Blumentál
monika sandorova

Hektické obdobie, v ktorom
žijeme, si pýta čoraz väčšiu daň. Zo všetkých strán sa na nás valia povinnosti, nesplnené termíny, problémové vzťahy. Ak náš duchovný život nestojí na pevných pilieroch, tak nás veľmi rýchlo prevalcuje materiálny svet. Kde nájsť pomoc, návod na prekonanie hroziaceho nebezpečenstva? Možným riešení je pohľad na životy svätých, na tých, ktorí už majú za sebou víťazný boj. Jednou z najistejších duchovných škôl je karmelitánska duchovnosť. A práve z jej bohatstva čerpá ostatná publikácia karmelitánskej edície Flos Karmeli: Päť ciest k dokonalej láske (Karmelitánské nakladatelství Kostolní Vydří, 2009, 175 s.) Autormi textu sú nemeckí bosí karmelitáni a karmelitánky, ktorí nám vedia najlepšie sprostredkovať vstup do „záhrady Karmelu, do karmelitánskeho neba“, lebo sa celoživotne sýtia bohatou duchovnou náukou svojich zakladateľov a ich nasledovníkov. Kniha má akoby päť samostatných celkov, lebo v nemeckom origináli boli jednotlivé

časti publikované samostatne. Päť velikánov Karmelu: sv. Terézia Avilská, sv. Ján z Kríža, sv. Terézia
z Lisieux, bl. Alžbeta od najsvätejšej Trojice a sv. Edita Steinová – ich osobnosti sú zárukou, že to bude kvalitná a zaujímavá publikácia. Títo duchovní velikáni sú podrobnejšie spracovávaní v jednotlivých článkoch publikovaných aj v duchovných časopisoch, preto ich text má spád a v menšom literárnom útvare je vystihnutá podstata. Pred náš duchovný zrak sa nám kladú kvalitné návody na riešenie rôznych problémov v modlitbe, v duchovnom živote, v asketike, ale aj riešenie nášho každodenného hľadania Božej tváre a Božích ciest. Je úžasné sledovať Božiu pedagogiku a Božieho Ducha, všetci sú akoby odchovaní na jednom učení, a predsa sú úplne odlišní, každý z nás si môže nájsť tú svoju cestu, ktorá sa mu zdá najbližšia. Boží Duch vedie k slobode v láske, a jednou zo základných vlastností lásky je vynaliezavosť. Tú môžeme vystopovať v živote každého z nich. Intenzívne hľadali spôsob, ako sa najviac priblížiť k Láske, ako najviac potešiť Lásku, ako svoj život naplniť láskou k Láske a k ľuďom. Neboli odtrhnutí od života, od jeho problémov, aj keď boli uzavretí v svojich klauzúrach. Len láska môže byť inšpiráciou a motívom pre taký život. Na konci knihy sú chronologicky zhrnuté podstatné udalosti ich životov a ich originálne diela, ako odkaz na zdroj čerpania informácií. Publikáciu do kvalitnej a modernej slovenčiny preložil pán Jozef Golian, kniha naozaj poskytuje kvalitný duchovný materiál do tmy našich dní, aby sme mali nádej na svetlo, ale predovšetkým, aby sme si vedeli to svetlo aj zapáliť práve vďaka príkladu života týchto svätcov. Vrelo odporúčam aj na dovolenkové chvíle.

Monika Šandorová

Medzi poslednými knižnými novinkami,

ktoré pribudli do našej farskej knižnice je aj útla, nenápadná publikácia autorky Márie Luisi Dagninovej: Svätá Bakhita úsmev slobody (vydavateľstvo Familiaris, Pezinok 2008, 97 s.), ktorú preložila Mgr. Alena Letzová.

Je to životopisná črta sudánskej černošskej otrokyne, jej dobrodružná, ale aj strastiplná cesta z afrického kontinentu do európskeho prostredia, z reálneho a realizovaného otroctva na slobodu Božieho dieťaťa, z animizmu k naplno prijatému kresťanstvu.

Narodila sa pravdepodobne v roku 1869 v srdci Afriky v Sudáne na okraji Darfúru. Meno Bakhita dostala od únoscov, priekupníkov otrokov, ktorí ju ako malé, asi sedemročné, dievča uniesli a po dlhom a namáhavom putovaní predali na trhu otrokov. Dostala sa do skupiny otrokov, ktorí putovali spolu ešte niekoľko dní. V jednej chvíli sa jej podarilo utiecť, ale po pár dňoch sa opäť dostala do otroctva. Nádej, že sa uvidí so svojou rodinou bola nulová. Niekoľko ráz ju predali, bola otrokyňou, slúžkou, bez akýchkoľvek práv, viac bitá ako sýta. Všetky podrobnosti z tohto krutého obdobia jej života sa dozvedáme priamo od nej, keď si spomína na svoj život a rozpráva ho svojim spolusestrám. Piatym a posledným predajom sa dostala do rodiny talianskeho vicekonzula v Sudáne. Po desiatich rokoch otroctva si Bakhita prvý raz mohla obliecť šaty. Nastalo pokojnejšie obdobie v jej živote. Po dvoch rokoch sa vicekonzul vrátil do Talianska a spolu s ním aj Bakhita. Asi mesiac po príchode ju daroval svojmu priateľovi, ktorému sa mala starať o malú dcérku Mimminu. Obe si na seba rýchlo zvykli a všetci boli veľmi spokojní

s novou au-pair. Keďže to bola katolícka rodina,

v primeranom čase sa obe dievčatá zúčastňovali na

vyučovaní náboženstva v komunite sestier kanosiánok. Tam sa pred Bakhitou otvoril nový duchovný vnútorný svet, do objavovania ktorého sa veľmi usilovne pustila. Nasávala pravdy viery. Po deviatich mesiacoch sa matka Mimminy rozhodla odísť do Benátok a trvala na tom, aby aj Bakhita, ako jej otrokyňa a majetok, išla bezpodmienečne s ňou, ale Bakhita spoznajúc dimenzie slobody Božieho dieťaťa dala prednosť životu so sestrami. Začal sa boj o Bakhitu. Majiteľka hnala situáciu až do krajnosti súdu, ale ten dal za pravdu Bakhite, ktorá bojovala Božou silou za právo byť jeho. Súd vyhovel Bakhite a ona mohla dokončiť katechumenát a 9. januára 1890 prijať sviatosť krstu ako Jozefína Margaréta Bakhita. V komunite ostala ďalšie štyri roky, počas ktorých čoraz jasnejšie počula Boží hlas, ktorý ju pozýval úplne sa zasvätiť. A tak 8. decembra 1896 Bakhita zložila rehoľné sľuby v Inštitúte dcér milosrdnej lásky vo Verone. Bola veľmi šťastnou sestrou, ochotne vykonávala svoje povinnosti v kuchyni, v sakristii, na vrátnici, všade, kam ju poslali, pracovala verne a vytrvalo s misionárskym nadšením. Mala mimoriadne dary Svätého Ducha povzbudiť sklesnutých, posilniť slabých, potešiť zarmútených. Všade, kde prišla, priniesla pokoj. Ku koncu života jej ubúdali sily, ale usilovala sa vytrvať v modlitbe a v adorácii. Zomrela 8. februára 1947 v povesti svätosti, ktorú oficiálne potvrdila Cirkev jej blahorečením v roku 1992 a svätorečením v roku 2000. Jej životopis dopĺňajú jej výroky, jednoduché citáty, svedectvá spolusestier a ľudí, ktorí ju poznali.

Je to naozaj dobrodružné čítanie, ktoré svedčí o stálej prítomnosti Ducha Svätého v našich životoch, o premene nemožného na realitu, o Božích nevyspytateľných zámeroch s dušami, ktoré ho

naplno hľadajú. Monika Šandorová

Cirkev ako starostlivá matka sa usiluje zachrániť všetky svoje dietky, aj tie ktoré sa momentálne nachádzajú akoby ďaleko od jej milujúceho náručia. Preto využíva aj všetky možnosti modernej masmediálnej komunikácie, aby oslovila i tých, ktorí či už pre nedostatok času, chuti alebo vôle, sa nezúčastňujú na jej aktivitách. A tak sú jej služobníci – kňazi podľa svojich schopností a duchovných darov rozposielaní do rôznych komerčných televíznych a rozhlasových staníc, aby skúsili pomocou apoštolátu slova súčasným slovníkom sprostredkovať radostnú zvesť aj im. Príhovory sú veľmi populárne a je aj veľký záujem o ich knižné formy. Tak sa stráca nebezpečenstvo pominuteľnosti éteru. Po knihe sa dá siahnuť hocikedy a hocikde.

Vydavateľstvo Lúč v roku 2008 vydalo zbierku mediálnych príhovorov populárneho chorvátskeho kňaza Antona Suljiča v preklade PhDr. Alice Kulihovej pod názvom Dobrý manažér (Lúč, 2008; 156 s.).

Kniha obsahuje príhovory a zamyslenia, ktoré odzneli v chorvátskom rozhlase. Jednoduchou formou nastoľuje zrkadlo moderným časom a ich problémom. Dôverne pozná jej ťažkosti, ale má aj skúsenosti ako zmierniť skoro šialené tempo súčasného človeka, ako je na obale knihy napísané: „Ježišove podobenstvá transformuje do obrazov dnešných čias, a tým ich robí zrozumiteľné a aktuálne pre dnešného uponáhľaného človeka.“

Jednotlivé zamyslenia sú krátke, ale hutné svojím obsahom, občas šokuje otvorenosťou, inokedy upokojuje jasným riešením. Kniha je ideálna na denné duchovné čítanie, príhovory nenadväzujú na seba obsahovo. Kniha sa dá čítať kdekoľvek ju otvoríte, vždy vás obohatí svojou múdrosťou a praktickosťou.

Je veľmi dobré, že môžeme siahnuť po tejto knihe v našej knižnici a je veľmi dobré, že na našom knižnom trhu sa nachádzajú výborné preklady zahraničných autorov, a tým máme možnosť vzájomnej výmeny duchovného bohatstva našej Cirkvi.

„Misionár je ten, kto sa modlí, ten, kto svedčí, ten, kto miluje.“ Autorom tejto definície je žena, francúzska laička Madailene Delbrelová (1904 – 1964), ktorá sa rozhodla zasvätiť svoj život Bohu bez toho, aby vstúpila do nejakého kláštora a zavrela za sebou definitívne bránu, hoci ju tento ideál veľmi lákal, ale že ostane žiť vo svete, „pred bránami“, na ulici, medzi robotníkmi na predmestí Paríža v Ivry. Tam sa stretávala s ľuďmi, ktorí nemali ani vieru, ale ani potuchu o kresťanstve. Žila uprostred nich, bývala medzi nimi, pracovala s nimi, rozprávala sa s nimi, ale nadovšetko ich milovala takých, akí sú, a úplne ich zverila Bohu, aby ich priviedol k Pravde. Bojovala za zlepšenie ich životných a pracovných podmienok, často nenachádzala pochopenie u predstaviteľov Cirkvi, ale jej pokora a poslušnosť nakoniec zvíťazili. Cítila sa misionárkou, hovorila, že misie nie sú len v krajinách tretieho sveta, a preto netreba vstúpiť na palubu zaoceánskej lode a odplávať ďaleko, ale naopak misionárom má byť každý veriaci na svojom mieste.

Jej útle dielo Misionáři bez lodi vydalo Karmelitánske nakladateľstvo v Kostolnom Vydří v roku 2008. Šesťdesiatdeväť strán, útla knižka, malý formát, ľahko prehliadnuteľná publikácia, ale plná šokojúcich myšlienok, ktoré nás vytrhávajú z pohodlia a istoty, ktoré nám poskytujú naše občasné modlitby za misionárov a finančné dary na misie. Autorka nás vyzýva, aby sme si uvedomili našu povinnosť byť kvasom a prekvasiť naše prostredie: kancelárie, továrne, školy, nemocnice, ulice, reštaurácie, paneláky, telocvične, MHD. Všade, kde sme, sme povinní byť misionármi. Na našu nevyslovenú otázku: akým spôsobom, dáva odpoveď v jednotlivých kapitolách: Misijne dielo cez službu milosrdenstva, spravodlivosti, cez pôsobenie v školách a osobnú blízkosť. Dáva jasný návod, ako dať k dispozícii svoj úsmev, svoje ruky, oči, nohy, srdce, ako ich prepožičať Bohu, aby cez ne mohol pôsobiť. Riadi sa myšlienkou sv. Jána z Kríža: Kde nie je láska, lásku zasej a zožneš lásku. Vo svojom živote to robila tak dôkladne, že v súčasnosti prebieha proces jej blahorečenia. Jej posolstvo je veľmi jednoduché, dovoliť, aby evanjelium v nás a skrze nás explodovalo tak, ako sa to stalo v jej živote.
Monika Šandorová

S veľkým očakávaním a zvedavosťou som sa tešila na avizované dielo benediktína
Anselma Grüna o spiritualite muža, zvlášť po opakovanom prečítaní si jeho knihy
Kráľovná a divožienka, ktorá je pohľadom na spiritualitu ženy. Keď toto
dielo o ženskej duši z pera muža, mnícha bolo také vydarené, o čo väčšmi bude
fundovaný pohľad na duchovné cesty biblických mužov, ktoré má hlboko
premeditované a premodlené. A naozaj, autor ani teraz nesklamal. Je málo kníh o
spiritualite muža, o mužskej duši, o duchovnej ceste, ktoré písali muži pre
mužov, a preto sa radujem, že vám môžem predstaviť náš nový prírastok do
knižničného fondu: Anselm Grün: Bojovník a priateľ
(Dobrá kniha Trnava 2008).

Podtitul tejto knihy je Ako nájsť sám seba. Neustále niečo hľadáme.
Najprv priateľov, neskôr partnerov, potom peniaze, čas, vynikajúcu kariéru.
Skoro až na poslednom mieste hľadáme Boha a jeho kráľovstvo. Neskoro spoznávame,
že musíme nájsť najprv seba, Boží cieľ, plán, jeho stopy v nás, aby sme našli to
všetko ostatné. A táto kniha je práve o hľadaní Božích stôp v nás, o tom, ako
iní hľadali, a čo vlastne našli. Na podklade biblických postáv známych mužov
poukazuje autor na jednotlivé hlavné črty mužskej duše či srdca. Začína Adamom,
mužom, ktorý vyšiel síce z Božích rúk, ale bol vzatý zo zeme, z hliny a jeho
dejiny, problémy a pády sa dotýkajú nás všetkých. Autor využíva túto biblickú
postavu, aby objasnil čitateľom tajomstvo sexuality a jej silný a hlboký vplyv
na mužskú spiritualitu. Ďalej pokračuje cez postavy veľkých praotcov: Abraháma
ako pútnika, Izáka ako muža bez otca (veľmi aktuálna problematika aj našich
čias), Jakuba, Jozefa, cez Mojžiša ako vodcu, cez kráľov a prorokov, cez Jóba
ako spravodlivo trpiaceho, cez hlavné postavy apoštolov až k Ježišovi Kristovi
ako uzdravovateľovi. Posledná kapitola zhŕňa celú problematiku ako cestu k
mužskej zrelosti.

Všetky kapitoly sú písané jasnou rečou, ktorá sa vyhýba sentimentu a
nezrozumiteľnej a zavádzajúcej povrchnosti. Poukazujú na nové obrazy, vnímame
biblické postavy po novom, dávno známy text je zrazu fascinujúci a objavný,
vidíme akoby v novom jasnejšom svetle dávne pravdy. Zrazu máme radostnú istotu,
že nachádzame recept na staré traumy a jazvy duše. Je to hojivá a veľmi
uzdravujúca kniha.

Je všeobecne známe, že muži menej vyhľadávajú psychologické a duchovné témy kníh
s odôvodnením, že sú pre nich menej jasné a racionálne, ale s touto knihou by
mohli urobiť tú povestnú výnimku, a verím, že neoľutujú. Kniha bude iste
obohatením aj pre ženy, lebo získajú veľmi kvalitné informácie o mužskom
spirituálnom svete, lepšie a hlbšie pochopia duševné pochody svojich mužov,
synov, otcov, priateľov. A to bol aj zámer autora, aby bolo medzi nami viac
pochopenia, viac pokoja a vzájomnej lásky.

Monika Šandorová

Po čitateľsky úspešnom cykle noviel Výnimočné biblické ženy (Tamara, Rachab, Rút, Betsabe a Mária) vydavateľstvo Dobrá kniha pokračuje vo vydávaní cyklu Výnimoční biblickí muži od rovnakej americkej autorky Francine Riversovej (2008, 210 s.).

Autorka beletristickým spôsobom spracovala biblický podklad a prerozprávala podstatu psychológie hlavnej postavy do súčasného jazyka. Jej štýl je jednoduchý, ale výrazne presvedčivý, dokáže svojich čitateľov vtiahnuť bezprostredne do deja a zároveň im aj pomáha v osobe biblického hrdinu objaviť tajomstvo láskavej Božej psychológie. Tak sa nám stránky a postavy Starého zákona stávajú bližšie a zrozumiteľnejšie. Akoby sme naraz viac rozumeli konaniu dávnych postáv a jasnejšie videli súvislosti a dokonalejšie chápali symboliku textu. Nový objav postavy z dávnej histórie, nový vzor ako sa popasovať s ťažkosťami, ktoré napodiv rovnako trápia aj ľudí moderných čias.

Hrdinom prvej novely je Áron, Mojžišov brat, ktorý akoby stál v jeho tieni, akoby bol len dvojkou v dejinách vyvoleného národa. Postupne sa nám však odkrýva bohatosť jeho duše, jeho dozrievanie počas rokov strávených v Egypte v ťažkom otroctve, ktorého bol Mojžiš tajomne uchránený. Sme svedkami vnútorných dialógov, vývoja bratského vzťahu od nenávisti k úctivej láske, obdivu a poslušnosti. Stáva sa ústami, hovorcom Mojžiša. Na vlastnom tele skusuje nenávisť a pohŕdanie mocného faraóna, ale aj nepochopenie vlastných súkmeňovcov. Najdramatickejšie chvíle zažíva, keď je Mojžiš štyridsať dní a nocí na hore Sinaj a ľud sa nudí a žiada od Árona novú zábavu, nových bohov, nové rituály. Áron podľahne a sklame Mojžiša, Boha i seba. Siahne na dno svojej biedy, okúsi pokoru svojej slabosti, ochutná pohár horkosti, ktorú spôsobuje nevernosť ideálom. Pridlho bol Mojžiš na hore a ľud bez pastiera a vodcu. Áron podľahol pokušeniu zapáčiť sa davu a následne musel niesť tvrdé dôsledky. Nebolo mu dopriate vkročiť do Zasľúbenej zeme a na vlastnej koži vychutnať naplnenie prisľúbení Toho, ktorý je. Ale do poslednej chvíle svojho dobrodružného života im veril a vydal dokonalé svedectvo, že Boh Abraháma, Izáka a Jakuba je Boh verný a vyvolený národ sa jeho pomocou vrátil z egyptského otroctva po štyristo rokoch pobytu a štyridsiatich rokoch putovania po púšti. Bohu Izraela nie je nič nemožné.

Verím, že čitatelia, budú netrpezlivo čakať na životné príbehy ďalších avizovaných biblických hrdinov

Monika Šandorová