V objatí jediného srdca

Potom čo sa naša duša rozospievala radosťou, vďačnosťou i nehou v prežívaní starostlivej lásky nebeskej Matky počas mesiaca prekypujúceho silou života a očarujúcej krásy, nastupuje mesiac, ktorý prináša sugestívne posolstvo o tom, že aj Boh má srdce. Srdce nekonečne milosrdné, láskavé a zhovievavé, pretože on sám je Láska. Potrebujeme to počuť vždy znova, aby sme sa vedeli odpútať od tiaže vlastnej slabosti a opätovne posilnili to puto vernosti, v ktorom objavujeme potvrdenie jeho nepretržitej blízkosti a pomoci. Boh je nekonečne spravodlivý, ale spravodlivosť uplatňuje predovšetkým cez milosrdenstvo, veď on neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás za všetkých... (porov. Rim 8, 32).

Vtelený Boží Syn, ktorý sa narodil ako syn Márie, cítil a miloval ako pravý človek a skutočný Boh. V jeho hrudi bilo srdce - symbol lásky a stred života - a jeho duša objímala každého človeka. Veď prišiel preto, aby sme mali život a mali ho hojnejšie (porov. Jn 10, 10). Preto návrat radostnej zvesti vo veľkom oblúku dejín ekonómie spásy v podobe prebodnutého a v ohni blčiaceho srdca je taký svieži ako kryštálovo čistá rosa a podmanivý ako čisté oči dieťaťa. Posolstvo hovorí o milujúcom Bohu, ktorý akoby nemal inú starosť iba záchranu človeka. Hoci srdce človeka je stvorené pre lásku a jeho bytostným smerovaním je milovať a byť milovaný, únava z ustavičného zápasu s hriechom v tých najrozmanitejších premenách času, akoby v jeho duši zastrela to najpodstatnejšie: že sme milovaní, že sme napriek svojej krehkosti povolaní na život s ním, že jeho láska nás ospravedlňuje (porov. Tit 3, 4 - 7). Preto je dobré zahľadieť sa na to prebodnuté srdce a započúvať sa do prisľúbení, ktoré Ježiš zveril svojej pokornej a nenápadnej služobnici sestre Margite Márii Alacoque z Paray-le Monial.

Chceme sa obnoviť. Stále viac načúvať volaniu o nevyhnutnosti obnovy. No bez toho, aby sme nahliadli do priepasti Božej lásky a zatúžili pozrieť až na jej dno, to asi nebude možné. Keď sa nad horizontom dejín objavilo Ježišovo Srdce zhmotnené skúsenosťou omilostenej sestry, bol to akoby boom márnotratnosti Božej lásky, ktorá ide do absolútnej krajnosti. Boh, ktorý už pre človeka toľko urobil, akoby nanovo žobronil o lásku človeka. Nie preto, že ju potrebuje, ale preto, že nechce dopustiť, aby človek, ktorého stvoril pre život a pre lásku, zmaril svoj život v absurdnosti nezmyslu. V súkromných zjaveniach v rokoch 1673, 1674, 1675 Ježiš odhaľuje najväčšiu intimitu svojho Srdca, ktorou je túžba zachrániť ľudí všetkých čias. V jeho Srdci sa neustále dokonáva vyrovnanie medzi spravodlivosťou nekonečne svätého Boha a ľudskou hriešnosťou. Ježiš chce, aby do tohto procesu boli vtiahnutí aj tí, ktorých nazval svojimi priateľmi. My, čo sme uverili v jeho lásku, pozvaní sme prinášať spolu s ním zadosťučinenie za hriechy tých, ktorí sú ešte v moci zla. Výrazom tejto ochoty je eucharistická jednota prežívaná v pokornej poslušnosti v podobe tzv. prvých piatkov. Samozrejme, že nepôjde iba o prvé piatky, ale o celkový postoj, ktorý sa zrodí z poslušnosti tejto výzve. Jeho mocou, jeho milosťou, jeho stvárňovaním napriek našej nedostatočnosti. Ježišovo otvorené srdce to je dráma lásky, ktorá sa zrodila z jej odmietnutia pri hriechu človeka. Je to láska, ktorá nikdy nekapituluje a neuzatvára sa. Tak treba rozumieť aj všetkým prisľúbeniam, ktoré sa viažu na zjavenia Božského Srdca vrátane veľkého prisľúbenia tzv. Deviatich prvých piatkov ako záruke milosti v hodine smrti. V nijakom prípade to nie je výpredaj za znížené ceny ani spôsob ako obísť náročnosť evanjelia. Pravý opak je pravdou. Je to pohľad do tých najväčších hĺbok tajomstva Božej lásky, keď človek v novej naliehavosti spolu s vďakou začína cítiť zodpovednosť aj za svojich bratov a sestry. Už to nie je sama do seba uzavretá zbožnosť, ale potreba slúžiť a deliť sa o nádej spásy aj s inými. Mať srdce citlivé aj k utrpeniu iných aj keď oni sami neprejavujú známky viery, ba možno sa správajú ako nepriatelia kríža. Tajomstvo úcty Ježišovho Srdca je veľkým dobrodružstvom lásky, ktoré sa nikdy nekončí. Začína sa síce tu v čase ako vzplanutie ohňa, ale pokračuje a prerastá do veľkého požiaru, v ktorom sa akoby už pociťovala tesná blízkosť toho, ktorý príde dokončiť svoje dielo záchrany ako nové nebo a novú zem (porov. 2 Pt 3, 13).

Preto si myslím, že mesiac úcty k Ježišovmu Srdcu je vždy veľkou výzvou a jedinečnou príležitosťou prijať a pochopiť o niečo viac z tajomstva Božích plánov. Kultivovať svoje srdce, vyprofilovať svoj postoj k obludnosti dobrovoľného hriechu a ľahostajnosti a dorásť v prostredí Božieho milosrdenstva k väčšej vernosti.

Doprajme si teda čas, aby sme vedeli počúvať tichý hlas svedomia v škole Ježišovho Srdca. On sám preberie iniciatívu, aby nám pomohol odstrániť prekážky, ktoré nás spútavajú a bránia nám žiť naplno. Nevzpierajme sa milosti, ale „vystavme“ jej našu dušu celú, ako hovorí Paul Claudel, aby sa dala obrábať tak, ako sa dá obrábať zem oráčovi, ako sa vinič dáva rezať vinohradníkovi.

Pokúsme sa o to! Povedané pragmaticky: ani jeden deň bez eucharistického stretnutia s Kristom a s bratmi.

Spolu s vami sa o jednotu usiluje a v duchu Ježišovmu Srdcu neprestajne zasväcuje

Váš duchovný správca Štefan Herényi