Predstavujeme nového kňaza farnosti

Na slovo vitajte vo farnosti je azda prineskoro, veď v čase tohto rozhovoru uplynuli od príchodu pána kaplána Patrika Adama už vyše tri týždne. Naše vitajte vyslovujeme teda v mene čitateľov farského časopisu a zároveň ním prizývame nového pána kaplána na spoluprácu.

l Tak ako Vašich predchodcov ani Vás, dôstojný pán, neobíde otázka, ktorá vari najviac zaujíma našich čitateľov: Čo nám poviete o sebe?

Pochádzam z Hronských Kľačian. Je to dedina asi s dvomi tisícmi obyvateľov pri Leviciach. Mám dvoch súrodencov, sestru a brata. Do gymnázia som chodil v Leviciach a po maturite som nastúpil na Elektrotechnickú fakultu Technickej Univerzity v Bratislave. To štúdium ma nenapĺňalo, a tak som zo školy odišiel. O rok som si podal prihlášku na Teologickú fakultu a do seminára. Nedá sa povedať, že moje povolanie sa začalo až potom, keď som sa rozhodol pre tento krok. Volanie bolo aj skôr, ja som však mal iné predstavy o živote. Nemôžem povedať presne, kedy som sa rozhodol odpovedať na Božie volanie. Neviem, kedy moja odpoveď prišla, no tak, ako sú v náboženstve tajomstvá (bez tajomstiev by náboženstvo nebolo náboženstvom), aj moje povolanie je tajomstvom. Som rád, že ho mám.

l Kedy ste prijali kňazské svätenie a kde ste doteraz ako kňaz pôsobili?

– Vysvätený som bol v roku 1998 a mojím prvým kaplánskym miestom boli Jacovce. Hovorí sa, že prvá kaplánka je láskou na celý život, a aj v mojom prípade sa to potvrdilo. Cítil som sa tam veľmi dobre, možno nielen preto, že pochádzam z dedinského prostredia a Jacovce sú dedina, ale aj preto, že mentalita tamojších ľudí je veľmi blízka mentalite ľudí u nás doma. S pánom farárom sme vykonávali pastoráciu v štyroch dedinách. Tam som sa „oťukával“, učil som sa myslieť ako kňaz, plniť svoje povinnosti. Rád sa ta vraciam navštíviť pána farára i priateľov.

Po roku som sa stal kaplánom v Nových Zámkoch. Na fare sme boli traja, pán farár, ja, ako slovenský kaplán, a maďarský kaplán. Okrem toho tam pôsobia aj dvaja františkáni. Bola to pre mňa nová skúsenosť. Po prvýkrát mesto a dvojjazyčné prostredie. Rozdiel oproti Jacovciam bol v mentalite ľudí i v bezprostrednosti styku s veriacimi. V Nových Zámkoch, ako to býva v meste, bolo treba sedieť aj v kancelárii a „úradovať“. Aj na toto svoje pôsobisko rád spomínam. Bol tam vynikajúci pán farár Ďurčo (brat Václava Ďurču, kňaza, ktorý pochádza z blumentálskej farnosti) a veľmi sme si rozumeli.

l A čo Blumentál, čo ste vedeli o našej farnosti a s akými pocitmi ste prichádzali?

– Čo som vedel? Že je to jedna z najväčších farností a že je tu ťažká pastorácia. Neviem, čím som si zaslúžil dostať sa sem. Sú prázdniny, čas dovoleniek, ktorý iste nie je charakteristický pre prácu v tejto farnosti. Teraz je nás tu viac mladých kňazov, je tu diakon, ktorý chodí pochovávať, neučí sa v školách, neprebieha katechéza dospelých, nepociťujem teda ten obávaný časový stres... A tak čakám, čo bude. Nie je ľahké nastúpiť po vdp. Cibirovi a po tom, ako to tu zanechal. Ľudia naňho s vďakou spomínajú. Cítim rešpekt.

l Je niečo, čo Vás v Blumentáli prekvapilo?

– Prekvapila ma zbožnosť, lepšie povedané náboženské cítenie tých, čo prichádzajú do kostola. Pri svätej omši sú pozorní, dominantná časť prítomných ide na sväté prijímanie, je tu množstvo tých, čo prichádzajú na spoveď (zažil som to pred prvým piatkom, keď som prišiel). Prekvapila ma aj pripravenosť veriacich na spoveď. To množstvo spovedajúcich sa možno ovplyvňuje aj poloha kostola, ale aj skutočnosť, že tu nájdu kňaza v spovednici ráno i v podvečer, teda na ceste do práce i z práce. Milé bolo prijatie a priateľské vzťahy na fare, ale tie by mali byť také na každej fare.

l Nedá mi nevrátiť sa k Vašej kázni na sviatok sv. Tomáša apoštola. Povedali ste, že Tomáš sa potreboval dotknúť Ježišových rán a že dnešný človek netúži dotýkať sa Ježiša. Naozaj si myslíte, že ľudia sa dnes nechcú dotknúť Ježiša?

– Nemožno to globalizovať, no musíme si uvedomiť, že Cirkev je mystické telo Krista... Neraz som sa stretol s tým, že človek príde do farskej kancelárie a žiada si krst dieťaťa, žiada si prvé sväté prijímanie, žiada si, aby jeho dieťa išlo na birmovku, chce mať sobáš v katolíckom kostole a nakoniec aj katolícky pohreb. Často to vyznieva ako samoobsluha. „Ja zaplatím a vy mi to urobte, len odo mňa veľa nechcite.“ Človek sa nechce hlbšie dotknúť tajomstva, o ktoré žiada. Nechce sa dotknúť Kristových rán. A práve z prebodnutého boku Krista, z jeho Srdca vyšli sviatosti Cirkvi. Tomáš sa tých rán dotkol a pochopil podstatu. No dnešný človek akoby nechcel vidieť za vonkajší obrad sviatostí, stačí mu obal, nechce vidieť tajomstvo, ktoré je za ním. Ale cez sviatosti nám plynú toľké milosti! Napríklad sväté prijímanie je milosť sama... môžem prijať sviatostného Krista, ktorý ma posilňuje. Mnohí dnes nechcú až tak blízko poznať Ježiša. Možno je to dané výchovou či skôr „nevýchovou“ a trošku aj sekularizáciou dnešných čias. Vytráca sa tajomstvo. Stojíme na vratkých nohách, lebo poznáme, ale prestávame veriť.

l Možno už veľakrát vyslovená otázka: je to len tých štyridsať rokov odkresťančovania alebo aj až bezuzdná sloboda súčasnosti?

– Aj, aj. Tých štyridsať rokov nezanechalo stopy na niektorých ľuďoch. Sú to tí, čo dnes patria už do staršej generácie. Mnohí sa nedali zmanipulovať a zostali veriacimi, no chýba nám generácia štyridsiatnikov, tých, čo prechádzali školami v časoch náboženského útlaku a z rozličných dôvodov im bola odopretá náboženská výchova. Dnes sú medzi veriacimi dominantné dve skupiny: vyše šesťdesiatroční a mladší ako tridsaťroční. Tá druhá to sú tí, čo využili ponuku vyučovania náboženstva či prípravu vo farnostiach na prijatie sviatostí hneď po zmene systému, a je to trošku vidieť. A čo sa týka súčasného sveta? Toľko informácií, čo človek dostáva dnes, nedostával nikdy predtým. Problémom je, že vo svojej ľudskej slabosti či nerozhodnosti prijímame všetko. Nevieme si vybrať, neselektujeme, čo nám môže uškodiť a čo sa nezhoduje s našou vierou a morálkou. To ovplyvňuje mnohých. Najmä, ak nechávame na seba pôsobiť veci hraničiace s hriechom, so zlom, a zabúdame na sviatostný kontakt s Bohom, s Cirkvou. Tam, kde odchádzame z pozícií viery, tam Zlý zasieva kúkoľ.

l Vidíte možnosť osloviť aj túto strednú generáciu?

– Určite, i keď to možno nebudú masové obrátenia. Na zrelých rodičov možno vplývať aj cez deti. Môžeme pre nich robiť osobitnú pastoráciu, veď iste nie sú všetci neveriaci. Možno kontakt s Bohom obmedzili len na sviatky a my musíme hľadať priestor, ako ich osloviť. Nedá sa to však len cez kňazov. Práve tu je veľké pole pôsobnosti pre laikov, pomôcť by mohli katolícke spolky, združenia, kluby.

Nedávno som čítal knihu od A. Grűna, ktorú napísal pre mužov. Hovorí v nej, že vo veku štyridsiatich rokov prichádza čas, keď si človek musí uvedomiť, že by sa už mal usadiť. Nie len ľudsky, ale názorovo. Aj Izraeliti putovali štyridsať rokov cez púšť, hľadali spôsob života, miesto, kde by sa usadili, kryštalizovali sa ich názory vrátane náboženských. Štyridsaťročný muž by už mal mať názory vyhranené, aj náboženské. Mal by selektovať... Poznal som kňaza, ktorý slúžil sväté omše pre starších, mali veľkú silu, lebo tam chodili práve tí, ktorým boli určené.

l Ľudia, ktorí možno z existenčných dôvodov nechodili do kostola sa neraz ostýchajú vojsť...

– Bránia im ľudské ohľady. Tu však má ísť o čosi iné. Nie vzťah medzi tými, čo chodia a čo nechodili do kostola, ale vzťah ja a Boh! Svätá omša je viac ako len zhromaždenie veriacich. Je to predovšetkým spoločenstvo medzi človekom a Bohom. Koná sa tu obeta, kde liturgom je človek, ale obetu prináša Kristus, ktorý nás vykúpil. Je to stála komunikácia. Ja prichádzam na svätú omšu, ja počúvam Božie slovo, ja prosím, aby Pán prijal obetu, ja sám niečo obetujem, ja sa posilňujem Eucharistiou, ja prijímam milosti a požehnanie od Boha. Je to môj vzťah k Bohu. Nikto iný to za mňa neurobí.

Keď takto konajú všetci, keď sa takto správa každý, kto prišiel na svätú omšu, vytvárame jedno zhromaždenie, jeden Boží ľud. Potom mi už nemôže vadiť, čo bolo, akí sme boli. Možno ten, kto sa po rokoch vráti a nájde si miesto medzi veriacimi, prerazí stenu ľudského ohľadu a niekoho osloví. Takýto návrat je odpoveďou Bohu na jeho volanie. Toho, kto sa vracia, by sme preto mali s láskou prijať tak, ako prijal otec márnotratného syna.

l Dôstojný pán Cibira v rozlúčkovom rozhovore povedal, že prichádzal s tým, že chcel mať jednoducho ľudí rád. S čím prichádzate Vy?

Chcem budovať pokoj v medziľudských vzťahoch, nachádzať spoločnú reč. Myslím si, že je to dar, dedičstvo, ktoré sme dostali od Pána Ježiša: Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam... My tu na Slovensku sme rozhádaní, stačí sa len pozrieť okolo seba, ako málo si rozumieme, ako málo chápeme iných, ako hneď odsudzujeme, nevieme odpustiť... Musíme sa pýtať, kde je ten Kristov pokoj? Čo sme to s ním urobili? Chcel by som pomôcť ľuďom hľadať pokoj, vyprosovať ho od Pána a prežívať ho v medziľudských vzťahoch. To je moje krédo, o to som sa usiloval v Nových Zámkoch a o to sa budem usilovať aj tu.