Rozhovor po roku

Pokračujeme v sérii rozhovorov pripravovaných v súvislosti s výmenou kňazov vo farnosti. Ich cieľom je nielen uspokojiť zvedavosť, ale predovšetkým priblížiť čitateľom osobnosť kňaza a uľahčiť im tak napríklad výber spovedníka, duchovného radcu, či pomôcť lepšie chápať jeho slovo v kázni... Rozhovory na rozlúčku, ako je aj tento, sú poďakovaním za spoluprácu, poobhliadnutím kňaza za časom prežitým v našom farskom spoločenstve i priestorom na jeho slovo veriacim. V tomto čísle sa rozlúčime s d. p. Andrejom Fordinálom, ktorý po odchode z Blumentálu pôsobí ako prefekt v kňazskom seminári.

– Boli to roky práce, no a ten v Blumentáli, bol rokom tvrdej práce, ale aj časom úžasných obohatení, získavania nových skúseností, ktoré pre mňa ako mladého kňaza boli veľmi dôležité. Obohatením bol predovšetkým život na fare. Bol to život rodiny. Už pri prvom kontakte som pocítil a vnímal, že na blumentálskej fare sú ľudia, ktorým ide o spoločnú vec, čo sa potom odrazilo aj v spolupráci a pri celkovom rozdeľovaní úloh a povinností. A práve toto bolo veľmi dôležité, lebo, hoci práce bolo veľa, vždy, keď som sa vracal na faru, išiel som s radosťou. Aj kňaz totiž potrebuje mať vedľa seba človeka, ktorý ho pochopí, vypočuje, poradí, pomôže. Takýto bol pán farár, ale aj Peter Cibira, s ktorými som prežil nádherný rok. Vždy sme sa dokázali podržať, pomôcť si, aj si oddýchnuť a potom ísť ďalej za spoločným cieľom.

– Bolo pre mňa smutné, že sa končí krásny rok v spoločnom tandeme dvoch kaplánov, i ťažké, lebo som videl, čo táto úloha v Blumentáli zahŕňa, aj preto, že som vedel, že Peter Cibira je osobnosť a videl som, čo všetko zvládal, i to, že neraz robil na hranici svojich fyzických možností. Po jeho odchode prišlo však dosť pokojné obdobie prázdnin, pretože sme dostali na letné mesiace posilu. Bol tu diakon Štefan Novanský i kňaz Juraj Vittek, takže som sa mohol postupne venovať novej úlohe. No naraz sa všetko zmenilo...

– V prvé dni mi to pripadalo ako sen. Pýtal som sa: prečo práve ja, prečo nie niekto starší, skúsenejší. Uvedomoval som si, že to bude náročná práca, ktorá si vyžaduje veľa tvrdej driny predovšetkým na sebe, veľa štúdia. Teraz si zvykám a hľadám si tam svoje miesto. Uvedomujem si, že Pán Boh nerobí náhody. Usilujem sa využívať aj skúsenosti z Blumentálu. Chlapci sa pýtajú. ako je to v pastorácii, a hoci po troch rokoch prežitých v dvoch farnostiach nemám až tak veľa skúseností, práve tie z Blumentálu mi pomáhajú odpovedať bohoslovcom na otázky o živote a práci kňaza. Bohoslovci totiž počas štúdia majú možnosť načerpať veľmi veľa teoretických poznatkov, s praxou sa však stretajú menej. A tak som rád že im pri osobných rozhovoroch môžem sprostredkovať svoje skúsenosti.

– Prefekt sa má starať o zachovávanie poriadku v seminári, má dohliadať na to, aby bohoslovci riadne študovali, užitočne využívali čas, upozorniť ich, ak by azda niečo nebolo v súlade s poriadkom seminára a má byť, ako povedal otec arcibiskup, príkladom pre bohoslovcov. Pri formovaní budúcich kňazov pôsobí aj špirituál, ktorý sa stará skôr o vnútorné fórum, teda o spovedanie, duchovné rozhovory..., kým prefekt má dbať predovšetkým na vonkajšie fórum. Okrem už spomenutého aj o poriadok v izbách, správanie na verejnosti, dodržiavanie denného režimu, lebo každý adept kňazstva by si mal vštepiť do srdca, že dôležitý je aj vonkajší režim a že v kňazskom živote je nevyhnutné zachovávať určitý poriadok. Tých šesť rokov je aj na to, aby si toto všetko mladý muž, ktorý sa rozhodne pre kňazskú službu osvojil a aby si uvedomil, že treba aj študovať, čítať, mať čas na modlitbu, na rozjímanie, na adoráciu... To všetko zahŕňa život v seminári. Hovorí sa, že z toho, čo bohoslovci získajú v seminári, budú roky žiť ako kňazi.

Mojou úlohou teda bude pre toto všetko ich motivovať. Sám som mladý a viem, že mladí majú tendenciu všetko, čo sa musí, brať skôr ako čosi, čo je proti nim, preto našou úlohou je presvedčiť ich, že tieto veci nie sú nanútené, že sú v ich prospech a že my všetci, ktorí dbáme o ich dodržiavanie, robíme to preto, aby z nich vyrástli osobnosti. Mimochodom, v kňazskom seminári zastávajú funkciu špirituála dvaja bývalí blumentálski kapláni – ThLic. Marián Dragúň a môj predchodca v Blumentáli, Dušan Berta, ktorý prišiel do seminára v rovnakom čase ako ja.

– V seminári sú ešte bohoslovci, s ktorými sme tam prežívali určité roky štúdia. Oni mali tendenciu brať nás s Dušanom Bertom skôr ako priateľov. V podstate to nie je zlé, no hoci sme tam pre nich, z rozhodnutia otca arcibiskupa sme už v inej pozícii, už nie sme len priatelia, sme aj predstavení. Tí mladší nás prijímajú jednoznačne ako predstavených, no zároveň sú radi, že sme mladí. Dobré je, že mám na starosti „druhákov “a „tretiakov“, ktorí prišli do seminára až po našej vysviacke..

– Tých pozitív bolo veľa. Najviac ma prekvapila a potešila duchovná úroveň blumentálskych veriacich. Myslím si, že o tom hovorili aj noví páni kapláni. Systém práce a snaha ponúkať duchovné ovocie poctivej práce dáva ľuďom možnosť načerpať, čo sa odráža na živote farnosti i jednotlivcov. Osobný kontakt s ľuďmi, najmä v spovednici, ma presviedčal, že je tu dosť takých, čo na sebe systematicky pracujú. Od nich som sa aj ja veľa učil. Boli pre mňa úžasným obohatením. Páčila sa mi aj spätná väzba ľudí.. Neraz mi zatelefonovali, alebo si ma našli, aby mi povedali, čo ich v mojej kázni povzbudilo, žiadali vysvetlenie niektorých myšlienok a povedali mi aj to, čo sa im nepáčilo. Tak mi pomáhali na sebe pracovať, duchovne sa povzbudiť i zamyslieť. Mladý kňaz potrebuje aj takýto úprimný vzťah zo strany veriacich a som zaň vďačný. Slovo „ďakujem“, bolo pre mňa chvíľou radosti a povzbudenia, posilnením vedomia, že nie som tam zbytočne, že môžem veriacim dávať kúsok zo seba, zo svojho srdca. Veď bez vedomia, že ma ľudia prijímajú, by sa mi práca zdala zbytočnou. Veľmi ma povzbudila skutočnosť, že sa nájdu ľudia ochotní nezištne pracovať v rozličných aktivitách v prospech farnosti, farského spoločenstva či samého kostola.

l To bolo to dobré, no naši čitatelia iste prijmú aj Váš pohľad na to, čo Vám nerobilo radosť.

– Áno, všade, kde žijú ľudia, robia sa aj chyby. Čo som vnímal ako určité negatívum, bolo akési sebavedomie, možno prílišná hrdosť na to, že: „My sme z Blumentálu”, akoby to znamenalo, „sme čosi viac“, a to nie je dobré. S tým súvisí azda aj až priveľká kritickosť k iným, neraz i ku kňazom. Spomenul som, že s vďačnosťou prijímam aj kritiku, no zažil som aj slová povedané v duchu: „Čo vy viete, my sme profesionáli..., my už máme čosi za sebou...“, akoby tí, čo ich vyslovili, zabudli, že človek má svoje kresťanstvo prežívať v pokore, v bázni a vo vďačnosti voči Bohu. Tam, kde chýba pokora a vďačnosť, chýba srdce, a to neprospieva ani Blumentálu ako spoločenstvu. Keď som spomenul ochotu pracovať pre farské spoločenstvo, ako negatívum musím spomenúť, že tých, čo takto pracujú je na takú farnosť primálo.

– To je boľavá otázka. Myslím si, že je to problém veľkých mestských kostolov. Priblížiť sa deťom, keď kňaz nemá s nimi osobný kontakt a stretá ich len pri svätej omši, je ťažké. Občas sme išli aj na výlet, zašportovať si..., no to je málo. Oslovoval som chlapcov a pozýval som ich miništrovať... Možno je to trochu aj chyba rodičov. Neraz som dostal odpoveď, že chodia k saleziánom, kde majú väčšie možnosti, no boli aj deti, ktoré s vierou prichádzali do styku len na hodinách náboženstva, pretože doma sa viera nežila, lebo rodičia boli vlažní vo viere. V takýchto prípadoch by možno pomohla aj intenzívnejšia spolupráca s katechétmi, ktorí sú s deťmi v kontakte na hodinách náboženstva, keby si našli čas a vzali napríklad svoje triedy v nedeľu spoločne na svätú omšu. Možno, ak to deti raz-, dvakrát zažijú, prídu aj sami, alebo sa účasti na omši budú domáhať aj doma. Veď vyučovanie náboženstva to nie sú len vedomosti, to je aj cesta ku Kristovi, a tá sa bez kontaktu s ním vo svätej omši a v Eucharistii nedá nájsť. Nemali by sme sa v zápase o budúce generácie veriacich spoliehať len na Božiu pomoc. Všetci sa máme usilovať, predovšetkým vo vlastnej rodine, a keď nemáme inú možnosť, tak modlitbou.

– Neraz som ako argument, prečo je to tak, počul, že naša viera nie je dosť autentická, že nežijeme tak, ako sa na kresťanov katolíkov patrí. Záleží teda na nás, kňazoch i veriacich, aby sme dokázali nielen hlásať krásne idey, ale podľa nich aj žiť. Aby sme vytvárali dobré medziľudské vzťahy, ktoré neraz chýbajú aj v kostoloch. A je to možno aj náročnosť nášho náboženstva. Mladý človek je náchylný vyberať si to, čo je ľahšie, jednoduchšie a navonok možno príťažlivejšie... Kresťanstvo je náročné, ale jeho náročnosť je jednoznačne na prospech človeka, a to nielen z pohľadu večnosti, ale už tu na zemi mu pomáha vyzrievať, stať sa osobnosťou. Kto to nepochopí a berie vieru len ako niečo nadiktované, nanútené, ten si, žiaľ, volí tú naoko ľahšiu a schodnejšiu cestu.

– Predovšetkým sa chcem poďakovať za krásne chvíle prežité medzi nimi, na ktoré asi nikdy nezabudnem a ktoré už asi nikde inde neprežijem. Poďakovať sa chcem samozrejme aj pánu farárovi a všetkým, s ktorými som spolupracoval. Chcem aj poprosiť, aby ste na mňa nezabudli a podporili ma modlitbou, lebo pri práci, ktorou ma poveril otec arcibiskup, budem modlitbu veľmi potrebovať. Ak totiž človek nemá, nemôže dávať. A kňaz veľa získava aj prostredníctvom tých, čo na neho myslia v modlitbe a obetujú sa za neho.