Odkaz sviatku Navštívenia - tri pohľady na vzťah

Hoci podľa obnoveného liturgického kalendára sa sviatok Návštevy Panny Márie slávi 31. mája, slovanská a nemecká cirkev ho slávi podľa tradície s povolením Svätej Stolice ďalej 2. júla. Tento dátum pôvodne stanovil sv. Bonaventúra, ktorý ho ešte roku 1263 zaviedol pre rehoľu františkánov. V roku 1389 sviatok potvrdil pápež Bonifác IX. pre celú Cirkev.

Aké posolstvo prináša tento sviatok nám, súčasným kresťanom? Je to posolstvo konkrétne žitej lásky. Všimnime si to postupne na jeho dvoch hlavných postavách.

V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji (Lk 1, 39). Z Evanjelia podľa Lukáša vieme, že tomuto Máriinmu putovaniu predchádzalo zvestovanie anjela Gabriela, ktorý jej oznámil veci vzbudzujúce úžas: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš... bude sa volať Synom Najvyššieho... jeho kráľovstvu nebude konca... bude to Boží Syn... Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci...“ (Lk 1, 31 - 33, 35). Kto by sa pri takejto správe nezarazil podobne ako Panna Mária? Bolo by iste veľmi zaujímavé poznať jej pocity, keď si po vysvetlení anjela začala uvedomovať, čo to môže priniesť do jej osobného života. Mária však dlho neváha so svojím „nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38), lebo chápala svoju úlohu v Božom pláne ako Pánova služobnica.

Pravá služba Bohu však vždy vedie aj k službe ľuďom. Mária pochopila, že Alžbete a zvlášť v jej pokročilom veku - sa jej pomoc určite zíde. A tak sa v tých dňoch vydala na cestu... Dokonca ponáhľala sa! Veď Alžbete zostávali do pôrodu len tri mesiace. Mária nám tak dáva príklad vzťahu k blížnemu, v tomto prípade starému človeku. Sv. apoštol Pavol nás v Liste Rimanom pobáda na pohotovú a spolucítiacu lásku k blížnym slovami: Predbiehajte sa vzájomne v úctivosti... buďte pohostinní... Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi! (Rim 12, 10. 13. 15).

Máriin príchod a pozdrav prináša do Zachariášovho domu radosť, ktorú Alžbeta vyjadrila slovami: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1, 42 - 43). V týchto slovách sa okrem iného skrýva aj jasný postoj človeka osvieteného múdrosťou Ducha Svätého, že ľudský plod - hoci má možno len niekoľko dní - je človekom a zaslúži si pomenovanie požehnaný a dokonca v ňom môžeme vidieť svojho Pána, ktorému patrí úcta a láska.

A aká bola Máriina odpoveď na Alžbetino radostné a vznešené zvolanie, v ktorom ju nazýva matkou svojho Pána?

„Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi“ (Lk 1, 46 - 47). Panna Mária obracia pozornosť na svojho Boha, ktorého chápe ako darcu každého dobra. Tým nám zasa dáva príklad vzťahu k Bohu. Učí nás vďačnosti - tomuto základnému postoju človeka k tomu, ktorý ho povoláva do života. Vďačnosť Bohu nás totiž otvára jeho novým darom, ktoré sme tak pripravení prijímať a prinášať bohaté ovocie na oslavu Boha. Apoštol Pavol nás vyzýva: Usilujte sa robiť dobre pred všetkými ľuďmi (Rim 12, 17). Zaiste nie preto, aby nás ľudia chválili, ale aby sme zmysluplne vyjadrili svoj postoj k Božej ponuke konať dobro slobodne a s láskou zameranou na Boha a blížnych. Sám Ježiš hovorí: Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 5,16). Takto môžeme svoj najväčší pozemský dar života prežívať naozaj v plnosti.

Čo nás však bude opakovane a vytrvalo privádzať k postoju vďačnosti voči Bohu a následne aj k činorodej láske k blížnym po celý náš život tak ako Pannu Máriu?

Bude to správny vzťah k sebe samému. Myslím si, že v konaní dobrých skutkov nás často brzdí práve to, že sme celkom neprijali samých seba alebo zabúdame na svoju veľkú hodnotu. Sme Božie deti a preto aj božsky obdarované! Môžeme vari Bohu vyčítať, že nám „zabudol“ alebo „nechcel“ dať to, čo nutne potrebujeme na konanie dobra? Nie je chyba skôr v nás, keď nehľadáme, prehliadame alebo zanedbávame svoje schopnosti, talenty a možnosti, ktoré nám Boh daroval a každý deň nám darúva nové?

Pravá pokora a poníženosť Boha priam priťahuje, veď „zhliadol na poníženosť svojej služobnice...“ (Lk 1, 48). A pravou pokorou je prijatie pravdy o sebe samom. To znamená poznávanie svojich kladných i záporných stránok a prijímanie ich ako prostriedkov na zdokonaľovanie svojho života podľa plánu, ktorý má s nami Boh. To, že si priznáme pred ľuďmi aj svoje dobré dary a schopnosti ešte neznamená, že sme pyšní. Ani Panna Mária sa nebála povedať: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Lk 1, 48), lebo si bola vedomá toho, že pôvodcom jej veľkého vyznačenia nie je ona sama, ale „ten, ktorý je mocný a svätý... ktorý pyšných a mocnárov rozptyľuje a zosadzuje, ale ponížených povyšuje“ (porov. Lk 1, 49; 51 - 52).

Z tejto pravdy o svojej veľkej dôstojnosti - práve kvôli darom, ktoré do nás Boh vkladá - čerpajme neustálu vďačnosť k Bohu. Určite tak budeme zakúšať stále novú radosť z jeho vždy nových darov, ktoré budeme prežívať konkrétnou službou lásky k blížnym. Toto bude normálny prejav každého, kto si bude často uvedomovať, že aj v ňom „urobil veľké veci ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno“ (Lk 1, 49.) Stanislav Lieskovský