V jednom z predchádzajúcich čísiel sme sľúbili, že sa vrátime k pútnickému miestu La Salette, aby sme našim mariánskym ctiteľom priblížili jedno z posvätných miest mariánskej úcty. Medzi veriacimi u nás je totiž toto miesto menej známe ako Lurdy či Fatima, no posolstvo, ktoré svetu ponúka, je nesmierne dôležité a aktuálne aj v súčasnosti. Veľmi ma oslovilo.
La Salette je malá dedinka v čarokrásnom prostredí francúzskych Álp v diecéze Grenoble. Nachádza sa ďaleko od ruchu miest a dopravného spojenia v nadmorskej výške cca 1 800 m. Dedinka ako stovky iných vo Francúzsku, a predsa známa v celom katolíckom svete. Preslávila sa 19. septembra 1846. V ten deň sa na horských pastvinách stretli s krásnou Paňou dvaja pastierikovia - štrnásťročná Melánia a jedenásťročný Maxim. Najprv videli žiaru v tvare gule. Z nej sa postupne vynárala postava. Keď ju zbadali, sedela s hlavou v dlaniach a plakala. Zavolala deti, aby podišli bližšie. Dlho sa s nimi zhovárala a potom sa vzdialila vznášajúc sa v jasnom svetle. Od toho dňa zástupy ľudí prichádzajú navštíviť „plačúcu“ Pannu Máriu - Zmieriteľku hriešnikov, ktorú si uctievajú v tamojšej bazilike.
Podľa slov detí im krásna Pani prišla povedať, že dlho prosí za nich svojho Syna a že už nevládze dlhšie zadržať jeho trestajúcu ruku, ktorá je veľmi mocná a ťažká! Hovorila, že ľudia znesväcujú nedeľu, že v lete na svätú omšu chodí len niekoľko starých žien, kým ostatní celé leto v nedeľu pracujú. V zime, keď nemajú čo robiť, prichádzajú síce viacerí, no niektorí len preto, aby sa vysmievali z náboženstva. Hovorila aj o tom, ako ľudia nedodržiavajú Veľký pôst, ako „furmani“ hrešia, preklínajú, neúctivo vyslovujú meno jej Syna... Povedala, že ak vyjde úroda navnivoč, bude to ich vina.
Krásna Pani tak predpovedala zničenie úrody zasiateho obilia, hovorila o veľkom hlade, o úmrtí detí, o skaze orechov a hrozna. Deťom odovzdala tajomstvo a vyzvala ich, aby sa modlili, dobre modlili ráno i večer...
Jej slová o skaze obilia neskôr poslúžili ako dôkaz, že deti hovoria pravdu. Posolstvo sa končilo tým, že ho majú ohlásiť všetkému ľudu.
Potom krásna Pani kráčala smerom k úbočiu, z ktorého predtým Melánia a Maxim zbehli. Deti ustúpili, aby mohla prejsť. Keď prekročila potôčik zopakovala poslednú výzvu a stúpala chodníčkom a ony kráčali za ňou. Keď vyšla hore, vzniesla sa do výšky asi 1,5 m, pozrela k nebu, potom na zem a obrátená tvárou k juhovýchodu celá vo svetle pomaly mizla. Deti nechápali, s kým sa stretli. Už na druhý deň začali ľudia vystupovať na „svätú“ horu. Veľká zvesť sa šírila na všetky strany.
O päť rokov 19. septembra 1851 sídelný biskup diecézy Grenoble Philibert de Bruillard vydal oficiálny dekrét. Časť z neho znie: Usudzujeme, že zjavenie Najsvätejšej Panny dvom pastierom dňa 19.septembra 1846 na jednej hore v Alpách vo farnosti La Salette v dekanáte Corps má všetky znaky pravdivosti, fakty sú zdôvodnené a veriaci ho môžu prijať ako hodnoverné.
20. augusta 1879 bol na mieste zjavenia konsekrovaný kostol, ktorý je obdarovaný titulom bazilika. Skupina kňazov tu neskôr vytvorila rehoľu Misionárov Božej Matky z La Salette, ktorá sa dodnes o pútnické miesto stará. Dnes mnohí pútnici prichádzajú na toto ozaj úchvatné miesto a všetci sa zhodujú v tom, že je to rozprávková krajina. Neprichádzajú však aby obdivovali kraj, ale aby si pripomenuli odkaz Božej Matky, zamysleli sa nad ním, konali pokánie a urobili si predsavzatia. Každému veriacemu by som doprial zažiť atmosféru, ktorá vládne v La Salette... pokoj, zvláštna prítomnosť Božia i Panny Márie... Je to zážitok na celý život. Rád sa k nemu budem vracať.
A aké je posolstvo z La Salette pre nás? O jeho aktuálnosti azda nabudúce.
Ľudovít Malý