Čo je domov?

V tomto roku na svätých omšiach počas veľkonočných nedieľ budeme počúvať predovšetkým Jánovo evanjelium. Väčšina veriacich asi vie, že toto evanjelium bolo napísané ako posledné a že nezachytáva presne chronológiu udalostí ako nasledovali po sebe, ale skôr je Jánovou meditáciou. Apoštol Ján po rokoch vynáša na povrch udalosti z Ježišovho života, ktoré boli pre neho dôležité - súviseli so svetom a s časom, v ktorom žil. Na piatu veľkonočnú nedeľu nám Jánova meditácia ponúka tému domova, do ktorého Ježiš smeruje, v ktorom vlastne vďaka svojmu vzťahu s Otcom už je.

Téma domova je dôležitá, samozrejme nielen v materiálnej sfére - aj keď i tam -, no je to aj významná duchovná téma. Častejšie sa k nej vraciam a často o nej hovorím. Myslím si, že všetci chceme, aby naša vlasť, naše mesto, naša Cirkev, boli pre nás domovom, aby sme sa tam, kde žijeme, cítili dobre, aby sme patrili k tým, s ktorými žijeme a vytvárali s nimi spoločenstvo. Téma domova nás púta a priťahuje, potrebujeme o nej premýšľať a rozprávať.

Pred časom sa mi dostala do rúk pozvánka istej pražskej inštitúcie - nie duchovnej - na seminár. Jej text ma trochu zaskočil - hovoril, o tom, že „na seminári sa bude rozprávať o otázke veľmi dôležitej pre súčasného človeka, o domove; o tom, že dnes sa veľmi zmenilo chápanie domova a človek dnešných čias asi viac ako inokedy stratil svoj domov. Hovoria o tom tisíce utečencov, ktorí pre vojnu a vojny stratili a strácajú svoj domov, no aj skutočnosť, že už niekoľko desaťročí sa euro-americká kultúra pričiňuje o to, že zanikli desiatky kultúr, v dôsledku čoho sa človek v nich už necíti doma. Začína žiť v čomsi novom. A text v pozvánke pokračuje: Človek dnes už nie je doma ani vo svojom vlastnom tele. Možnosť konať zložité transplantačné operácie a vymeniť v ľudskom tele celé komplexy orgánov, spôsobuje, že ani vlastné telo nie je pre človeka niekedy už domovom, v ktorom sa cíti tak ako predtým. „Vďaka“ interrupciám sa človek necíti bezpečný už ani v tele svojej matky, nie je „doma“ už ani po smrti. Veď pri prestavbe či výstavbe miest a dedín sa rušia staré cintoríny, mení sa vzhľad miest, čo zasa zasahuje do priestoru toho, čo celé stáročia nebolo dotknuteľné a dotknuté.“ K tomu by sme mohli pridať ešte mnohé iné veci. Ja sa dotknem napríklad otázky bezdomovcov, pričom mám na mysli predovšetkým tých, čo sa sami pričinili o svoj stav a jednoducho nechcú byť doma tam, kde majú svoj domov. Medzi nimi je mnoho takých, ktorí by sa mohli vrátiť do svojich domovov, no už svojím spôsobom života vyjadrujú, že sa necítia doma v tejto spoločnosti, v tomto živote, možno ani na tomto svete. Zvláštne pre mňa bolo to, že spomínaná pozvánka, opakujem, že zo svetskej sféry, okrem týchto vecí, zahŕňala aj otázku: „Do akej miery súvisí strata a zmena domova súčasného človeka so stratou Boha?“ Teda skutočnosť, že si to všíma aj „svet“. Myslím si, že to, čo spomínali organizátori seminára v pozvánke, môžeme rozdeliť do troch kategórií zmien, ktoré museli nevyhnutne nastať. Sú to: zmeny potrebné, zmeny užitočné v našom chápaní domova a súčasné zmeny, ktoré sú jednoznačne škodlivé a zlé. Ale nastolená téma je o tom, že dnešný človek asi z veľkej časti naozaj cíti, že nie sme „celkom doma“, že hľadáme a usilujeme sa zaradiť, že to, ako sa dnes žije, nás celkom neuspokojuje, necítime sa bezpeční, istí, spokojní, naplnení, a mohli by sme uviesť informácie z mnohých oblastí o tom, že je to naozaj tak, že mnohé z našich tušení, hľadaní, trápení, súvisia práve s tým, že človek akosi vnútorne hľadá domov.

Aj evanjelium na piatu Veľkonočnú nedeľu hovorí o domove. Samozrejme inak. Ježiš hovorí o tom, že máme a aj on má svoj domov u Otca. No nemyslí len na domov po smrti, keď odíde z tohto sveta: hovorí - ja a Otec sme jedno. Toto je tá istota, to, čo vytvára domov aj tu na zemi. Je zvláštne, že keď sa učeníci a apoštoli pýtajú, ako je to, kadiaľ sa ta ide a aký je Otec, Ježiš nedáva nijaké dôkazy o Bohu. Aj keď hovorí, že svoj domov máme u Boha, nedokazuje ho, no odvoláva sa na skúsenosť, na svedectvo svojho života. Ja som cesta, pravda, a život a toto vám musí stačiť. Tá skúsenosť vzťahu k nemu a jeho vzťahu k človeku naraz naozaj stačí na to, aby ľudia cítili a uverili, že je to možné, že tu máme domov. Domov vo vzťahu, keď sa človek usiluje byť v jednote s Bohom a potom utvára jednotu aj s ľuďmi, aj so svetom okolo seba. Ježiš nás naučil svojej ceste, a tá jeho cesta znamená, že sa vedel stotožniť s ľuďmi, zaujímal sa o človeka, vedel ho prijať v jeho biede i v jeho veľkosti, všímal si ho. Ježiš nás učil, že vzťah k Bohu musí znamenať aj to, že musíme byť na jednej rovine aj s ľuďmi, že musíme ísť cestou lásky, pravdy a jednoty, že všetci sme si rovní - bohatý alebo chudobný, vysoko alebo nízko postavený. To je Ježišova cesta, a opakujem, tie hodnoty, ktoré hlásal, mali by v človeku vytvárať domov. A naozaj, ak hovoríme o domove, nehovoríme len o príbytkoch, štátoch či mestách, ale aj o tom, kde sa človek cíti doma, kde sa cíti dobre. O tom, že na to, aby cítil domov, potrebuje zažiť určité hodnoty - byť medzi ľuďmi doma, cítiť sa prijatý, akceptovaný, milovaný, mať možnosť milovať, cítiť, že sa jeho život napĺňa. Vtedy sa cíti dobre. Ježiš nás učí, že tu kdesi sa rodí domov, prístrešie pre dušu človeka. Nielen pre telo, ale pre dušu!

Na základe toho, čo sme povedali i na základe evanjeliového textu, si kladiem otázky: Čo je domov? Do akej miery strata a zmena domova pre dnešného človeka súvisí so stratou Boha? - to je otázka opísaná z pozvánky. Sme my kresťania tejto generácie schopní poskytnúť ľuďom svedectvo svojho života, svedectvo nádeje, že naozaj vieme vytvárať domov, keď sme prežili a prijali Ježišove hodnoty?

Na otázku čo je domov sa pokúša odpovedať mnoho ľudí. Bolo o tom množstvo diskusií, veľa sa popísalo a je zaujímavé, že takú jednoduchú otázku neviem presne zodpovedať. Pre mňa zo všetkého, čo som o tomto probléme čítal, alebo ako som o ňom premýšľal, je najvýstižnejšia odpoveď, že domov je tam, kam človek vnútorne patrí, teda kde sa cíti doma a nielen tam, kde sa narodil či vyrástol. Človek sa mohol niekde narodiť, niekde vyrásť, no doma sa cíti celkom inde. Dnes nie je zriedkavé, že človek kdesi býva, no vďaka trhu práce denne cestuje za prácou a „doma“ je možno viac v aute alebo v autobuse, či v ubytovni, ako tam, kde má svoj domov. Závisí to od mnohých okolností, no domov máme tam, kde naozaj cítime, že patríme. A k pocitu domova samozrejme patrí i obraz Boha a náš vzťah knemu. Veď každý potrebuje niekde patriť práve vzhľadom na spomínanú Kristovu cestu. Hodnoty, ktoré hlásal, sa usilujeme vnášať do života a takto utvárať svoj domov. Nielen dostávať, ale utvárať. Teda ísť cestou, ktorou je Kristus.

Do akej miery strata Boha súvisí so stratou domova? Na túto otázku nemôžem dať jednoznačnú odpoveď, myslím si však, že je to akýsi začarovaný kruh. Keď sa menila stará spoločnosť na modernú, človek po prvýkrát vykríkol, že nepotrebuje Boha. Človek sa zmenil. Vo svojom vývoji išiel ďalej a zakričal: „Nepotrebujem Boha“, no tento výkrik spôsobuje, že život sa mení ešte viac, že sa mení spoločnosť. Že vývoj sa podobá skôr na revolúciu, na akýsi bolestný výkrik. Je to vždy tam, kde sa vytráca Boh, kde ho človek „odloží“, kde povie, že ho nepotrebuje..., keď zabudne alebo nevie prijať hodnoty, ktoré priniesol Ježiš a ktoré nám ponúka skutočná viera. Lebo byť v opravdivom vzťahu k Otcovi znamená vytvárať domov. Kto už necíti potrebu mať domov, odhadzuje tie hodnoty, ktoré nedokázal sprostredkovať. Tak to bolo v minulosti a tak je to i dnes.

A tretia otázka, či dokáže dnešný človek, možno bez dôkazov o Bohu, po­ skytnúť to najdôležitejšie - svedectvo života, svedectvo o tom, že má nádej, že vie žiť...? To je otázka, na ktorú nechcem odpovedať, pretože je pre nás skôr výzvou, aby sme, vďaka svojej viere, vedeli byť doma aj tu na zemi medzi ľuďmi. Aby sme boli tí, čo nestratili tie najpodstatnejšie hodnoty, ktoré nás robia schopnými byť doma.