Zodpovednosť, sloboda a demokracia

Atmosféru posledných prázdninových dní príznačných snahou vyťažiť z týchto zdanlivo nezáväzných chvíľ slobody a voľna maximum, pomaly vystrieda vedomie zodpovednosti a systematickej práce začínajúceho školského roka.

Rodina a výchova, vzdelanie a škola, výchova k morálnym hodnotám či náboženská formácia, to sú vážne témy rezonujúce v mysliach a svedomí všetkých, čo sa cítia zodpovední za výchovu mladej generácie. Sú to predovšetkým rodičia, učitelia, no v neposlednej miere aj Cirkev, ktorá tak plní úlohy učiteľského a pastierskeho úradu. Nejde pritom o nijaké „úradovanie", ale Cirkev jednoducho chce byť tam, kde sa formujú osobnosti, vychovávajú ľudia a kladú základy budúcej spoločnosti. O to viac, že Cirkev nie je iba nejaká úctyhodná starobylá inštitúcia zastúpená radou starších. Živý organizmus Cirkvi tvoria všetci pokrstení všetkých generácií, ktorí sú bytostne spojení so svojou hlavou, vzkrieseným Kristom. A tých, ktorí prijali sviatosť krstu, je v našej krajine toľko, že môžeme povedať, že Cirkev a spoločnosť sa takmer na trištvrtiny prekrývajú. Do akej miery pokrstení aj žijú podľa zásad Kristovej radostnej zvesti, to je iná otázka. No ak tak nežijú, problém výchovy sa stáva témou nanajvýš dôležitou.

Výchova je proces začínajúci v rannom detstve a určite nekončiaci odovzdávaním občianskych preukazov, ba ani maturitných vysvedčení. Možno by bolo výstižnejšie a pravde bližšie povedať, že výchova sa začína ešte v lone matky a končí sa samovýchovou, keď sa z muža a ženy stanú rodičia a pri výchove vlastných detí cez problémy reflexiou vlastnej mladosti dozrievajú v skutočnej dospelosti.

Nám však nejde o teoretizovanie, ale o realitu prítomnej chvíle, za ktorú nesieme zodpovednosť všetci, hoci v rozličnej miere a s rozličnou možnosťou ovplyvňovať udalosti. Sú veci, ktoré sa odohrávajú v prostredí konkrétnej rodiny, preto je výsostným právom a povinnosťou rodiny riešiť ich. Je ťažké, málo účinné, ba až kontraproduktívne vstupovať do intimity rodinného štýlu. Preto rodičia alebo i starí rodičia, ak majú ešte slovo, by mali vedieť, že prázdninové vylihovanie detí pred televízorom nie je dobrým východiskom pre zmysluplné prežitie dňa, lebo zbavuje deti zdravej invencie a pracovitosti. To je však už sčasti za nami, lebo nápor školských povinností zaplní priestor tzv. „nude", ktorá sa ako slovo i prax uchytila aj tam, kde ju predtým ani nepoznali. No naozaj iba sčasti, lebo pokušenie obrazovky zvádza aj rodičov, a tak zamieňanie priorít môže zasiahnuť celú rodinu aj po prázdninách.

Po dňoch oddychu sa teda ocitneme v kolotoči povinností školy a zamestnania. Čo môžeme od školy očakávať, čo chceme ako rodičia do nej vniesť?! Máme právo od školy niečo žiadať, či vymáhať?! Jednoduchšie a krajšie vyjadrené ide o dôveru a spoluprácu.

Zostaňme však ešte pri rodine. Rodina ako žitá a neustále sa vytvárajúca realita je mnohovrstvová skutočnosť vzťahov, postojov a hodnôt, ktoré sa v nej prezentujú. Je miestom, kde sa neustále koná súd medzi pravdou a lžou. V rodine sa triedia hodnoty na pravé a falošné. V nej zažívame prvú skúsenosť lásky cez matkinu teplú náruč, otcovo pohladkanie a pevnú ruku, ktorá dáva pocit istoty a bezpečnosti. V nej sa pofúkajú rany a boľačky po prvých neúspešných krokoch, liečia zranenia duše spôsobené necitlivosťou okolia alebo cielenými útokmi skutočnej zloby. V rodine sa pomaly dešifruje zložitý svet dospelých a učí sa brániť a obhájiť to, čo je trvalou hodnotou, zanechávať a opúšťať to, čo je možno príčinou konfliktu, hoci nejde o nič dôležité. V rodine sa dá najlepšie naučiť zodpovednosti, ale i prežiť čaro milosrdenstva odpúšťajúcej lásky, ktorá chápe, a preto aj napriek zlyhaniu ponúka možnosť začať znova. Práve v takomto prostredí, kde sa prezentuje vždy nanovo dôvera a posilňuje možnosť nápravy, vytvára sa priestor pre čestnosť, pravdovravnosť i úprimnosť. Únik do sveta výhovoriek a klamstva býva väčšinou produktom skratového konania rodičov pre nedostatok času, netrpezlivosť a nezriedka neprimeranú tvrdosť. Ak toto všetko platí o každej rodine, a rodina naozaj bdie nad tým, ako sa vzťahy vyvíjajú, potom každá rodina je ako inštitúcia niečo úžasné a treba ju veľmi chrániť od všetkého, čo by jej úlohu oslabovalo a paralyzovalo. To je už ale ďalšia téma, no beda tomu, kto by sa o to nejakým spôsobom pričinil. O to viac však treba vyzdvihnúť kresťanskú rodinu, v ktorej referenčným bodom riešenia všetkých konfliktov a problémov je jedinečná skúsenosť Božieho milosrdenstva, vďaka ktorému predovšetkým dospelí nadobúdajú odvahu vždy začať znova. Rodina, ktorá čerpá z prameňa obnovy, teda rodina, v ktorej rodičia vďaka dôvere v Božie odpustenie v slzách pokánia za hriech a ľudskú slabosť začínajú vždy znova, aby posvätili svoju rodinu, čoskoro pocítia ovocie takéhoto konania. Rodina, kde Bohu veria, sa modlí, teda hovorí s Bohom a k Bohu. Preto je spoločná, ale i súkromná modlitba neomylným indikátorom pravdivosti našej viery, teda toho, či sme veriaci, alebo si to len namýšľame. Totiž, či Boh je, alebo nie je zvrchovaným Pánom nášho života. Časová núdza ešte viac podčiarkuje túto pravdu.

A teraz sa pozrime na školu. Ak rodina robí všetko, čo je jej vlastné, môže delegovať svoje kompetencie učiteľovi a vychovávateľovi. Škola však nemôže rodičovský podiel výchovy suplovať, a ak, tak len čiastočne. To podstatné vo výchove musia urobiť matka a otec a až potom môžu ďalšie chcieť od školy. Rodičia majú právo žiadať, aby piliere ich výchovného úsilia a hodnoty rodinnej tradície neboli napádané a spochybňované. Vo väčšej miere to platí, ak školu zriadila Cirkev. Aké ťažké následky z minulosti v tejto oblasti znášame dodnes!

Nedávny prudký spor, ktorý sa vznietil medzi MŠ SR a kresťanskými cirkvami je zápasom o deti z kresťanských rodín, ktoré reprezentujú drvivé percento školopovinnej populácie, proti zavedeniu projektu R.S.A.T. do všetkých typov škôl. Len ten, kto naozaj nechce vedieť a v zaujatosti odmieta akékoľvek hlbšie zamyslenie, nerozlišuje, o čo v skutočnosti ide. Že je to úsilie o implantáciu cudzej kultúry, iného filozofického systému na pôdu školy. Naše deti potrebujú predovšetkým vzdelanie a výchovu vo vlastnej kultúre, povzbudenie v láske k vlastnej tradícii a histórii, hlbšie preniknutie k pravdám kreťanského náboženstva... Potrebujú systematickú pomoc pri roztrieďovaní neprehľadného množstva informácií, ktorými ich zaplavuje súčasná mediálna spoločnosť. Teda nie nový a skrytý nápor cudzorodej filozofie, ktorá spôsobí ešte väčšie odcudzenie tradičnej kultúre a náboženskej identite. Nejde o neochotu kresťanských cirkví viesť dialóg medzi svetovými náboženstvami a zhodnotenie duchovného bohatstva, aké prináša jedna či druhá kultúra. To určite nie! Lenže to sa robí iným spôsobom, ako to mal ktosi v pláne. Preto veľká vďaka všetkým, ktorí pozdvihli svoj hlas, aby zachránili kultúrnu čistotu školy, aby mohla nerušene formovať osobnosť detí v prostredí, kde sa to, čo je nám vlastné, postupne dostáva do postavenia popolušky alebo dokonca diskriminácie.

Začína sa teda nový školský rok! Naša mládež a naše deti budú potrebovať dobrých a citlivých učiteľov a veľkorysých rodičov, ktorí sa budú vedieť podeliť so svojimi deťmi o drahocenný čas a načúvať ich problémom.

V objatí modlitby odovzdajme starostlivému Bohu všetkých a všetko. Spolu s Vami v tomto naliehavom duchovnom zápase zostáva Váš duchovný správca

Štefan Herényi