Predstavujeme nového kňaza farnosti

Tak to už býva v našom farskom spoločenstve. Kňazi medzi nás neraz prichádzajú len na krátko, lebo po niekoľkých rokoch kňazskej služby kaplána, ktorú konajú na viacerých miestach, ich otec arcibiskup posiela za správcov farností tam, kde si to pastorácia vyžaduje. A tak sme sa minulý mesiac po ročnom pôsobení v Blumentáli rozlúčili s d. p. Patrikom Adamom, no a teraz predstavíme jeho nástupcu, nového pána kaplána Ľudovíta Malého, ktorému aj týmto spôsobom v mene redakcie i v mene čitateľov vyslovujeme obvyklé: Vitajte!

• Naši čitatelia sú zvedaví a chcú poznať svojho kňaza, a tak ani Vás, dôstojný pán, neminie obvyklá prosba, aby ste v krátkosti povedali niečo o sebe.

- Narodil som sa 6. 8. 1972 v Zlatých Moravciach, od malička som však vyrastal v Bratislave. Mám jednu sestru. Moje povolanie sa zrodilo v druhom ročníku štúdia na strednej škole. Silne ho ovplyvnili osobnosti kňazov, ktorých som poznal, ale najmä náboženská atmosféra, ktorú som prežíval vďaka starej mame a krstnému otcovi. Otec mi totiž zomrel, keď som mal dva roky.

Kým som nastúpil na bohosloveckú fakultu a do seminára, rok som pracoval. Po ukončení štúdia na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte a po zakončení formácie v kňazskom seminári som bol 14.júna 1997 vysvätený za kňaza.

Mojím prvým pastoračným pôsobiskom bola Senica na Záhorí, kde som prežil rok a osem mesiacov. Tamojší ľudia mi veľmi prirástli k srdcu pre svoju úprimnosť a otvorenosť, pre schopnosť prijať človeka takého, aký je. Medzi nimi som mal možnosť zakúsiť, čo je pravá mariánska úcta. Pán dekan Martinec, ktorý mi bol „šéfom“, vštepoval mi dôležité zásady pre pastoráciu: lásku k vyučovaniu náboženstva, prehĺbenie úcty k Sedembolestnej Panne Márii patrónke Slovenska i úctu k odkazu apoštolov Slovanov sv. Cyrila a Metoda, ale aj pastoračnú múdrosť, zvlášť v citlivých okamihoch života farníkov. Bolo to nádherné obdobie prvých dotykov môjho kňazského pôsobenia.

Druhým miestom, kde som pôsobil, bola Galanta. Strávil som tam štyri mesiace. Krátko, ale bohatší o novú skúsenosť z národnostne zmiešaného územia. Potom ma otec arcibiskup preložil do Levíc. Tam som prežil ďalšie dva roky. Boli bohaté. Vypĺňalo ich najmä vyučovanie náboženstva na cirkevnej základnej škole, na Pedagogickej a sociálnej akadémii, na obchodnej akadémii, gymnáziu i na učňovke. Viedol som duchovné obnovy pre učiteľov i pre laikov, pracoval som s „....násťročnými“. Príklad pána dekana, mi o. i. ukázal, čo znamená mať otcovské srdce, lásku k spovedaniu a obetu v živote pre dobro farnosti.

• Štyri roky kňazstva a štvrté miesto. Nové prostredeie, noví ľudia, okrem každodenných pastoračných povinností iste aj nové nároky na prácu, noví „šéfi“... Ako sa po týchto rokoch prežitých v rozličnom prostredí cítite medzi Blumentálcami?

- Viem sa rýchlo prispôsobiť a aklimatizovať, a tak sa všade tam, kde ma ľudia prijmú, už „po troch dňoch“ cítim ako doma. A tu som už za ten krátky čas mal možnosť spoznať ľudí, čo vytvárajú prostredie, ktoré robí domov domovom, kde sa človek cíti dobre, kde sa rád vracia. Pocítil som tu už aj silu spoločenstva, stretol som ľudí zapálených pre vieru, presvedčených svedkov evanjelia, takých, čo chcú pre svoje kresťanstvo aj niečo urobiť. Je to úžasné - túto skúsenosť tu naozaj mám už po niekoľkých dňoch. Dáva mi to veľmi veľa, veď čo je viac, ako takéto svedectvo? A nakoniec, všade tam, kde ma ako kňaza Pán Boh cez biskupa pošle, mám sa cítiť ako doma, lebo všade je so mnou Boh. Keď som si teda vedomý Božej prítomnosti, Božej pomoci a darov, ktoré dostávam vždy podľa potreby, cítim sa ako doma.

• Ste azda prvý z kňazov, čo neprichádza so strachom či s veľkým rešpektom...

- Strach nemám, no rešpekt áno. Pred spoločenstvom ľudí, ktoré tu je, ktoré niečo vytvorilo. Skôr by som však povedal, že je to radostné očakávanie a túžba urobiť všetko, čo bude v mojich silách.

• Na začiatku ste spomínali, že na Vašej ceste ku kňazstvu zohrala významné miesto atmosféra, ktorú ste prežívali v rodine. Nazdávam sa, že našim deťom a mladým ľuďom najviac chýba, že takúto atmosféru memajú možnosť v rodine zakúsiť. Chýba v oblasti náboženského i národného uvedomenia a azda práve toto je slabé miesto, cez ktoré sa mladí otvárajú rozličným sektám a cudzím filozofiám. Spoločnosť, v ktorej žijeme, to využíva. Sme napríklad svedkami úsilia zaviesť jogu do škôl a z povinne voliteľného predmetu náboženská výchova urobiť nepovinný predmet.

- Môj postoj k týmto snahám je jednoznačne negatívny. My veriaci na Slovensku si na základe počtu obyvateľov, ktorí sa pri sčítaní ľudu prihlásili k Cirkvi (nezávisle od toho, ako dopadlo posledné sčítanie, lebo nikto nepredpokladá, že by sa kresťania dostali do pozície menšiny), môžeme žiadať, aby sa rodičia mohli slobodne rozhodnúť. Ak náboženská výchova v školách nebude zaradená medzi povinne voliteľné predmety, pýtam sa kde bude zaradená? Koho je to snaha a kto má úmysel vytlačiť náboženstvo zo škôl? Už to tu raz bolo, a ak to opäť pripustíme, situácia bude ešte horšia ako počas tých štyridsiatich rokov. Ak chceme, aby bola morálna obnova nášho národa úspešná, veriaci by mali povedať rozhodné nie! Kde inde začať morálnu obrodu, ak nie v školách? Kde možno deti podchytiť? Náboženstvo na základe slobodného rozhodnutia rodičov vybrať si, rozhodne do škôl patrí! Súčasný model by sa mal zachovať, a ak ho niekto chce zmeniť, mali by sme sa pýtať, kto a prečo tak robí!

• Čo môžeme robiť, čo môžu robiť rodičia?

- Veľmi veľa, lebo všade sa hovorí, že hlas ľudu je najsilnejším motorom. Prvým krokom je zjednotiť sa a spoločne, aj dôraznejšie žiadať, lebo toto môžu byť opäť kroky na odsunutie náboženstva kdesi na perifériu. My veriaci chceme spolupracovať a tento štát budovať, nie rúcať. Ale toto je rúcanie toho, čo sa tu pred pár rokmi začalo budovať.

• Nezdá sa Vám, že úsilie preradiť náboženskú výchovu medzi nepovinné predmety ide ruka v ruke so zavedením jogy a s propagáciou rozličných siekt, pohanstva, špiritizmu, okultizmu... aj prostredníctvom tlačených masovokomunikačných prostriedkov a elektronických médií?

- Iste, veď vieme, že joga sa môže stať vstupnou bránou k hinduizmu. Joga je filozofia veľmi blízka východným náboženstvám a tie spolu so sektami dostali u nás „zelenú“. Prečo sa necvičí gymnastika, ktorá je všeobecne uznávaná a je bez duchovného náboja. Prečo sa z jogy nevyberú možno niektoré cviky, samozrejme bez pomenovania joga a bez „pozdravu slnku“, zemi či nebodaj hinduistickému centru, ako sa to má robiť v školách pri projekte Joga v dennom živote. Veď už samo slovo joga evokuje pozadie, na ktorom vznikla a v ktorom pôsobí. Joga sa od tohto pozadia oddeliť nedá a nezmyslom je hovoriť o „kresťanskej“ joge. Táto kultúra nám je cudzia a cudzia je tomu, z čoho náš národ vyrastal. Otvárame sa pre niečo, čo poriadne nepoznáme a o čom nevieme, aké môže mať následky. Prečo máme meniť veci overené stáročiami - veď program máme, je tu dvetisíc rokov a je v našom prostredí overený životom generácií. Či nie sme natoľko duchovne bohatí, aby sme mohli hodnoty, ktoré vyznávame, ponúknuť mladým? Ak sa teda má skvalitniť denný pobyt detí v škole, nech zavedú ľahšiu formu gymnastiky, možno rehabilitačné cvičenia. Možností je dosť. A čo sa týka duchovnej oblasti, potrebujeme azda práve jogovú relaxáciu? Nemáme kresťanskú meditáciu, rozjímanie...? Joga naozaj prináša aj duchovné posolstvo, a to sa nedá oddeliť od telesných cvikov, najmä keď sa majú robiť pod vedením ľudí vyškolených hinduistickými filozofmi a duchovnými osobnosťami. A argumenty, že ide len o telesné cvičenia, neobstoja. Nech deti cvičia gymnastické cviky, „prostné“, cvičenia, ktoré sú bez akéhokoľvek duchovného náboja či filozofie.

• Redakcia sa prostredníctvom farského časopisu v rubrike Mlčať znamená súhlasiť usiluje upozorniť rodičov na rozličné formy hroziaceho nebezpečenstva pre deti a mládež, a reaguje na výzvy čitateľov „Robte niečo.“ Robte, nie robme! Čo by podľa Vás mali robiť veriaci?

- Prvým krokom je spoznať pozadie a uvedomiť si že deťom naozaj hrozí nebezpečenstvo. Problém treba predstaviť v jasnom a zrozumiteľnom svetle. Povedať o pozitívach, ale aj o negatívach a dopadoch. Druhá vec je práca nadšencov, no predovšetkým odborníkov, ktorí by mali zaujať stanovisko. Ďalšou možnosťou je usilovať sa prebudiť záujem o duchovné veci vôbec, lebo práve tu akoby prichádzal všeobecný útlm. Tá apatia je celospoločenský jav, a tak treba ľudí z nej prebrať.

My sme sa presvedčili, že naozaj treba spoznať a potom sa ozývať (píšeme o tom na inom mieste). Keď ste pred chvíľou spomínali Vaše predchádzajúce pôsobiská, povedali ste, že Vašou radosťou v Leviciach bola práca v škole medzi deťmi. Čo by ste chceli na tomto poli urobiť tu v Blumentáli...? Opakujem totiž pri každej príležitosti, že deti sa nám z Blumentálu akosi vytrácajú.

Chcel by som priložiť ruku k dielu. Zatiaľ sa rozhliadam a neskôr po porade s pánom farárom uvidím, ako sa do tejto práce budem môcť zapojiť. Závisí to predovšetkým od iných pastoračných povinností. Záujem mám. Moja predstava je taká, že by som sa z času na čas mohol zúčastňovať na hodinách náboženstva, napríklad na nejakých tematických hodinách, a umožnil tak deťom osobné stretnutie s kňazom, pozval ich na stretnutia pri rozličných aktivitách, či okolo oltára, na svätú spoveď v určitom pre ne stanovenom čase...

Úspech začínajú žať už aj u nás rozličné sekty, aj deštruktívne...

- Myslím si, že ich úspech je relatívny a že má viacero príčin. Je to rozsiahla problematika. Odborníci ponúkajú analýzy, hodno­ tenia... V znamení čias vidíme aj túžbu po spiritualite, po novinkách i  nezanedbateľný vplyv globalizácie: prichádzajú s niečim novým, čo má často nádych nepoznaného, tajomného, čo budí dojem, že vyrieši problémy a dá odpovede na všetky otázky, čo ponúka lacný recept na dosiahnutie šťastia, na úspech a oslobodenie od bolestí, čo posilní, vlastné ja, nezávislosť, vyhasnutie túžob, splynutie s absolútnom atď...ale to všetko často bez jasného cieľa, bez zmyslu a tradičných hodnôt.

No ponúkajú aj prežívanie spoločenstva (menších neanonymných spoločenstiev) ako miesta živej viery, nádeje a činorodej lásky. A práve tam máme rezervy a oni získavajú. Jednoducho sú pre nás výzvou, ako skvalitniť náš život podľa evanjelia - presvedčivo a povzbudzujúco.

Sekty sú veľkým pokušením našich čias, ktoré smeruje k naplneniu prorockých slov Ježiša Krista o malom stáde. V Apokalypse sv. Jána sa jasne hovorí, že budú prichádzať falošní proroci v ovčom rúchu... To sú znamenia dnešných čias, ku ktorým musia kresťania zaujať nekompromisné stanovisko, jednoznačný postoj založený na svedectve vlastného života.

Po vyše dvoch týždňoch

• Krátko potom, ako sme pripravili tento rozhovor ste sa ešte raz vrátili do spoločenstva veriacich z vášho predchádzajúceho pôsobiska a zúčastnili sta sa s nimi púte do mariánskych pútnych miest. Bolo veľmi pekné, že ste pri tejto príležitosti nezabudli ani na veriacich Blumentálcov, a ako ste povedali po návrate, so súhlasom pána farára ste obnovili zasvätenie našej farnosti Nepoškvrnenámu srdcu Panny Márie a doniesli ste nám aj požehnanie.

- Áno, s veriacimi farnosti, v ktorej som predtým pôsobil, bol som nedávno na púti v Lurdoch a La Salette vo Francúzsku a vo Fatime v Portugalsku. Okrem toho sme navštívili aj Montserrat, Loyolu a Avilu v Španielsku a Einsiedeln vo Švajčiarsku.

· Iste to nebola Vaša prvá cesta do týchto známych mariánskych pútnych miest.

- V Lurdoch aj vo Fatime som už bol, no La Sallette, malú dedinku v čarokrásnom prostredí francúzskych Álp som navštívil po prvýkrát a toto miesto na mňa mocne zapôsobilo. Dedinka sa nachádza v diecéze Grenoble, ďaleko od ruchu miest a dopravného spojenia v nadmorskej výške cca 1 800 metrov. Je ako stovky iných vo Francúzsku, a predsa je známa v celom katolíckom svete. „Preslávila“ sa 19. septembra 1846, kedy sa na horských pastvinách dvaja pastierikovia, štrnásťročná Melánia a jedenásťročný Maxim, stretli s „krásnou Paňou“. Keď ju zbadali v žiare svetla tvaru gule, sedela s hlavou v dlaniach a plakala. Dlho sa s nimi zhovárala a potom, vznášajúc sa v jasnom svetle, sa vzdialila. Od toho dňa prichádzajú do La Salette zástupy veriacich navštíviť „plačúcu“ Pannu Máriu, Zmieriteľku, ktorú si uctievajú v tamojšej bazilike. Toto pútne miesto ma veľmi oslovilo a rád by som o ňom, no najmä o tom, čo pre nás znamená odkaz „plačúcej“ Panny Márie, napísal niečo do budúceho čísla.

Ďakujem Vám, dôstojný pán, za rozhovor i za prísľub spolupráce s farským časopisom. Naši čitatelia už v tomto čísle a potom i v nasledujúcich budú môcť prostredníctvom Vašich článkov okrem iného spoznávať aj dokumenty Cirkvi. Bude to Váš príspevok k snahe prebudiť všetkých, čo upadli do apatie a čeliť tak nástrahám dnešných čias.

Xénia Duchoňová