Rozhovor takmer po roku

O mesiac to bude rok, čo sme na stránkach nášho Blumentálu vítali nového pána kaplána Patrika Adama, ktorý presne pred rokom, teda prvého júla, vystriedal vdp. Petra Cibiru. Dnes sa s pánom kaplánom lúčime, pretože od prvého júla ho otec arcibiskup vymenoval za správcu farnosti v Bánove.

• Zdá sa, dôstojný pán, že vo svojej kňazskej službe sa vždy niekde na rok zastavíte a putujete ďalej. Aj Blumentál bol len akýmsi ročným medzipristátím. Čo pre Vás ten rok znamenal?

- Jednoznačne nové skúsenosti. Hovorí sa, že kto bol v Blumentáli získal toľko, ako inde za tri roky a ja to môžem potvrdiť. Možno som sa tu naučil viac samostatnosti, napriek tomu, že súkolie farnosti vždy musí mať niečo spoločné, teda musí byť súčinnosť kňazov - kaplánov s farárom a kaplánov navzájom - pre mňa to je jednoznačne väčšia samostatnosť v práci. Oproti predchádzajúcim miestam som sa musel prispôsobiť veriacim, pretože bol rozdiel medzi tými, čo ma počúvali tu a na mojich predchádzajúcich pôsobiskách. Aj v tom je nová skúsenosť.

• Čo tu bolo pre Vás najťažšie?

- Najťažšie? Prekonať anonymitu. Pred­ tým som bol na dedine a v malom meste, a tam to bolo celkom iné. Už len v tom, že s ľuďmi, ktorí išli do kostola sme sa pozdravili, kým tu prechádzali mlčky. Iste, bol potrebný čas, aby si veriaci na mňa zvykli, aby vedeli reagovať napríklad na to, čo som povedal v kázňach. Neskôr to bolo lepšie. Kontakt som mal napríklad aj cez spovede...

• A čo Vás najviac tešilo?

- Ľudia, cenní ľudia, ktorých som stretol. Tí, čo sa nestrácali v kostole v tom „šedivom dave“, ale niečím sa z neho vymykali. Tešila ma príprava mladých na krst a na prvé sväté prijímanie, ktorú som viedol, aj keď to bola práca veľmi náročná. S podobnou katechézou som nemal nijaké skúsenosti, nemal som vypracované podklady, takže som sa musel svedomite pripravovať týždeň, čo týždeň. Tešili ma ľudia, čo tam chodili. Boli to väčšinou hľadajúci, vnímajúci mladí, čo priam prahli po pravde, po Božom slove. Prežíval som medzi nimi veľa radosti, nielen z toho, že som mohol dávať, ale aj z toho, čo som s nimi prežíval. Chodili tam aj mladí z farnosti - tam človek pociťoval, že nie je sám.

• Zaujímalo by ma, ako by ste charakterizovali tých, čo sa rozhodli pre krst či prvé sväté prijímanie? Aký bol ich motív? Dnes totiž vidíme zas skôr akési odstredivé tendencie, ľudia akoby sa opäť vzďaľovali od Cirkvi?

- Boli rozliční a aj motívy treba rozlišovať. Čo človek, to iný motív. Niektorí prišli, aby „si urobili sviatosť“ a mohli mať v kostole sobáš, alebo, aby mohli byť krstnými rodičmi. Sú to ľudia, ktorí dnes na birmovke neboli. Potrebovali „mať“ prvé sväté prijímanie. Boli tam takí, čo v živote prešli rozličným trápením a hľadali odpoveď na otázky týkajúce sa večnosti. Boli tam takí, ktorých priviedol k viere partner i takí, čo sa pozdvihli z „dna“, teda prešli rozličnými negatívnymi skúsenosťami a hľadali to, čo by ich napĺňalo.

• Myslíte si, že títo ľudia vydržia a rozšíria rady opravdivých veriacich, ktorí prilipli ku Kristovi a k Cirkvi?

- Ja som bral celú prípravu ako ponuku do života, aby sa vedeli zariadiť. Bola medzi nimi jedna slečna, ktorá chodila, pretože tam chodil jej snúbenec, ale po siedmich stretnutiach povedala, že tam chodí, lebo sa dozvedá mnoho zaujímavých vecí, ale verí v niečo iné. Vždy som jej hovoril, že k viere nikoho nemožno donútiť. Ja zasievam maličké semienka pravdy a viery, ktoré musí každý rozvíjať sám - veľa čítať, študovať, modliť sa, jednoducho hľadať svoj vzťah k Pánu Bohu. Veľa závisí od jednotlivca. Sú to dospelí ľudia, ktorých nemožno násilím dotiahnuť k Bohu. Je to iné, ako keď rodičia privádzajú malé deti do kostola. A či vydržia? Boh daj, aby vydržali. Závisí od nich, ako budú reagovať v situáciách, do ktorých ich život postaví, či ich budú chcieť riešiť s Pánom Bohom alebo bez neho.

• V poslednom čase, zdá sa, že sa ktosi opäť usiluje odviesť ľudí od viery. Možno ani nie od viery ako takej, ale od viery v osobného Boha a od Cirkvi. Vidíme to v médiách i v rozličných aktivitách v našej spoločnosti a zdá sa, že sa im to začína dariť.

- Neviem, v čom je chyba. Azda chýba cieľ, za ktorým by ľudia išli a ktorý by chápali. Možnože Cirkev - teda i kňazi - neraz o hodnotách, ktoré ponúka, hovorí „starým jazykom“, jednoduchým, krásnym, ktorému však, žiaľ, mladý človek dnes málo rozumie. Možno že v sektách či rozličných spoločenstvách mimo Cirkev naozaj hľadajú niečo, čo im my neponúkame. Stretanie sa, spoločenstvo, čosi „nové“, čo by ich obohacovalo. Bohužiaľ, možno je to práve skutočnosť, že ich síce pripravíme na prijatie sviatostí - nemyslím teraz len na skupinu, ktorú som viedol, ale aj na deti v školách - a potom ich necháme samých na seba. Ide o to, aby sme vedeli naše farnosti zorganizovať tak, aby to nebol len kostol, ale aj vytváranie spoločenstva, stretanie sa. Nemyslím teraz len na mládežnícke „stretká“, ale jednoducho na stretanie sa ľudí, ktorí o svojej viere vedia aj rozprávať. Obohacovať druhých. Viem, že aj tu je zas to ľudské: „Nemáme čas, sme zaneprázdnení...“, no myslím si, že je to veľmi potrebné, lebo keď človek zostáva sám, stráca motiváciu, nemôžu ho „potiahnuť“ iní, ani on iných. A žiaľ, v sektách práve toto nachádzajú.

• Myslíte na stretania veriacich medzi sebou alebo aj v s kňazom?

- Aj, aj. Určite je potrebné, aby tam bol aj kňaz. Nehovorím, že na každom stretnutí, ale prítomnosť kňaza aspoň občas je nevyhnutná. Hoci si neviem predstaviť, ako by sa to dalo realizovať vo farnosti s takým počtom veriacich, ako máme my.

• Spomínali ste anonymitu. Nerobia chybu niekedy aj sami kňazi? Nemohli by niekedy pred či po bohoslužbách vyjsť pred kostol, kde by bolo ľahšie nadviazať s nimi kontakt?

- Možno by to bolo jedno z riešení, hoci aj to chce čas, a toho času tu jednoducho niet.

• Koľko kaplánov by podľa Vás tu v Blumentáli bez stresu z časovej tiesni zvládlo prácu tak, aby sa mohli tak ľudsky priblížiť k veriacim?

- Neviem, možno štyria. Ale na porovnanie: Páter Janok bol kedysi kaplánom v Košiciach v Dóme sv. Alžbety, teda vo farnosti s podobným počtom obyvateľov ako má naša. Tam bolo sedem kňazov.

• Štyria kapláni tu boli v časoch, keď som začala chodiť do Blumentálu ja. A to bolo v časoch totality, keď akákoľvek činnosť mimo kostola bola nie obmedzená, ale prakticky nemožná.

- Neviem si predstaviť, ako to tu zvládali kňazi v čase, keď boli len dvaja kapláni, ani to, ako by sme to boli všetko zvládali my, keby tu nebol ako výpomocný kňaz Jožko Jančovič, ktorý prednáša na fakulte, no zároveň pôsobil aj v našej farnosti. Veľmi som mu vďačný za ochotu vždy pomôcť.

• Vašou zásluhou sme začali robiť Blumentálik, prílohu pre deti. Čo Vás viedlo k tomu, takto sa prihovoriť deťom?

- To, že som nevidel v kostole deti. Nie žeby nechodili, ale ja som mával v nedeľu obyčajne ranné omše a tam ich nechodilo veľa podobne ako vo všedné dni. Chcel som aj takto deti osloviť. No a druhá vec, Blumentál je zameraný na dospelých, sú tam skoro všetko články, ktorým by deti nerozumeli a chýbalo mi prepojenie na deti. Chcel som, aby mali pocit, že je tu niečo aj pre ne. Možno neskôr, keď už budú vedieť pochopiť to, čo sa píše v Blumentáli, začnú čítať Blumentál. A to je veľké plus, lebo takto sa Blumentál dostáva do rodín, plus predovšetkým z pohľadu budúcnosti. Viem, že to ešte nie je ono, ale čakal som pomoc aj zo strany katechétov. Nebola však z ich strany dostatočná spätná väzba. Predstavoval som si to tak, že budú motivovať deti, aby samé prispievali do svojho časopisu. Teraz je na tých, čo prídu, aby pokračovali a zlepšili to, čo sa začalo.

• Pamätám si časy, kedy bývalo v našom kostole oveľa viac detí. Zdá sa, že toto obdobie je toto obdobie je pre Cirkev náročnejšie ako otvorené útoky na vieru, rafinované, skryté...

- Veľa sa hovorí o vonkajšom a o skrytom nepriateľovi. Predchádzajúce obdobie bolo pre veriacich, ktorí aj navonok vydávali svedectvo, jednoduchšie, ich vzťah k Bohu bol úprimnejší. Totiž ak niekto chcel chodiť do kostola, chodil napriek rozličným príkoriam, ktoré musel znášať. Dnes je to iné. Aj dnešné časy si vyžadujú vydať svedectvo, no dnes nikoho neprenasledujú za vieru, netlačia, aby sa vzdal Boha, a preto sa mnohým možno zdá, že viera nie je niečo také hodnotné ako za čias prenasledovania a od viery upúšťajú.

• Myslela som aj na vplyv súčasnej morálky, korupcie, honby za ziskom, na zmeny rebríčka hodnôt.

- Zdá sa, že teraz je to o niečo ťažšie, lebo tieto časy neustále ponúkajú niečo nové ako „super“, ako veľmi lákavé, a to čo Cirkev učí, je už „staré“, čo „každý pozná“, a tak sa to stáva nezaujímavým. Napríklad, človek si radšej kúpi nový prací prášok, ktorý ponúka reklama, ako starý, osvedčený, lebo si myslí, že je ešte lepší a neraz sa dá oklamať. No napriek tomu si nemyslím, že je to pre Cirkev zlé. Cirkev teraz trpí nie tak, že prelieva krv, ale musí sa v týchto nových podmienkach naučiť správne reagovať. Asi treba prijať to Pavlovo: Tomu, kto miluje Boha, všetko slúži na dobré. Nie azda z hľadiska jednotlivca, ale pre Cirkev. Keď vieme na to, čo sa nám nezdá dobré, reagovať správnym spôsobom, je to požehnanie.

• Zdá sa, že veriaci čakajú, že bude reagovať „Cirkev“, že sa stali apatickí.

- Je to tak, akoby sme si ten horúci zemiak hádzali jeden druhému. Ľudia čakajú, že budú reagovať kňazi, biskupi, tí hovoria, že treba reagovať zdola, že tam je sila. Osobne si myslím, že tu treba spoluprácu. Na jednej strane je množstvo veriacich a sila ich argumentov - uvidíme, ako dopadlo sčítanie - a ich právo vyjadriť sa. Napríklad v súvislosťou s jogou v školách, právo na to, aby televízia nešírila klamstvá, ktoré nie sú v súlade s kresťanskou morálkou, aby nešírila násilie... Určite sa všetko nemôže nechať na ľudí, možno by sa KBS alebo jednotliví biskupi mali častejšie vyjadrovať k aktuálnym otázkam. Viem, že by to zas provokovalo niektorých, ale kto mlčí, asi veľa nedosiahne.

• Čo odkážete veriacim, medzi ktorými ste rok pôsobili?

- Často som rozmýšľal o tom, že kto chce žiť v dobrom, peknom svete, v pokoji, v šťastí, musí ho začať budovať sám od seba. Pre kresťana to znamená hľadať hodnoty jednoznačne v Bohu - hľadať ovocie Ducha Svätého, ako hovorí sv. Pavol, a ak sami budeme lepší a budeme sa usilovať, aby od nás samých vychádzalo dobro, verím, že zmeníme aj svet okolo nás, že sa stane lepším a krajším. A prostriedok, ako to dosiahnuť, je evanjelium a láska, ktorú Ježiš hlásal. Milovať ľudí a nemyslieť na seba a na druhej strane nemilovať ich tak, žeby som ničil seba.

• Predsa si ešte na záver neodpustím ešte jednu otázku. Kňazi do Blumentálu prichádzajú

- so strachom.

• Ako ste sa medzi nami cítili? Odchádzate rád, alebo...

- Odchádza sa mi veľmi ťažko, napriek tomu, že som tu bol iba rok. Odchádzam ako od rodiny. Doslova. Napriek tomu, čo som hovoril na začiatku, tú rodinu som tu našiel. Na fare i medzi veriacimi. Nechávam tu polovicu srdca...

Ďakujem Vám, dôstojný pán, za rozhovor, za toto krásne vyznanie i za spoluprácu. Viem, že naši čitatelia sa Vám odvďačia modlitbami, ako vždy. Keď odíde kňaz, v modlitbách ešte dlho ostávajú s ním. Xénia Duchoňová