná hodnota ľudského života a následne sa veľmi výrazne oslabil vzťah k samému Bohu. Buďme svedkami nádeje, ktorá je uložená v Kristovi, svedkami viery žitej v láske. Svedčme o tom to, že pod vplyvom našej viery v zmŕtvychvstalého Krista sa menia vzťahy medzi ľuďmi. A o to nám musí ísť. Viera musí žiť v skutkoch. Viera bez skutkov je mŕtva, volá apoštol svätý Jakub.

My jednoducho musíme byť svedkami Ježiša Krista, a to Krista zmŕtvychvstalého.

Daniel Dian