Blumentál
Marian Ber

Ďalší Zelený štvrtok? Zasa úvahy o Eucharistii? Načo taká „prehnaná“ úcta k Eucharistii?

Prečo prijímať do úst, keď svetom zúri zmutovaný vírus chrípky a môžeme sa takto nakaziť? Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi nás opäť vyzýva zamyslieť sa nad Eucharistiou, týmto darom nekonečnej hodnoty. A dnes zvlášť nad vierou a postojom človeka

k tomuto daru Boha a nad úctou k nemu.

Tajomstvo Eucharistie je také veľké a rozsiahle,

že ho nikdy nevyčerpáme. Bolo by dobré, keby sme neprepásli tému krvi a tela v tomto kontexte. Ak však nemá byť reč o krvi nejako „uletená“, musíme sa držať pojmu zmluva, pretože Kristova krv je predovšetkým potvrdením Zmluvy. Ježiš ručí svojou krvou za platnosť Novej zmluvy, a ak sme Božím ľudom, Boh na tejto ceste s nami ráta. Kristovo telo je nám pokrmom na cestu.

Sviatok Božieho Tela pre celú Cirkev zaviedol pápež Urban IV. v roku 1264. Bulla Transiturus, ktorou sviatok uviedol do praxe, sa začína slovami: Keď prišla hodina jeho utrpenia, ustanovil náš Pán a vykupiteľ Ježiš Kristus pred svojím prechodom z tohto sveta k Otcovi v anticipácii svojej smrti pri Poslednej večeri veľkú a skvelú sviatosť tela a krvi, pri ktorej rozdeľoval svoje telo ako pokrm a svoju krv ako nápoj. Procesie sa v celej Cirkvi rozšírili až v 16. storočí. Neskôr pápež Pius IX. zaviedol sviatok krvi Pána.

Misál Pavla VI. však oba tieto sviatky zlúčil

do slávnosti Najsvätejšieho Kristovho

tela a krvi.

Zo skúsenosti vieme, že nevýznamní ľudia, ktorí si len ťažko vydobyli nejaké postavenie, bývajú často veľmi pyšní a nechcú mať nič spoločné s tými, čo majú postavenie nižšie. Naopak, ľudia naozaj veľkí nemávajú v sebe zďaleka toľko pýchy. Tieto ľudské skúsenosti sú však takpovediac ničím proti tomu, ako je to medzi Bohom a nami ľuďmi. Uvážme, že Boh prevyšuje všetko ľudské poznanie, všetko, čo človek o sebe i o svete vie, že je nekonečný, nesmierny, Pán a pôvodca všetkého. A čo je proti nemu človek, smrteľný, hriešny, človek, ktorý má síce schopnosť polepšiť sa, ale nikdy nie je len a len plný dobra a zbavený zla? Človek, ktorého obyčajná nádcha alebo bolesť hlavy dokáže na nejaký čas vyradiť z plodnej činnosti? A predsa, práve k takémuto človeku sa Boh skláňa. Vychádza mu v ústrety, v Ježišovi Kristovi prichádza k človeku na ľudskej úrovni. Napriek všetkej nekonečnej vzdialenosti medzi

človekom a Bohom je možné, aby sa

človek stretol s Bohom tak, ako človek

s človekom, aby človek poznal Boha na ľudskej úrovni, ktorá mu je zrozumiteľná. Veď Ježiš hovorí: Kto vidí mňa, vidí Otca. Tam, kam by sme sa nikdy nedostali, totiž k Bohu, sa jednoducho dostávame tak, že sa Boh znížil k nám, ale nie preto, aby bol s nami a pritom nás nechal v biede, ale preto, aby nás pozdvihol. Toto Božie konanie v náš prospech stále trvá. Ježiš je neoddeliteľne spojený s Cirkvou ako jej hlava, je teda takto prítomný v ľudstve. A tento Ježiš prináša a napĺňa Novú zmluvu medzi Bohom a človekom a potvrdzuje ju tým najzávažnejším, čím na zemi disponuje, svojou krvou, a tak nám otvára budúcnosť u Boha.

Ale Boh, ktorý človeka pozná, rešpektuje ho v jeho malosti a slabosti, nenecháva nás žiť len v nádeji. Dáva nám seba ako pokrm života. Ježiš v Eucharistii nás sýti svojím telom a krvou a upevňuje tak s nami tú zmluvu, ktorá je zo strany Boha naveky istá, ale ktorú my ľudia ustavične porušujeme. On je tu neustále pre nás. Môže to človek vôbec domyslieť? Musíme to vidieť jasne a vyhýbať sa extrémom. Ak je Boh pre človeka len „veľký“, potom by to znamenalo, že človek sa drží od neho ďaleko a ťažko mu dôveruje. Ale ak na druhej strane je Boh v očiach človeka „malý“, ak si človek

z Boha urobí len nejakého „lepšieho človeka“,

staršieho brata, tiež to nie je ono, pretože to nie je pravda a človek o Boha prichádza. Tu pramení aj pravá úcta k Eucharistii. Od človeka sa teda očakáva, aby sa držal čo najviac pravdy, aby čo najviac chápal nesmierneho a nekonečného Boha, ktorý sa skláňa v pokornej službe k človeku. Keby nás pri premýšľaní o týchto veciach „chytili závraty“, nebolo by to nejako neprimerané. Sú to naozaj závratné skutočnosti. No keby nás na druhej strane prenikol z Boha strach, bráňme sa mu energicky. Mať z Boha strach znamená krivdiť mu.

Prajem teda nám všetkým, aby sa nás dotkla tá závratná božská hĺbka a súčasne hrejivá ľudská blízkosť Boha, pretože oboje táto sviatosť obsahuje. To v nás môže vyvolať radosť a vďaku nad tým, ako sa veľký Boh skláňa k človeku.

Spracoval Marián Bér

V tomto mesiaci sa končí veľkonočné obdobie a než sa zavŕši, budeme sláviť sviatok Nanebovstúpenia

Pána. Je nanebovstúpenie tradícia? Je to legenda? Iste nie, ak veríme tomu, čo je zachytené vo Svätom Písme: Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich do neba (Lk 24, 51), alebo …vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha (Mk 16, 19). Pokúsme sa teda zamyslieť

nad významom tohto sviatku v živote každého z nás i v živote našej „kresťanskej“ spoločnosti.

Kedysi si ľudia mysleli, že modrá obloha

nad nimi je pevná klenba, za ktorou sa nachádza nebo. Postupne sa výskumom zistilo, že belasosť oblohy je len osvetlený vzduch a nad ním sú nekonečné vesmírne priestory. Astronómovia hovoria o ohromných vzdialenostiach a miliardách svetelných rokov. Môžeme pokladať za logické a správne, keď sa pri sviatku nanebovstúpenia Pána pýtame: kde vlastne vystúpil Ježiš? A kritickejší sa môžu pýtať: nie sú to vo Svätom písme len nejaké rozprávky, z ktorých sa veda smeje? Seriózna veda sa nesmeje, a my nemusíme mať strach, že veríme niečo, čo je proti rozumu alebo vedeckým výskumom.

Cirkev učí, že Ježiš neodišiel z tejto zeme na nejaké iné miesto. Ak hovoríme, že sa vrátil k Otcovi, musíme vedieť, že tam, kde je Boh, nejestvuje priestor a čas v našom zmysle. Keď Kristus prišiel medzi nás, zjavil sa v našom priestore a čase, a jeho vystúpením k Otcovi oslavujeme, že po splnení svojej pozemskej misie znova prešiel do večnosti a nekonečnosti.

Preto ľudstvo nemôže nijakou vesmírnou

sondou, nijakým satelitom odhaliť, kde sa nachádza Ježiš, Panna Mária ale aj iní, o ktorých čítame, že boli vzatí do neba, napríklad Henoch alebo Eliáš. To jednoducho presahuje ľudské kompetencie alebo schopnosti. Do Božieho sveta môžu vstúpiť len oslávené bytosti, ktoré nepodliehajú zákonom zeme, ako im nepodliehalo Ježišovo telo po jeho zmŕtvychvstaní. Márne sa nám vysmievajú slobodomurári (aj niektorí slovenskí), ktorí pod rúškom vedy rozvracajú kresťanskú spoločnosť a natískajú človeku čosi nové, ideológiu, ktorá je na prvý pohľad krásna ako plody stromu poznania dobra a zla v raji. Tu by sme mohli spomenúť aj Jehovových svedkov a všetky poľutovaniahodné spolky ako nástroje ríše inferna.

Pre nás je dôležitá aj druhá skutočnosť, ktorá vyplýva zo sviatku Nanebovstúpenia Pána. Ježiš odišiel, ale zároveň aj medzi nami ostal. Vieme to na základe jeho vyhlásení: Kde sú dvaja, alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi“ (Mt 18, 20). Kto je moje telo a pije moju krv,

ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56). A hľa,

ja som s vami po všetky dni, až do skončenia

sveta (Mt 28, 20).

Ježiš nám však prisľúbil ešte viac: Nech sa neznepokojuje vaše srdce. Verte v Boha a verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto? Keď odídem a pripravím vám miesto, vrátim sa a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja (Jn 14, 1-3).

Vieme, že najjužnejší mys Afriky sa volá Mys Dobrej nádeje. Nevolal sa tak vždy. Jeho predchádzajúci názov bol: Mys Utrpenia. Bolo to preto, lebo tamojší obyvatelia verili, že popri ňom nemôže preplávať ani jedna loď, aby nestroskotala. Ale keď sa raz podarilo známemu moreplavcovi Vasco de Gamovi bez ujmy oboplával mys, rozhodli sa aj iní, ním povzbudení, plávať tým smerom a neskoršie premenovali Mys Utrpenia na Mys Dobrej nádeje.

Aj do Ježišovho zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia existoval takýto mys hrôzy – bola to smrť. Keď Ježiš tento „mys“ premohol, smrť sa stala pre ľudstvo „mysom“ nádeje, okolo ktorého prechádzajú zosnulí do večnosti, k Ježišovi. Vo Vyznaní viery vyznávame, že Ježiš vystúpil na nebesia… a veríme vo vzkriesenie tela a život večný. Nech to nielen hovoríme ústami, ale aj srdcom a rozumom veríme.

Spracoval Marián Bér

Pokoj Vám, to boli prvé slová vzkrieseného Krista apoštolom. Pace… pace… pace… pokoj, pokoj, pokoj šepkal zomierajúci pápež Pius XI. v smrteľnej agónii, pápež, ktorý celý život zasväcoval pokoju. Jeho nástupca Pius XII. si svoje biskupské heslo Opus justitae – pax. Pokoj – dielo spravodlivosti ponechal aj ako pápež. A keď k prvému pozdravu Zmŕtvychvstalého apoštolom: Pokoj vám! pridáme ono augustínovské nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe Bože, otvára sa nám aktuálna téma súvisiaca so zmŕtvychvstalým Kristom, darcom pravého pokoja.
Azda každý normálny človek túži po pokoji. Normálny a spravodlivý, lebo sú aj takí ľudia, čo nechcú pokoj, ktorých heslom je svetová revolúcia, svetové rozbroje. To sú tí, čo rozvracajú spoločnosť a stavajú na nespravodlivosti. Spravodliví budujú pokoj, nespravodliví ho rozvracajú. Plní sa, čo čítame v žalme – niet pokoja bezbožným. Len pokoj postavený na spravodlivosti a práve je pravý.

Pri Ježišovom narodení anjeli spievali – pokoj ľuďom dobrej vôle. Pán Ježiš veľakrát poukazoval na pokoj, ktorý dáva Boh a po zmŕtvychvstaní boli slová Pokoj vám prvým pozdravom, ktorým pozdravil svet. Ten odkaz o pravom pokoji je nám taký milý a vzácny, že si ho rok čo rok pri veľkonočných sviatkoch pripomíname, a budeme si ho opakovať najmä teraz, keď svetom lomcuje mnoho darcov falošného pokoja. Bude si ho opakovať naša generácia i generácie nasledujúce, bude si ho opakovať každý človek, ktorý sa zúfalo usiluje nastoliť pokoj vo svojom vnútri. Oči všetkých ľudí dobrej vôle by sa mali obracať na Krista, ktorý porazil temnotu, smrť i strach spôsobujúci nepokoj. Na Krista by sa mali upierať zraky matiek, otcov, detí, ale aj politických či cirkevných predstaviteľov. V Ježišovi môžeme nájsť ten najspravodlivejší pokoj.

Byť kolískou pokoja je pozvaná aj katolícka rodina. Kristus aj jej odkazuje pokoj. Kiež by sa v kresťanských rodinách šíril pokoj všetkými možnými prostriedkami. Nažívať v pokoji, udržiavať ho a nedovoliť, aby sa v rodine zahniezdil svár, sú pozvaní predovšetkým manželia. Vzájomne si odpustiť a usilovať sa o porozumenie je viac ako liať na oheň olej hnevu. V tomto duchu by rodičia mali vychovávať svoje deti. O nich Kristus hovorí ako o dedičoch Božieho kráľovstva, kráľovstva pokoja.

Sú však aj takí, ktorých nahlodáva červ nespokojnosti, pokoj hľadajú na nesprávnych miestach, a tak nenachádzajú pravú cestu. Naivne si myslia, že pokoj nastane, keď skončia svoj pozemský život a uchýlia sa k samovražde; alebo hľadajú pokoj v rozličných praktikách východných náboženstiev.

My kresťania vieme, že pravý pokoj nájdeme len v Bohu. Čítal som, že raz neskoro večer zabúchal na bránu kláštora Fontavellano únavou klesajúci muž. Dychtivo čakal, kým mu vrátnik otvorí. Na otázku, čo si želá, vysilený ďalekou a namáhavou cestou s vynaložením posledných síl dvakrát zvolal: „Pokoj! Pokoj!“ Tento unavený pútnik bol slávny taliansky básnik Dante Alighieri. Vyhnali ho z rodného domu, preto hľadal pokoj v modlitbe, v Božom dome.

Iste, že sa nemôžeme všetci utiahnuť kdesi do kláštora, aby sme našli pokoj. Pokoj môžeme nájsť aj vo svete, keď sa uchýlime k pôvodcovi pokoja, ku Kristovi. Zachovávanie Božích prikázaní prináša pokoj duše. Aj premáhanie pokušení, plnenie svojich povinností a nasledovanie Krista vnáša do duše pokoj.

Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj (Lk 19, 42). Tomáš Kempenský píše o štyroch prameňoch pokoja: – Usiluj sa vždy plniť radšej vôľu iného, než svoju vlastnú. – Voľ vždy mať radšej menej, než viac. – Hľadaj vždy nižšie miesto a usiluj sa byť poddaným. – Želaj si vždy a modli sa, aby sa s tebou diala jedine Božia vôľa. O pokoj musíme zápasiť, ale nie sami. Pomôže nám ten, ktorý nám zanechal veľkonočný odkaz – Pokoj vám!

Marián Bér, kaplán

Pomaly očakávame príchod jari. Zima sa postupne vzdá svojej vlády, sneh sa pomaly vytratí,

príroda spozná priaznivú chvíľu a život v nej sa začne prebúdzať. Aj rastliny zareagujú na dotyk teplých slnečných lúčov, ktorých účinkom sa obnovuje neustály kolobeh života vrcholiaci v kvetoch a plodoch. Prebúdzajúca sa príroda nás mimovoľne zavedie do ríše duchovna.

Aj tam sa odohral podobný proces – Zvestovanie. Bol to prvý priamy dotyk nebies, pod ktorým väčšmi ožili radosti a nádeje ľudského srdca. Vo chvíli, keď nebesia pozdravujú vyvolenú Pannu prostredníctvom svojho posla, a ona pokorne vysloví svoje nech sa mi stane. Slovo – Boží Syn sa stáva človekom a začína svoj vykupiteľský život, ktorý vrcholí na kalvárii. Od tej chvíle sa pre človeka začína nový život. Na javisko dejín vystupuje ako nový človek povolaný na spolužitie s Bohom. Pri vtelení zazneli slová, ktoré určujú spôsob života vykúpeného človeka: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova (Lk 1, 38).

Tie slová boli odpoveďou na nebeské posolstvo, v ktorom Boh ponúkol človeku novú zmluvu milosrdenstva a lásky. Táto jeho zmluva lásky je všeobecná, platí pre všetkých ľudí všetkých čias a každého postavenia. Nikto z nej nie je vylúčený. Boh každého povolal pre nadprirodzený život, a svoju ponuku stále zachováva. Človek mu je dieťaťom, priateľom a služobníkom, a Boh žiada od neho len jedno – oddanosť a spoluprácu. Boh chce z úst každého človeka počuť slová – nech sa mi stane, ako si to ty želáš… Chce však, aby tie slová neboli prednesené len ústami, ale aby plynuli z hĺbky duše odhodlanej plniť Božiu vôľu. Kresťan má vždy svoj pomer k Bohu upravovať podľa týchto slov.

Máriino nech sa mi stane má byť aj našou odpoveďou na posolstvá nebies prichádzajúce vo forme milosti, požehnania, ale aj utrpenia. Nie je to ľahké, lebo často sa zdá, že Boh od nás žiada vždy práve opak toho, čo si želáme my. Nie je ľahké povedať svoje fiat na protivenstvá, ako by to bola nejaká príjemná vec, ktorú nám dáva Boh. Často máme dojem, že Boh kríži naše ľudské plány a podujatia.

Boh však mocne zasiahol aj do ľudského plánu Panny Márie. Božia Matka zrejme pred zvestovaním nevedela, že ju čaká Božie materstvo, preto, aby sa dokonalejšie obetovala Bohu, dala mu sľub panenstva. On si ju však vyvolil za matku svojho Syna, pričom nielen že jej panenstvo ostalo neporušené, ale stalo sa aj oslávené.

Človek má pokušenie posudzovať svoje plány ako jedine správne, do ktorých Boh zasahuje práve v neprospech ich uskutočnenia. Je to preto, lebo má na zreteli len seba. No Boží poriadok je nekonečne širší ako ľudský. Jeho cesty sú nevyspytateľné, preto nás jeho zámery skoro vždy prekvapia.

Aj Panna Mária bola prekvapená, azda ako nikto pred ňou, a predsa povedala svoje mocné staň sa. Podriadila sa vykupiteľskému plánu Boha. Svoje slová vyslovila ako služobnica Pána, ktorá slúžila Bohu i ľuďom v tom najvyššom zmysle. Bolo to rozhodné riešenie, ktoré znamená predovšetkým odovzdanosť do Božej vôle, trpezlivosť a spoluprácu s Božou milosťou. Podobné rozhodnutia žiada Boh aj od ostatných svojich služobníkov. Chce celého človeka, chce si získať jeho srdce. Kristus prišiel pretvoriť celého človeka, ktorý je hybnou silou všetkých skutkov i slov. Nerobil kompromisy medzi skazenou ľudskou prirodzenosťou, nehľadal klamlivé dôkazy, ako to robia mnohí novodobí myslitelia.

Nestačí totiž len slovami vyznávať: Ty si Kristus, Syn živého Boha. To hovoria aj predstavitelia a členovia iných náboženstiev, podľa ktorých sama viera stačí na spasenie. Dnes sa k tomuto trendu pridávajú aj vlažnejší kresťania. Stačí im, že veria v Boha. Pravý kresťan je človek činu, a koná podľa Božej vôle. Tu jeho „staň sa“ obsahuje nielen trpné odovzdanie sa do riadenia Božej Prozreteľnosti, ale aj skutky vychádzajúce z viery. Hlavným životným úsilím kresťana má byť uplatňovanie Božej vôle a Božích zákonov a práca na prestavbe svojej osobnosti podľa Evanjelia. Ten veľký životný výkon sa rodí z malých každodenných skutkov. Jeho splnenie je najkrajšou odpoveďou človeka Bohu na jeho posolstvo, ktoré nám poslal prostredníctvom svedectva svojho Syna. Večná blaženosť je jeho ovocím. Marián Bér

• 1. Liturgický kalendár

Pondelok je sv. Timoteja a Títa, biskupov, v utorok je ľubovoľná spomienka na sv. Angelu Merici, pannu, v stredu je spomienka na sv. Tomáša Akvinského, kňaza a učiteľa Cirkvi, a v sobotu je spomienka na sv. Jána Bosca.

• 2. Rok apoštola Pavla

Dnešnú nedeľu si pripomíname 2000-ročné výročie narodenia sv. Pavla, apoštola. Pri príležitosti osláv Roku apoštola Pavla môžeme v tento deň vo všetkých farských kostoloch našej arcidiecézy získať, za obvyklých podmienok, úplné odpustky.

• 3. Blumentálsky ples

Blumentálsky ples bude 21. februára v Inchebe. Ešte je možné kúpiť si lístky buď v kancelárii farského úradu, alebo po sv. omšiach, ktoré doprevádzajú bečkari (utorok o 18.00 alebo nedeľu o 9.00). Cena lístku je 17€. Bližšie informácie nájdete vo farskej výveske a na farskej internetovej stránke www.blumental.sk. Tešíme sa na vašu účasť.

• 4. Koncert

V nedeľu 1. februára 2009 o 18.30 sa uskutoční v saleziánskom stredisku na Mamateyovej ulici v Petržalke koncert Rezervované pre vďačnosť. Na podujatie vás pozývajú saleziáni a mladí z Domky.

• 5. Zbierka pre potreby farnosti

Dnešnú nedeľu sa pri všetkých sv. omšiach uskutoční pravidelná mesačná zbierka pre potreby farnosti. Za vaše milodary: „Pán Boh zaplať!“

Nemohol sa stať podobný trom kráľom

„…padli a klaňali sa mu. A keď otvorili svoje pokladnice, dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu…“ (Mt 2, 11)

V ktorúsi novembrovú nedeľu ma počas svätej omše za účasti detí zaujal malý chlapec. Bol blízko pri oltári, sedel vedľa svojich rovesníkov a možno kamarátov. Jeho tvár vyjadrovala trochu roztržitosti, ako by chvíľami rozmýšľal, čo tu robí a čo sa to okolo neho deje. Deti okolo neho sa chvíľami bavili, chvíľami boli sústredené.
Pri pozdvihovaní a pri svätom prijímaní sa dalo veľmi ľahko spozorovať, že tento chlapček, ale ani niektoré iné deti, nemajú tušenia, čo sa na oltári robí, kto je tam prítomný a koho prijímajú veriaci z rúk kňaza. Nikto tomuto chlapcovi možno nepovedal, že sa má klaňať tej bielej Hostii, ako to má robiť, lebo v tejto Hostii je reálne prítomný Boh. Dobrotivý Boh a Pán, ktorý sa stará o všetkých, ktorý prišiel z lásky k nám na zem, ktorý požehnáva nás i naše práce, ktorý nám dáva každodenný chlieb. Preto sa tu možno tento chlapec cítil chvíľami nesvoj a roztržitý, ako keby rozmýšľal, kde je. A aj preto asi odišiel ešte pred koncom svätej omše. Prišiel nevedno odkiaľ a odišiel nevedno kam. Bol tak blízko pri Betleheme, bol tak blízko pri Ježišovi a predsa odišiel. Skutočne, nič azda nechýba kostolu, aby sa mohol nazvať Betlehemom. Veď prichádzajú doň ľudia rozličných stavov a rozličného veku, aby sa ako tí traja králi klaňali Bohu, prítomnému vo Sviatosti Oltárnej. Práve pre túto prítomnosť Boha sa ten malý palestínsky Betlehem stal predmetom a cieľom cesty troch kráľov. Tak je to aj dnes. Do kostola prichádzajú ľudia, aby vyhľadali novonarodeného Ježiša na katolíckych oltároch. A pre túto prítomnosť novonarodeného Ježiša sa i náš Blumentál stáva vznešeným Betlehemom.

Ježiš bol tak blízko ktorúsi novembrovú nedeľu pri tom chlapcovi, a predsa… Dieťa pravda prišlo do „Betlehema,“ ale nie k Ježišovi. Prišlo, ale možno nevedelo, čo sa tam deje. Neklaňalo sa, len opakovalo gestá iných a nedalo Ježišovi dary – zlato, kadidlo a myrhu, hoci by mu mohlo dať. Veď to nevinné srdce, drobné modlitby, ktoré by sa vzniesli z čistých perí dieťaťa, celý tento chlapec by mohol byť rovný darom troch kráľov. On by sa tiež iste chcel stať podobný trom kráľom, ale nemohol, lebo ho jasná hviezda nepriviedla až k poznaniu Ježiša, neodkryla mu tajomstvo, ktoré videli traja králi, lebo ho nepriviedla do kostola matkina ruka, aspoň ju nebolo vidno, lebo mu ani jeden z rodičov možno nepovedal o novonarodenom Ježiškovi, ktorý je na našich oltároch. Chlapec sa neklaňal, nestal sa podobný trom kráľom, hoci by tiež vedel priniesť kráľovské dary, tak ako to urobili kedysi mudrci z východu a tak ako to robievajú veriaci už dvetisíc rokov.

Tohto chlapca som odvtedy v kostole nevidel ani nestretol. Nemohol som sa pousilovať, aby som ho priviedol k jasličkám, aby som ho urobil podobným trom kráľom, aby sa prišiel klaňať Ježišovi. Možno niekto z veriacich z kostola ho stretol, alebo stretne. A možno aj medzi nami dospelými stretneme tých, ktorí sa svojou prázdnotou duše celkom podobajú tomuto chlapcovi, len s tým rozdielom, že chlapec je nevinný.

Počas sviatkov sa stretneme s blízkymi i cudzími. Možno s Božou pomocou sa nám podarí priviesť ich k jasličkám novonarodeného Ježiša – k oltáru. A keby bolo ťažko urobiť ich podobnými trom kráľom, ktorí sa klaňali a ponúkli Kristovi to, čo mali, spomeňme si na Ježišove slová, ktorými prisľúbil, že zostane vždy s nami: denne sa znova rodí na našich oltároch. Pripomeňme im to svojím príkladom. Prichádzajme do nášho kostola k oltáru s vierou silnou, prichádzajme sa pokloniť Ježišovi a prinesme mu dary: celé srdce, dobré a časté modlitby a skutky telesného a duchovného milosrdenstva. Potom totiž každá naša námaha dostane požehnanie. Ježiš nás bude žehnať, ako zrejme žehnal aj troch kráľov v tej tichej modrastej noci v palestínskom Betleheme. A to každému z nás zo srdca želám.

Marián Bér, kaplán

Ako deti prichádzajú pozdraviť svojich rodičov v pamätný deň, keď sa im dostalo nejaké neobyčajné vyznačenie, tak aj my, deti Panny Márie, chceme na ňu myslieť tento mesiac, keď si celá Cirkev pripomína jej zvláštne vyznačenie pred celým stvorením, jej nepoškvrnené počatie. Božie milosrdenstvo vo svojej nepochopiteľnej veľkosti sa nám predstavuje v diele vykúpenia ľudského pokolenia. Podobná hojnosť a štedrosť lásky sa ukázala aj na Panne Márii ešte pred vykonaným vykúpením, pretože Božia Matka bola pre budúce zásluhy svojho Božského Syna zachránená od všetkej skazy hriechu.
 
Keď prichádzame s týmto vedomím k Panne Márii, neprichádzame sami. Predišiel nás anjel poslaný od Boha, ktorý jej priniesol pozdravenie nie ľudské, ale Božie. Aká je to milosť, že sám Boh posiela svojho anjela, aké je to vyznačenie…! Veď koho kedy Boh pozdravil? V minulosti prichádzali poddaní pokloniť sa svojim mocným dobrodincom, ale tu Pán všetkých vládcov, Pán celého stvorenstva prichádza pozdraviť svoje stvorenie. Ešte väčší obdiv budia v nás slová pozdravu: Zdravas, milosti plná!
 
Dovtedy bolo všetko pohrúžené do hriechu, ako bolestne vzdychá aj žalmista: Hľa, v neprávosti som sa narodil a hriešneho ma počala moja mať (Žalm 50, 7). Milosť, ktorá by urobila človeka šťastným, bola dovtedy človeku neznáma. Len bolestné spomienky sa kde-tu uchovávali na niekdajší stratený raj, ktorý sa už nemal nikdy vrátiť. Milosti Božej plnou sa zrazu nazýva žena neznáma svetu, prostredníctvom ktorej sa mala rozšíriť milosť aj na ostatných ľudí.
 
Milosti plná znamená teda radostnú novinu očakávanú už oddávna, že diabol bol premožený. Stačilo by nám samé anjelské pozdravenie, aby sme si vytvorili aspoň predstavu o veľkom vyznačení našej nebeskej Matky. Ale Boh už dávno pripravoval túto slávu a ojedinelé vyznačenie pre Pannu Máriu. Na ňu sa vzťahujú slová prvej blahozvesti, ktoré Boh predniesol, aby Adama a Evu potešil. Neodvrátil sa úplne od padnutého človeka, ba práve naopak, vlieval do jeho srdca novú nádej. Zničenie hrozí skôr diablovi. Hriech sa rozmnožil a zaplavil svet, ale Boh našiel spôsob na zmazanie hriechu, aby zničil diablovu moc nad svetom. Aby sa odstránila všetka pochybnosť, zakročila Božia všemohúcnosť a Božie milosrdenstvo, pre ktoré bola Panna Mária zachránená od všetkej škvrny hriechu. Boh to mohol urobiť. Veď prorokovi Jeremiášovi hovorí: Skôr ako som ťa utvoril v živote, poznal som ťa, a prv než si vyšiel zo života matky, som ťa posvätil (Jer 1, 5). Preto sa patrilo, aby Máriu zachránil od hriechu.
 

Toto je tá radostná udalosť, nad ktorou jasá celé kresťanstvo. Čo môže byť pre hriešnika radostnejšie, ako počuť, že hriech bol premožený. Tak ako väzeň radostným výkrikom víta chvíľu vyslobodenia zo žalára, ba omnoho viac, má sa kresťan radovať z vyslobodenia oveľa väčšieho rozmeru. Keď sa zahľadíme na niektoré starozákonné ženy, Mária ich veľmi prevyšuje. Ester sa v Starom Zákone oslavuje, lebo zachránila svoj rod od časnej smrti. Túto udalosť si židovský národ dodnes pripomína; Judita oslobodila svojich krajanov od krutého Holofernesa. A vtedy všetci volali: Ty si sláva Jeruzalema, ty si radosť Izraela, ty česť nášho ľudu… ruka Pánova ťa posilňovala, preto budeš požehnaná naveky (Jdt 15, 10 – 11).
 
Nepoškvrnené počatie Panny Márie predstavuje omnoho vyššie víťazstvo. Víťazstvo týchto žien zachránilo židovský národ len z čiastočnej skazy. Víťazstvo, ktoré Panna Mária získala nad hriechom vďaka Kristovi, trvá navždy, a je také mocné, že náš protivník nikdy nedosiahne predchádzajúcu moc. Tak ako Kristus je naším večným kňazom a vykupiteľom, podobne sa Mária navždy stala našou najmocnejšou prostredníčkou. Božia milosť ju postavila na najvyšší stupeň medzi všetkým stvorením. Podľa slov svätého Jakuba – veľa zmôže vytrvalá modlitba – o čo s väčšou dôverou máme prichádzať a pozdravovať i prosiť práve našu nebeskú Matku! Kiež by sme ju žiadali a prosili predovšetkým o to, aby sme mohli nasledovať jej cnosti, jej poslušnosť a oddanosť Božej vôli. Koľkokrát cítime opustenosť, stiesnenosť a strach, keď sa v nás ozve svedomie obviňujúce nás z hriechov? Kam pôjdeme, ak nie k Matke? Čo môže byť jej jedinou túžbou, ak nie to, aby sme dosiahli milosť čistoty, v ktorej sa ona vždy skvela? Keď budeme v ten deň na svätej omši, alebo ak ju naši chorí a nevládni budú počúvať cez médiá, pokúsme sa spojiť s tým nespočetným zástupom svätých a Božích vyvolených, ktorí pred trónom Najvyššieho jasajú nad hodnosťou takej veľkej Kráľovnej, aby sme sa s jej pomocou stali ozajstnými svedkami jej večnej oslavy v nebesiach.
 
Marián Bér, kaplán

Nebol by to Boh, keby skončil smrťou. Láska, milí priatelia, láska je silnejšia ako smrť a tak po tom ako ho pochovali, na tretí deň vstal z mŕtvych. Viete prečo? Lebo náš Boh je láska. Teda nie v širokých lakťoch, či politickej moci, alebo v moci peňazí je ten správny smer. Správny smer ide cez kríž ku spáse. Veď nič nie je krásne bez ťažkostí a bolesti. Každý z nás si však môže vybrať. Ale pozor, vyberme si správne, lebo ide o život. O život tvoj, môj, váš, o život nás všetkých. Ide o život večný…

Takto sa končilo divadelné predstavenie, ktoré pri príležitosti 120. výročia posvätenia blumentálskeho chrámu zahrali mladí z našich blumentálskych spevokolov. Dej bol veľmi jednoduchý a vychádzal z evanjelia. Popisoval v skratke život Ježiša Krista tu na zemi. Scénu otvorili dvaja „priatelia“, ktorí sa pre nejaké nezhody začali biť. Každý z nich totiž mal svoju pravdu a ani jeden nechcel ustúpiť. Práve narodenie, život a skutky toho, ktorý nebojoval násilím alebo peniazmi, ale odpustením a láskou, mal byť pre týchto priateľov upozornením, že naša sila je kdesi inde. Toto upozornenie však, pochopiteľne, bolo adresované aj každému divákovi, ktorý sa mohol nájsť v nejednej z dejových postáv. Každý z nás má čo dobiehať a zdokonaľovať sa, aby sa stal lepším človekom.
To sme si potom mohli vyskúšať aj v praktickom živote. Divadelným predstavením sa celá oslava výročia totiž len začala. Potom nasledovalo priateľské posedenie spojené s občerstvením. Ľudia mohli ochutnať rozličné dobrôtky, ktoré na túto príležitosť upiekli naše šikovné farníčky, alebo pripiť si vínkom, ktoré venoval pán farár, alebo sa zohriať vareným vínkom, ktoré pripravil pán kaplán Andrej. Toto farské stretnutie sa nieslo v duchu jednoty, priateľstva a porozumenia. Práve ten deň bol zároveň aj svetovým dňom priateľov. Aj Ježiš hovorí tým, ktorých miluje: Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca (Jn15, 15). Každý človek môže v sebe objaviť schopnosť mať rád. Ďakujeme Ježišovi, lebo ho máme radi. Máme sa radi aj medzi sebou navzájom a aj pri tomto stretnutí sme sa mohli tešiť z prítomnosti tých, čo tam boli. Z toho krásneho „mať rád“, vyrastá postupne priateľstvo. Aj Ježiš v citovanom texte evanjelia hovorí o nás, ako o priateľoch. To nás pozýva vidieť v každom človeku Ježiša. Teda v kruhu priateľov, alebo tých, ktorých máme radi, je prítomný Ježiš.

Bolo to cítiť aj pri našom stretnutí a spoločenskom posedení. Mnohí hovorili akí odchádzajú povzbudení a posilnení na duši. Mohli sme sa totiž spolu vidieť, porozprávať a takýmto spôsobom posilniť to priateľské puto lásky medzi nami. Tu sú reakcie niekoľkých prítomných.
Mária, 76 r. „Bolo to veľmi zaujímavé vidieť tú skupinu mladých ľudí, ktorí si vedeli nájsť čas a nacvičiť pre nás také krásne predstavenie. A aj na toto stretnutie s ľuďmi som sa veľmi tešila.“
Veronika, 20 r. „Boli úžasní a takýchto podujatí by mohlo byť viac. Stretli sme sa s priateľmi, ktorých sme už dlhšie nevideli… no bolo to fajn.

Juraj, 50 r. „Ja už som sa nemohol dočkať toho pohostenia…(smiech), nezabudli ste tam nejaké texty? … (smiech) … ale mám výbornú náladu, lebo sme tu a máme si čo povedať. Je tu výborne.

Aj týchto pár pohľadov svedčí o tom, že záštitu nad celým týmto podujatím prevzal Ježiš, ktorý nás požehnával a azda aj naša nebeská Matka, patrónka nášho chrámu. A o tom, že sme sa usilovali naozaj správať ako kresťanské spoločenstvo priateľov, svedčí aj reakcia usporiadateľa z kultúrneho strediska, kde sa podujatie uskutočnilo. „No boli ste výborní. To je vidieť. Lebo mávame tu niekedy problémy, že sa ľudia opijú, potom si nadávajú, nemôžeme ich dostať von… a vy ste sa slušne zabavili a bolo to pekné.“ Povedal som mu: „Veď sme predsa veriaci.“ A on na to: „Bolo to jasne poznať.“
Kiež by sme teda ostali Ježišovými priateľmi navždy, aby cez každého z nás svietilo svetlo v tmách!

Marián Bér, kaplán

Ak Vás prekvapilo, že medzi duchovnými našej farnosti sa v tomto článku nespomenulo meno pána kaplána Mariána Béra, je to samozrejmé, veď je jeho autorom. Treba však povedať, že on spolu s mladými pripravil túto divadelnú hru, a za to mu patrí poďakovanie.
Liturgické slávenie 120. výročia posviacky nášho chrámu sa bude konať v čase, keď už toto číslo bude v tlači. Preto sa k slávnosti vrátime v decembrovom čísle.
Redakcia

Súčasťou farskej pastorácie v našej farnosti je aj starostlivosť o deti. V evanjeliu nachádzame miesta, kde Pán Ježiš dáva za príklad dospelým dieťa, alebo neľutuje čas a sily, aby sa mohol venovať deťom, aby ich požehnával. Dokonca počujeme z jeho úst vetu: Ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Nad týmto Ježišovým prístupom k deťom je načim sa zamyslieť. Boží služobník Ján Pavol II. často mladým, nevynímajúc deti, zdôrazňoval: vy ste nádej Cirkvi. Aj v našej farnosti sa usilujeme sústrediť na našu nádej, na deti. Veriaci vedia, že pre deti bývajú pravidelne sväté omše, ktoré sú tak ladené, aby sa aj deti zapojili do priebehu svätej omše. Azda najkrajšie chvíle pri svätých omšiach zažili deti počas pôsobenia bývalého pána kaplána Mariána Dragúňa. On sa im venoval počas svätých omší i mimo nich. Mali svojho maskota, učili sa pesničky, spoločne sa stretali a postupne sa takto zrodila myšlienka prežiť s deťmi tábor mimo Bratislavy. Ako som si zistil, bol to nápad práve vdp. Dragúňa ísť s deťmi do tábora. Tu sa začala celá šestnásťročná história blumentálskych detských táborov. Prvý z nich sa podľa všetkého uskutočnil v Harmónii pri Modre, kde sa zúčastnili okrem vtedajšieho pána kaplána aj animátori i sestra Kornélia. Keď sa pán kaplán Dragúň stal prefektom kňazského seminára, aj túto začatú „štafetu“ prebrala postupne vznikajúca skupinka, z ktorej sa neskôr vykryštalizovala blumentálska charita. Oni oslovovali jednotlivých kaplánov, aby išli s deťmi do tábora. Za tých šestnásť rokov sa tábor organizoval aj v spolupráci s novo vzniknutou farnosťou na Teplickej ulici. Tento rok sme pre deti opäť obnovili samostatný blumentálsky tábor. Je to možnosť sa k nim viac priblížiť a viac zakúsiť to evanjeliové: byť v dobrých vlastnostiach ako deti.
V tejto starostlivosti vznikli aj prímestské tábory, pri ktorých zrode stála Ing. Grigerová spolu s doc. Klučárovou. Tu chceli pomôcť rodičom cez prázdniny s deťmi, ktoré mohli na celý deň zveriť animátorom a niekedy aj kaplánom či diakonom, alebo bohoslovcom. Takto deti od roku 2002, keď oficiálne tábory vznikli, mohli navštíviť jednotlivé lokality v Bratislave, spolu sa zahrať a zabaviť, ale i pomodliť.
Aj teraz sa usilujeme pristupovať k deťom v pastoračnej starostlivosti počas sv. omší, ale aj počas táborov. Nechcem tu menovať všetko, čo deťom aj so stálou pomocou našej blumentálskej charity ponúkame. Možno sa nám neraz v Blumentáli natíska otázka, kde sú tie deti? V minulosti ich bolo viac… Ale vďaka Bohu aj za tie, ktoré chodia. Mnohé vidieť aj v susedných farnostiach, a to neprekáža. Ďakujme Bohu i rodičom za deti, s ktorými sa môžeme v kostole stretnúť a prosme ho, aby rodičia, ktorí odpadli od viery a vedú k tomu aj svoje „ratoslesti“, našli cestu späť do Božieho chrámu.
Marián Bér, kaplán