Blumentál
Jan Hreha

Na Popolcovú stredu vstúpime do obdobia Veľkého pôstu. Voláme ho Veľkým. Ale môže byť Malý, alebo Nijaký – Žiadny. Všetko závisí od toho, aký osobný postoj k nemu zaujmeme. K pôstu môžeme pristupovať ako k nejakej informácii. Napríklad k informácii o astronomickej jari, čiže prijať do svojho vedomia nejaké informácie, že sa čosi okolo mňa deje.

V katolíckej Cirkvi sa zmení liturgická farba, kňaz bude oblečený do fialového ornátu, zmenia sa liturgické piesne, nápevy, nebude sa spievať aleluja, jednoducho zmenia sa elementy liturgie. Vo mne sa pritom nemusí zmeniť nič. V takom prípade ide o nekresťanský prístup ku kresťanskej skutočnosti Veľkého pôstu. Bolo by dobre, keby sme sa všetci usilovali prežiť tento čas ako čas intenzívnej duchovnej prípravy slávenia Veľkonočného Trojdnia, čiže Veľkonočných sviatkov.

Ako to máme urobiť, poúča nás dlhoročná praktika Cirkvi. Predovšetkým máme sa výraznejšie ako doteraz postaviť pred nášho Vykupiteľa, pred nášho Pána Ježiša. Rozjímať nad jeho utrpením, ktoré znášal pre nás, a za našu spásu. V tom nám môže pomôcť účasť na krížovej ceste, spoločná modlitba a meditácia Svätého písma v rodine, intenzívnejšia osobná modlitba, čítanie katolíckej tlače a kníh.

Ponáraním sa do hĺbky tajomstva vykúpenia si môžeme lepšie a hlbšie uvedomiť hrôzu hriechu. Lepšie a hlbšie si môžeme uvedomiť potrebu obrátenia, skoncovať s hriechom, prerušiť kontakty so všetkým, čo nás nabáda a privádza k hriechu. Ide o radikálne rozhodnutie, o radikálny boj aj so všednými hriechmi a kráčanie ku kresťanskej dokonalosti. Uľahčiť nám to môže úprimné a odvážne ponorenie sa do hĺbky vlastného svedomia, či už cez veľkopôstne obnovy, či cez sviatosť zmierenia.

Uvedomenie si lásky, akú nám preukázal Boh – Otec cez utrpenie a smrť svojho jediného a milovaného Syna Ježiša Krista, uvedomenie si krutej nevďačnosti vyjadrenej cez spáchané hriechy nás všetkých – to je zmyslom zadosťučinenia a pokánia.

Preto kresťania od začiatku praktizovali pôst – nazývaný Veľkým, lebo prevyšoval iné pôsty časom trvania – trval štyridsať dni, čiže od Popolcovej stredy do Zeleného štvrtka. Rovnako bol veľký čo sa týka obsahu, spočíval na značnom obmedzení počtu jedál, často to bolo iba jedno jedlo denne, ďalej v akosti prijímanej potravy a v zrieknutí sa rôznych zábav. To všetko znamenalo aj ušetreniu peňazí, ktoré sa v najstaršej kresťanskej tradícii potom dávali chudobným. Mnohí si tieto praktiky osvojili aj dnes. Nájdu sa ale aj takí, ktorí povedia: veď toto všetko je prežité, zastarané a nemoderné. Pripusťme, že je to nemoderné, ale pripusťme aj to, že je to moderná nutnosť, aby sme dokázali aj my poskytnúť duchovne i materiálne hladným to, po čom sami túžime – Ježiša Krista, ktorý má moc zmeniť nás i celý svet.

Ján Hreha, kaplán, CsCR

Znova budeme sláviť príchod najväčšieho Hosťa tejto zeme narodeného z Panny Márie v betlehemskej maštali. Splnili sa slová najväčšieho izraelského proroka Izaiáša: Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja (Iz 9, 5). V tú noc pred takmer dvetisíc rokmi sa narodilo Božie Dieťa. Boh sa vydal do rúk človeka v podobe dieťatka spočívajúceho v náručí matky. Boží Syn sa stal človekom, aby sa človek čo najviac a najlepšie pripodobnil Bohu.
 
Filozof Platón, najväčší zo žiakov veľkého Sokratesa, si zapísal rozhovor svojho učiteľa s mladým Alkibiadesom. „Povedz mi, učiteľ, ako treba ctiť božstvo?“ „Drahý priateľ“, odpovedal Sokrates, „to nám môže prezradiť jedine Boh. Len on nám môže povedať, čo sa mu páči. Musíme čakať, kým sama Najväčšia Istota nám pošle nejakého mudrca, aby nám povedal, ako treba ctiť Boha“. To snívanie múdreho Sokratesa sa splnilo. Svedčí o tom tá noc, počas ktorej budeme spievať Tichá noc, svätá noc… Nemusíme už čakať na nijakého mudrca. Sám Boh prišiel, aby nás poučil, aby nám prezradil, čo sa mu páči, ako ho máme uctievať. Chlapček sa nám narodil…, bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja. Boh sa stal malým dieťatkom, aby sa človek mohol stať veľkým, jemu podobným, nakoľko je to len možné pre stvorenie.
 
Alexander Veľký premohol a získal veľké perzské kráľovstvo. Ľahšie mu bolo dobýjať kráľovstvá ako srdcia. Aby si získal Peržanov, začal sa obliekať ako oni, správal sa ako oni, chcel sa im vo všetkom podobať, hoci opravdivým Peržanom nemohol byť. Boh urobil ešte viac. Aby si nás získal, vzal si ľudské telo, stal sa nielen podobným nám, ale prijal aj našu ľudskú prirodzenosť. Je to veľké poníženie pre Boha, ale veľké povýšenie pre človeka.
 
Aspoň jeden deň, jednu noc cíti svet zvláštnu blízkosť Boha, ktorý prišiel k nám. V ten deň sa prestávalo bojovať na frontoch. Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán (Lk 2, 10 – 11). Nebo pozýva ľudí k radosti. A ako ľudia privítali Pána? Nemal sa kde narodiť. Jeho ustarostená Matka darmo hľadala teplé ubytovanie. Lebo pre nich nebolo miesta v hostinci (Lk 2, 7). Najsmutnejšou udalosťou v dejinách ľudskosti bude vždy to, že Boh nenašiel ubytovanie medzi ľuďmi“ (Sheen). Dali mu maštaľ. Človek nedovolil Božiemu Synovi, aby sa narodil a zomrel v ľudských podmienkach. Jeho kolískou boli jasle a miestom smrti kríž. Prečo sme my ľudia takí krutí? Či aj dnes sa nedeje to isté? Koľko ľudí aj dnes zamyká dvere pred Bohom? Koľko ľudí vyhodilo Krista zo svojho domu, lebo už tam nebolo pre neho miesta? Pozrime do našich rodín. Namiesto Boha sme postavili televízor, internet, podnikanie, peniaze, sex, alkohol, drogy. V ten veľký deň Pán Ježiš príde do každého domu, do každej duše. Nájde tam miesto? Bude prijatý? V mnohých domoch nájde dvere zamknuté a na nich slová neviditeľné ľudským očiam: „Tu niet miesta pre Krista“.
 
Teraz úprimne odpovedz na otázku: Je v tvojom dome, v tvojej rodine, v tvojom živote miesto pre Ježiša Krista? „Hoci by sa Kristus tisíckrát narodil v Betleheme a nenarodí sa v tebe, si zatratený na veky“ (Silesius).
P. Ján Hreha