A učeníci uverili...

Goethe svojho času povedal, že celé ľudské dejiny sú bojom medzi vierou a neverou. Keď som po prvýkrát čítal tento jeho výrok, pomyslel som si, že asi celkom dobre nevedel, čo hovorí, alebo tieto slová povedal z veľmi zvláštnych pohnútok. Neskôr som si však uvedomil, že ak tomu, čo povedal, porozumieme, môžeme v jeho slovách nájsť jadro pravdy.

Celé dejiny sú bojom medzi vierou a neverou. Nie v zmysle boja medzi ateizmom a kresťanstvom či ateizmom a inými náboženstvami, lebo človek môže vieru chápať aj širšie. Veriť totiž znamená aj akoby druhým dychom vypovedať, že chcem veriť i človeku, že mám nádej, verím aj v dobro, v pravdu a lásku, jednoducho že som si tieto hodnoty zamiloval, pre ne chcem žiť a mať ich v srdci. A v tomto zmysle sa dejiny naozaj zdajú bojom medzi stratou týchto hodnôt a ich opätovným nachádzaním a presadzovaním do života. Problémom súčasného sveta totiž nie je ateizmus, to cítime asi všetci, aj keď sa možno niekedy trápime nad tým, ako odovzdať svoju vieru ďalej. Problémy súčasného sveta sa začínajú tam, kde sa vytrácajú pravé hodnoty viery - pravda, láska, dobro a s nimi i radosť. Častá je skúsenosť, že práve tam, kde chýba viera v tieto hodnoty, vytráca sa aj viera v náboženskom zmysle slova a často sa stráca i človek, akoby poprel v sebe tie kvality, ktoré by mal mať a ktoré ho robia zrelým človekom. A tu sa začína aj akýsi boj. Lebo tam, kde chýba viera, tam postupne ľudia buď rezignujú, alebo prijímajú rozličné pochybné modely správania. Neraz sú to modely agresie, boja, nerešpektovania slobody druhých ľudí, no aj hodnôt, o ktoré sa väčšina či masa usiluje. A naozaj, toto napätie ustavične prítomné v dejinách spôsobuje, že raz sme na tom lepšie, inokedy horšie.

Evanjelium o Emauzských učeníkoch hovorí o tom, ako Ježišovo zmŕtvychvstanie prežívali jeho učeníci a ako sa v nich znova rodila viera. Túto evanjeliovú udalosť môžeme rozdeliť na štyri časti. Prvá hovorí o stretnutí s neznámym, druhá o vysvetľovaní Písma a o poznávaní, tretia zachytáva stolovanie - komunio a štvrtá o návrate do života, medzi apoštolov. A práve Eucharistia, teda posledná časť tohto rozprávania, zachytáva návrat Emauzských učeníkov do spoločenstva s ostatnými učeníkmi a apoštolmi. Toto rozdelenie môže byť dôležité aj pre nás, keď sa pýtame, ako sa v nás má zrodiť viera, ako si ju máme udržať, ako žiť, a osvojiť si hodnoty, o ktorých hovorí. Opísané stretnutie pochybujúcich s „Neznámym“ či nepoznaným, je blízke aj dnešnému kresťanovi. Viera, totiž, ak niekto už necíti nijaké pochybnosti, ak má všetko jasné a vie žiť naplno, je naozaj darom. No častejšie sa stretáme s tým, že aj tí, čo vedia, komu uverili, si niekedy opäť a opäť kladú tie isté základné otázky a v novej životnej situácii, v novom poznaní si na ne musia znova odpovedať. Sú však aj takí, čo majú častejšie pochybnosti a niektoré veci si nevedia vysvetliť, nepociťujú a neprežívajú to, čo ostatní, nevedia spoznať, kde je pravda, vo svojom živote nespoznávajú Boha alebo „to Božie“. No najpodstatnejšia nie je otázka, či sa človek stretá s Božou skutočnosťou ako s nepoznanou. Podstatnejšie je to, čo nasleduje. V prípade emauzkých učeníkov je to poznávanie. Ježiš ich vedie cez prorokov i Písma, aby im otvoril oči a ukázal, že niečo nepochopili, na čosi zabudli či neprijali tak, ako mali. Aj toto je veľmi dôležite poučenie pre súčasného človeka, pretože ak aj cítime určitú pochybnosť, neistotu, ak sa musíme znova a znova pýtať na to isté, nemalo by to znamenať našu rezignáciu, práve naopak, mali by sme sa usilovať hlbšie poznávať. Samozrejme, poznávať Písmo a súčasne v širšom zmysle aj svoj život, jeho podstatu, poznávať človeka a všetko, čo je naozaj dôležité a správne.

No a tretia časť tohto evanjelia hovorí, že po spoznávaní zasadli emauzkí učeníci s Ježišom k stolu a spolu s nimi slávil Eucharistiu. On podobne ako pri Poslednej večeri vzal chlieb, lámal ho, vďakyvzdával... Sprítomnil to, čo s Ježišom zažili, čo ich spájalo. Sprítomnil im seba. A oni neskúmali, aké má Ježiš telo, nepýtali sa, prečo ho doteraz nepoznali, neskúmali, ako je možné, že je opäť s nimi. Jednoducho zažili spoločenstvo s ním, zažili vďakyvzdanie a oživenie všetkých jeho slov, myšlienok a zážitkov, ktoré s ním mali. Neskúmali kam zmizol ani ako je možné, že už ho nevidia. Zážitok s Ježišom im stačil, aby sa vydali na cestu späť a vrátili sa do spoločenstva. Myslím si, že aj toto je cesta pre nás, lebo aj dnes, keď človek prekoná pochybnosť a otvorí si srdce, spoznáva a premýšľa, cíti že treba zažiť aj spoločenstvo ľudí, ktorým je vlastné Ježišovo myslenie a budú zaň vďační všetci, čo sa pokúsia naozaj zažiť spoločenstvo v modlitbách i pri stolovaní a dajú pocítiť, že Ježišova myšlienka je stále živá. Až vtedy môže nastať plný návrat do spoločenstva, plné zjednotenie s apoštolmi, dnes hovoríme s Cirkvou, no aj s ostatnými ľuďmi.

Nejde teda o skúmanie, o vyjasnenie všetkých pojmov, nejde o to, dokázať zmŕtvychvstalého Ježiša. Jeho zmŕtvychvstanie prináša skôr iný efekt, iný dar. A to je odvaha učeníkov, schopnosť precítiť zážitok jednoty s Ježišom a potom aj jednoty s druhými. A toto môže byť cesta aj pre nás, aby sa v nás boj viery víťazne zavŕšil. Nie preto, aby sme mali všetko úplne jasné exaktne preskúmané a dokázané, to by už nebola viera. Aby v nás však ostala viera, z ktorej sa rodia hodnoty, o ktoré išlo Ježišovi, teda pravda, dobro, láska, spravodlivosť, vernosť....

Ak my kresťania budeme rozvíjať svoje poznávanie a vytvárať spoločenstvo - komunio s ľuďmi tohto sveta aj medzi sebou navzájom, ak v našich chrámoch budeme naozaj cítiť, že vieme, o čom je Kristovo posolstvo, ak to z nás bude sálať, budeme mať nádej, že potom aj ostatní ľudia budú túžiť vrátiť sa do tohto spoločenstva.

Z homílie d.p. Petra Cibiru