Hlboké tajomstvá Zeleného štvrtka

Pretože Veľkonočné sviatky sú pre kresťanov najdôležitejšími sviatkami liturgického roka, týždeň začínajúci Kvetnou nedeľou a vrcholiaci Veľkonočnou vigíliou na Bielu sobotu nazývame „Veľký“. Tento názov - popri iných - preberajú aj štvrtok, piatok a sobota tohto týždňa.

Ľudový názov pre štvrtok Veľkého týždňa - Zelený - viaže sa na starokresťanskú tradíciu a zmierenie kajúcnikov. Biskup ich rozhrešil a prijal do spoločenstva veriacich. Bol to deň ľútostivého ale i radostného plaču, pretože sa verejní hriešnici po dlhšom pokání znova mohli zúčastniť aj na sviatostnom živote Cirkvi. Dovtedy sa podobali suchým ratolestiam, ktoré v ten deň ožili a zazelenali sa na strome Cirkvi. Na niektorých miestach sa v ten deň používalo aj rúcho zelenej farby. Zvyk požívať v tento deň veľa zeleniny, tiež súvisí s názvom tohto dňa. Je to pamiatka na jedenie veľkonočného baránka s horkými bylinami, ako to robili Izraeliti tesne pred odchodom z egyptského otroctva.

Na čo sa však máme zamerať, aby sme čo najlepšie prežili posolstvo tohto dňa? Ponuka je bohatá na obsah i na účinky.

Predpoludním sa v katedrálnych chrámoch slávi tzv. Omša svätenia olejov. Počas nej biskup svätí olej chorých, olej katechumenov a krizmu, ktoré sa používajú pri vysluhovaní sviatostí: pomazania chorých, krstu, birmovania a posvätného stavu. Sviatosti totiž čerpajú svoju spásonosnú účinnosť z obety Krista, Mesiáša (gr. Chrestos, hebr. Mašíjah), čiže Pánovho Pomazaného. Poukazuje na to aj úryvok z proroka Izaiáša, ktorý Ježiš čítal v nazaretskej synagóge a ktorý vzťahoval na seba: Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným (Lk 4, 18). Táto omša, ktorú s biskupom koncelebrujú jeho kňazi, má byť prejavom jednoty. Veď to bolo práve pri ustanovení Eucharistie, keď Ježiš prosil za Cirkev, aby všetci boli jedno (Jn 17, 21). Eucharistia je preto zdrojom, putom i vrcholom tejto jednoty. Biskup kňazov najprv povzbudí, aby zachovali vernosť kňazskému poslaniu a vyzve ich, aby si verejne obnovili kňazské sľuby. Aj ostatní veriaci sú v tento deň pozvaní, aby v modlitbách a obetách pamätali na posvätených služobníkov Cirkvi a vyprosovali im dar, aby skrze Krista a v jednote Ducha Svätého čo najlepšie plnili poslanie, ktorým ich Boh poveril: viesť im zverený ľud k spáse.

Vo večerných hodinách sa za účasti celej farnosti zhromaždenej okolo svojho duchovného otca slávi Omša na pamiatku Pánovej večere. Vstupujeme ňou do tzv. Veľkonočného Trojdnia ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Krista. Sú to tri dni, v ktorých nás Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním vykúpil z otroctva hriechu a smrti, zaistil nám večný život, a tak splnil pradávne prisľúbenie Boha Otca. Slávnostné „Glória“ za zvuku organa a hlaholu zvonov vyjadruje radosť celého tvorstva za Boží dar blížiacej sa spásy. Potom sa zvony i organ odmlčia a až do Veľkonočnej vigílie ich nahradí zvuk drevených klepáčov. Tento kontrast nám má pomôcť čo najsústredenejšie prežívať tajomstvá nášho vykúpenia.

Hlavné tajomstvá pripomínané v tejto omši sú: ustanovenie Oltárnej sviatosti, ustanovenie kňazstva a Pánov príkaz lásky. Kristus nám všetkým pri Poslednej večeri odovzdal to najcennejšie. Pretože to bolo tesne pred jeho smrťou, môžeme to považovať za jeho testament: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34). Príkladom umývania nôh apoštolom nám pripomína, že vzájomná láska má byť konkrétna a spätá so službou blížnym. Ježiš vie, koľkokrát budú jeho nasledovníci potrebovať posilu, a práve preto im poskytuje aj zdroj tejto posily. Aj po odchode k Otcovi chce byť prítomný medzi ľuďmi nielen duchovne, ale aj fyzicky. Stáva sa pokrmom, ktorý bude ustavične k dispozícii tým, čo ho nasledujú a túžia dosiahnuť ovocie jeho vykupiteľského diela. Apoštolov ustanovuje za kňazov novej zmluvy a poveruje ich konať na jeho pamiatku to, čo konal on, aby zabezpečovali jeho prítomnosť medzi ľudom. Duchovnú prítomnosť žitím prikázania lásky, na čo sú povolaní všetci kresťania: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20), a prítomnosť žitím príkazu, ktorý dal mužom vyvoleným spomedzi učeníkov: „Toto je moje telo... toto je moja krv... toto robte na moju pamiatku“ (Mk 14, 22.24; 1Kor 11, 24 - 25). Boh nám takto ponúka bezprostrednú spoluprácu a účasť na jeho diele spásy. Ako mu odpovieme počas tohoročnej Veľkej noci?

Na záver obradov Zeleného štvrtka sa Najsvätejšia sviatosť odnesie do bočného svätostánku, oltár sa obnaží a svätostánok zíva prázdnotou. Aj večné svetlo nad ním je zhasnuté. Je to symbol Ježišovej opustenosti, ktorú prežíval v Getsemanskej záhrade. V smrteľnej úzkosti prosil apoštolov: „Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia“ (Mk 14, 38). Je to výzva aj pre nás byť spolu s Kristom v jeho utrpení, ďakovať mu za jeho obetu a vyprosovať dar pravého polepšenia pre seba i pre svojich blížnych. K tomu nám má pomôcť možnosť tichej poklony Kristovi v Najsvätejšej sviatosti. Využime čo možno najviac túto milostivú chvíľu, aby nás hlboké tajomstvá Zeleného štvrtka nielen citovo oslovili, ale aby sa v nás aj upevnili a účinne nás viedli čoraz presvedčivejšie nasledovať Krista.

(Podľa Rímskeho misála, Lekcionára I. a Komentárov k Veľkému týždňu a k Veľkonočnému Trojdniu)

Stanislav Lieskovský

Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.

Táto veta je kľúčom na pochopenie celého Veľkonočného tajomstva Ježišovej božskej lásky. Ježiš vedel, že mu Otec dal do rúk všetko, hovorí sv. Ján. Ježiš je stále pánom situácie. Je stále Bohom, ktorému slúžia anjeli a archanjeli sa predbiehajú, aby mu mohli poslúžiť a on umýva nohy svojim učeníkom. Boh slúži ako otrok človeku. Je to vyvrcholenie uponíženia sa Boha k človeku. Stvoriteľ sa stal stvorením. Žil ako jeden z nás, žil chudobne, aby sa ponížil. A teraz jeho uponíženie vrcholí. Umýva učeníkom nohy, dáva im seba pod spôsobom chleba a vína, odovzdáva sa do rúk apoštolov a ich nástupcov. A napokon sa uponíži až na smrť na kríži - zomrie ako zločinec, opľuvaný, tŕním korunovaný, vysmievaný a zbitý.

Takýto Boh bol pohoršením a zostáva pohoršením. Človek sa akosi prirodzene bráni božstvu, ktoré sa uponižuje. Peter, keď prvýkrát stretol Ježiša, povedal: Odíď odo mňa, lebo som človek hriešny. Ale toto už prekračuje všetky medze: Nikdy mi nebudeš umývať nohy. Veď Ty si Pán a Majster! Boli dojímavé rozpaky týchto mužov, plných odhodlania a obdivu k Majstrovi. Jeden po druhom sledovali ako im umýva nohy. Možno by im bolo ľahšie prejsť s ním pol sveta, ale nechať si umývať nohy?!

Ježiš vysvetľuje: „Voláte ma Pán a Majster a ním aj som“ Ale ak ma chcete nasledovať ako Majstra a Pána, robte tak, ako som vám urobil ja.

Mnohé naše trápenie v živote pramení z toho, že nechceme prijať takéhoto Majstra a Pána. Ak neprijímame svoje povolanie ako službu, život je alebo snením alebo galejami. Prchavé bohatstvo či sláva neurobia človeka šťastným, alebo iba zdanlivo a na chvíľu. Väčšina z nás prijíma zodpovednosť za život, usiluje sa plniť povinnosti, ale človeka to napĺňa. Začne sa ľutovať, lamentovať a sťažovať. Život je slzavým údolím. Ježiš, Boh, do toho vstupuje. On je kráľ. Skutočný kráľ, celého Vesmíru. On je začiatok a koniec. Chce nás naučiť, že naša veľkosť je v láske a službe. Nič iné nás nemôže naplniť. V Ježišovej logike kraľovať znamená slúžiť. Paradox, ktorý sa dá pochopiť, iba ak človek miluje a slúži.

Na Zelený štvrtok slávime aj iné dve tajomstvá: ustanovenie kňazstva a Eucharistie. Ježiš ustanovuje nové povolanie pre niektorých, aby sa mohol lepšie dávať. Dávať sa pod spôsobom obyčajného pokrmu. Dávať sa najdôvernejšie ako je to možné. Chce sprítomňovať naozaj, reálne a podstatne to, čo sa odhodlal urobiť - dokázať svoju lásku a vernosť človeku smrťou na kríži a tak ho vykúpiť. V Eucharistii nám dáva všetko. Chce pokračovať vo svojej službe človeku prostredníctvom svojich posvätených služobníkov: biskupov, kňazov a diakonov. Keď kňaz slávi pamiatku Poslednej večere, je to sám Ježiš v osobe kňaza, ktorý ju koná. Ak kňaz krstí, je to Ježišova ruka, ktorá obmýva človeka od hriechu a robí z neho nového človeka. Ak kňaz žehná, je to Ježišova láska, ktorá sa ponúka človeku. Inými slovami kňaz je sviatostným sprítomnením Krista medzi ľuďmi. Cez svojich služobníkov sa chce dávať ľuďom.

Bratia a sestry! Ježiš sa poberá do Getsemanskej záhrady. Hovorí: Ani hodinu ste nevedeli bdieť so mnou? Bedlime aspoň tú hodinu, aby sme sa ponorili do tajomstva Ježišovej lásky k nám. Aby sme mu v mlčaní ďakovali a milovali ho väčšmi. Aj náš život sa stane službou a nadobudne krásu, ktorej tento svet nerozumie.

Juraj Vittek