Kam sa podel človek?

Iste nie som sám, kto vyslovuje túto otázku v čoraz väčšej naliehavosti, takmer v bytostnej potrebe, ktorá sa stáva trýzňou bezmocnosti, lebo neviditeľná moc meniaca ľudské srdce na srdce bez súcitu, je v silnej ofenzíve. Veď je to len niekoľko rokov, ale neutíchajúci príboj nových a prekvapujúcich vĺn zla nám vyráža dych, a my sa ako nechápavé deti nerozumejúce svetu dospelých pýtame, o čom sa to stále hovorí. Rozhovory a vyhlásenia múdrych, mocných, reči politikov, komisárov, boháčov... Ide vraj o človeka, o jeho budúcnosť, slobodu, rešpektovanie osobných práv, o zachovanie výdobytkov demokracie. Úžasné slová, vznešené vízie, veľké plány, ktorým však deti nerozumejú, no jedno postrehnúť môžu: Boh sa vytráca zo slovníka. Čo najdôslednejšie. Dokonalá náboženská sterilita obsadzuje postupne všetky kľúčové body ľudského rozhodovania. Ruka v ruke s tým sa objavujú fenomény mentality „vykrádačov hrobiek“, pre ktorých už nič nie je posvätné. Svet okolo nás sa mení veľmi rýchlo. Ide o svet vzťahov, tam, kde sa ľudia stretávajú, kontaktujú, tam kde tečú finančné zdroje, kde sa tuší bohatstvo. Akoby sa všetko scvrklo na jedno jediné kritérium: čo z toho mám? Mierou vzťahov sa stala miera materiálneho a politického zisku. Človek bez vena zostáva sám! Už nie je zaujímavý, aspoň pre určité kruhy. Niet času na obyčajný ľudský kontakt, lebo čas sú peniaze. Starí priatelia sa už neschádzajú. Možno, že zaľúbenci ešte vedia zabudnúť a rozšafne plytvajú hodinami, ale len do času, pretože aj láska sa pomaly stáva obchodom. Kam sa podel človek? - derie sa nanovo z hĺbky duše ako výkrik, ktorý si žiada odpoveď. Bolo tu už v minulosti niečo také, alebo je to úplne nová situácia, v ktorej sa ocitol súčasník? Domnievam sa, že to nie je až taká nová situácia, no jeden ľudský život asi nestačí na to, aby sme si to odskúšali. Skutočnosťou však zostáva, že je to čas prelomový, ktorý poskytuje staronovú skúsenosť, totiž ako je to, keď sa s Bohom prestane rátať. Prestalo byť akosi módne, aby jeho existenciu niekto popieral. Žijeme však tak, akoby ho vôbec nebolo, a to je oveľa horšie. Uvedomme si, že u nás tomuto bezbrehému a takmer nekontrolovateľnému náporu komercionalizácie života s využitím tých najnižších pudov predchádzala 40-ročná predpríprava ateizácie verejného i osobného života. Sú jednotlivci, ktorých očistila, vytríbila a zocelila. Ale väčšina strednej generácie a mladých ľudí nesie na sebe boľavú stigmu nanútenej lži a odcudzujúcich predsudkov, ktoré robia človeka manipulovateľným a zneužiteľným.

Netrpezlivosť, závisť, chamtivosť, stúpajúca tvrdosť až necitlivosť, agresivita a brutalita charakterizujú klímu takejto spoločnosti. Čoraz vyšší počet goríl osobnej ochranky zabezpečujúci neistý pokoj boháčov vyvažuje čoraz vyšší počet zlodejov a zlodejíkov, ktorí poškodzujú poctivých a pracovitých ľudí. Napätie narastá, a aby dráma bola úplná, alkohol a obchod s drogami dokonávajú dielo skazy práve na tých najmladších a najbezbrannejších.

Účelová propaganda v mene oslobodenia človeka spod diktátu svedomia sformovaného evanjeliom hovorí o právach ženy, no v skutočnosti ju degraduje a otravuje život priamo v jeho prameni. Nežiaduce materstvo sa stalo agresívnou diagnózou, ktorú treba čím skôr eliminovať. Namiesto podpory v krízovej situácii a vo výchove k obetavej láske sa kvalifikovane asistuje pri najkrutejšom čine, aký si žena môže voči životu dovoliť. A potom na spochybnenie života, ktorý už prestal hýriť farbami, nie je ďaleko.

Posadnutie leskom zlata jedných a prehlbujúca sa sociálna neistota druhých rozdelila ľudí na čiernych a bielych, dobrých a zlých bez ochoty hlbšie sa zamýšľať nad súvislosťami, ktoré by priniesli objektívnejšie videnie i riešenie. No práve o to ide! Lebo každá krízová situácia, každé spochybňovanie tradičných hodnôt si žiada ich nové objavenie a potvrdenie.

Všetko so všetkým nejako súvisí, a tak unavení a prácou zaujatí rodičia zabúdajúc na to, že dieťa potrebuje predovšetkým lásku, zisťujú, že už nemajú deti. Stoja zoči voči osobnosti, ktorú vyprodukovalo prostredie, na ktorom sa podieľali absenciou svojej lásky. Egoista, pred ktorým sa otvára zložitá budúcnosť. Lebo človek sa môže stať človekom iba vtedy, ak je opravdivo milovaný.

Takúto priam vzorovú analýzu seba, svojho úradu i času nám ponúka Gregor Veľký (+604), prelomový pápež európskeho staroveku a stredoveku. Sťahovanie národov pomaly doznieva, na európskom kontinente sa premiešavajú kultúry a pápež zaujatý gigantickými úlohami vyznáva: „Dali sme sa strhnúť vonkajšími činnosťami... Zaujatí svetskými starosťami, stávame sa tým necitlivejšími vnútri, čím aktívnejšie sa prejavujeme navonok“. Tým nechceme tvrdiť, že veľký pápež nežil s Bohom, že o neho neopieral svoju službu. On jednoducho konštatuje odstredivú silu zaujatosti problémami tejto zeme, ktorá je škodlivá a treba sa s ňou razantne vysporiadať. Takto teda usudzuje Gregor. Treba sa pevne primknúť ku Kristovi, aby sme zasa správne videli a rozhodovali. Vždy je tu nádej, že zvládneme situáciu. No nebude to lacný recept. Je to náročná nádej. Svetu sa sprostredkuje nádej cez duchovnú obnovu tých, čo Kristovi bez zvyšku uverili. Z ich obnovy života, obnovy srdca, novej kvality, ktorá sa prezentuje mocou Kristovej lásky. Ničím iným. Svet nemá alternatívu.

Veľký prorok našich čias, ktorým určite je súčasný pápež Ján Pavol II., nám to počas celého svojho pontifikátu pripomína. Človek bez Boha blúdi, je stratený a svoju vlastnú dôstojnosť a slobodu môže nájsť jedine v Bohu. O jeho úlohe a poslaní pre naše časy sa pápežský nuncius arcibiskup Henryk Józef Nowacki pred niekoľkými dňami vyjadril takto: „ Romano Guardini povedal, že iba ten, kto pozná Boha, pozná i človeka. Zdá sa, v XX. storočí nikto nepísal a nehovoril o človeku toľko ako pápež Ján Pavol II. Nikto neopísal a nedefinoval dôstojnosť človeka takým jedinečným spôsobom, ako tento pápež, nikto tak dôsledne nebránil ľudskú dôstojnosť ako on. V rovine mravnosti nám pripomína nezrušiteľné zákony, ich porušovanie privedie jednotlivcov aj celé spoločenstvá k šíreniu násilia, v dôsledku toho k sebazničeniu... „človek je Božou hodnotou, bez Krista nepozná v plnosti ani sám seba a nedozvie sa nikdy celú pravdu o sebe a nedozvie sa ani kam smeruje...“

Máme teda nádej, ktorá je výzvou, ktorá volá po cnostnom živote. Náročnú nádej, ktorú musíme pretrpieť, lebo vyrastá z kríža, aby mohla vstúpiť do plodného obdobia svojho triumfu. Má zmysel namáhať sa, má zmysel milovať čistou a nezištnou láskou. Investovať do človeka, ktorého chcel Boh pre neho samého.

Pred očami sa nám črtajú horizonty nového neba a novej zeme, keď si pripomíname sviatok Všetkých svätých alebo aj Dušičiek. Tí všetci už obhájili svoju nádej. Sú svedkami toho, že sa to dá a že v tomto zápase neostáva človek sám, že na jeho strane je Boh. Naše časy nie sú v tomto zmysle iné ako boli minulé. Iba globálny pohľad na svet robí dojem, že tma zloby akoby zhustla. Stále však platí, že kde sa rozmnožil hriech, ešte väčšmi rozhojnila sa aj milosť. (porov. Rim 5, 20)

Za novú krajšiu budúcnosť spolu s vami prosí

Váš duchovný správca Štefan Herényi