Blumentál
s.lieskovsky

… aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno (Flp 2, 10).
V liturgickom kalendári máme na tretí januárový deň zaradenú nepovinnú spomienku Najsvätejšieho mena Ježiš. Je to príležitosť i výzva, aby sme sa zamysleli nad svojím osobným vzťahom k nášmu Spasiteľovi v každodennom živote. A tiež na to, aby sme ho odprosovali a prinášali náhradu za zneucťovanie jeho mena, ktoré sa mu dostáva od ľudí.

V Desatore Božích prikázaní je na druhom mieste príkaz Nevezmeš Božie meno nadarmo. Katechizmus Katolíckej Cirkvi nám to vysvetľuje bližšie: Druhé prikázanie prikazuje mať v úcte Pánovo meno. Pánovo meno je sväté (KKC 2161). Druhé prikázanie zakazuje akékoľvek nevhodné použitie Božieho mena. Rúhanie spočíva v používaní Božieho mena, mena Ježiša Krista, Panny Márie a svätých urážlivým spôsobom (KKC 2162).

Je pozoruhodné, že aj posolstvo zjavení vo francúzskom La Salette (v 19. storočí) sa týkalo osobitne úcty k Božiemu menu. Panna Mária vtedy plačúc napomínala ľudí, aby prestali urážať Boha rúhaním a znesväcovaním nedele. Inak na seba pritiahnu ťažké pohromy.

Z čoho vychádza úcta k Božiemu menu? Meno sa používa na označenie osoby. Stotožňuje sa s tým, koho označuje. Tak aj rôzne Božie mená, ktorými pomenúvame Božiu bytosť, majú pre nás nesmiernu cenu a zasluhujú si úctu a lásku práve tak, ako prechovávame úctu a lásku k samému Bohu. Druhé Božie prikázanie nás učí, že i sám Boh si želá, aby sme mali v bázni sväté mená, ktorými sa nám predstavil, aby sme ho nimi mohli oslovovať a prihovárať sa mu.

Jadrom tohto prikázania je úcta a láska k Božiemu menu. Úcta k Božiemu menu je výrazom našej lásky k nemu. Drahé sú nám aj mená Panny Márie a svätých. Podobne aj názvy posvätných vecí a predmetov. Z Druhého Božieho prikázania vyplývajú nasledujúce hlavné povinnosti: nábožne vzývať Božie meno, úctivo ho vyslovovať, sľub a prísahu dodržať.

Aký je rozdiel medzi sľubom a prísahou? Sľub je dobrovoľné zaviazanie sa Bohu urobiť niečo dobré. Berieme pritom Božie meno za svedka. Poznáme jednoduchý (súkromný) a verejný (slávnostný) sľub. Čo sme Pánu Bohu sľúbili, už nám nepatrí, preto sľub musíme dodržať. Nesplnenie sľubu je svätokrádež. Skôr, ako chceme urobiť nejaký sľub Bohu, treba sa poradiť so spovedníkom.

Prísaha je vzývanie Božieho mena ako svedectva pravdy. Prisahať je dovolené len na pravdivú a dobrú vec a vtedy, keď to vyžaduje Cirkev, alebo iná vážna okolnosť (manželská prísaha, lekárska, vojenská, na súde a pod.). Nikdy neprisahajme zbytočne. Ak hovoríme pravdu, budú nám ľudia veriť aj bez prísahy. Znesvätením Božieho mena je zbytočne a neúctivo ho vyslovovať alebo ho nevhodne vzývať na zlé. Preklínať znamená žičiť niekomu od Boha nešťastie alebo nejaké zlo (podľa: ThDr. Pavol Janáč, PhD., Malý katolícky katechizmus, SSV Trnava 2003, s. 92 – 93).

Aj v civilnom zákone sa stretáme s pojmom poškodenie dobrého mena. Je to trestné, lebo každý človek má právo na dôstojný život v spoločnosti. Ak uraziť človeka je trestuhodné, o čo viac je takým urazenie Boha? Je veľmi smutné a aj pohoršlivé, keď človek veriaci v Krista ľahkovážne, v údive, netrpezlivosti alebo v hneve vyslovuje meno Ježiš, Boh, Mária či iné mená svätých. Stretávam sa s tým v pastoračnej praxi, dokonca aj priamo v kostoloch. Je to alarmujúce negatívne svedectvo nášho vzťahu k Bohu, za ktoré sa budeme zodpovedať.

Nikto z nás sa necíti dobre, keď je urážaný, keď niekto znevažuje jeho meno. A určite to v duši bolí ešte viac, ak to robí náš dobrý známy alebo dokonca niekto z príbuzných.

Ježiš Kristus, Boží syn, náš Vykupiteľ, prijal nás – ľudí – za svojich bratov a sestry! Všetci teda patríme do jeho rodiny. Vydal seba samého za nás, aby nám zaistil večné šťastie v jeho kráľovstve. Osobitne silným spôsobom všetci, ktorí sme boli pokrstení. Aj toto je dôvod, aby sme ho nielen neurážali, ale aby sme si ho nadovšetko vážili, ctili a ďakovali mu.
S. Lieskovský

Liturgickú spomienku svätej Lucie, panny a mučenice, slávime 13. decembra, približne v polovici adventu. V príprave na slávenie Narodenia Pána je to určitý časový zlom. Počet dní, ktoré nás delia od Vianoc, je čoraz menší. Denného svetla stále ubúda, radosť z čoraz bližšieho sviatku Vianoc rastie. Je tu akoby symbolický boj dobra a zla – svetla a tmy – odohrávajúci sa v čase.
 
Meno Lucia pochádza z latinčiny (lux, lucis – svetlo). Svojím obsahom veľmi dobre vyjadruje svedectvo života kresťanky, ktorú si pod týmto menom pripomíname.
 

Podobne ako narodenie, život a ohlasovanie svätého Jána Krstiteľa boli prípravou na príchod Spasiteľa, tak aj slávenie spomienky Svätej Lucie v adventnom období nám môže pomôcť v príprave na slávnosť Narodenia Pána. Príchod toho, ktorý je svetlom sveta, zvestuje spomienka na jeho nasledovníčku, ktorá je nositeľkou svetla nielen vo svojom mene, ale i životom. A práve tým je príkladom hodným nasledovania pre všetkých kresťanov.
 

Každý z nás, kto bol pokrstený, dostal neoceniteľný dar – život Božej milosti. Stali sme sa Božími deťmi a dedičmi večného života v nebi. V duši sa nám rozžiarilo svetlo, ktoré nás robí účastnými na Božom živote. To nám zaručuje istotu, že sme s Božou pomocou schopní v pozemskom živote zvládnuť akékoľvek prekážky a nakoniec dosiahnuť svoj cieľ – večný život.
 

Život a mučenícka smrť svätej Lucie je výzvou pre všetkých kresťanov, aby si uvedomovali a vážili Boží život v duši. Aby ho nevymenili za nijakú inú hodnotu. Zvlášť pre mladých ľudí môže byť príklad tejto svätej mimoriadne blízky. V kvete mladosti radšej obetovala svoj pozemský život, ako by mala odmietnuť a stratiť život v Bohu. Nenechala sa zvábiť a oslepiť hodnotami, ktoré sú pominuteľné. Radšej podstúpila dočasné kruté mučenie, len aby získala večné a nezničiteľné šťastie. Musíme uznať, že sa nechala viesť rozumnými dôvodmi osvietenými vierou, nemohli ju zlomiť ani vyhrážky, ani nestálosť ľudských citov. A tak pomocou živej a žitej viery v Boha – najvyššie dobro – dosiahla najvyššiu odmenu, pravú a večnú radosť neba.
 

Patrí k našej prirodzenosti, že ľudia, zvlášť mladí, pociťujú veľkú túžbu po šťastí, radosti, kráse, priateľstve, láske. Boh sám nám do srdca vložil túžbu po tomto všetkom. A pretože nás nekonečne miluje, určite nám praje, aby sme tieto hodnoty dosiahli. Ponúka nám k tomu svoje rady, poučenia a upozornenia plné neomylnej múdrosti a lásky – Božie prikázania. Kto sa nimi nechá viesť – plní Božiu vôľu – riadi sa tým najmúdrejším návodom na život a určite nebude sklamaný. Vyhne sa mnohým vážnym životným omylom, prekoná všetky prekážky a ako skutočný víťaz dosiahne pravé šťastie. Nebude to však bez boja, niekedy aj veľmi tvrdého.
 

Boj dobra a zla, svetla a temnoty, je prítomný v živote každého človeka. Iba ten, kto má jasný plán svojej životnej cesty, spoľahlivého sprievodcu a dostatok síl, príde do cieľa. Plánom životnej púte pre kresťana je Božia vôľa (zhrnutá v prikázaniach), svetlom sú pravdy viery a posilou sviatosti, ktoré nám Boh udeľuje službou Cirkvi. Kto teda chce ísť cestou dobra – svetla – a dosiahnuť radosť večného života, má k dispozícii všetko, čo potrebuje. Stačí po tom siahnuť a vytrvať v úsilí čo najlepšie to používať počas celého pozemského života.
 

Pozemský život každého z nás teda môže byť zavŕšený úspešným vstupom do večnej radosti Božieho kráľovstva. Každý z nás sa môže stať skutočnou hviezdou: žiarivým svetlom na oslavu Boha, na radosť a povzbudenie našim blížnym a na spásu sebe samým. Nech nám v tom pomáha aj príklad a orodovanie svätej Lucie, ktorej život a morálne víťazstvo boli svetlom nádeje v časoch prenasledovania kresťanov a môžu byť nádejou aj pre nás.
 
S. Lieskovský  

Koniec každého cirkevného roka patrí Slávnosti Krista Kráľa. Pripomíname si, že on je centrom celého kresťanského života. On je vládcom celého vesmíru, pánom nad životom i smrťou, víťazom v utrpení a zvrchovaným sudcom všetkých ľudí. Je starostlivým a spoľahlivým
 
sprievodcom na ceste k večnému životu.

Kráľovský titul patrí medzi najvznešenejšie
označenie hodnosti. Od rozprávok až po reálnu súčasnú politiku. Najrôznejšie aktivity a súťaže lákajú záujemcov týmto titulom. V umení, športe, estetike, literatúre… Byť v niečom kráľom znamená vyniknúť nad všetkých ostatných mimoriadnym spôsobom. Táto túžba nie je neznáma nijakému ľudskému srdcu, ktoré má nejaké životné ambície.

V predposlednom októbrovom týždni navštívil našu krajinu britský kráľovský
pár. Masovokomunikačné prostriedky sa predbiehali v prinášaní najnovších správ, ktoré „ulovili“. Vedeli sme o programe návštevy týchto vzácnych hostí, a tak mnohí mali možnosť vidieť na vlastné oči anglickú kráľovnú a jej manžela. Niektorým sa dokonca podarilo podať im ruku, či vymeniť si s nimi zopár neformálnych slov. Viacerí takíto šťastlivci potom pre médiá hovorili o zážitku na celý život.

Isteže to nie je všedný zážitok stretnúť sa s významnou osobnosťou. Niekedy stačí pár okamihov, aby nám takéto stretnutie zanechalo v duši hlbokú a vzácnu spomienku. Mnohokrát sa neskôr k tejto chvíli vraciame a čerpáme z nej posilu a občerstvenie ducha.

Pre skutočne veriaceho kresťana však existuje možnosť neprestajne byť v živom neformálnom kontakte s najväčšou osobnosťou, aká kedy chodila po tejto zemi. So skutočným a najvznešenejším kráľom. Nepotrebuje na to nijakú mimoriadnu udalosť, povolenie či zásluhy. Ježiš Kristus, skutočná postava ľudských dejín, pravý človek a súčasne jednorodený Boží Syn, Kráľ kráľov a zároveň brat každého človeka, je celkom blízko nás v každom okamihu nášho života. Je prítomný vo svojom slove – v Biblii, je vo sviatostiach, vo svätej omši, v spoločenstve Cirkvi, v každom blížnom, v našom srdci. Všade tam sa s ním môžeme kedykoľvek stretnúť. Možno sme to už veľakrát aj počuli, ale koľkokrát sme tomu aj skutočne uverili? Veľká škoda, že si vieme „zvyknúť na Boha“ až tak, že nás prestane zaujímať. Ak sa nedeje niečo nezvyčajné, sme schopní nudiť sa aj počas tých najposvätnejších chvíľ, aké môžeme na zemi prežívať.

Sviatok Krista Kráľa nám môže pomôcť aj nanovo si uvedomiť, s kým máme tú česť každodenne sa rozprávať, dotýkať sa ho duchovným spôsobom, konkrétne mu poslúžiť skutkom lásky. Ježiš Kristus je naozaj výnimočný, a preto mu titul Kráľa kráľov právom patrí. Je výnimočný láskou k svojmu Otcovi i k nám ľuďom. Plní Otcovu vôľu až do krajnosti, alebo skôr „do nekonečnosti“. Obetuje svoju ľudskú i božskú prirodzenosť na kríži za každého človeka bez rozdielu. Dokazuje tak nekonečnú lásku, ktorá nemá hraníc… Preto je právom výnimočný, preto je skutočným kráľom lásky.

Ako odpovieme na tento jeho láskyplný vzťah k nám? Mohli by sme aj neodpovedať, ignorovať ho, ale na svoju vlastnú veľkú škodu. Časnú i večnú…

Môžeme však zodpovedne a vďačne odpovedať svojou vlastnou láskou, akej sme schopní v prítomnej chvíli života. V každom blížnom človeku máme príležitosť prejaviť konkrétnu lásku Kristovi. Je to vstupenka do kráľovstva lásky, pokoja a spravodlivosti toho, ktorý povedal: Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane,“ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 7, 21). A vôľa nebeského Otca je, aby sme žili vo vzájomnej láske ako bratia a sestry. Majme teda denne otvorené oči ducha, aby sme neprehliadali vo svojich blížnych Krista, Kráľa a darcu večného života. Nech nás láska k nemu čoraz väčšmi zdokonaľuje, aby sme raz mohli vojsť do jeho kráľovstva v nebi.

S. Lieskovský

Vďaka mnohým dokumentom o živote pátra Pia by bolo možné venovať sa viacerým oblastiam jeho života a pôsobenia. V tejto úvahe sa zameriame na jeho vzťah k svätej omši.

Páter Pio sa budil často veľmi skoro po pol noci. Od tej chvíle myslel len na to, že sa musí pripraviť na svätú omšu a načas byť pri oltári. Od pol druhej do štvrtej sedel v kresle a modlil sa ruženec. Potom zišiel do sakristie a pokračoval v príprave na svätú omšu. Počas ďalšej hodiny sa často spytoval spolubratov, koľko je hodín. O piatej začínala svätá omša. Keď sa približoval k oltáru, niekedy sa celý triasol. Na otázku prečo sa tak trasie, odpovedal: Nie je to tým, koľko musím trpieť, ale tým, čo musím obetovať. Neuvedomujete si to veľké tajomstvo svätej omše? My kňazi sme tí vrahovia, čo zabíjajú Ježiša ako obeť, aby ho ponúkli nebeskému Otcovi ako splátku za naše hriechy.

Slúženie svätej omše bolo pre pátra tajomným, ale zato skutočným spoluprežívaním Kristovej obety nielen duchovne, ale aj fyzicky.

Mnohí svedkovia účastní na omši pátra Pia hovoria o jeho viditeľnej premene.

Maria Winowska, autorka jeho životopisu, hovorí: „Tvár toho kapucína, predtým veselá a prívetivá, bola doslova premenená… Strach, radosť, agónia alebo žiaľ… Na jeho črtách som mohla sledovať ten tajomný dialóg. Tu protestuje, tu pokrúti hlavou a čaká na odpoveď. Telo mal stuhnuté v nemej prosbe… Zrazu mu z očí vyhŕkli veľké slzy a plecia rozochvené od vzlykov akoby sa mu zohýbali pod drvivou ťarchou… Medzi ním a Kristom už nebola nijaká vzdialenosť… Mala som pred sebou ozajstného muža bolesti v zápase s agóniou.“

Počas druhej svetovej vojny navštívili pátra Pia desaťtisíce vojakov a ak mali možnosť, zúčastnili sa na jeho svätej omši. Raz ho navštívila skupina dôstojníkov americkej armády. Celú omšu stáli v pozore ako stĺpy. Keď sa omša skončila, naďalej stáli v pozore ako prikovaní… Otec Donan Hickey, kapucínsky misionár, ako bývalý americký vojak spomína na zážitok z omše pátra Pia: „Pri konsekrácii, ak mal práve hlas dosť silný na to, aby ho bolo počuť, zneli jeho slová drsne a ostro, akoby prežíval veľkú bolesť a úzkosť; keď ich vyslovoval, často sa zdalo, že plače. Keď si prvý raz pokľakol, zotrval pomerne dlho na kolenách a uprene hľadel na svätú Hostiu; a keď sa pokúsil vstať, podarilo sa mu to očividne len s nesmiernym úsilím, až som sa často čudoval, že vôbec vydrží stáť na nohách. A nasledujúce pozdvihovanie si vyžiadalo ďalšiu úžasnú telesnú námahu.“

V skorších kňazských rokoch trvala omša pátra Pia asi tri hodiny. Neplytval časom; bol v extáze. Najmä pri konsekrácii videl každého, kto ho prosil o modlitby. Neskôr trvala jeho omša okolo dve a pol hodiny a koncom šesťdesiatych rokov asi hodinu.

V roku 1935, keď páter Pio ešte vždy slúžil svätú omšu vyše dvoch hodín, jedna duchovná dcéra sa ho opýtala: „Páter, vy nie ste nikdy unavený, Keď tak dlho stojíte na nohách s tými ranami?“ „Nestojím na nohách,“ odvetil. „Ale otče, veď vidím, že stojíte na nohách. Ak však nestojíte na nohách, potom musíte byť na kríži.“ „A to si si uvedomila až teraz?“ dodal.

V januári 1968 dostal páter Pio povolenie sedieť počas svätej omše. Musel sa už opierať lakťami o oltár. Naposledy slúžil svätú omšu 22. septembra 1968, deň pred svojou smrťou. Očití svedkovia jeho smrti potvrdili, že mu v priebehu niekoľkých hodín po smrti úplne zmizli stigmy. Obeta jeho života úzko spojená s Kristovou bola dokonaná…

Ďakujme Bohu za svedectvo, ktoré nám daroval cez život tohto svätca našich čias! Nech nás jeho príklad a príhovor pobáda, aby sme stále s hlbšou vierou a láskou prežívali svätú omšu – skutočnú obetu Ježiša Krista za našu spásu! Chápme účasť na svätej omši ako obrovský dar nekonečnej ceny pre naše večné šťastie, a nie ako nepríjemnú povinnosť! Len tak budeme mať z nej ten úžitok, pre ktorý sa za nás neváhal obetovať sám Boží Syn.

(Spracované podľa knihy: John A. Shung, Páter Pio, vyd. Presto Press, Bratislava 1993)
S. Lieskovský