Blumentál
t.hraskova

Celý rok nás otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský sprevádzal školou Pavlovho slova
formou Lectio Divina. Poslednú časť prednesenú v Dóme sv. Martina 3. júna 2009 venoval otázkam svedomia ako prirodzenému zákonu v človeku. Pavol nás učí, že existuje vnútorný morálny hlas – svedomie. Ono je tým najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri. Svedomie sa stáva orientačným hlasom srdca, ktorý môže poslúžiť dokonca aj neveriacim k spáse. V hlbinách svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva, aby

miloval, konal dobro a vyhýbal sa zlu.

Už malé dieťa neznáša príkazy. Všimnite
si, ako chodia deti, keď sú po daždi na chodníku mláčky vody. Určite ani jednu neobídu. S radosťou si v nej podupkajú napriek maminmu zákazu a mokrým topánkam. Nie je to nakoniec nijaká tragédia, ale dieťa cíti, že je to nesprávne a že tým mamu nahnevalo. Horšie je to, keď niekto nedodrží príkazy cestnej premávky. Tam už tragédia hrozí a často nezvratná, smrteľná. Najhoršie je to však s nedodržiavaním Božích prikázaní, ktorých následky teoreticky poznáme, ale prakticky sme k nim dosť ľahostajní. Podobáme sa deťom, stúpajúcim do každej bariny napriek tomu, že nám to svedomie vyčíta. Detičky vyrastú a pochopia, že mama mala pravdu. Účastník cestnej premávky spraví skúšku v autoškole a uvedomí si, že hmotný svet má svoje zákony, ktoré sa beztrestne porušovať nedajú. Len nad Božími príkazmi sme náchylní špekulovať a pokúšame sa ich zľahčovať a obchádzať. Často si myslíme, že je nad naše sily ich pochopiť. Výrobe a zloženiu lieku tiež nemusíme rozumieť, ale s vierou, že nás vylieči, ho užívame. Tak je to aj

s Božími prikázaniami. S vierou, že nás vedú správnou cestou by sme ich mali dodržiavať.
V Slovenskom národnom divadle hrajú Tolstého hru Anna Karenina. Už povinné čítanie tejto knihy na strednej škole zanechalo vo mne silný dojem, ale až teraz som pochopila, akou silou sa dokáže prejaviť svedomie v ľudskom živote. Anna, vydatá žena a matka vzplanula láskou k cudziemu mužovi, ktorej podľahla. Manžel jej odpustil, ale jej odmietol dať syna. Šťastný milenec ju prijal k sebe aj s ich spoločnou dcérou, nič im nebránilo v ďalšom spokojnom

živote až na … svedomie. Svedomie, ktoré ju prinútilo po hroznom duševnom utrpení
vziať si život pod kolesami vlaku. Začalo to tak nevinne a čarovne, veľkou láskou, ale pokračovalo to porušením Božích prikázaní. A skončilo to veľkou tragédiou niekoľkých ľudí. Nebola to krutosť Boha, ale zneužitie slobody, ktorú sme od neho dostali spolu s návodom na jej použitie a rozumom, ktorý dokáže rozlišovať dobré od zlého. Čím ďalej tým väčšmi si uvedomujeme len zákony hmotného sveta, lebo ich porušenie pocítime hneď nejakou ujmou na tele alebo na hmotnom majetku. Nedodržiavanie Božích prikázaní cítime len v srdci, pred nikým sa zaň nemusíme hanbiť. Dnes „obyčajná“ nevera nikoho nedonúti k takému drastickému riešeniu. Okrem toho máme už aj prostriedky na prehlušenie hlasu svedomia: alkohol, drogy, dunivá hudba, aktivity do roztrhania tela. Len nie ticho a chvíľa samoty, lebo vtedy by nám ten hlas nášho svedomia nedal pokoj. Čím väčšmi sa však vzďaľujeme dodržiavaniu Božích zákonov, ktoré má každý vpísané do srdca, tým viac nepokoja a nervozity v nás vzniká. Svedomie nás upozorňuje na rozpor medzi citom a rozumom, túžbou a povinnosťou. Svedomie je základom dôstojnosti človeka a súčasne aj jeho vzťahu k Bohu. Preto ho musíme neustále zušľachťovať a nie potláčať. Len výchovou svedomia človek premáha záujmy, ktoré ničia jeho dôstojnosť, pokoj a šťastie. Prečo je to také ťažké pochopiť?

Táňa Hrašková

Máj je mesiac úcty k Panne Márii. V nej sa tajomne spája manželstvo a panenstvo. Zároveň

je máj časom lásky. Láska je základom vzťahu muža a ženy smerujúcich do manželstva, ale aj slobodného rozhodnutia slúžiť bezvýhradne Pánovi. Arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský sa v 9. časti Lectio divina zameriava na obe tieto povolania cez optiku svätého Pavla. Model manželstva muža a ženy je v Novom zákone jedinečný a výlučný. Je slobodným rozhodnutím lásky, keď dvaja utvárajú medzi sebou najintímnejší ľudský zväzok, z ktorého sa

rodí nový život.

Písmo vníma manželstvo od začiatku ako

Boží zámer, v ktorom rozdielnosť oboch partnerov obohacuje. Celibát a zasvätené panenstvo je charizma darovaná pre dobro komunity, odpoveď na ponuku lásky. Takéto absolútne rozhodnutie pre osobu Ježiša môže človek urobiť len na základe mimoriadnej Božej milosti.

Láska je túžba po Bohu, preto sa všetci mýlime, keď si myslíme, že budeme šťastní, len ak stretneme toho jediného, pravého človeka, s ktorým spojíme svoj osud, alebo že sme nešťastní v manželstve či opustení vo svojej samote, pretože sme toho pravého nestretli. Svätý Augustín to krátko a výstižne vyznal Bohu: … lebo si nás stvoril pre seba a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe. Naše šťastie je v nás, tak ako Kristus je v nás, a záleží len na nás, či ho tam vieme objaviť. Či je naše srdce z kameňa, alebo dokážeme poprosiť o otvorenie očí a uší. Pán Boh pred nami totiž nič neskrýva, všetko máme pred očami ako na dlani. Chce k nám hovoriť, stačí len „vyladiť príjem“. Nehovorme „zajtra“, keď mi vyrastú deti, keď budem mať menej roboty a starostí, keď budem mať viac rokov, keď budem na dôchodku. Rozhodnime sa pre neho teraz, aj keď možno nemáme nejaký jasný pokyn. Každá obyčajná

chvíľa je pre Boha „dnes“ a „teraz“.

Očakávajme, že Boh k nám prehovorí cez Písmo,

udalosti, cez ľudí, cez stvorenia. Náš Boh chce s nami komunikovať, sme mu otvorení? Otvorenosť a pohotovosť počúvať a poslúchať, chráni naše srdce pred zatvrdnutím. Boh má s každým z nás svoj plán a chce ho aj uskutočniť, len mu v tom často bránime.

Každý človek smeruje k Bohu, či si to uvedomuje alebo nie. Uňho je aj naša konečná stanica. Len cesty sú rôzne. Naše túžby po Bohu často narazia na prekážky, ktoré ich vychýlia z priameho smeru a zavedú na bludné cesty pýchy, túžby po majetku, pôžitkoch, alebo rezignácie a pasivity. Väčšina ľudí si to dlho neuvedomuje a zbadajú sa, až keď strácajú zmysel života, cítia sa vyprázdnení, nič ich už nebaví, lebo už všetko kam siaha ich fantázia skúsili a prežili, alebo sa dostali na okraj spoločnosti a nevedia, ako ďalej. Sú však aj ľudia, ktorí majú také otvorené a živé srdce, že počujú Boží hlas, Božie volanie a pozvanie do zasväteného života. Ak sa rozhodnú pre toto „dobrodružstvo ducha“, berú na seba zodpovednosť kráčať za Ježišom, hlásať jeho radostnú zvesť konečného víťazstva nad hriechom niekedy aj za cenu pozemského utrpenia. Pôsobenie duchovnosti je podmienené odriekaním. Týmto ľuďom

bola daná možnosť výberu: splniť

Boží príkaz plodiť a množiť sa, t. j. kráčať smerom k Bohu vo dvojici spojení láskou, alebo obetovať túto svoju schopnosť a žiť spojení láskou s Bohom už tu na zemi. Keď im Boh dal na výber, určite im obidve cesty najprv ukázal. A keď sa rozhodli pre Boha na prvom mieste, zbytočne sa namáhame to pochopiť. Je to také isté tajomstvo, ako tajomstvo lásky dvoch ľudí, ktoré môžu precítiť len oni sami. Lásku a milosť možno len prežiť, zakúsiť, ale nie vysvetliť.

Všetci sme povolaní do služby. Jedni zveľaďovať zem, ktorá nám bola darovaná a spolupracovať s Bohom na jeho stvoriteľskom diele, ktoré stále trvá. Muž, žena a Boh spolupracujú na vzniku nového človeka. Kňazi a rehoľníci sú povolaní viesť, pomáhať, ukazovať cestu, udržiavať spojenie s Bohom, dvíhať a povzbudzovať, žehnať a posväcovať. Otec kardinál Korec sa takto vyjadril o kňazoch: Tí, čo patria Bohu, hľadia na život z väčšej výšky a z odstupu vidia a chápu viac. Keď sa modlia a rozjímajú, sú istejší, že kráčajú správnym smerom. A ich mlčanie v priebehu dňa je výrečnejšie než slová – sú spojení s Bohom. Celibát je len vonkajší prejav vnútorného prežívania. Kňaz sa má podobať Kristovi, kňaz je druhý Kristus. Kňaz je podobný večnému svetlu pred svätostánkom, ktoré je poverený strážiť a udržiavať, aby nám svietilo na cestu k Bohu. Je ako horiaca svieca, o ktorej básnik Milan Rúfus napísal:

… túžime, hľadáme, tu bázlivo, tu smelo a svieca za plameň, ponúka svoje telo.“

Láska je túžba po Bohu, ktorú len Boh môže uspokojiť. Táňa Hrašková

Spomeňme si na životopisy svätých. Všetky sú naplnené utrpením. Nikto nedosiahol svätosť

bez toho, aby prešiel strastiplnou cestou utrpenia a bolesti. Medzi svätými však nenájdeme ani jedného, ktorý by nemiloval bolesť. Nie však pre ňu samu, ale pre jej účinky. Bolesť je obrodou a očistou a preto čisté duše, ktoré v sebe cítili zákon hriechu, radostne plesali,

vidiac, že im bolesť ide na pomoc.

Všetky staroveké náboženstvá vyzdvihovali

blaho a šťastie, jedine kresťanstvo prijíma bolesť a utrpenie. Lavalský biskup Mons. Emil Bougaud pred vyše šesťdesiatimi rokmi napísal: „Náboženstvo, ktoré má toľko nepriateľov, má tri nesmrteľné družky, ktoré mu nedajú nikdy zahynúť. Prvá je sama veľkosť ľudskej duše, ktorej šľachetný zápal a božské túžby môže uspokojiť jedine náboženstvo. Druhá je ľudská slabosť, temná, búrlivá, vášňami zmietaná stránka ľudskej duše, ktorú zasa len náboženstvo vie podoprieť, vyhojiť a povzniesť k cnosti. A konečne tretia, najmocnejšia je bolesť. Čím viac mi pribúda rokov, tým lepšie vidím, že každá duša trpí, a tým jasnejšie akýmsi tajomným spôsobom poznávam, že pre dušu je výhodné, keď má trpieť. Bolesť spasila pohanský svet. Bolesť bola pre pohanov akýmsi vnútorným kresťanstvom, prípravou na evanjelium. A dodnes zahŕňa zhýralcov, chráni ich pred úplným zaslepením rozumu a zatvrdivosťou srdca. Bolesť obmäkčuje ich srdcia a keď sa už nikto neodváži, ona ako tajný posol im káže. A tak sa stáva, že v hodine smrti sa podivne ľahko obracajú k Bohu. Ó človeče, ty si len rýchle miznúci a bolestný sen, jedine zármutok tvojej duše a večná melanchólia tvojej myšlienky vedia vytvoriť z teba niečo veľké (Chateaubriand)‘. A práve táto večná melanchólia robí náboženstvo večným. Ak chcete zničiť náboženstvo, musíte najprv zničiť ju. Ale nikdy nezabránite, aby sa oči zaliate slzami neobracali k nebesiam.“

Život každého človeka je naplnený bolesťou.

Už náš príchod na svet bol vykúpený

bolesťou našej matky. Potom rozbité kolená, prvé zúbky, prvé sklamania… Nekonečná reťaz bolestí tela i duše – to je život. Bolesť je prirodzenosťou ľudí, a tak aj svätosť by mala byť našou prirodzenosťou. Buďte svätí, lebo ja, Pán, Váš Boh, som svätý (Lv 19, 2). Byť svätý nie je len pozvánka, je to príkaz, prikázanie, ktoré je zapísané už v Starom zákone. A v Novom zákone sa to niekoľkokrát potvrdzuje. … ako svätý je ten, ktorý vás povolal, buďte aj vy svätí v celom svojom počínaní. Veď je napísané: buďte svätí, lebo ja som svätý! (l Pt l, 15 – 16) Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý – a tým ste Vy (l Kor 3, l7). Aj apoštol Pavol trvá na svätosti, pretože ak sme svätí môže nás Pán použiť a vytvoriť z nás nádobu na vznešený cieľ, posvätnú, užitočnú Pánovi, pripravenú na každé dobré dielo (porov. 2 Tim 2, 21).

Uvedomujeme si súvislosť medzi bolesťou a svätosťou? Všetko je márnosť nad márnosť, ak v živote človek ide len do šírky a nie aj do hĺbky. A bolesť je to, čo učí hĺbke života. Preto svätí bolesť s láskou prijímali, preto Ježiš podstúpil potupnú a bolestnú smrť na kríži, aj keď sa nám to zdá paradoxné a nepochopiteľné. Z lásky je človek schopný urobiť čokoľvek, a Boh aj podstúpiť bláznovstvo kríža.

Ďalším paradoxom a záhadou života je strach ľudí, ktorí si môžu všetko dovoliť a sú presvedčení o svojej sile. Pripomeňme

si scénu, v ktorej stojí Ján Krstiteľ pred

Herodesom. Herodes nemal zábrany niekoho

zabiť alebo hodiť do žalára. Zabíjal aj blízkych príbuzných, pretože mal strach, že by ho mohli pripraviť o trón. A Ján Krstiteľ? Jednoduchý ale zapálený, ohnivý rečník, spútaný v reťaziach, bezmocný. Ale Herodes mal z neho strach. Evanjelista Marek to opisuje takto: Herodes sa Jána bál. Vedel, že je to muž spravodlivý a svätý, preto ho chránil. Keď ho počúval býval vo veľkých rozpakoch, a predsa ho rád počúval (Mk 6, 20). Herodes, veľmi mocný vladár, a Ján v reťaziach zneškodnený. A predsa Ján vzbudzoval v Herodesovi úctu. Spomeňme si čo všetko vykonal a stále koná otec Pio, čo vykonala a stále koná Matka Tereza. Bez akejkoľvek moci a peňazí, ktoré vraj vládnu svetom, svojím životom a obetavosťou presviedčali svet. Stali sa svätými. Preto ak chceme pohnúť týmto svetom, musíme aj my pracovať na svojej svätosti. Až dnes viem pochopiť častý povzdych môjho otca: Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje.

Aj otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský v ôsmej časti Školy Pavlovho slova v Dóme sv. Martina povedal: Ak človek chápe kríž ako dôkaz Božej sily, potom sa vyžaduje radikálna zmena ľudských túžob, hodnôt a spôsobu života. V centre evanjelia je kríž, posolstvo o spáse teda nemôže byť bez kríža. Medzi krížom a evanjeliom je priamy vzťah. Ukrižovaný Boh presahuje ľudské myslenie a logiku, v ňom sa ukazuje iné poradie hodnôt. Nie vyvyšovanie, ale vyprázdnenie, nie pohodlie ale utrpenie, nie osobná sláva, ale poníženie. Akákoľvek snaha hlásať evanjelium bez kríža, alebo ustupovať z jeho požiadaviek, robí z neho karikatúru, ktorá

nedokáže osloviť. Táňa Hrašková

Vsiedmej časti Školy Pavlovho slova sa arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský zaoberal pôstnym sebaobmedzovaním v Pavlových listoch. Pavol ponúka viacero inšpirácií na pôst. Základnou podmienkou efektívnej askézy je správny motív.

Kolosania konali skutky sebazapierania, ale Pavol ich karhá pre falošnú motiváciu. Tak aj nám pripomína, aby sme mali pred očami jediný cieľ – Krista. Druhou výzvou je kresťanská askéza, ktorá spočíva v odstraňovaní nezriadených túžob. Vonkajšia prax má pomôcť umŕtvovať náš egoizmus a otvoriť si srdce pre lásku k Bohu a blížnemu. Tretia výzva sa týka skvalitnenia ľudských vzťahov. Efektívne prežívanie pôstu sa prejavuje v otvorení očí a srdca pre potreby blížneho. Skutočná askéza teda nie je pre „získanie“ spásy, tú dáva Kristus zadarmo skrze vieru, ale pre zosúladenie života s vyznaním.

Keď som bola dieťa, neexistoval televízor, mobil, počítač, CD, DVD, MP 3-4-5, bábika Bárbi, žuvačky ani množstvo ďalších vecí, bez ktorých si život dnes ťažko vieme predstaviť.

„A nenudili ste sa?“ – pýta sa nevinne dnešné dieťa. Určite nie, dokonca to slovko „nuda“ sme vôbec nepoznali. Boli rozprávky, ktoré nám čítali naši rodičia, básničky, ktoré sme sa učili naspamäť, knihy, hudobné nástroje, výlety do prírody, šantenie s kamarátmi po dvore, na lúke, v lese a samozrejme príprava do školy a rôzne práce okolo domu, ktorými sme pomáhali rodičom. Aj dnešné deti zažívajú toto všetko, ale v akejsi instantnej – rýchlorozpustnej podobe. V televízii, na CD a iných nosičoch nájdu rozprávky, hry, cesty okolo sveta, dokonca cesty do vesmíru aj do ľudského tela, hudbu a množstvo filmov s rôznymi príbehmi a situáciami zo života, napríklad, ako sa starať o zvieratká, kvietky, ako pomáhať druhým, ako sa správať a pod. Vedomosti nie sú až také dôležité, veď všetko je na webe, stačí zvládnuť pár klávesníc. Nedávno som čítala, že v Anglicku prieskumom zistili, že 40 % detí nevedelo, odkiaľ máme vajíčka, t. j. asi nikdy nevideli sliepku. Možno si mnohí pomyslia, že čo je to za kritérium nedostatku vedomostí, keď niekto nikdy nevidel živú sliepku. Kto však raz v živote držal v ruke práve vyliahnuté kuriatko, vie, o čo taký človek prišiel. To na webe nenájde. Ten pocit zázraku života, teplo, hebkosť, odovzdanosť, dôverčivý pohľad, jemný štebot, pichľavé pazúriky a hladný zobáčik. To všetko sa skrýva vo vajíčku, o ktorom si niektoré deti myslia, že ho vyrobili v továrni. Pretože dnes máme všetko akoby v konzerve a môžeme si to užívať podľa času a nálady. Všetko rýchlo a bez veľkej námahy. Tak sa pomaly aj my stávame instantnými ľuďmi a niekto sa veľmi usiluje z nás takých urobiť. Povedzte však, vyrovná sa instantný guláš narýchlo zaliaty vriacou vodou a zhltnutý postojačky tomu pravému, kotlíkovému, uvarenému nad ohníkom na brehu rieky, za splnu mesiaca, pri tichom speve, alebo štebotaní vtáčikov ukladajúcich sa na nočný odpočinok? A keď som to už trochu prehnala, aspoň ku krajcu čerstvého chleba a poháru vína (kým aj tie nebudú instantné)?

Život nezastavíme a instantné veci nám ho uľahčujú a pomáhajú nám držať krok s vývojom. Seba však môžeme občas zastaviť. Práve pôstne obdobie má byť takým časom zastavenia, rozjímania, vnikania do hlbších dimenzií. „Konzervy“ nám neujdú ani sa nepokazia, ale ten čas zamyslenia a uvedomenia si, kam náš život smeruje, nám raz môže veľmi chýbať.

Pôst je ako výstup na vysokú horu. Trvá dlho, je namáhavý, bolestivý, človek stráca dych a často to chce vzdať. Ale kto vydrží, tomu sa vynaložená námaha vždy vráti v bohatstve zážitkov. Na kopec sa možno vyviezť aj lanovkou, ale ochudobnili by sme sa o zážitky z kvietkov, vtáčikov, chrobáčikov, ktoré po ceste stretneme, o svieži vánok a atmosféru dosahovania víťazstva nad sebou samým. „Načo sa tí horolezci tak namáhajú, veď z helikoptéry majú taký istý výhľad, možno aj krajší?“ – uvažujú mnohí. Kto aspoň raz nevystúpil na nejakú tisícovku, ten to nikdy nepochopí. Je to ako život sám. Nevážime si to, čo sme dosiahli bez námahy, no za dosiahnutie čoho sme museli obetovať veľa, je pre nás veľmi vzácne. Aj matka miluje najviac to dieťa, ktoré ju stálo najviac bolesti a námahy, alebo ktoré nie je celkom dokonalé. Ako keby bolesť zbližovala. Bolesť a láska sú si veľmi blízke. Preto by pôst mal aj bolieť, aby sme si aspoň trochu vedeli predstaviť Kristovo utrpenie, a aby sme sa mu v ňom čo najviac priblížili. Preto nás Ježiš tak miluje, lebo nás vykúpil najťažším spôsobom – na kríži. Milujme ho aj my. Odplácajme sa mu rovnako, nesme svoj kríž s láskou.

Táňa Hrašková

Arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský sa v šiestej časti Školy Pavlovho slova venoval myšlienkam sv. Pavla, ktoré sa dotýkajú postojov k spoločnosti, štátu a národu. Pavol si je istý, že ohlasovaná viera v Krista má zapojiť nielen srdce a emócie, ale aj vôľu a rozum. V Liste Rimanom (l3, l – 8) sa Pavol dotýka postoja k občianskej autorite. Každý nech sa podriadi vrchnosti. Lebo niet vrchnosti, ak len nie od Boha… Priamo vyzýva kresťanov ako Kristus: Dávajte teda, čo je cisárovo cisárovi a čo je Božie Bohu (Mt 22, 21). V Liste Galaťanom (3, 24 – 29) rieši postoj k národnému a spoločenskému zaradeniu: Už niet Žida ani Gréka, niet otroka a slobodného, niet muža a ženy, lebo všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi. Kto sa chce naučiť hrať na klavír, nestačí, že ho má doma v obývačke. Musí každý deň vytrvalo cvičiť. Nie raz za mesiac šestnásť hodín, ale každý deň pravidelne a poctivo. Zo začiatku je to hrozná otrava – stupnice, prstoklad, metronóm, pingpongová loptička. Až po určitom čase dokáže vylúdiť čítaním z nôt nejakú melódiu, začína ho to baviť a prináša mu to potešenie.

A keď už hrá tak, že nepotrebuje ani noty, ale duša si prostredníctvom prstov nájde
cestičku na vyjadrenie svojich citov, potom prichádza radosť z hry až pocit šťastia. A tak je to v mnohých iných veciach. Nestačí si kúpiť knihu, ale treba ju aj prečítať. Nestačí byť pokrstený, prijať Ducha Svätého, ale treba mu dovoliť, aby v nás a cez nás pôsobil. Nemôžem milovať to, čo nepoznám. Môžem sa zamilovať, ale to nikdy netrvá dlho, kým skutočná láska túži po večnosti. To isté platí aj vo vzťahu k Bohu. Kým ho nepoznám, ťažko ho môžem milovať. Keď ho chcem milovať, musím k nemu prichádzať a poznávať ho. Nielen emóciami, ale aj vôľou a rozumom. Každý deň vytrvalo a poctivo. Keď ho chcem milovať, musím s ním nadviazať kontakt. Povedať mu, ako ho milujem a počúvať, čo mi odpovie. Keď ho o niečo prosím, musím plniť jeho prikázania. Nemôžem len chcieť a nič nedávať. Veď dávať z lásky je tá najväčšia radosť. Aké to musí byť hrozné, keď už nemám čo dať, lebo všetko som premárnil, ale niečo veľmi potrebujem. Napríklad uzdravenie, ktoré mi Boh môže dať, ale čo keď som ho celý život ignoroval? Nič, čo odo mňa vyžadoval, som neplnil a teraz už nemám nič, čo by som mu dal, cítim sa ako žobrák. Taký človek sa aj bojí o niečo poprosiť, lebo nikdy v Božiu pomoc neveril. No Boh je milosrdný aj k „žobrákom“, len si musia k nemu nájsť cestu. Radšej neskoro, ako nikdy. Cesta k Bohu je cesta k ľuďom aj k sebe samému. Boh nenecháva človeka samého. Každý človek by mal niekde patriť. Keď sa dvaja či traja modlia v mojom mene, ja som medzi nimi. Už týmto naznačuje potrebu spoločenstva a modlitby. Jedni neste bremená druhých a tak naplníte Kristov zákon (Gal 6, 2). Tvoriť spoločenstvo a pomáhať si tu znie dokonca ako príkaz. Celé dejiny potvrdzujú túto snahu o vytváranie spoločenstva, keby tu nebol ten, čo robí rozkol, rozdeľuje. Teda ten, kto neúnavne delí ľudí na starých a mladých, bielych a čiernych, národy a národnosti a usiluje sa stavať jedných proti druhým. A ľudia neustále podliehajú jeho pokušeniam zabúdajúc na to, čo nám sv. Pavol v liste Galaťanom odkázal …lebo všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi. Ste Abrahámovo potomstvo a podľa prisľúbenia dedičia. Aby sme sa zjednotili v Bohu, musíme sa milovať, a to predpokladá vzájomné poznanie. Nielen vedieť o sebe, ale dokázať sa vcítiť do toho druhého a keď treba, „niesť bremená druhých“. Ale my často nepoznáme ani samých seba a svoju históriu. Jasáme nad tým, že sme sa dostali do Európy a pritom sme vždy boli jej srdcom. Polohou aj duchovným pôsobením. V knihe Cirkev v dejinách Slovenska píše kardinál J. CH. Korec o spojení histórie Slovenska s Cirkvou. Kristus a viera v neho poznačili históriu Slovenska a život všetkých slovenských generácií. Slovensko bolo neoddeliteľne spojené s Kristom cez jeho Cirkev. Bez Krista a jeho Cirkvi nemožno dejiny Slovenska ani poznať, ani ich chápať. Kristus ohlasovaný Cirkvou a pôsobiaci cez Cirkev patrí k duchovnej tradícii Slovenska. Pod jej vplyvom sa na Slovensku rozvíjala kultúra a civilizácia, s ním žili naši predkovia od narodenia a krstu až po hrob, s jeho tajomstvom sa stretali v modlitbe a speve, pri nedeľnej bohoslužbe v chrámoch, v počúvaní Písma a v pohľade na nástenné maľby, pri uzatváraní manželstiev a výchove detí, neskôr v knihách a školách až po univerzity. Cez Cyrila a Metoda sa naši predkovia stali kresťanmi, stali sa Kristovými. Prijali Krista v Slove a Písme. Cirkev v dejinách Slovenska bola učiteľkou viery i kultúry, pomáhala nám z viery žiť. Varovala a povzbudzovala. Má nám čo povedať aj dnes. Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane.

Táňa Hrašková

Istý muž sa pristavil pri robotníkoch, ktorí opracúvali kamenné kvádre. Opýtal sa prvého: Čo robíš? Robotník mu odpovedal: Zarábam peniaze. Na tú istú otázku druhý odpovedal: Okresávam kameň. A ty čo robíš? položil otázku aj tretiemu. Staviam katedrálu.

Narodenie a smrť je spoločný a nezvratný údel všetkých ľudí, ktorí prešli a ešte prejdú týmto svetom. O tom isto nikto nepochybuje, nezáleží na tom, akého je vierovyznania, alebo je ateista. Náš život je ako stavba katedrály. Každý má na ňom svoj podiel. Každý si ho však uvedomuje na inej, vlastnej úrovni. Niekto vidí za všetkým iba zisk – niečo za niečo, robí len to, čo sa mu oplatí. Iný vníma život len ako večné starosti, bolesti a márnosť všetkého. Ďalší okrem starostí a bolestí, ktoré nikoho neobídu, usiluje sa napĺňať svoj život vierou, láskou a nádejou. Vierou v Boha, láskou k ľuďom a nádejou na azyl v Božom náručí. A práve touto treťou cestou sa nás snaží viesť Cirkev. Cirkev nie je cieľ, ale cesta.

V dokumentoch druhého vatikánskeho koncilu čítame: … Tých, čo veria v Krista, rozhodol sa zhromaždiť vo svätej Cirkvi. A preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu, založil nebeské kráľovstvo na zemi. A tak sa celá Cirkev javí ako jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého zhromaždený ľud. Ako všetky údy ľudského tela, hoci ich je mnoho, predsa tvoria jedno telo, tak aj veriaci v Kristovi. Cirkev napreduje na svojej púti prenasledovaná svetom a potešovaná Bohom hlásajúc Pánov kríž a jeho smrť, dokiaľ sám nepríde. A sila vzkrieseného Pána ju posilňuje, aby trpezlivosťou a láskou premáhala svoje vnútorné a vonkajšie trápenia a ťažkosti, a aby verne, hoci ešte hmlisto, zjavovala svetu jeho tajomstvo, kým sa napokon nepredstaví v plnom svetle. Napokon aj tí, čo ešte neprijali evanjelium, prislúchajú k Božiemu ľudu rozličným spôsobom. Na prvom mieste ten národ, ktorému boli dané zmluvy a prisľúbenia, t. j. židia. Spasiteľný plán zahŕňa aj tých, ktorí uznávajú Stvoriteľa… Boh nie je ďaleko ani od ostatných, čo v tieňoch a obrazoch hľadajú neznámeho Boha, veď on dáva všetkým život, dýchanie a všetko dobré. Spasiteľ chce všetkých ľudí spasiť. Božia prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné na spasenie ani tým, čo bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a usilujú sa, nie bez Božej milosti správne žiť. Boh má svoju náruč otvorenú pre všetkých. K Bohu však vedú rozličné cesty a treba ich rešpektovať. Neochota prijať jednotu v rôznosti už vopred vylučuje nádej na úspech. Ľudia sú však náchylní k elitárstvu, trpia syndrómom staršieho syna počnúc jednotlivcami, skupinami, národmi až po náboženské zoskupenia. Aj apoštol Pavol vyznával a prísne dodržiaval Starý zákon, ale zasiahnutý Kristom bol ochotný ísť novou cestou. Prosme preto v modlitbách spoločne všetci a za všetkých, aby sme sa stretli nie len s náboženstvom ale so živým Kristom. Aby Kristus v nás prebudil túžbu po spáse druhých, aby aj v nás bolo trvalé obrátenie. Mnohí ľudia odmietajú Boha, lebo sa stretli len s jeho karikatúrou v nás a to ich nemohlo nadchnúť. Potrebujeme pomoc Ducha Svätého, aby nám horelo srdce. Iniciatíva je na Božej strane, on koná, on je aktívny, on vstupuje do života s dynamikou podobnou prepadnutiu. To je zvláštnosťou biblického Zjavenia. Boh prichádza sám od seba k človeku
– slobodne, suverénne, nečakane. Nám ostáva len modliť sa a prosiť o Božiu milosť, aby uskutočnila to, o čo prosíme.

Aj v novom roku otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský pokračoval v škole sv. Pavla piatou časťou, o súlade a jednote Kristovho tela. „Pavlove listy nám umožňujú poznať jednotu ešte nerozdelenej Cirkvi, ale predsa z dôvodu ľudskej hriešnosti skúšanou rôznymi nezhodami. Pavol najčastejšie označuje Cirkev ako Kristovo telo a jej rôznorodosť vyjadril pomocou prirovnania k údom Kristovho tela. Cirkev, Kristovo telo, je zranené rozdelením, trpí a jej služba pred svetom je oslabená. Jestvuje však snaha obnoviť jednotu Cirkvi, ktorá sa prejavuje v ekumenickom hnutí. Byť Cirkvou podľa Pavla, znamená byť v Kristovi. Čím bližšie sme ku Kristovi, tým bližší sme si navzájom. Boží ľud je ako telo s rôznymi údmi, pričom každý má svoju funkciu, aby telo mohlo žiť.

Z evanjelií a z náuky sv. Pavla vieme, že Cirkev nie je ľudským výtvorom, ale spoločenstvom s Kristom, ktoré žije pôsobením Ducha Svätého na slávu Boha Otca. Z toho dôvodu nie je možné jednotu Cirkvi iba jednoducho vytvoriť, alebo nastoliť, ale treba ju prijať ako dar trojjediného Boha. Cieľom nie je splynutie cirkví, ktoré sa stanú jednou Cirkvou. Cieľom je jednota v zmierenej rôznosti, kde sa nezmierené rozdiely musia najskôr prekonať.“

Táňa Hrašková

„Nijaká iná Božia vlastnosť nie je vo Svätom písme tak často zdôrazňovaná, ako Božie milosrdenstvo. Boh nenávidí hriech, ale miluje hriešnika. Preto Boh vo svojom milosrdenstve je vždy ochotný odpúšťať, pre svoju spravodlivosť však neodpúšťa tam, kde chýba pokánie“.

Františkánsky kňaz páter Vojtech Kodet vo svojej kázni o odpúšťaní spomína príbeh, aký sa isto stal každému z nás: „Keď som bol malý, šantili sme s bratmi na dvore. Keď nás mama zavolala, pribehli sme celí mokrí, ufúľaní, zablatení…. Zalomila rukami a skríkla: Vy moje prasiatka! Vedeli sme, že je zle, ale s ľútosťou a dôverou sme sa k nej pritúlili a hľadali sme u nej útočisko. Zaznela pravda, že sme špinaví ako prasiatka, ale súčasne aj to, že sme jej prasiatka. Keby nám bola povedala, aby sme sa najprv umyli a potom prišli domov, asi by nás viac nevidela. Nevedeli sme, kde a ako sa máme očistiť. Ona musela zohriať vodu, okúpať nás a oprať nám šaty. Vedeli sme, že sa na ňu môžeme spoľahnúť.

Takisto ako v podobenstve o márnotratnom synovi otec nepovedal: bež, umy sa a potom príď. Privinul si svojho špinavého, zanedbaného syna na hruď šťastný, že sa vrátil. To je prirodzenosť každého milujúceho otca. A náš nebeský Otec nás miluje nekonečne. Môže niekto pochybovať o jeho odpustení, keď sa k nemu bude s dôverou utiekať?

Katolický týdeník (9. 5. 1999) uverejnil skutočný príbeh: Mladý človek ukončil vysokú školu. Otec ho mal veľmi rád a bol na neho hrdý. Spýtal sa syna, aký darček by chcel. Syn si želal auto. V deň promócie očakával, že mu otec odovzdá kľúče od nového auta. Veľmi sa začudoval, keď mu otec podával Bibliu. Syna to tak sklamalo a nahnevalo, že knihu hodil na stôl a odišiel. Niekoľko rokov otca ignoroval. Keď otec zomrel, matka prosila syna, aby bral ohľad na rodinu a prišiel otcovi na pohreb. Prišiel. V izbe na stole ležala Biblia, ktorú mu pred rokmi daroval otec. Otvoril ju. Ležala v nej biela obálka, v ktorej bol šek vystavený na čiastku potrebnú na kúpu nového auta.. V tej chvíli si syn uvedomil, ako veľmi ublížil otcovi. Otec ho miloval, a k autu mu daroval aj Knihu kníh, Bibliu, pretože mu chcel pripomenúť to, čo je v živote najdôležitejšie. Koľkokrát sme aj my odmietli Božiu radu a pomoc s povýšeneckým postojom, že lepšie rozumieme tomu, čo potrebujeme a čo je pre nás v živote najdôležitejšie!?

„Princíp odplaty: ‚oko za oko‘ väzí prihlboko vo všeobecnom povedomí. Je to však princíp, ktorý vedie k tomu, že nakoniec oslepne celý svet“, povedal takmer dvetisíc rokov po Kristovi Mahatma Gándí. Odpustenie je dar. My všetci žijeme z Božieho milosrdenstva. Prísľub tohto daru, tohto milosrdenstva, tejto amnestie nám prinieslo malé Dieťatko, ktorého narodenie si každoročne pripomíname 25. decembra. „V ten deň sa narodila Láska“. Aby sa z jasličiek dostala až do našich sŕdc, musíme Ježišovi-Láske pripraviť cestu. Čo to znamená? Veď cestu nám ukázal on! Pozrime však, či tá naša cesta nie je zanesená odpadkami hriechov, bahnom nerestí, pavučinami závislostí, burinou neodpustenia, či nie je tmavá, neschodná. Vyčistime ju! Odstráňme z nej všetko zlé, aby mohol prísť. Maranata! Príď, Pane Ježišu!

Vo štvrtej časti Školy Pavlovho slova sa otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský zamýšľal nad najväčším darom ľudstvu – darom Božieho Syna. Jedným z tých, ktorého zmysel tohto najväčšieho daru v dejinách prenikol, bol apoštol Pavol. To, čo pre neho znamená Ježiš, sformuloval slovami, že Ježiš Kristus ho ospravedlnil (ospravodlivil), to znamená, urobil ho spravodlivým. Pavol hovorí, že ospravodlivení nemôžu byť tí, čo zákon iba počúvajú, ale tí, čo ho aj plnia. Kto však môže povedať o sebe, že ho naozaj plní? Pavol nepozná nikoho z ľudí, kto by vo svojom živote nezhrešil. No toto smutné konštatovanie sa príchodom toho najväčšieho daru, Božieho Syna, mení na posolstvo nádeje. Pred každým človekom je však rozhodnutie tento dar prijať alebo odmietnuť.

Táňa Hrašková

D omov je krásnych ruží kvet… Dedinka v údolí… Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať… Domov je matka, otec, teplo, láska… Domov je to, kam sa radi vraciame, aj keď možno už len v spomienkach.
 

Azda nijaké iné slovo v človeku nevyvoláva toľko asociácií ako slovo domov. Máme ho v srdci tak, ako máme v srdci tie najvzácnejšie veci. Prečo na domov a detstvo tak radi spomíname? Bolo to obdobie najintenzívnejších zážitkov. Všetko bolo dôležité – pavúčik na stene, prvý krôčik, prvé slovo, rozbité koleno… Všetko sme prežívali s vierou, že je to dobré. Buďte ako deti napomína nás Ježiš. Naša dospelá túžba mať viac, vidieť viac, zažiť viac, nás poháňa a odvádza nás od prežívania a uvedomenia si reality. Nežijeme „teraz“, ale v minulosti a budúcnosti, a to najkrajšie, čo je práve „teraz“, nám uniká. Pocit šťastia a domova hľadáme všade, len nie tam, kde je – v tichu srdca. Treba sa zastaviť a s Goethem prežiť jeho výrok: Postoj, chvíľa, si krásna.
 

Aj medzi sebou si venujeme málo pozornosti. Typická je otázka: „Ako sa máš“?, ktorú Angličania povýšili na vzájomný pozdrav. A odpoveď už ani neočakávajú. U nás síce táto otázka znie ako záujem o toho druhého, ale väčšina tiež nečaká odpoveď, hneď začne so svojimi pseudoprobémami a s kritikou všetkého možného. Ľudia sa navzájom málo počúvajú, vlastne mnohých okrem vlastného ja nič nezaujíma. A takto vznikajú nedorozumenia, predsudky, zbytočné problémy a možno aj tragédie.
 

Rozjímajúc pri hrobe našich rodičov v deň Dušičiek mi zrazu sestra vyrozprávala dávny príbeh: „Ja a otec sme cestovali do Bratislavy niečo vybaviť. Autobusová stanica bola vtedy pri Avióne. Keď sme vystúpili z autobusu, otec povedal, že blízko je pekný kostolík, aby sme ta išli na jeden Otče náš. Keď sme vyšli von, otec sa priznal, že to bol jeho kostol, keď tu v Bratislave ešte ako slobodný dva roky pôsobil. Bolo to koncom tridsiatych rokov minulého storočia a otec je už vyše tridsať rokov mŕtvy. Doteraz si sestra na to nikdy nespomenula. Až tam na cintoríne to vyslovila ako milú spomienku na otca a na domov. A ja som s úžasom pochopila, prečo sa Blumentál stal aj mojím kostolom. Ešte som bola len v mysli Boha Otca, a už sa tu môj otec za mňa modlil. Verím, že aj moje modlitby urobili z Blumentálu môj domov a pomohli mi objaviť v sebe Krista. „Kým dosiahneme nebeský domov, nech je nám domovom Kristus v srdci.“
 

Téma tretej Lectio divina otca arcibiskupa Mons. Stanislava Zvolenského v škole Pavlovho slova bola Pavlova eschatológia – odchod z pozemského života, smrť a prechod do večnosti. V protiklade voči Adamovi, skrze ktorého prišla na ľudstvo smrť, Pavol nazýva Ježiša posledným Adamom, ktorý sa stal prameňom života. Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi (1Kor, 15, 22). Prísľub večného domova sa nám zdá iluzórny. Radšej sa upíname na pominuteľný stánok, investujeme do neho svoj čas i energiu zabúdajúc na to, že „náš stánok“ sa rozpadne. Nie všetko skutočné a hodnotné sa dá vidieť očami. Oči viery hľadia srdcom.
 

Na záver nás otec arcibiskup vyzýva zamyslieť sa nad sebou, či nežijeme v strachu a v obave z chvíle, keď uvidíme Krista z tváre do tváre? Či nevkladáme všetku dôveru len do svojho pozemského stánku? Či sa neskrývame za „duchovné motívy“ pri ospravedlňovaní svojej povrchnosti a nedôslednosti? Aký motív nás vedie k životu podľa prikázaní – strach z Božieho trestu alebo úprimná túžba páčiť sa Pánovi?

Táňa Hrašková  

Podstata pravého kresťanstva je premena ľudstva a sveta v mene Kristovho učenia, premena pozemského sveta na Božie kráľovstvo. Božie kráľovstvo sa nemôže uskutočniť samovoľne, ľudstvo sa na ňom musí podieľať svojimi vlastnými silami a svojím vedomím, napísal ruský filozof 19. storočia Vladimír Sergejevič Solovjov.

Za panovania Konštantína Veľkého a cisárovnej Heleny bolo r. 313 Milánskym ediktom zrovnoprávnené kresťanstvo s pohanstvom. Tým sa skončilo prenasledovanie kresťanov. Vtedy sa ku kresťanstvu zo zištných dôvodov, teda neúprimne, pripojili aj hordy pohanov. Kresťan v tom čase znamenal „pokrytec“. Rýdzu vieru prvých kresťanov vystriedala abstraktná viera pokrstených pohanov. V tom čase boli položené základy neskoršej formálnosti a apatie.

„Dejiny sa budú opakovať, kým sa z nich nepoučíme“, povedal nejaký múdry filozof. A zdá sa, že je to krutá pravda. Prenasledovanie prvých kresťanov sme si naposledy zopakovali v minulom režime. Arcibiskup Ján Sokol v rozhovore pre denník Pravda povedal: „Vytvorili sme veľkú partiu veriacich, bolo nás 200 – 300, stretávali sme sa ako klub bratislavských turistov. Najťažšie bolo, že sme nemohli vzájomne slobodne komunikovať.“ Dnes môžeme všetko slobodne, až nás tá sloboda zadúša – supermarkety, internet, bulvár, zábava na všetky spôsoby – nevieme čo skôr. Len človek – Boží obraz sa akosi vytráca. Kresťanstvo sa stáva módou. Premonštrátorský kazateľ Max Kašparů píše o „pásovej výrobe“ kresťanov. Tak nazýva krst detí neveriacich rodičov. Ako by sme nazvali takýchto kresťanov dnes?

Kresťania zasadli za jeden stôl so svojimi prenasledovateľmi a začali preberať ich zvyky. Nie je čas stretávať sa, treba podnikať, cestovať, baviť sa. To väčšinové kresťanstvo nás zaplavilo a pohltilo. Všetko má svoj čas a miesto. Aj zábava, podnikanie,
cestovanie. „Nič ľudské mi nie je cudzie“. Až kým sa to nezačne zneužívať. Kým sa nestane „z pýchy zdravé sebavedomie, z nestriedmosti vyššia životná úroveň, z krádeže ruka voľného trhu, z neúcty k tradíciám víťazstvo zdravého rozumu, z materstva bez manželstva moderná forma existencie, z hulvátstva sloboda prejavu, z lenivosti životný štýl, z lakomstva zákon ekonomiky, zo zanedbania výchovy tvorba vlastného názoru, z hnevu zdravá reakcia nad hlúposťou iných, zo závisti boj o spravodlivosť“ (Max Kašparů).

Návod na premenu pozemského sveta na Božie kráľovstvo máme už 2000 rokov, preložený do nášho jazyka 1200 rokov. Čo nám teda bráni uskutočňovať ho? Je to také jednoduché, až sme sa toho zľakli a nemôžeme tomu uveriť. Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého (Gal 4, 15). Lebo kde končí láska, tam sa začína povinnosť a čo robíme len z povinnosti, to obyčajne nerobíme s veľkou radosťou.

„Sloboda, ktorá nezabíja a radosť, ktorá trvá“ bola téma druhej Lekcio divina otca arcibiskupa Stanislava Zvolenského. „Ježiš tých, ktorí ho prijali, vykúpil spod zákona, a túto slobodu vydobyl pre všetkých, nielen pre Izraelitov. Spása je výsledkom našej spolupráce s Pánom. Práca na nej sa konkretizuje konaním dobra vo svete poznačenom zlom, a to je základ, z ktorého vychádza pravá duchovná radosť.

Domáca úloha: Je niečo, čo ma v mojom živote zotročuje? Nie je moja sloboda len svojvoľnosť a výlučne hľadanie príjemností? Ľutujem niekedy, že nemôžem robiť isté veci ako tí, čo nepoznajú Krista? Čo mi dodáva viac radosti v živote? Čo znamená sloboda pre lásku v mojom živote?

Táňa Hrašková
Potešili by nás vaše zamyslenia nad týmito otázkami.