Blumentál
Xenia Duchonova

Mnohým, predovšetkým príslušníkom strednej a mladšej generácie, je obdobie rokov prvej
polovice 20. storočia priveľmi vzdialené, no napriek tomu sa v súvislosti s potrebou poznať dejiny, aj dejiny Cirkvi, chceme vrátiť k veľkej postave pápeža Pia XII. a poukázať na to, ako sa v snahe diskreditovať Cirkev skresľujú skutočnosti. O tomto pápežovi sa popísalo veľa neprávd i krivých obvinení: Čo keby…? V súvislosti s osobnosťami Cirkvi, ale aj verejného života sú takéto obvinenia veľmi časté. Bulvár robí v tomto „veľkú“ službu nepriateľom viery

aj u nás. Aj preto, ako sa píše v úvodníku, by sme mali poznať a spoznávať dejiny.

Pápež Pius XII. bol veľkou osobnosťou
Cirkvi v neľahkom období Druhej svetovej vojny a tešil sa veľkej vážnosti a úcte veriacich. Až v čase rodiaceho sa povojnového režimu nepriateľského k Cirkvi, keď sa začali objavovať útoky na jej predstaviteľov, množili sa aj útoky na pápeža. Koľko nezmyselných neprávd bolo v knihe Bronzová brána, ktorú ako podielovú knihu vydalo a vo veľkom distribuovalo vtedy veľmi známe. S pribúdajúcim časom sa útoky zosilňovali, časom slabli, a opäť silneli a veľmi zosilneli, keď sa začalo hovoriť o kanonizácii Pia XII., veľkej osobnosti Cirkvi. Aj mnohí z tých, čo predtým kladne hodnotili postoje pápeža počas vojny, menili názory. Už sme o tom v našom časopise písali, no nové okolnosti, ktoré sme získali zo Spravodajstva Res Claritatis, sú pre nás popudom, opäť sa k osobnosti Pia XII. vrátiť. Spravodajstvo Res Claritatis odvolávajúce

sa na zdroj: RaVa prinieslo 17. 6. správu o tom, ako americký rabín Erich A. Silver
až do minulého roku vznášal pochybnosti a námietky proti beatifikácii Pia XII., a teraz zmenil názor. Navrhuje uznať pápeža Pacelliho za svätého. Napísal to v predhovore ku knihe sestry Margherity Marchione: Pápež Pius XII. Antológia textov k 70. výročiu jeho korunovácie, ktorú v taliančine a angličtine vydáva Vatikánske knižné nakladateľstvo. „Myslel som si“, píše Silver v predhovore k spomínanej knihe, „že pápež mohol (v súvislosti s holokaustom) urobiť viac. Chcel som vedieť, či bol naozaj spoluvinníkom, pasívnym antisemitom, zatiaľ čo boli milióny Židov vyvražďované. Potom som sa však v septembri minulého roka na pozvanie Gary Kruppa zúčastnil na sympóziu, ktoré usporiadala nadácia Pave the Wave, na ktorom sa hovorilo o úlohe Pia XII. v priebehu holokaustu.“ Tam sa rabín Silver stretol so sestrou Marchione a s asi päťdesiatimi rabínmi,

kňazmi, historikmi a žurnalistami, ktorí pápežove postoje dôkladne skúmali.
Účasť na tomto sympóziu bola pre neho ako blesk z jasného neba: „Dôkazy, ktoré som videl“, píše, „ma presvedčili, že jedinou motiváciou pápeža Pia XII. bolo zachrániť všetkých Židov, ktorých mohol!“ A negatívny obraz, rozšírený o tomto pápežovi? Podľa Silvera ide o lži spojené s návykom nepátrať po hodnoverných prameňoch a historických skutočnostiach. „Mnohí“, píše rabín, „sa stali nástrojom tých, čo nenávideli pápeža Pia XII. len preto, že bol antikomunista, pričom osud Židov im bol ľahostajný. Treba vziať na vedomie, že od skončenia vojny až do jeho smrti Židia Pia XII. uznávali za svojho záchrancu. Dúfam, že kanonizácia pápeža Pia XII. bude môcť rýchle pokračovať, aby nielen katolíci, ale celý svet mohol poznať dobro, ktoré tento Boží muž vykonal.“ Toľko slová rabína. A ešte raz otázka, prečo je pre nás dôležité o týchto skutočnostiach písať? Aj u nás sú kauzy a kauzičky neraz umelo vytvárané a rozmazávané v tlači, aj u nás sa hatí beatifikácia biskupov, veľkých osobnosti našej Cirkvi pre mnohé obvinenia. Veľmi si želáme, aby predovšetkým naša mladá a stredná generácia, a to nielen veriacich, hľadela s otvorenými očami, a s nadhľadom prijímala takéto správy.

X. Duchoňová

Tento rozhovor bude trochu iný ako boli doterajšie rozhovory s kňazom prichádzajúcim
do farnosti. Vdp Andrej Fordinál totiž Blumentálcom nie je neznámy. V našej farnosti pôsobil v r. 1999 ako kaplán a po desiatich rokoch sa vracia ako farár. Tých, ktorí si náš časopis archivujú, upozorňujeme na rozhovory v č. 10/1999 a 11/2000. Zaujímavé sú jeho vtedajšie pohľady – pohľady mladého kňaza na farnosť i na nás, Blumentálcov, na povolanie kňaza… Tieto otázky vdp. Fordinálovi sme položili ešte v čase, keď síce už bol menovaný za farára, no farnosť ešte neprevzal, preto tento rozhovor bude trochu pohľadom do minulosti, ale bude

sa týkať aj predstáv nášho nového duchovného otca o jeho pôsobení v Blumentáli.

• Aké sú, dôstojný pán, po desiatich rokoch

Vaše spomienky na rok strávený medzi nami Blumentálcami? – Rok, ktorý som prežil v Blumentáli ako kaplán bol veľmi pestrý a zaujímavý. Spomínam si na vrelé privítanie vtedajšieho správcu farnosti, Š. Herényiho, aj spolukaplána P. Cibiru. Vytvorili sme si dôverný a priateľský vzťah, čo bolo veľmi cenné a dôležité. Vryl sa mi do pamäti krásny vianočný večer, pri spoločnej večeri v atmosfére praskajúceho ohňa v krbe. Veľmi cenné boli aj chvíle spoločnej modlitby a rozhovory, počas ktorých sme si upevňovali vzťahy medzi sebou navzájom i k Bohu. Spomínam si aj na už zosnulého pána kostolníka Farkaša, obetavého muža sakristie, na veselých organistov i na zážitky s detským zborom, sestričkami, pracovníkmi v charite a s miništrantmi. Je toho určite viac, ale treba asi pokračovať ďalšou otázkou.

• Keď ste sa predstavovali našim čitateľom

ako mladý kaplán, povedali ste, že pochádzate zo Záhoria, zo Senice, z kedysi komunistického kraja, no z katolíckej, hlboko veriacej rodiny. Zdá sa, že Vaša cesta ku kňazstvu napriek nepriaznivému vonkajšiemu prostrediu bola priama a jednoznačná. Po maturite v Senici ste nastúpili do seminára… Ako sa po rokoch Vašej kňazskej služby pozeráte na svoje rozhodnutie stať sa Kristovým kňazom, a ako ste prežili roky po odchode z Blumentálu? – Som rád, že si ma Pán Boh povolal do tejto služby. Cítim sa stále ako nehodný človek, s ktorým chce Pán spolupracovať na spáse ľudí. Z Blumentálu ma pán arcibiskup Sokol „prevelil“ do seminára za predstaveného. Bol som prefektom, ktorý má na starosti charakterovú, psychologickú i morálnu prípravu bohoslovcov na kňazstvo. Bola to veľmi zodpovedná a ťažká úloha. Rozhodnúť o niekom, či má alebo nemá povolanie, to vie najlepšie len Pán Boh. Prefekt to môže len vytušiť z vonkajšieho konania a z úsilia bohoslovcov počúvať Cirkev a predstavených. Skúsenosti zo seminára mi pomohli lepšie chápať človeka, vážiť si čas i duchovný život, ktorý som si tam mohol prehĺbiť. Zo seminára ma po roku pán arcibiskup Sokol poslal do neznámej Petržalky. Nebolo ľahké poslúchnuť ho a ísť na sídlisko, ktoré vyvoláva v mnohých ľuďoch ešte aj dnes strach. Kostol bol len rozostavaný, bývanie som si našiel pri kostole v paneláku. Sväté omše som prvý polrok slúžil v nemocnici na Antolskej ulici a v nedeľu v Kultúrnom dome Lúky. Ľudia ma s radosťou prijali a postupne sme začali budovať farnosť a medziľudské vzťahy. Neskôr bol skolaudovaný kostol aj fara a začal sa môj život „skutočného“ správcu farnosti. Postupne sa podarilo založiť detský zbor, zariadil som interiér i exteriér kostola, fary i okolia, vďaka pomoci farníkov.

• Boli ste teda farárom jednej z petržalských

farností. O Petržalke sa hovorilo ako o veľmi ťažkom prostredí, ako o džungli panelákov o anonymite veriacich, kde je veľmi ťažké budovať farské spoločenstvo. Podľa informácií, ktoré k nám prenikli, sa Vám to darilo… – Počúval som ľudí, oni mňa, a zároveň cez modlitbu a spoluprácu s Duchom Svätým sa to naozaj darilo. Jednou z hlavných úloh mojej pastorácie bol boj s anonymitou. Vďaka Bohu sa kostol stal centrom našej farnosti na Lúkach. Ľudia si vďaka kostolu začali budovať vzťahy a vzájomne sa spoznávali. Pomohli k tomu aj spoločné akcie: púte do Lúrd, Fatimy, Grécka, do Svätej zeme, na Sicíliu, do Talianska, i zájazdy po Slovensku; Katarínske zábavy, majálesy; bicyklové výlety na hrádzu, športové akcie; výlety s deťmi a mládežou, … V tejto farnosti nie je cintorín, nepochovával som a tak som mal viac času na budovanie medziľudských vzťahov i farského života. Aj pastorácia v nemocnici bola pre mňa i mojich kaplánov veľmi obohacujúca. Zažil som tam veľa vzácnych chvíľ a jasných dôkazov Božej prítomnosti vo sviatostiach.

• Našu farnosť nájdete inú, ako bola pred

rokmi. Kostol sa vyprázdňuje, sekularizácia sa dotkla aj tohto prostredia oveľa viac, ako keď ste odchádzali, to isto viete. Už vtedy ste povedali: …ľudia, akoby strácali zmysel pre Boha, pre vieru, pre kostol…, mladých to neťahá, stredná generácia, akoby sa nechcela dať obmedzovať v túžbe „užívať život“ …, zabúdame na obetu, odmietame seba zápor…, ale práve tieto hodnoty sú veľmi dôležité pre náš vnútorný rast… Čo treba urobiť preto, aby sa vo farnosti obnovil duch práve týchto hodnôt, ktoré pod vplyvom súčasného štýlu života ešte viac upadajú? – V Petržalke som zistil, že predsa existujú ľudia, ktorí aj dnes túžia po Bohu a duchovných hodnotách. Každý rok sme mali prípravu dospelých na prijatie sviatostí, a často som v kostole videl nové tváre. A čo treba robiť? Asi v prvom rade mať rád svoju farnosť, vnímať potreby ľudí a ponúknuť im to, čo Blumentál môže: krásnu liturgiu, sviatostný život, a ak čas dovolí, aj akcie mimo kostola, ktoré značnou mierou prispievajú k zblíženiu ľudí. V tejto farnosti je to asi dosť ťažké, pretože kňazi majú čo robiť, aby zvládli pastoračné úlohy v kostole, v nemocniciach, v školách i v krematóriu. Chcem požiadať aj mojich kaplánov, aby sme vytvorili tandem, zostali ľudskí, nezabudli na svoj duchovný rast, aby sme mali čo ponúknuť ľuďom. Verím, že sa o to usilovali aj moji predchodcovia. Veď tu v Blumentáli pôsobili veľké osobnosti našej Cirkvi.

• V blízkosti Blumentálu je vysokoškolský

internát. Hoci v Bratislave je univerzitné pastoračné centrum, predsa len, títo vysokoškoláci asi hľadajú svoj duchovný domov práve v tomto blízkom kostole. Pri niektorých omšiach je to viditeľné. Máte v pláne venovať sa aj mladým ľuďom prichádzajúcim do mesta, kde im neraz hrozí vzďaľovanie sa od tých duchovných hodnôt, čo im vštepovali v rodine? – Aj nad tým som už rozmýšľal a dúfam, že s pánmi kaplánmi sa nám podarí týchto študentov zachytiť a ponúknuť im priestor v Blumentáli.

• Problémov, s ktorými sa medzi nami

Blumentálcami stretnete, isto nebude málo. Vraciam sa však k slovám, ktoré ste už raz pre Blumentál povedali: Cítim sa ešte veľmi mladý a mnohé veci sa mi zdajú priťažké, ale myslím si, že Pán má s nami svoje plány a s jeho pomocou zvládnem to, čo odo mňa očakáva. Je to krásny prejav dôvery v Božiu pomoc. Isto ste nezabudli, že v kostole máme našu Matku dobrej rady, budete sa usilovať o prehĺbenie mariánskej úcty aj prostredníctvom tohto titulu, pod ktorým si ju uctieval aj veľký pápež Lev XII.? – V Petržalke bola mojou veľkou ochrankyňou, pomocníčkou i učiteľkou Sedembolestná Panna Mária a som rád, že v Blumentáli sa uctieva jej vzácny titul Matka dobrej rady. Budeme ju veľmi potrebovať, všetci kňazi, ktorí vám chceme slúžiť a byť k dispozícii. Budeme sa usilovať, aby bol Blumentál živou farnosťou, v ktorej sa bude každý cítiť dobre. Len prosíme farníkov o modlitby za nás, o ochotu a pomoc. Náš farský časopis sa do rúk čitateľov dostane v čase, keď už vdp. Fordinál bude naším farárom, a tak nám ostáva už len povedať: Vitajte, dôstojný pán, v prostredí, ktoré Vám nie je cudzie, vitajte medzi veriacimi, z ktorých mnohí si Vás pamätajú. Vitajte aj v našom farskom časopise. Spolu s veriacimi dúfam, že tento rozhovor nebude jediným Vaším príspevkom a príhovorom k Vašim novým farníkom. Nech Pán požehná Vaše druhé pôsobenie vo farnosti Blumentál a cíťte sa tu ako doma, Bumentálci sa budú za Vás modliť a verím, že v čom budú môcť, budú aj pomáhať. Ešte raz Vás teda aj v mene čitateľov vítam a ďakujem za rozhovor.

Xénia Duchoňová

Rozlúčka býva vždy ťažká, no ťažšia býva najmä vtedy, keď odchádza človek blízky, na
ktorého sme si zvykli a ktorého sme mali radi. Toto môžeme smelo povedať o pánu kaplánovi Mariánovi Bérovi. Čitatelia Blumentálu radi čítali jeho príspevky, jeho spovednicu obliehalo vždy veľa „hriešnikov“, malí Blumentálci na svätých omšiach pre deti mali krásne zážitky zo svätých omší, ktoré pre nich slúžil, chýbať bude aj birmovancom, ktorým sa z láskou

venoval…

• Už viackrát sa hovorilo, dôstojný pán,

že odchádzate z našej farnosti. Teraz je to už isté. Pamätáte sa na Váš príchod? Bol nečakaný a netradičný, krátko pred Vianocami 2005. Spomínate si ešte na prvé chvíle na fare a v chráme počas tých sviatočných dní? Čo pre Vás znamenali? – Viackrát som sa vracal k tomu momentu spred cca troch rokov, lebo aj pre mňa to vtedy bolo nečakané. Spomínam si, ako som doslova „vhupol“ v chráme do predvianočného spovedania, a pamätám si, že som si nemal ani kedy veci vybaliť, lebo väčšinu času sme trávili v spovednici, alebo návštevami chorých a starých doma. Vzhľadom na to, že som nepoznal „terén“, dalo mi poriadne zabrať nájsť niektoré ulice, kam som mal ísť. A potom prišli Vianoce. Teraz, keď tak v duchu letím do toho obdobia, môžem povedať, že to boli Vianoce ako v rodine, Vianoce, ktoré pre mňa znamenali akýsi štart v tejto farnosti.

• A aké boli roky prežité medzi nami Blumentálcami?

Čo Vám dali, resp. aj Vám niečo vzali? – Pravdupovediac trochu som sa na začiatku bál. Spomínam si, ako ste mi v ten prvý týždeň, čo som tu bol, povedali, že sa nemám báť, že si blumentálcov obľúbim. Myslím si, že mi to netrvalo dlho. Keď som sa ako tak spamätal z toho náhleho preloženia, naučil som sa a zvykol som si hovoriť o Blumentáli ako „naša farnosť“, bolo zjavné, že som sa cítil medzi vami drahí blumentálci, prijatý. Dostal som tu veľa. Bola to pre mňa veľká škola života, v ktorej sú aj problémy, ale aj radosti. Veriaci farnosti Blumentál ma naučili byť tak trochu aj sám sebou. Za to vďaka. A vzali? Azda len čas, ale na to som tu predsa bol.

• Nielen mne, ale mnohým veriacim sa

zdá, že ste popri množstve práce aj na sebe tvrdo pracovali. Mám na mysli predovšetkým kázne, na ktorých bol ten Váš „skok“ veľmi viditeľný. Ostal Vám čas na štúdium a aj trochu pre seba? – Zdá sa mi, že aj pre mňa to tu bol čas dozrievania a možno práve ten „skok“ bol ovplyvnený tým „byť sám sebou“. Isteže toho času na štúdium a pre seba nebolo veľa, ale nejako som si musel pamäť cibriť a niekedy sa už inak nedalo, len na chvíľu vypnúť a mať čas pre seba.

• Ktorá z aktivít, ktorých bolo dosť a ktoré

sme v úvode vymenovali, Vám bola najbližšia? – Musím povedať, že každý jeden či už to bol človek starý a chorý, či človek v produktívnom veku, alebo dieťa, či mladý „puberťák“ znamenal pre mňa veľký Boží dar. Najbližšia mi však bola práve práca s deťmi.

• Pamätáte sa na slová: „Kto veľa očakáva,

býva sklamaný, keď sa mu očakávania nesplnia“, kedy ste ich povedali? Mňa zaujíma odpoveď na otázku, či sa Vám očakávania, s ktorými ste prichádzali, naplnili a či Vám Vaša služba tu v Blumentáli nepriniesla sklamanie – myslím teraz na sklamanie, ktoré sme Vám pripravili my, Blumentálci? – Pravdupovediac ani som si vtedy v tej rýchlosti preloženia nestihol poriadne premyslieť, čo môžem v Blumentáli očakávať. A tak som sa to snažil potom aj brať. Spontánne, ako Pán posielal jednotlivé udalosti. Isteže, niekedy príde sklamanie, keď napríklad kňaz venuje svoje sily príprave snúbencov, usiluje sa im vyjsť maximálne v ústrety a výsledok je taký, že keď dosiahnu, čo chceli, ich život zasa pokračuje tak ako predtým. Možno v tejto oblasti som prežíval tak najviac sklamaní, ale tiež musím podotknúť, že do sŕdc tých ľudí vidí len Boh.

• Nemôžem Vám nepoložiť otázku Mariánskej

úcty, veď sme v Mariánskom chráme. Kedysi sem prichádzalo množstvo ľudí na fatimské soboty. Často ste sa ich v minulosti zúčastňovali: Čo pre Vás znamenalo spoločenstvo, ktoré sa tu vytváralo, zhromaždené okolo Božej Matky, v našom kostole uctievanej nielen ako Nanebovzatej, ale aj ako Matky Dobrej rady? – Mariánska úcta je pre mňa ako Mariána veľmi dôležitá. Nemôžem zabudnúť na tie fatimské sobotné rána, keď sme sa ešte s pánom farárom Herényim a veriacimi spoločne modlili rozjímavý ruženec. Bolo to akoby také sviatočné ráno. Za nami v lavici sa modlievala jeho mamina. V tom čase, dúfam, že to tak môžem vyjadriť, ona bola na fare akoby takou „mamou“ nás všetkých. Keď už aj možno len svojou prítomnosťou. Tam som akosi najviac chápal tú výnimočnú prítomnosť Božej Matky, konkrétne prenesenú do reálneho života a môžem povedať, že ďakujem Bohu, že nám dal Pannu Máriu za Matku a že ma poslal práve do farnosti jej zverenej.

• A nemôžem si odpustiť ani otázku: Čo

pre Vás znamenala spolupráca s časopisom? Boli ste pravidelným prispievateľom, autorom mnohých článkov, verným pomocníkom a spolupracovníkom redakcie aj čo sa týka spojenia s tlačiarňou? – Jaj! No niekedy to boli naozaj napäté situácie. A aj Vy ste iste prežívali nejednu bezsennú noc. Aj ja som často písal do noci tie príspevky a takisto neraz v prvopiatočnom zhone ísť na Patrónku pre časopis nebolo ľahké. Lenže aj k tomu sa viažu spomienky radosti a vďačnosti Bohu za každé nové číslo časopisu. Odmenou bolo ďakovanie ľudí chorých, pripútaných na lôžko, ale aj Vás, ktorí Blumentál čítate. Tá spätná väzba ma akosi hnala dopredu.

• Vieme, kam odchádzate. Nebudete ďaleko,

ale charakter Vašej práce bude iný. Budete sa zúčastňovať na výchove nových kňazov, na ich príprave pre život kňaza. Je to úloha isto veľmi ťažká a zodpovedná. Ste mladý a budete vychovávať mladých… Aké sú Vaše pocity? – Je to trochu zvláštny pocit. Odísť z takej živej farnosti do „ticha“ seminára a miesto veriacich sa venovať bohoslovcom. Čím viac nad tým premýšľam, tým väčšmi prosím Boha o väčšiu vieru.

• Blumentálcom budete chýbať a veľmi

budete chýbať aj redakcii. Viem, že čo sa týka zabezpečenia kontaktu medzi redakciou a tlačiarňou, tej sa bude musieť ujať niekto iný, ale pomôžete s príspevkami do časopisu? Potom by ten odchod nebol tak celkom… Vaše myšlienky by nás sprevádzali aspoň cez časopis. – A ak ma redakcia nevyhodí, tak rád prispejem aj v ďalších číslach.

• Prichádzalo sa Vám ťažko, to ste priznali,

odchádza sa Vám ľahko? Nebudú Vám Blumentál a jeho veriaci chýbať? – Myslel som si, že sa mi bude odchádzať ľahšie. Je to časť života, ktorá sa nedá vyhodiť kdesi von, sú to nové kontakty, je to množstvo spolupracovníkov, množstvo aktivít, je to aj kostol, fara a všetky tie duchovné dobrodenia, je to skrátka všetko, čo robí Blumentál Blumentálom. A to žije a viem, že bude žiť v mojom srdci stále. Aj vtedy, keď už možno budem ďalej od Blumentálu ako na Kapitulskej ulici. Nuž a čo Vám zaželať, keď sa s Vami lúčime? Aby ste sa do sŕdc bohoslovcov zapísali tak, ako ste sa zapísali do sŕdc Blumentálcov Vy. Nech Vás sprevádza a požehnáva ten, ktorému ste zasvätili svoj život. Blumentálci Vás budú sprevádzať modlitbami. Vďaka za všetko, za spoluprácu, za čitateľov, za tých mnohých známych i neznámych Blumentálcov i za tento rozhovor.

X. Duchoňová

Azda nie náhodou práve v tomto čísle v úvodníku spomenul vdp. Dian povinnosť nás, veriacich
katolíkov, vydávať svedectvo o svojej viere, vzdelávať sa a poznať svoju vieru, jej dejiny, no i dejiny národa – tie staršie, ale aj nedávne. Zdá sa totiž, že história sa opakuje a Cirkev bude opäť čeliť čoraz väčším útokom tých, ktorým už sama jej existencia prekáža. V poslednom

období sme toho svedkami nielen u nás, ale aj vo svete.

Pôvodne som chcela písať len o stretnutí
s našimi krajanmi, manželmi B. – americkými

Slovákmi, ktorí nadšene rozprávali o tom, ako si v americkom štáte Pennsylvánia
ctia nášho veľkého krajana, kňaza a vynálezcu Jozefa Murgaša. Rozprávali o tom, ako pomáhal ľuďom, ako sa usiloval, aby sa deti našich krajanov naučili reč, aby sa tak mohli dobre uplatniť v živote, rozprávali o tom, ako Murgaš doslova vlastnými rukami budoval prvý drevený kostolík pre Slovákov – prisťahovalcov, aj o tom, aké zásluhy mal na vybudovaní nového krásneho kostola Božského srdca, ako maľoval obrazy

a predával ich, aby tak mohol finančne prispievať na jeho stavbu. Veľa krásnych
vecí povedali o Jozefovi Murgašovi. Ich slová boli slovami ľudí hrdými na svoju príslušnosť k Cirkvi, na svoj slovenský pôvod a odhodlanými zachovať pamiatku na toho, na ktorého sme doma takmer zabudli. Zaujímavosťou je, že nášho krajana, pána B. ktorý toto svedectvo vydával, v Amerike krstil sám Jozef Murgaš. Smutnejšie bolo rozprávanie o tom, že v USA sa čoraz väčšmi presadzujú snahy likvidovať niektoré katolícke kostoly, predovšetkým tie, ktoré slúžia príslušníkom národnostných menšín. Ako príklad spomenuli to, čo sa ich bolestne dotýka, totiž, že najneskoršie do júla budúceho roka sa musí Murgašov kostol Božského srdca vo Wilkers-Barre v Pennsylvánii, ktorý slúžil komunite Slovákov žijúcich v meste a na jeho okolí, zatvoriť. Naši priatelia hovorili o tom, že sa nemôžu ubrániť dojmu, že likvidácia tohto chrámu je súčasťou celosvetového, zatiaľ možno nie veľmi otvoreného boja proti Cirkvi… Na Slovensku hľadajú pomoc, aby sa Murgašovo dielo zachovalo pre nasledujúce generácie našich krajanov, resp. aby sa aspoň časť toho, čo po sebe zanechal, preniesla na Slovensko. Požiadala som manželov B., aby sami napísali niečo o svojom zápase o záchranu Murgašovho diela i o situácii katolíkov za morom. Aj skúsenosť spoza mora patrí k našej histórii, veď ju píšu naši rodáci. Statoční, ktorí sa usilujú o zachovanie dedičstva otcov! V najnovšom čísle Světla som čítala, že počet katolíkov v USA narastá. A predsa, kostoly sa zatvárajú… Vráťme sa však domov, k úvodníku vdp. Diana a jeho výzve poznávať svoje dejiny. Ich súčasťou, na prvý pohľad možno zanedbateľnou, bola udalosť, ktorú spomenul: to známe stretnutie na Velehrade, keď prevažne mladí účastníci púte dali o sebe vedieť tak, že donútili predstaviteľa vtedajšej moci pridať k menám našich vierozvestov ich titul: svätí. Dnes, 28. júna som niekoľkokrát z úst redaktora našej verejnoprávnej televízie počula povedať, že na Devíne sa na budúci týždeň chystajú oslavy Cyrila a Metoda! Teda opäť im upierame titul svätí a chystáme sa z nich urobiť len šíriteľov kultúry a vzdelania. Nič viac. História sa opakuje. Budeme mlčať a dáme sa umlčať? Pred rokom v čase tohto sviatku sa našim vierozvestom dostalo toľko pohŕdania a zneuznania zo strany masmédií, že si to nedovolili nepriatelia Cirkvi ani v čase jej neslobody u nás. Keby sme boli hrdí kresťania a hrdí občania, museli by byť redakcie médií, ktoré znevažovali našich slovanských hlásateľov evanjelia, zaplavené tisíckami listov a protestov. Nič také sa však nestalo. A tak, aby sme nedráždili a nevyvolávali ešte tvrdšie útoky, mlčíme utiahnutí v ulite. My starší v srdci možno s bolesťou, no ešte s úctou v srdci. Čo však naša mladá generácia živená nepravdami? Veľkosť diela, ktoré pre nás, pre ostatné slovanské národy, ale aj pre celú Európu vykonali sv. Cyril a Metod, ocenil aj Svätý Otec Benedikt XVI., keď im 18. 6. venoval svoj príhovor počas generálnej audiencie: Svätí Cyril a Metod predstavujú klasický príklad toho, čo sa dnes zvykne nazývať termínom „inkulturácia“. Každý národ musí do svojej kultúry zakomponovať zjavené posolstvo a vyjadriť jeho spásonosnú pravdivosť vo vlastnom jazyku. To predpokladá veľmi náročnú prácu „prekladu“, pretože vyžaduje prebratie a určenie adekvátnych termínov, aby sa verne, bez zmeny zmyslu znova predložilo bohatstvo zjaveného Slova. O tomto naši dvaja svätí bratia vydali mimoriadne svedectvo, na ktoré Cirkev pozerá aj dnes, aby si z neho vzala inšpiráciu a správne smerovanie (TK KBS 18. 6. 2009).

X. Duchoňová

Tlačová kancelária KBS začiatkom mája t. r. priniesla správu, že dňa 16. marca t. r. počas

audiencie pre členov Kongregácie pre klérus… Svätý Otec Benedikt XVI. s radosťou oznámil svoj úmysel: napomôcť úmysel kňazov o duchovnú dokonalosť, od ktorej predovšetkým závisí účinnosť ich služby tým, že vyhlási mimoriadny rok kňazov, ktorý sa začne 19. júna na Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a bude trvať do 19. júna 2010. Na tento rok pripadne 150. výročie smrti svätého farára z Arsu Jána Mária Vianeya, ktorý bol opravdivým

príkladom pastiera v službe Kristovmu stádu.

Vyhlásenie mimoriadneho roka kňazov,

ako aj skutočnosť, že v tomto mesiaci na celom Slovensku absolventi Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty a diecéznych seminárov prijmú kňazskú vysviacku, pobádala nás k tomu, aby sme sa v rámci rubriky o sviatostiach Cirkvi zamysleli nad posvätným rádom kňazstva, čiže nad sviatosťou kňazstva.

„Biblický základ sviatosti kňazstva je pri Poslednej večeri, keď bola ustanovená aj Sviatosť Oltárna. Po svojom zmŕtvychvstaní dáva Ježiš Petrovi moc, keď mu hovorí: Pas moje baránky. Pas moje ovečky. Petrovi bola zverená starostlivosť o Cirkev na zemi a spolu s apoštolmi dostal moc odpúšťať hriechy a sláviť Eucharistiu. Táto moc prešla na ostatných biskupov a kňazov, ktorých ustanovovali vkladaním rúk. Nazývame to Apoštolská postupnosť. Sv. Pavol písal svojmu žiakovi Timotejovi: Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý si dostal prostredníctvom vkladania rúk.

Reformátori popierali sviatosť kňazstva a kňazskú moc, lebo zdôrazňovali len všeobecné kňazstvo. Luther učil, že krst vysviaca všetkých kresťanov na kňazov a biskupov, preto nepotrebujú nijaké kňazské sprostredkovanie.

Tridentský koncil vystúpil proti tomuto učeniu a hovorí, že kňazská služba existuje z Božieho nariadenia a je usporiadaná do stupňov:

Prvým stupňom je diakonát (diaconia – služba). Úlohou diakonov je asistovať biskupovi a kňazom pri slávení sv. omše – predovšetkým pri slávení Eucharistie, rozdávať ju, asistovať pri uzatváraní manželstva, hlásať evanjelium a kázať, krstiť a pochovávať. Po Druhom vatikánskom koncile západná cirkev opäť obnovila trvalý diakonát, ktorý sa môže udeľovať aj ženatým mužom a je dôležitým obohatením pre Cirkev. Ženatý muž sa stáva trvalým diakonom so súhlasom manželky. Pri diakonskej vysviacke skladá diakon sľub celibátu (to znamená, že po prípadnej smrti manželky je povinný zachovávať celibát) a poslušnosti biskupovi. O ustanovení prvých diakonov hovoria Sk 6, 1 – 7.

Druhým stupňom je presbyterát – prijatie

kňazskej vysviacky. Kňazi majú byť

spolupracovníkmi biskupa a svoje povolanie môžu

vykonávať len v závislosti od biskupa a v spoločenstve s ním. Sľub poslušnosti, ktorý skladajú pri vysviacke znamená, že biskup ich pokladá za svojich spolupracovníkov. K sľubu celibátu a poslušnosti pripájajú sľub modliť sa liturgiu hodín – breviár.

Tretím stupňom je episkopát. Biskupskou vysviackou sa udeľuje plnosť kňazstva. Okrem poslania posväcovať, pribúda biskupovi aj poslanie učiť a spravovať. Na právoplatnú vysviacku biskupa sa vyžaduje osobitné poverenie rímskeho biskupa a prejavom kolegiálneho rázu biskupského stavu by mala byť účasť viacerých biskupov na vysviacke.

Vysviacka sa uskutočňuje vkladaním rúk biskupa na hlavu svätenca a konsekračnou modlitbou, ktorou sa vyprosuje vyliatie Ducha Svätého a jeho darov na kandidáta, aby mohol vykonávať službu, ktorá je mu zverená.

Vysluhovateľom sviatosti je platne vysvätený biskup, teda ten, ktorý je v línii apoštolskej postupnosti. Prijímateľom môže byť len pokrstený muž, ten, kto má neporušenú vieru, správny úmysel, potrebné znalosti, dobrú povesť, potrebné fyzické aj duševné vlastnosti. Má mať aspoň dvadsaťpäť rokov a medzi diakonátom a kňazskou vysviackou má prejsť aspoň šesť mesiacov.

Kňazi západnej (latinskej) cirkvi sa vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí sú slobodní a chcú zachovávať celibát ako znak nového života, ktorým sa zaväzujú s nerozdeleným srdcom slúžiť Bohu.

Vo východných cirkvách je disciplína odlišná: kým biskupi sa vyberajú spomedzi slobodných mužov, za kňazov a diakonov môžu byť vysvätení aj ženatí muži. Ani vo východných cirkvách sa však už nemôže oženiť ten, kto prijal diakonskú alebo kňazskú vysviacku.

Účinky svätenia sú: nezmazateľný znak – to znamená, že svätenie nemožno opakovať, ani udeliť len na istý čas; milosť Ducha Svätého – milosť, ktorá pripodobňuje vysväteného služobníka Kristovi – kňazovi, učiteľovi a pastierovi.“ (http://www.gymonika. edu.sk/studium/nabozenska_vychova/

nova_maturita_sviatosti.doc)

Povolanie je tajomstvo

História môjho kňazského povolania? Tú pozná predovšetkým Boh. Každé kňazské povolanie je vo svojej najhlbšej podstate veľkým tajomstvom, je darom, ktorý nekonečne prevyšuje človeka. Každý z nás kňazov to zažíva v priebehu celého svojho života veľmi intenzívne. Zoči-voči veľkosti tohto daru cítime vlastnú nehodnosť (Ján Pavol II. KN 17. 6. 2007).

Môj prvý farár bol ťažko chorý, trpel Alzheimerovou chorobou, no napriek tomu som mohol vytušiť zvláštne vyžarovanie a veľkú osobnosť tohto Bohom omilosteného kňaza. Vo farnosti bol dvadsaťpäť rokov a za ten čas mohli v tejto farnosti sláviť dvadsaťpäť primičných svätých omší. Z toho možno vytušiť charizmatické veľkosť tohto kňaza. Už po niekoľkých týždňoch mojej kaplánskej služby som sa mohol naučiť práve to, s čím sa u moderných duchovných stretnete len zriedka: S hlbokou identitou s Cirkvou a zároveň s mystickým zjednotením sa s Kristom prostredníctvom viery. Takmer každý deň, aj keď fučal silný vietor, alebo bola silná bárka, obchádzal tento farár svoju farnosť s ružencom v rukých a modlil sa za svojich farníkov. Pred niektorými domami zastal a udelil mimoriadne požehnanie, lebo poznal trápenie a kríže, ktoré fasády domov skrývali. Keď mi to čas dovolil, chodil som s ním… Pokladám za jednu z najväčších milostí, akých sa mi dostalo počas môjho kňazského života, že som ako prvého svojho farára v kňazskej službe mohol poznať práve tohto kňaza (Světlo, 21/ 2009).

Povolanie – je to veľmi zvláštne a tajomné, o čom je skutočne veľmi ťažko hovoriť. Človek si môže len otvoriť Sväté písmo a prečítať state o tom, ako Ježiš povolával apoštolov. Boli to muži plní sily, mali manželky, deti, rodinu, boli zabezpečení, mali prácu, a teraz prišiel on, Ježiš, ktorého vlastne ani nepoznali, a stačilo, že povedal kratučkú vetu: Poď za mnou a oni nechali všetko a išli. Pre racionálne uvažujúceho človeka je to skutočne nepochopiteľné. Je to niečo vnútorné, niečo medzi Bohom a človekom, medzi ľudskou dušou a Stvoriteľom, ktorá volá na cestu a duša pochopí, že to je to, po čom túži… Je to úžasná sila, a vďaka Bohu že má stále záujem o človeka, že povoláva ľudí k sebe, a aj za to, že pritom rešpektuje slobodu človeka. Veď aj mládenec z evanjelia sa mohol rozhodnúť, aj sa rozhodol, a Boh ho neodsúdil. Myslím si, že úžasná je práve tá sloboda rozhodovania (Andrej Fordinál, Blumentál 8/1999).

Neraz som dostal otázku: prečo chceš

byť kňazom? Nikdy som na ňu nedokázal odpovedať. Nebol som to v prvom rade ja, kto chcel. Boh si ma povolal a ja som šiel. Pre mňa otázka povolania nebola otázka chcenia, ale otázka dôvery. Stalo s to 29. 8. 1998 pri sobáši mojich dobrých známych. Keď si pred oltárom povedali áno, začul som Boží hlas. Nie ušami, ale predsa som rozumel celkom jasne, a nebolo pochýb, že hovorí on: Marek, ty tiež povieš svoje áno pred oltárom, ale nie takéto. Ty budeš môj. V takej chvíli niet čo rozmýšľať. Odpoveď bola jednoznačná: Pane a si si istý, že si sa nepomýli? Ja asi nie som najvhodnejší. Vzápätí som však dodal? Ale, ak to myslíš vážne, ja ti dôverujem a pôjdem ta, kam ma povedieš. A odvtedy ma naozaj viedol priamou cestou ku kňazstvu… (Marek Ďurás, Adsum, č. 2, apríl 2006).

Na záver

Mohli by sme pokračovať možno donekonečna. Koľko kňazov, toľko spôsobov povolania, toľko ciest. Naši starí hovorievali: Keď na ceste stretneš anjela a kňaza, pozdrav najskôr kňaza až potom anjela. Alebo: Za novokňazským požehnaním sa oplatí zodrať aj niekoľko párov topánok, ale aj: Takých kňazov budeme mať, akých si vymodlíme… Toto všetko svedčilo o veľkej úcte, ktorú mali k svojim duchovným, predovšetkým k povolaniu kňaza.

A tak, na prahu mimoriadneho roka kňazov je úlohou nás veriacich predovšetkým modliť sa za našich duchovných, vyprosovať im hojnosť darov Svätého Ducha, odolávať tlaku modernej spoločnosti masmediálnemu tlaku práve modlitbou za kňazov, ale aj za pracovníkov médií, aby aj oni pochopili veľkosť Božieho povolania, no aj ľudskú slabosť, od ktorej nie sú oslobodení ani Boží služobníci.

Rok kňazov otvorí Svätý Otec na Slávnosť Najsvätejšieho Ježišovho Srdca v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne slávením vešpier 19. júna a na záver roka kňazov sa bude konať Svetový deň kňazov, ktorý vyvrcholí v Ríme opäť na slávnosť Najsvätejšieho Srdca v r. 2010. Svätý Otec pripomenul kňazom, že sa zdá naliehavé, aby znova nadobudli vedomie podnecujúce ich k tomu, aby boli identifikovateľní a rozpoznateľní jednak na základe svojej viery, osobných čností, ale aj podľa svojho vzhľadu, a aby boli prítomní v prostredí kultúry a lásky… Aj toto môže byť jedným z úmyslom našich modlitieb za kňazov.

Pripravila X. Duchoňová

Keď 28. júla 2007 pri slávení prvých vešpier sviatku svätých apoštolov Petra a Pavla Svätý Otec Benedikt XVI. v Bazilike Svätého Pavla za hradbami pri príležitosti dvetisícročného

výročia narodenia tohto apoštola

národov vyhlásil nasledujúci rok (teda

rok 2008 – 2009) ako Jubilejný rok svätého Pavla, asi málokto mal predstavu o tom, ako ten rok prežije, aby čo najviac využil ponuku duchovných darov, ktoré Cirkev svojim veriacim ponúkne. Pre veriacich to mal byť, impulz súkromným čítaním čerpať z bohatstva Pavlových listov, a takto sa pripraviť na slávenie jubilejného roka. Po

jeho otvorení sme aj v našom farskom kostole

sme mali možnosť využívať dary, ktoré

nám Cirkev pri tejto príležitosti ponúka, a mali sme aj inú možnosť: raz za mesiac sa zúčastniť na Lectio Divina v Dóme sv. Martina. Pozýval nás ta otec arcibiskup Stanislav Zvolenský, aby sme aj takýmto spôsobom načerpali z nesmierneho bohatstva Pavlových myšlienok. Bolo dobré a radostné stretať v Dóme aj Blumentálcov. Iste využijeme možnosť zúčastniť sa aj nasledujúceho stretnutia… No a vďaka našej vernej prispievateľke, autorke vyššie umiestneného článku, mali sme, a verím, že aj budú mať, príležitosť čerpať z Lectio Divina aj tí, čo sa ho nezúčastnili.

To, ako sme pozvanie sláviť rok sv. Pavla na svoje duchovné obohatenie využili, musí si v duchu zodpovedať každý sám. Dňa 29. júna 2009 sa rok svätého Pavla skončí. Máme teda ešte niekoľko dní, urobiť to, čo sme azda zanedbali.

Pavlov jubilejný rok otvoril Svätý Otec v Bazilike sv. Pavla za hradbami. Vo svojom príhovore vtedy pripomenul, že prastará tradícia, ktorá siaha až do apoštolských čias hovorí, že práve blízko tohto chrámu sa poslednýkrát stretli dvaja veľkí apoštoli, ktorých sviatok si práve v deň začatia i ukončenia Pavlovho jubilejného roku pripomíname: sv. Peter a sv. Pavol. Bolo to ich stretnutie predtým, ako za svojho Majstra vyliali krv.

Svätý Otec pripomenul, že títo dvaja apoštoli sú od začiatku kresťanskej tradície pokladaní za neoddeliteľných, hoci každý z nich mal svoje vlastné poslanie: Peter prvý vyznal vieru v Krista a Pavol dostal tú milosť, že toto bohatstvo mohol prehĺbiť. Peter založil prvé kresťanské spoločenstvo veriacich pochádzajúcich zo židovstva, Pavol zaniesol Kristovo posolstvo pohanom. S rozličnými darmi pracovali pre jednu vec

• pre budovanie Kristovej Cirkvi.

Ako na začiatku šírenia kresťanstva, aj dnes potrebuje Kristus apoštolov schopných sa obetovať, potrebuje svedkov i mučeníkov. Obaja apoštoli žili v časoch pre Cirkev nepriaznivých, aj my sme dnes obklopení jej nepriateľmi a neprajníkmi. Aj od nás, ako členov Kristovej Cirkvi sa žiada prinášať Krista do sveta, v ktorom žijeme a vydávať svedectvo o viere v Krista.

Duchoňová

Takmer denne sme svedkami toho, ako masmédiá informujú o dianí v minulosti, aké nesmierne

utrpenie museli ľudia znášať v časoch Druhej svetovej vojny, koľkí boli odvlečení, umučení… Prináša svedectvá tých, čo sa po mnohom utrpení vrátili, menej o tých, čo pomáhali a zachraňovali… Takmer vôbec sa však nespomína utrpenie, a dnes už najmä pre mladých nepredstaviteľné prenasledovanie katolíckych veriacich a predovšetkým kňazov v rokoch v päťdesiatych a po nich nasledujúcich, keď sa moci ujali nepriatelia Cirkvi. Možno sa o ich utrpení mlčí preto, že na námestiach: Sľúbili sme si lásku a všetkým sme odpustili…

Všetkým?

Aby tí, ktorí nezažili roky neslobody Cirkvi

vedeli, o čom bude reč, pripomenieme, že vtedajší mocní zlikvidovali či zoštátnili všetky kláštory a inštitúcie – školy, nemocnice, sirotince, knižnice, jednoducho všetko, čo Cirkev vlastnila alebo spravovala, rehoľníkov a mnohých duchovných zviezli do táborov, aby ich izolovali od veriacich. Zrušili diecézne semináre, regulovali počet študentov teológie, aktívnych diecéznych kňazov pozatvárali, alebo im zobrali súhlas… Dnes nepredstaviteľné: Učitelia a ľudia pracujúci na mnohých iných postoch nemohli navštevovať bohoslužby, mnohí si deti nechávali krstiť tajne, tajne sa mnohé deti učili náboženstvo, tajne sa mnohí sobášili… Dnes už existuje literatúra – autentické spomienky prenasledovaných – len žiaľ, málo je tých, čo ju čítajú. Priam otrasné sú spomienky kňazov, ktorí prešli vyšetrovaním, väzením či Jáchymovom…

Svedectvo o osude jedného saleziánskeho kňaza podáva kniha Titus Zeman: Vatikánsky špión? či brožúrka M. T. Radošinského: Titus Zeman – mučeník za záchranu duchovných povolaní.

V donovi Titusovi Zemanovi (4. 1. 1915 – 8. 1. 1969) a v niektorých jeho spolubratoch krátko po barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 dozrelo rozhodnutie, umožniť mladým saleziánskym spolubratom a bohoslovcom pokračovať v štúdiu v zahraničí, pretože doma im to znemožnil vtedajší vládnuci režim. Začali teda organizovať ilegálne úteky do zahraničia.

Don Zeman takto predviedol cez hranice dve skupiny mladých saleziánov. Ich cesta sa začala na Záhorí putovaním cez lesy popri rieke Morave a preplávaním rieky na gumenom člne. Pokračovala cez Rakúsko, vtedy rozdelené na zóny, Taliansko až do ústavu saleziánov v Turíne. Cesta to bola ťažká, veď tajne prechádzali cez troje

hranice. Medzi utečencami boli mnohí,

ktorých mená sú v Cirkvi známe a ktorí

urobili v zahraničí Slovensku dobré meno. Boli medzi nimi napríklad nedávno zosnulý Mons. Jozef Heriban, Tibor Strniska, Andrej Šandor známy pod pseudonymom Gorazd Zvonický, budúci misionár v Japonsku Ľudovít Suchán, Rafael Černý, Andrej Pauliny, a mnohí ďalší. Podľa údaja uverejneného v knihe Utečenci pre Krista sa takto pokúsilo o prechod hraníc päťdesiatsedem študentov či kňazov – saleziánov.

Pri pokuse o prechod tretej skupiny, v ktorej boli napríklad aj don Andrej Dermek a Anton Hlinka a ďalší, mnohých pochytali, keď sa pre veľmi rozvodnenú rieku Moravu rozhodli vrátiť. Tých, čo pochytali, zaistili a vypočúvali dona Zemana a jeho spoločníkov, fyzicky aj psychicky mučili v Malých Levároch, na Bratislavskom hrade a nakoniec v povestných leopoldovských mlynoch. Podľa dostupných informácií donovi Zemanovi pri vypočúvaní vybili zuby a zlomili kľúčnu kosť. Všetkých odsúdili na mnoho rokov väzenia. Don Zeman ako agent CIC a IRO a ako vatikánsky špión dostal najtvrdší trest – dvadsaťpäť rokov

väzenia, hoci prokurátor mu dokonca navrhoval

trest smrti. Vo väzení prežil takmer

trinásť rokov, no aj po prepustení ho neustále sledovali. Po zmene režimu bol don Titus rehabilitovaný. Pre ilustráciu metód týrania katolíckych kňazov, aké používali vtedajší mocní, citujeme slová dona Titusa pánu Augustínovi Krivosudskému:

Keď ma chytili, nastala pre mňa krížová cesta. Najťažšie chvíle po fyzickej a psychickej stránke som prežíval vo vyšetrovacej väzbe. Trvala v podstate dva roky. Pod oknom cely som mal popravisko. Denne ta privádzali ľudí. Počúval som strašné až neľudské výkriky a náreky – ešte aj tam ich mučili. Ja som žil v stálom strachu, že v ktoromkoľvek okamihu sa otvoria dvere na mojej cele a vyvedú ma na popravisko. Pozri sa na mňa, aj z toho som takto ošedivel.

Keď sa mám v mysli vrátiť k nepredstaviteľnému mučeniu pri vyšetrovaní, poviem ti úprimne, že sa ma zmocňuje úžasná hrôza. Pristupovali k neľudským metódam bitia a trýznenia najväčšieho stupňa. Opakovane napr. pri vypočúvaní priniesli vedro plné výkalov zo žumpy, ponorili mi tam hlavu a držali, pokiaľ som sa nezačal dusiť, obrovské kopance do celého tela, silné údery s predmetom, zauchá. Po jednom takomto údere som ohluchol.

Pán Ježiš mi bol sprievodcom počas všetkých mojich utrpení – preto som to prežil.

A prečo sa práve teraz vraciame k tomu, čo je už také vzdialené? V tomto roku uplynulo štyridsať rokov od smrti dona Titusa, no a v dňoch, keď zadávame do tlače toto číslo, putuje skupina niekoľkých mladých mužov už po tretíkrát po stopách saleziánskych utečencov pod vedením dona Zemana za slobodou, no predovšetkým za hlasom Krista, ktorý ich pozýval do svojej služby. Za mladými sa 27. mája vydala generácia starších z Vajnor, aby si takto uctili pamiatku svojho rodáka.

Tým, ktorí by sa radi dozvedeli mnohé podrobnosti o ťažkých rokoch Cirkvi a o živote Titusa Zemana, odporúčame okrem už citovaných aj knihy dona Ernesta Macáka, spolubrata a jeho blízkeho spolupracovníka: Zápisky spoza mreží (1996), Dva roky v katakombách (2000), Diagnóza:

Bláznom pre Krista (2004), Utečenci pre

Krista (2006), Prenasledovaní pre Krista

(2008, všetko vydavateľstvo Don Bosco).

A napokon, je ešte aj ďalší dôvod, prečo sme sa z materiálu Michala Titusa Radošinského, synovca a birmovného syna dona Zemana, rozhodli vybrať myšlienky a informovať našich čitateľov o tohtoročnej púti po stopách „utečencov pre Krista“. Ani dnes to totiž Cirkev nemá ľahké. Ani u nás, ani vo svete. Zmenili sa len metódy práce nepriateľov Cirkvi. Prenasledovali mňa, budú aj vás, povedal Ježiš. Je len škoda, že aj na „katolíckom“ Slovensku sa mnohí dali zviesť. Predovšetkým niektorí politici a pracovníci masmédií, tak tlačených ako aj elektronických, vyhľadávajú a neraz aj vymýšľajú rozličné kauzy a kauzičky diskreditujúce Cirkev, o ich hrdinstve v časoch neslobody a o neúnavnej práci dnes mlčia. Zmenili sa metódy, nepriatelia ostali. Sme však presvedčení, že skutoční kresťania, skutoční nasledovatelia Ježiša sa nedajú zviesť. Obeta prenasledovaných v časoch neslobody Cirkvi u nás neostala bez odozvy. Tí, čo odišli, pracovali a mnohí ešte aj dnes pracujú pre dobro Cirkvi i vlasti. Veríme, že aj my všetci, čo sa hlásime ku Kristovi, budeme vydávať svedectvo.

X.D.

Máj, najkrajší mesiac roka, v ktorom celá príroda hýri pestrosťou rôznofarebných kvetov

a sviežou zeleňou, a všetko sa v nej prebúdza k novému životu. Tento mesiac „od vekov“ patrí Ježišovej Matke, „najkrajšiemu kvetu“ aký sa kedy zrodil medzi deťmi ľudského pokolenia. Máj, mesiac, v ktorom sa Máriine ľudské deti ešte vrúcnejšie vinú k svojej nebeskej Matke, aj Cirkev, aby sa jej veriaci prebudili k novému životu, odporúča svojim veriacim: účasť na rozličných mariánskych pobožnostiach, ako sú mariánske litánie a pod. (porov. Direktórium

2009 s. 124).

Celý tohtoročný máj budeme prežívať vo

veľkonočnom duchu, o ktorom spomínané Direktórium píše: Rímska liturgia si počas „Veľkej nedele“, čiže v rozpätí päťdesiatich dní, keď Cirkev v plesaní slávi veľkonočné tajomstvo, pripomína aj Kristovu Matku, či už preniknutú radosťou zo Synovho zmŕtvychvstania, alebo ako zotrváva s apoštolmi na modlitbách a isto s nimi očakáva dar Ducha Svätého (porov. Sk 1, 14). Keď však Cirkev plní svoje materské poslanie, keď slávi sviatosti uvádzania do kresťanského života, ktoré sú veľkonočnými sviatosťami, vidí v preblahoslavenej Panne vzor svojho materstva; ale aj spoznáva, že Kristova Matka je jej vzorom a pomocou pri hlásaní evanjelia, ktoré jej zveril zmŕtvychvstalý Kristus (porov. Mt 28, 19 – 20).

Zo stručných správ, ktoré nachádzame vo Svätom písme o Panne Márii môžeme vydedukovať hlboké tajomstvá viery. Do tejto kategórie správ patrí aj skutočnosť jej prítomnosti vo večeradle v čase očakávania darov Ducha Svätého. Pred prvými Turícami, ktoré boli vlastne dňom založenia Kristovej Cirkvi, uskutočnila sa vôbec prvá novéna, ktorej predsedala vlastne Panna Mária – Božia Matka. Máriina prítomnosť vo večeradle je poslednou spomienkou na Pannu Máriu vo Svätom Písme. Ňou sa však spomienka na Ježišovu Matku a na jej účasť na diele spásy nekončí. Ona bola sprostredkovateľkou všetkých milostí nielen v Betleheme, v Nazarete, v Káne, na Kalvárii pod krížom, a v turíčnom Večeradle, ale ostáva ňou až do skončenia vekov.

Ľudia na to často zabúdajú, no Panna Mária sa sama stará o to, aby deti, ktoré jej zveril Syn vo vrcholnej chvíli svojho pozemského života, vedeli o jej materskej láske, o jej prítomnosti a neprestajne sa tešili z jej ochrany. Ona sama túži prebývať medzi nami. Niet teda divu, že svet je posiaty jej zasvätenými svätyňami, ktoré boli vybudované na jej vyslovené želanie a že svoju prítomnosť v nich dosvedčuje neuveriteľnými divmi, znameniami a záplavou Božích darov, ktoré sprostredkúva.

Je to predovšetkým jej pomoc v boji proti Zlému. Stačí, aby sme si uvedomili, akú iniciatívu prejavuje Satan, náš Nepriateľ, čo a kto mu na tomto svete slúži. Mária pomáha, veď situácia, v ktorej sa ocitá Boží ľud dnes, je oveľa vážnejšia, ako bol nedostatok vína na svadbe v Káne, a predsa ani tam neostala ľahostajná voči tým, čo boli v núdzi. Pán nám vlastne na tomto prípade ukázal spôsob, ako Mária pomáha. Tá, ktorú si vybral za svoju matku, je veľmi

citlivá na potreby svojich ľudských detí

a rozoznáva „čas núdze“, prihovára sa za

tých, čo sa ocitajú v nebezpečenstve a neraz im aj dáva najavo, čo majú robiť A tak Božia Matka a Matka ľudí bedlí nad jednotlivcami, nad spoločenstvami, nad národmi i nad celým svetom. To je hlavný dôvod, prečo neraz mimoriadnym spôsobom vstupuje do dejín.

Ak je to tak, položil ktosi otázku: prečo sa v čase ohrozenia ľudstva neobracia priamo na mocných sveta a predstaviteľov Cirkvi, prečo si vyberá duše jednoduché, nevedomé, často deti? Aj tu sa ako v mnohých prípadoch môžeme len domnievať, že jej vstupy do ľudských dejín by nemali priamo zasahovať do svetového diania. Mária len ponúka možnosť hlbšieho pohľadu z hľadiska dejín i budúcnosti sveta. Upozorňuje na trvalo platné pravdy, ktoré treba rešpektovať a dôsledne sa ich pridŕžať a naznačuje podmienky, za akých môže Boh na jej príhovor poskytnúť svojmu ľudu mimoriadnu pomoc.

Ani Jonáš v Ninive nešiel priamo ku kráľovi a nepovedal mu, čo má robiť, aby Ninive nebolo zničené. Kráľ sa mohol nepohodlného proroka zbaviť, mohol ho umlčať. Bol to však múdry kráľ, preto ľudu vo svojej ríši prikázal kajať sa a sám im bol príkladom.

Podobne je to aj so vstupmi Márie do dejín ľudstva: Božia Matka si volá svojich poslov, bývajú to väčšinou duše jednoduché a až také nevedomé, že by si jej posolstvo sami nevedeli vymyslieť a neraz mu ani nerozumeli (spomeňme len to, ako sa

predstavila Bernadete v Lurdoch, či to, ako

sa fatimské deti domnievali, že „Russia“ je

nejaká zlá žena, ktorá sa má obrátiť). Vierohodnosť svojho posolstva neraz Božia Matka posilňuje mimoriadnymi udalosťami, akým bol slnečný zázrak vo Fatime, či čerstvé ruže v zimnom Mexiku.

Máriino posolstvo obsahuje spravidla tri požiadavky: obrátenie, pokánie a zasvätenie. Kým obrátenie v jej posolstvách sa týka jednotlivcov, pokánie a zasvätenie má aj zástupný charakter. Takým bola napríklad obeta jej Syna na kríži, ktorú priniesol za celé ľudstvo, či utrpenie a obete ľudí, ktorí prijali Spasiteľovu výzvu a spájajú svoje obety s obetou Ježiša. K tým, čo sa dobrovoľne obetovali, patria aj dve fatimské deti.

A čo zasvätenie? Zasvätenie sa Márii znamená viac, ako len uchýlenia sa pod jej ochranný materinský plášť, kde Zlý nemá prístup. Zasvätiť sa Panne Márii znamená celkom sa jej odovzdať a uznať, že sa stávame jej bezvýhradným vlastníctvom: Totus Tuus. To nám dáva istotu, že nás Mária nenechá napospas Nepriateľovi, ale súčasne nás zaväzuje, aby sme sa ako jej vlastníctvo aj správali. Na to by mali myslieť všetky matky a svoje deti by mali zasväcovať Panne Márii už pred narodením i po narodení, aby ich vytrhla z moci Zlého a ukryla pod svoj materinský plášť.

V nedávnej minulosti sme neraz boli svedkami snáh „očistiť“ našu zbožnosť od „prihlbokej“ mariánskej úcty, aby tým neutrpela úcta k jedinému a pravému Spasiteľovi, jej Synovi. A výsledok? Všade, kde ustupovala mariánska úcta, v ešte väčšej miere sa znižovala úcta k Ježišovi, predovšetkým v Eucharistii. Vďaka Jánovi Pavlovi II. za jeho lásku k Ježišovej Matke i za to, že neváhal nazvať ju Eucharistickou ženou.

Prežívame Mariánsky mesiac. Kedysi počas Loretánskych litánií katolícke chrámy počas tejto starobylej pobožnosti zvučali mohutným a radostným spevom. Dnes sa akosi z chrámov na svoju vlastnú škodu opäť vytrácame. Pohlcuje nás materiálny svet a možno aj „sloboda“, ktorú nám ponúka. Ak by sme predsa len chceli upevniť svoj vzťah k Panne Márii, možnosť nám ponúka aj najstaršie Mariánske pútnické miesto našej diecézy – Marianka, kde sa pravidelne konajú tzv. mesačné púte. Tá májová bude už 9. o tretej popoludní. Ten, kto chce pocítiť pravý pokoj v duši, môže ho nájsť práve tam, v Mariánskom údolí pod klenbou mohutných stromov, kde sa mesiac čo mesiac na modlitbu ruženca a na svätú omšu zhromažďujú verné Máriine deti. No aj v našom Blumentálskom chráme máme možnosť prežiť chvíle sústredenej modlitby pred obrazom našej Matky dobrej rady. Veď aj pri nej sa pred rokmi zastavovali veriaci, keď putovali do Marianky či do rakúskeho Mariazelu.

Pripravila X.D.

V príspevku sú state vybraté a preložené z úvodníka vo Světle 20/2007, ktorého autorom

je -iš-

Prenes sa, milý čitateľ, v duchu do hornej siene, v ktorej si bol v poslednom čase niekoľkokrát

Ježišovým hosťom. Pozýva ťa do nej aj v deň slávnosti Zoslania Ducha Svätého, kde sa v ten deň sústreďuje pozornosť neba i zeme. Už deväť dní sú tam zhromaždení apoštoli. Nemajú medzi sebou Ježiša, ale je tam jeho Matka (porov. Sk 1, 14). Ježiš im prikázal, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby čakali na Otcovo prisľúbenie (Sk 1, 4). Všetci teda čakali

na chvíľu, kedy sa naplní veľký Pánov prísľub.

Bol to čas tichého sústredenia a intenzívnej

modlitby za zatvorenými dverami. Dôvodom uzavretosti a odlúčenosti od okolitého sveta pôvodne bol strach pred židmi, ale táto dobrovoľná samota sa osvedčuje ako najlepšie prostredie na hlbokú duchovnú obnovu.

Aby si sa aj ty dobre pripravili na prijatie darov, ktoré ti Pán zošle, nasleduj Ježišovu družinu a na nejaký čas zatvor dvere pred všetkým, čo ťa denne zamestnáva, rozptyľuje a čím ťa zahŕňa okolitý svet. Keby sa ti zdalo, že také duchovné cvičenia nepotrebuješ, uvedom si, že sa do takej obnovujúcej samoty uchýlila aj Božia Matka, Panna Mária.

Prvé ovocie, ktoré môžeš získať, je dar jednomyseľnej modlitby (Sk 1, 14). Je to jednomyseľnosť tých, čo sa navzájom milujú. Takej spoločnej modlitbe Otec neodolá (porov. Jn 15, 16n).

Bolo to práve na tomto mieste, kde nás Ježiš večer pred svojím utrpením učil modliť

sa v jeho mene (Jn 14, 14; 15.16). A čo

znamená obracať sa na Otca v Ježišovom

mene? Znamená to stotožniť sa s ním, prosiť tak, ako prosil on, modliť sa celkom v zhode s ním. Rozhodujúca teda nie je tvoja túžba, tvoja záľuba či tvoje želanie, ale predovšetkým úplná zhoda a zjednotenie sa s jeho vôľou. Nemusíš sa však báť, že ťa to nejako obmedzí, že sa tvoje záujmy dostanú na vedľajšiu koľaj. Je to práve naopak. Pán tvoju modlitbu pozdvihne zo súkromnej roviny, aby jej dal prvoradý význam a pripojil ťa tak k svojej veľkňazskej modlitbe: aby všetci boli jedno (Jn 17, 23). Záleží mu na tom, aby sme sa navzájom milovali, takže, aby sme nevideli predovšetkým len seba a svoje súkromné záujmy, ale aby sme v jednomyseľnej modlitbe spolu s ním mysleli na naliehavé potreby všetkých, tak ako si to on želá.

Aby si sa naučil tak modliť, posiela ti najlepšiu učiteľku jednomyseľnej modlitby – Pannu Máriu. Ona sa dokonale zjednotila s Božou vôľou vo svojej pokornej modlitbe.

Pretože sa úplne odovzdala Bohu,

dostala plnosť darov Ducha nie na jej

osobné uspokojenie, ale v prospech celého ľudstva. Mohol tak urobiť veľké veci nielen v nej a pre ňu, ale pre všetky pokolenia, pre všetkých, čo sa ho boja. Mária sa tak stala nástrojom, aby sa rozpamätal na svoje milosrdenstvo, povýšil ponížených a hladných naplnil dobrotami (porov. Lk 1, 46 – 55).

Vstúp do jej školy, a popros, aby ťa naučila, ako sa máš dobre modliť. Účinnosť tvojej modlitby bude závisieť od tvojej veľkodušnosti. Nejde tu predsa len o teba. To množstvo darov Ducha Svätého, ktoré máš prijať, je súčasťou Božieho plánu, pretože má slúžiť z pokolenia na pokolenie tým, čo sa ho boja. Aby si nezhromažďoval len pre seba, modlil sa Ježiš aj za teba, aby si prinášal ovocie a tvoje ovocie, aby ostalo (porov. Jn 15, 16). Všetci tí, čo sú zhromaždení okolo jeho Matky, bezvýhradne súhlasia, aby sa im stalo podľa jeho slova, tak, ako súhlasila ona, keď prvýkrát prijala dary Ducha.

Náhle sa ozval hukot a naplnil celý dom. To je tá pravá chvíľa, aby si vzdal úctu celej Najsvätejšej Trojici – Otcovi, za nesmierny dar Ducha, Synovi za naplnenie sľubu i božskému Utešiteľovi, že prichádza, aby obnovil tvárnosť zeme.

Ten božský vietor naplnil hukotom nielen

dom, ale celé mesto. Je čas vyjsť von.

Predstav si, ak môžeš, tie veľké zástupy

zbožných židov zo všetkých národov, ktoré ta priviedol Duch, aby počuli ohlasovať radostnú zvesť. Nielen, že si ich pozval zo všetkých národov, ktoré ta prišli, ale postaral sa aj o to, aby všetci správne porozumeli slovu, ktoré bolo pre nich pripravené. Presne tak, ako to sľúbil Pán, keď odchádzal k Otcovi: A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: V mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk, a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im, na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.

Apoštoli si toho boli vedomí a s profesionálnou samozrejmosťou v pokornej službe rozdávali z prijatých darov, ktoré sa budú prenášať z pokolenia na pokolenie a Otec isto bude plniť o svoje sľuby z pokolenia na pokolenie.

Pán splní svoje sľuby. Prihovára sa za nás u Otca a Otec nám rozdeľuje dary svojho Ducha. Naďalej však platí Ježišova podmienka: pôsobí v tých, ktorí uverili.

Pane, na príhovor tvojej Matky rozmnož moju vieru, aby si mohol vo mne pôsobiť tak, aby som bol užitočný.

Brat Amadeus (Světlo 22/206).

Preložila X.D.