Táto
naša recenzia akoby nadväzovala na marcovú ponuku knihy o vedeckom i
duchovnom svete karmelitánskej svätice Edity Steinovej. Bude hovoriť o
duchovných základoch Karmelu, ako ich chápala a praktizovala sv. Terézia od
dieťaťa Ježiš a sv. Ján z Kríža. Kniha od poľského karmelitána Mariana
Zawadu: Karmelitánska meditácia vyšla vo vydavateľstve Lúč.
Charizmou karmelitánov je hlboké ponorenie sa do Boha v jednoduchosti, bez strachu, bez ohľadu na svoju malosť a hriešnosť. Práve ľudská slabosť je akoby odrazovým mostom, jediným spoľahlivým základom, z ktorého možno priamočiaro vystúpiť až k Bohu. Bez špekulovania, bez pochybností, bez zvažovania svojich predností a nedostatkov. Zdôrazňuje vnútornú modlitbu. Pre karmelitánov je Boh radosť sama v sebe. Sv. Terézii od Ježiša bol cudzí komplikovaný vzťah k Bohu. Podľa nej je rozhovor s Bohom niečím prirodzeným. Modlitba teda musí byť slobodná. Vtedy je láskyplná a spĺňa aj ostatné kritériá vrúcneho vzťahu k tomu, ku ktorému sa blížime s bázňou, ale bez strachu. Treba mať však na pamäti skutočnosť, ktorú by sme parafrázovaním mohli vyjadriť slovami: aký život, taká modlitba. Ak stredobodom nášho života bude Boh, a nie my sami, stane sa aj stredobodom našej modlitby.
Schéma karmelitánskej meditácie, ako ju podáva autor, vznikla v priebehu postupného dozrievania karmelitánskej duchovnosti. Základom je dostať sa do takej pozície, kde existuje iba Boh a nič iné. Nie Boh, ktorý nám je vzdialený, lež Boh veľmi blízky. Priam hmatateľne blízky. No táto kapitola dáva odpoveď aj na situáciu, keď napriek našej snahe Božiu prítomnosť nepociťujeme.
Vo vlastnom rozjímaní – v meditácii – má ísť o poznávanie Božej vôle, Božej múdrosti v prečítaných textoch, alebo aj v udalostiach, ktoré sa nás priamo dotýkajú. Autor uvádza niekoľko druhov meditácie, o ktorých sme možno ešte ani nepočuli, napríklad ďakovná meditácia, meditácia obetovania a pod.
Zaujímavé sú psychologické aspekty modlitby, kde sa opäť zdôrazňujú dva základné atribúty, a to: že milosť stavia na prirodzenosti a že meditácia sa nezameriava na človeka, ale na Boha. Dôležitým činiteľom pri meditácii nie je len cit, ale aj rozum, ktorý musí byť v činnosti. Ním vnikáme do oblasti poznávania, hľadania pravdy a rozoznávania dobra a zla. Modlitba a meditácia by nás postupne mali privádzať k náročnejšiemu spôsobu života.
Na konci knihy si autor kladie otázku o potrebe meditácie. Meditačné motívy, napríklad vytvorenie nového citového sveta, dosiahnutie pokoja alebo vlády nad sebou, rozvíjanie osobnosti a pod., pokladá autor za „naturalizovanie modlitby“. Nič z toho nemá mať pre nás väčšiu cenu ako Boh. Zaujať nás musí len on sám, bez ohľadu na „vedľajšie účinky“, akými sú vypočutie našich prosieb, cvičenie sa v zbožnosti... Ale ani ponorenie sa do večnej Pravdy nie je samoúčelné, má mať pokračovanie v každodennom živote. -ba-