Blumentál
2008 Október

Dvadsiaty ôsmy október 1888 bol pre našich predkov, žijúcich vtedy na predmestí Bratislavy nazývanom Nové Mesto, slávnostným dňom, dňom konsekrácie nového chrámu. No tento deň je slávnostný a významný aj pre nás a bude významný aj pre nasledujúce generácie. Naši dedovia totiž postavili a cirkevní predstavitelia posvätili v ten deň chrám nielen pre seba a pre svoje deti, ale pre všetky nasledujúce generácie. Tí, čo budovali Blumentál fyzicky, ale predovšetkým duchovne svojimi modlitbami, zanechali nám prekrásne dedičstvo: kostol zasvätený Nanebovzatej, kostol, ktorý už stodvadsať rokov pozýva veriacich, smelo možno povedať, že z celého mesta, aby v ňom chválili Boha, prinášali Kristovu obetu, očisťovali si duše a vyprosovali si dary Ducha pre seba i pre svojich blízkych.

Slávnosť konsekrácie

Farár Jozef Poeck zavŕšil svoje dielo, ktorému zasvätil mnohé roky života, ako sme o tom písali už v predchádzajúcich číslach. Pre veriacich bratislavskej farnosti Nové Mesto sa 118 rokov po jej založení postaral o to, aby veriaci mali dôstojný chrám, ktorého vysoká štíhla veža sa vypínala nad celou východnou časťou mesta. Blumentálsky kostol bol až do nedávnych čias, jedinou dominantou tejto lokality. Ako píše vo svojej knihe farár Pozdech, konsekráciu nového bratislavského kostola očakávali nielen obyvatelia predmestia Nové Mesto, ale celá Bratislava. Deň posvätenia chrámu určili na 28. októbra, na sviatok sv. Šimona a Júdu, ktorý v tom roku pripadol na poslednú októbrovú nedeľu.

Budovanie nového kostola s veľkým záujmom sledoval aj kardinál Ján Simor, najvyšší cirkevný hodnostár ostrihomskej arcidiecézy, do ktorej v tom čase Bratislava patrila. Sám značnou sumou prispel na jeho výstavbu, a tak niet divu, že osobne tento nový Boží stánok posvätil.

Bratislavčania pripravili kardinálovi dôstojné prijatie. Kardinál-primas pricestoval do Bratislavy už 27. októbra. Na hlavnej stanici ho vítal veľký zástup veriacich, ktorí lemoval aj ulice, po ktorých prechádzal do Primaciálneho paláca. Tam sa ubytoval vždy pri návšteve Bratislavy (palác r. 1903 kúpilo mesto pre svoje potreby), a tam aj v ten deň prijímal zástupcov mesta, rozličných úradov, predstaviteľov vojska, mešťanov a stavovských skupín. Celé mesto bolo slávnostne osvetlené a vyzdobené.

Obrady konsekrácie novopostaveného chrámu sa začali 28. ráno o deviatej. Slávnosti sa zúčastnilo asi 30 000 veriacich (Bratislava mala v tom čase okolo 70 000 obyvateľov). Vieme si predstaviť, kde by sa dnes okolo nášho chrámu mohol zhromaždiť taký veľký zástup ľudí? V tom čase však okolie kostola nebolo zastavané tak ako dnes. Ráno o 9,00 h v deň posviacky Blumentálu sa rozozvučali zvony všetkých bratislavských kostolov a kardinál-primas v sprievode cirkevných hodnostárov prichádzal k novému chrámu. Kardinálovi asistovali preláti František Horecký a Dr. Karol Rimely, bratislavskí kanonici. V sprievode boli prelát Dr. Jozef Danko, čestní diakoni Anton Pór a Jozef Urge, kanonik Graeffel, a ďalší hodnostári, kňazi a rehoľníci. Slávnosti sa zúčastnil aj Dr. Július Machovič, notár arcibiskupskej stolice v Ostrihome a aj riaditeľ arcibiskupského úradu Dr. Ján Černoch, ktorý sa neskôr stal ostrihomským arcibiskupom. Biskupom sa stal aj ďalší člen sprievodu Dr. Rimley. Slávnosti sa zúčastnili významní predstavitelia mesta, zástupcovia rozličných úradov a stavov, vojska, mešťania a v hojnom počte jednoduchý Boží ľud.

Obrady sa začali pred chrámovou bránou, potom svätiteľ kardinál Simor so sprievodom vstúpili do kostola, kde obrady pokračovali posvätením oltárov a pomazaním múrov chrámu. Do oltárneho kameňa uložili pozostatky svätých mučeníkov Vojtecha a Gerharda. Prvú svätú omšu v našom kostole slúžil biskup Baltizár a prvú kázeň predniesol svätiteľ kardinál Simor. Pred kostolom kázali traja kazatelia: jezuita P. Emil Volbert nemecky, a dvaja františkáni, jeden slovensky a druhý maďarsky. Obrady trvali až do jednej hodiny popoludní. Potom sa slávnostný sprievod vrátil do Primaciálneho paláca, kde kardinál Simor pre pozvaných hostí podával slávnostný obed. Je len samozrejmé, že sa ho zúčastnil aj farár Poeck, bez ktorého obetavej práce by tento chrám nestál.

V súvislosti s posviackou Blumentálu sa spomína aj príhoda, ktorá sa mohla stať pre farára Poecka osudnou. Cestou do Primaciálneho paláca sa splašili kone, ktoré ťahali koč, v ktorom sedel, a ako píše farár Pozdech, len vďaka Božej prozreteľnosti ostal nažive.

Oslavy posviacky chrámu po rokoch

Veriaci tejto lokality si dlhé roky pripomínali veľký deň konsekrácie ich chrámu slávnostnými bohoslužbami, po ktorých boli ľudové veselice. Každoročné slávnosti posvätenia chrámu mávali časť duchovnú a svetskú. Duchovná časť mala slávnostný charakter, svätú omšu slúžili vysokí cirkevní hodnostári a prichádzali slávnostní kazatelia. Bohoslužby obohacovali rozličné zbory a hudobné telesá; svetská časť, tzv. odpust, bola spojená s ľudovými slávnosťami a veselicami. V ten deň prichádzali nielen farníci, ale ľudia z celého mesta i z bližšieho a širšieho okolia. V tom čase bolo okolie kostola ešte mimoriadne vhodné na takéto slávnosti. Voľné priestranstvo poskytovalo dosť miesta pre rozličné stánky, atrakcie, kolotoče… slávnosti spestrovala dychová hudba zo Záhorskej Bystrice.

Farár Pozdech spomína, že v čase, keď písal svoje spomienky, starší farníci sa na tieto slávnosti ešte pamätali, lebo sami ako mladí sa ich zúčastňovali. Takéto veľkolepé ľudové slávnosti zanikli po skončení prvej svetovej vojny.

Veľká bola oslava konsekrácie Blumentálu aj v roku dvadsiateho piateho výročia. Hoci v dejinách chrámu dvadsaťpäť rokov nie je veľa, lebo kostol je postavený na stáročia, píše farár Pozdech: každý veriaci zrastá so svojím farským kostolom, v ktorom bol krstom prijatý do lona Cirkvi, tam sa zbavuje svojich hriechov, prijíma Spasiteľa, tam sa manželským sľubom spája na celý život nerozlučiteľne muž so ženou a zakladá novú rodinu, tam prosí kňaz o milosť pre tých, čo nastúpili na cestu večnosti…

Duchovný program sa začal už deň pred veľkou slávnosťou slávnostnými litániami. Vo výročný deň celebroval svätú omšu miestny farár Evariast Czaykowski a kázal prelát A. Gaibl. Slávnosti sa zúčastnili aj významné osobnosti Bratislavy na čele s mešťanostom.

V roku 45. výročia posviacky Blumentálu obnovili organ.

V decembri r. 1941 otvorili pri Blumentálskej fare prednáškovú sieň. Pri tej príležitosti mal slávnostné litánie v našom kostole nuncius Mons. Dr. Jozef Burzio, ktorý sa viackrát zúčastnil na sláveniach v Blumentáli. Na Slovensku pôsobil do r. 1945. Rozlúčka s Mons. Burziom sa konala na blumentálskej fare.

Na rok 60. výročia boli naplánované práce na zrenovovanie interiéru kostola, zmodernizovanie osvetlenia, malo sa zaviesť elektrické vykurovanie, mala sa vrátiť pôvodná maľba, obnoviť oltáre a postaviť oltár Lurdskej Panny Márie. Predpokladané náklady boli dva až dva a pol milióna korún. Vznikol výbor, robili sa zbierky a 4. apríla 1948 sa práce rozbehli. O tom, ako oprava Blumentálu pokračovala, už správy nemáme.

O oslavách stého a stodesiateho výročia konsekrácie Blumentálu by čo-to vedeli povedať vtedajší farár vdp. Ján Zabák a dlhoročný správca farnosti vdp. Štefan Herényi. Písomné správy nemáme.

Hovorí sa, že kto spieva, dvakrát sa modlí. Týmito slovami Boží ľud už roky vyjadruje svoj vzťah k chrámovému spevu. Žiaľ, z prvých rokov po konsekrácii nášho kostola ani z rokov existencie prvých dvoch kostolov farnosti sa nám nepodarilo získať informácie o organistoch, hudbe a speve. Najstaršie správy o hudobnej zložke liturgie máme až zo začiatku dvadsiateho storočia.
 
Už Augustín Pozdech vo svojej knihe píše, že sa nedajú zistiť mená všetkých organistov pôsobiacich vo Farnosti. Ako prvého organistu spomína Jozefa Pauloviča. V Blumentáli pôsobil v rokoch 1903 - 1928. Za ním nasledovali: Ladislav Stanček (1928 - 1935), František Osvald (1935 - 1945), Alojz Mayer (1945 - 1985), Mária Ivanová (1980 - 1993). Už v roku 1982 sme mali dvoch organistov, k pani Ivanovej pribudol náš súčasný organista Vojtech Gabriel. S ním sa pri organe od r. 1998 strieda Róbert Mikóczi. Za obidvoch buď Bohu vďaka, lebo asi málo chrámov sa môže tešiť z takých krásnych hlasov a organového umenia ako v súčasnosti blumentálski veriaci.

O spevokole v našom kostole nám zanechal správu farár Pozdech. Chrámový spevokol pri blumenálskom kostole založil r. 1921 farár Peter Haverla. Jeho zbormajstrom bol Augustín Lacik. Veľké zásluhy na zveľaďovaní chrámového spevu mal Augustín Pozdech, ktorý ho podporoval hmotne aj duchovne.

Zbor spieval vyše deväťdesiatkrát v Československom rozhlase a uskutočnil mnohé zájazdy, na ktorých propagoval chrámovú hudbu. V repertoári mal diela svetových i domácich skladateľov: Mozarta, Haydna, Gounoda, Bacha, Schuberta, Liszta, Rosinského, Schneidra-Trnavského, zo starých majstrov Palestrína, Scarlattiho, Cherubiniho, Zelienského a iných.

V deväťdesiatych rokoch bol pokus nadviazať na tradíciu tohto známeho spevokolu, žiaľ, pokus nevyšiel. O to radostnejšie môžeme konštatovať existenciu mládežníckeho spevokolu, ktorý už roky obohacuje liturgiu mládežníckych a farských svätých omší svojím spevom.

O prvom organe je zmienka v kanonickej vizitácii z 27. 7. 1912. Podľa správy organ nebol dobre postavený a ako píše náš organista Róbert Mikóczi v článku Organ - dôchodca (Blumentál, 10/2001), členovia spevokolu naliehali, aby farnosť dala postaviť nový organ. Nový organ dostala farnosť r. 1941 ako trojmanuál. Postavila ho firma Rieger.

Krátko po postavení organa sa začalo uvažovať o jeho rozšírení. Väčšia oprava sa uskutočnila až v r. 1979 -1980 a následne v r. 1987 - 1989 vykonala opravu firma Rieger-Kloss. Táto oprava si vyžiadala značnú finančnú čiastku, za čo patrí vďaka vtedajšiemu farárovi vdp. Jánovi Zabákovi a štedrým veriacim.

Napriek spomenutej rekonštrukcii bol po rokoch nástroj už značne opotrebovaný a jeho oprava bola nevyhnutná. Opravu uskutočňuje firma Vladimír Grigar z Prostějova, ktorá jediná disponuje obchodnou značkou Rieger-Kloss. Po ukončení opravy by náš organ mal byť jedným z najkvalitnejších nástrojov Bratislave.

Od postavenia a posviacky nášho chrámu dodnes, čiže za 120 rokov sa vo vedení farnosti vystriedalo deväť farárov či správcov farnosti, ak nerátame tých, čo krátko spravovali farnosť do vymenovania nového správcu alebo farára. Okrem krátkeho životopisu, chceme poukázať aj na obdobie, v ktorom spravovali farnosť a na jeho vplyv na život farnosti či spoločnosti. Jedno od druhého sa totiž nedá oddeliť.

Jozef Poeck sa narodil 18. júna 1823 v Trnave. Bol synom záhradníka. Študoval v rodnej Trnave, kde bol 15. januára 1847 ako dvadsaťštyriročný vysvätený za kňaza. Kaplánom bol vo Veľkých Levároch, odkiaľ prešiel do Blumentálu a tu pôsobil celých štyridsaťdva rokov. Ako sme už v predchádzajúcom čísle spomínali, on má najväčšiu zásluhu na vybudovaní tohto tretieho blumentálskeho kostola. Vo farnosti pôsobil štyridsaťdva rokov (v r. 1847 - 1857 ako kaplán, mesiac bol správcom farnosti a od februára 1857 do 22. decembra 1888 bol farárom). Potom bol menovaný za dómskeho kanonika. Zomrel 22. apríla 1895. Jeho busta je v predsieni nášho kostola nad dverami na chórus.

Po „budovateľovi” Blumentálu sa farárom stal Vincent Havlíček. Narodil sa 29. apríla 1843 v Oščadnici. Jeho otec bol lesník. Havlíček študoval v Trnave a v Ostrihome. Za kňaza bol vysvätený 25. júla 1869. Jeho prvým pôsobiskom boli Komjatice, druhým Dóm  v. Martina, potom sa stal správcom kostola sv. Ladislava a napokon Blumentálskym farárom. Bol to horlivý kňaz, usiloval sa „prebudiť život” katolíkov Bratislavy, začal vydávať katolícky denník Pressburger Tagblatt. On prebudoval druhý blumentálsky kostol na faru. V Blumentáli pôsobil od r. 1886 do r. 1899. Zomrel v Budapešti 22. februára 1922.

Po farárovi Havlíčkovi dva roky spravoval farnosť Ján Juriga-Jernyei ako správca.

Ďalším blumentálskym farárom bol Evarist Czaykowski. Pochádzal z poľskej dôstojníckej rodiny. Narodil sa 4. apríla 1858 v Bratislave, kde aj študoval. Po ukončení štúdií vo Viedni bol r. 1882 vysvätený za kňaza. Kaplánom bol v Ostrihome, v bratislavskom Dóme, v Štiavnici a v Komárne. Farárom bol v Piešťanoch aj v Marianke, kde obnovil pútnický dom. Blumentálskym farárom sa stal r. 1901. Bol to horlivý kňaz svätého života, šíril úctu k Eucharistii, organizoval púte, zavádzal pobožnosti… Zaujímavosťou je, že počas jeho pôsobenia v Blumentáli na jar r. 1911 sa naklonila veža kostola až o 30°, čo si vyžiadalo nákladnú opravu.

Počas Prvej svetovej vojny r. 1917 navštívil zajatecké tábory v Dunajskej Strede a v Šamoríne viedenský nuncius Valfré di Bonzo. Zastavil sa aj v Blumentáli. Tu ho privítal a pozdravil farár Czaykowsky. Nuncius veriacim zhromaždeným v chráme udelil požehnanie.

Koniec Prvej svetovej vojny celkom zmenil tvár Bratislavy, a teda aj našej farnosti. Bratislava sa stala hlavným mestom Slovenska. Farár Czaykowsky, ako píše Augustín Pozdech, „…pri svojej veľkej horlivosti nepochopil ducha čias, zriekol sa vedenia farnosti a po  evätnásťročnom pôsobení v Bratislave sa utiahol do Marianky.” R. 1927 sa stal kanonikom pri Dóme sv. Martina. Zomrel v januári r. 1934. Pochovaný je na Martinskom cintoríne.

Ďalším blumentálskym farárom bol Peter Haverla. Narodil sa v Trnave 18. júla 1892. Jeho otec bol zriadencom na trnavskom vikariáte. Študoval v Trnave a v Budapešti, za kňaza bol vysvätený 6. decembra 1914 v Ostrihome. Kaplánom bol v Seredi a od r. 1915  v Blumentáli, kde sa r. 1920 ako dvadsaťosemročný stal farárom. Počas jeho pôsobenia vo farnosti Bratislava-Nové Mesto sa na jej území začali rozrastať školy, zvyšoval sa počet obyvateľova počet veriacich sa zvýšil z 15 000 na 30 000. Pre kostol obstaral nové zvony. 6. mája 1922 bola v Blumentáli birmovka, pričom túto sviatosť, ktorú udeľoval košický biskup Auguzstín Fischer-Colbrie, prijalo asi 700 birmovancov.

Počas pôsobenia farára Haverlu prevzal správu diecézy bývalý blumentálsky kaplán Dr. Pavol Jantausch. Peter Haverla zomrel mladý, iba tridsaťjedenročný 1. marca 1924.

Po smrti Petra Haverlu až do r. 1927 spravovali farnosť Michal Oravec (1924 - 1926) a Emil Cahel (1926 -1927). Obidvaja boli predtým blumentálskymi kaplánmi.

24. - 25. augusta 1924 sa v Bratislave konal slovenský krajinský eucharistický kongres. Aj keď táto udalosť priamo nesúvisí len s naším kostolom, v noci z 24. sa 25. sa v bratislavských kostoloch konali pobožnosti a od polnoci sa začali slúžiť sväté omše. Slávnostná svätá omša bola na Námestí slobody. Na kongrese sa zúčastnil celý biskupský zbor a do hlavného mesta prišlo asi 200 000 veriacich.

Dňa 2. júla dostala farnosť Nové Mesto nového správcu farnosti. Stal sa ním Augustín Pozdech, autor knihy Farnosť Bratislava Nové Mesto, v ktorej zachytil dejiny farnosti (1770 - 1947), aj dejiny nášho kostola (1888 - 1948), ktoré nám umožnili vrátiť sa v duchu do minulosti a ponúknuť našim čitateľom pohľad na farnosť (v predchádzajúcich číslach) i na náš chrám.

Augustín Pozdech sa narodil 31. júla 1895 v Modranke pri Trnave. Ako sám píše, študoval v Trnave a na viacerých bohosloveckých fakultách. Za kňaza bol vysvätený 29. júla v Insbrucku. Rok pôsobil v Trnave, potom v Podolí a v Leviciach. R. 1927 sa stal správcom farnosti Bratislava- Nové Mesto a od r. 1934 do r. 1948 bol jej farárom. R. 1939 sa stal mestským dekanom. A r. 1948 sa stal šéfredaktorom Katolíckych novín. Pretože odmietol spoluprácu s nastupujúcim režimom, r. 1949 ho zavreli a v bábkovom súdnom procese ho odsúdili na 12 rokov väzenia. Na slobodu sa dostal r. 1957. Zomrel 26. decembra 1960 v kňazskom domove v Pezinku. Pochovaný je na Martinskom cintoríne.

V tých rokoch, vlastne už za pôsobenia Petra Haverlu, sa Bratislava prudko rozvíjala. Stavali sa celé nové ulice a štvrte. Z tých, čo spadali pod Blumentálsku správu, to boli najmä Koliba, Ružinov, Zátišie, Trnávka, Mlynské Nivy, veľmi sa rozvíjala filiálka farnosti Prievoz, takže počet obyvateľom na území farnosti bol 40 000 - 45 000, preto bolo treba myslieť na jej rozdelenie. Tak r. 1933 vznikla saleziánska farnosť Panny Márie Pomocnice kresťanov, r. 1944 farnosť v Prievoze a r. 1945 farnosť v Trnávke. Aj tak počet obyvateľov blumentálskej farnosti neklesol pod 30 000. Pribúdali školy, prvoprijímajúcich detí bývalo 600 - 900, birmovancov každoročne až 1 000. Spovedanie školských detí zaberalo kňazom všetky soboty. Školopovinné deti chodili na spoveď štyrikrát do roka, vždy v sobotu a bývalo ich do 3 000.

V r. 1933 bolo potrebné po prvýkrát obnoviť omietku kostola. Práce viedol sám Pozdech. Na jeseň 1938 preložili pred Blumentálsky kostol sochu sv. Floriána, pod ochranu ktorého farár Pozdech odporúčal aj kostol. V októbri 1941 dostal Blumentál nový organ. Požehnal ho zástupca Svätej stolice Mons. Dr. Jozef Burzio, vtedajší nuncius na Slovensku. Už 24. októbra bol v kostole slávnostný koncert a 26. bola v hoteli Tatra slávnostná akadémia. Bol to rok 45. výročia konsekrácie chrámu.

V decembri r. 1941 otvorili pri Blumentálskej fare prednáškovú sieň. Pri tej príle5 žitosti mal slávnostné litánie v našom kostole nuncius Mons. Dr. Jozef Burzio, ktorý sa viackrát zúčastnil na sláveniach v Blumentáli. Na Slovensku pôsobil do r. 1945. Rozlúčka s Mons. Burziom sa konala na blumentálskej fare.

Obdobie, v ktorom pôsobil v našej farnosti Augustín Pozdech, čoraz väčšmi ovplyvňovali udalosti Druhej svetovej vojny. Menil sa život vo farnosti i bohoslužobný poriadok. Aj keď Bratislava zažila „len päť” bombardovaní, nálety bývali časté. Bohoslužby sa konali len v skorých ranných hodinách, v r. 1943 a 1944 dokonca aj polnočná sv. omša musela byť o šiestej večer. Do kostola prichádzalo čoraz menej ľudí. Vo Veľkom týždni od 25. marca do 1. apríla 1945 dosahovali nálety nad Bratislavou vrchol. Nemohol sa konať ani sprievod Vzkriesenia. Farár Pozdech bol v tom čase vo väzení, lebo pred veľkou nocou r. 1945 Nemci zavreli viacerých ľudí a medzi aj farára Pozdecha. Vo väzení na krajskom súde bol od 4. februára do 11. marca, potom ho previezli na Gestapo. Prepustil ho, ako sám píše, až 2. apríla jeden „ľudský gestapák”. To však bolo už v čase, keď ruská armáda dobýjala Bratislavu. Situácia na fare v tých dňoch bola hrozivá. Jeden kaplán odchádzal, druhý ležal v horúčke a farár bol väznený…

Najhoršia situácia na území Bratislavy a aj farnosti Nové Mesto bola 3. apríla počas leteckého a delostreleckého bombardovania. Aj na kostole vznikli veľké škody. Zásah dostala veža, bol poškodený krov a všetky prízemné okná s obrazmi svätých Petra a Pavla, Jána, Mikuláša, Františka Saleskéko, Vincenta, Terézie, Alžbety, Klotildy, Barbory, Cecílie, Agnesy sa rozbili. Maľované oká svätyne boli poškodené len čiastočne, no okno s maľovaným obrazom sv. Anny bolo zničené úplne.

V noci z 3. a 4. apríla o pol jedenástej začala horieť strecha kostola. Hasenie bolo ťažké, lebo nebolo vody, neboli hasiči ani striekačky. Ako píše Pozdech, len mocnému Božiemu zásahu možno ďakovať, že kostol stojí, lebo sa nezachránil ľudskými prostriedkami. Niekoľko obetavých duší a ich sebaobetavú prácu ozaj nemožno pokladať za prirodzený prostriedok záchrany nášho milého kostola.
Prvou úlohou farára po skončení vojny bolo odstrániť škody na kostole a na fare, aspoň dočasne zaskliť okná. Náklady na opravu dosiahli asi 250 000 korún.

R. 1947 sa začali prípravy na oslavy šesťdesiateho výročia konsekrácie kostola. Cieľom bolo obnoviť a zmodernizovať interiér kostola, nainštalovať primerané elektrické osvetlenie a vykurovanie, obnoviť pôvodnú maľovku, oltáre a postaviť oltár Lurdskej Panny Márie. Predpokladané náklady boli dva až dva a pol milióna korún. Boli vybrané aj firmy, ktoré mali práce vykonať. Či sa naozaj aj vykonali, žiaľ, už Pozdechova kniha neuvádza.

Po farárovi Pozdechovi krátky čas spravoval farnosť František Ondrejička. Potom vedenie prevzal Ladislav Mogyorossy.

Ladislav Mogyarossy sa narodil 2. februára 1905 v Kolárove. Po skončení štúdií 23. decembra 1928 prijal kňazské svätenie. Všetkých kňazov, ak chceli zotrvať v úrade, v tom čase nútil režim podpísať vernosť socialistickej republike, a tak aj farár Mogyorossy podpísal výzvu a vstúpil aj do Mierového hnutia katolíckych duchovných, preto mohol zotrvať vo funkcii. V tom období v Blumentáli pôsobilo niekoľko veľmi aktívnych kaplánov, ktorí aj v ťažkých časoch priťahovali do nášho chrámu množstvo veriacich. Medzi nimi boli aj súčasný trnavský arcibiskup Mons. Ján Sokol, aj bratislavský generálny vikár Mons. Ján Formánek. 27. marca 1951 sa Mogyorossy stal kanonikom pri Dóme svätého Martina. Zomrel v Bratislave r. 1973.

Po smrti kanonika Mogyorossyho ostala farnosť niekoľko mesiacov bez farára. Potom sa správcom farnosti stal Ján Zabák. Narodil sa 28. novembra 1933 vo Veľkom Záluží. Študoval na bohosloveckej fakulte v Bratislave a za kňaza bol vysvätený 1956. Za blumentálskeho farára bol inštalovaný r. 1973. Počas jeho pôsobenia poznačenom Cirkvi nepriateľským režimom sa uskutočnila oprava interiéru kostola. Ornamentálnu maľovku (údajne na pokyn pamiatkarov) nahradila jednoduchá žltá v kombinácii s bielou, pričom na stenách odstránili aj kríže označujúce miesta pomazania chrámu. Premaľovali a renovovali aj hlavný a bočné oltáre a vo svätyni postavili obetný stôl, ako to vyžadovali nové liturgické predpisy. Uskutočnila sa prestavba chrámového organa. Nijaké aktivity veriacich mimo kostola v tom čase neboli možné, no vyzdvihnúť treba prácu s deťmi, ktorá aj vďaka sestrám Gabriele a Kornélii bola veľmi intenzívna. Počas sviatkov deti zapĺňali celý priestor pred svätyňou a často museli byť aj v svätyni pre nedostatok miesta vyhradeného pre deti. Kapláni (utkveli mi v pamäti najmä mená vdp. Loziňák, Gubala, Nagy, Mikuška, B. Mikula, Rácek, neskôr Flajžík…) si privádzali do kostola deti zo škôl, kde učili náboženstvo. Tam si priťahovali aj miništrantov (o tom je zmienka v článku o miništrantoch). Sama chcem vydať svedectvo o tom, že som sa vďaka odvážnym kaplánom niekoľkokrát zúčastnila „tajného” krstu mladých vo večerných hodinách a pri zhasnutých svetlách v chráme. Obrad sprevádzali spevmi členovia mládežníckeho zboru, ktorých bolo v Bratislave v tom čase viac.

Štefan Herényi, veľký ctiteľ Božského Srdca a Božieho milosrdenstva, prevzal vedenie farnosti 15. mája 1990. Narodil sa 27. augusta 1948 vo Vradišti pri Skalici. Po maturite na odbornej geodetickej škole študoval na bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po vysviacke 10. júna 1973 v Bratislave pôsobil na viacerých miestach ako kaplán a ako správca farnosti v Lukáčovciach. Správcom blumentálskej farnosti sa stal 15. mája 1990 už v nových podmienkach. Skutočnosť, že Cirkev začala mať „voľné ruky”, odrazila sa na mnohých aktivitách veriacich, ktoré sa rozvíjali pri fare. Po uvoľnení miestností na prízemí fary, v ktorých sídlila farmaceutická firma, dostala priestor novozaložená farská knižnica, začalo sa schádzať spoločenstvo Ženy ženám, už v októbri začal vychádzať farský časopis, svoju činnosť začala blumentálska charita, postupne vznikali poradne, rozbehli sa katechézy, príprava dospelých na prijatie sviatostí… Farnosť začala žiť intenzívnym duchovným životom. Zrekonštruovali sa priestory po farmaceutickej firme - tam, kde je dnes farská kancelária a farská knižnica, seminárna miestnosť a charita, za jeho pôsobenia sa uskutočnili reštitúcie, strecha kostola dostala novú medenú krytinu, opravovala sa fasáda kostola, vymenilo sa ozvučenie i osvetlenie kostola, rozbehli sa práce na oprave a rozšírení organa… Farnosť a sám jej správca sa veľkou mierou zaslúžili o postavenie kostola Kráľovnej rodiny na Teplickej… Štefan Herényi pôsobil ako správca farnosti Bratislava-Nové Mesto od 15. mája 1990 do 9. novembra 2007.

Súčasným správcom blumentálskej farnosti je dominikán PeadDr. ThDr. Vladimír Sabo, PhD. Narodil sa 20. 2. 1972 v Snine, pochádza z Belej nad Cirochou. Základné teologické vzdelanie absolvoval na Cyrolometodějskej bohosloveckej fakulte UP v Olomouci, kde v tom čase študovali dominikánski bohoslovci. Po skončení základnej vojenskej služby pokračoval v postgraduálnom štúdiu na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity v Lubline v Poľsku. Po skončení licenciátu pracoval na dizertačnej práci pod vedením súčasného rektora Katolíckej univerzity v Ružomberku Tadeusza Zasepu. Pôsobil ako kaplán farnosti na Kalvárii, ako správca farnosti V Dunajskej Lužnej a od 10. novembra 2007 spravuje našu farnosť. Za jeho pôsobenia sa znovu uskutočnila výmena ozvučenia kostola a oprava vnútorných priestorov farskej budovy.

Od roku 1888, keď bol konsekrovaný náš chrám, až do r. 1947 pôsobilo v ňom 48 kaplánov, z nich Dr. Pavol Jantauch sa stal biskupom, trnavským apoštolským administrátorom.

O miništrantoch v čase po dostavbe Blumentálu sa nám nepodarilo získať nijaké správy, no v čase, keď sa blumentálskym farárom stal autor knihy Kostol a farnosť Bratislava- Nové Mesto Augustín Pozdech, ako sám píše, v našom kostole miništrovali pri svätých omšiach väčšinou starší páni, penzisti alebo súkromníci. Muži horliví a obetaví. V službe oltára sa až pretekali. Vždy prichádzali načas…, no vtedajší farár sa pre túto službu usiloval získať mládež - školopovinných chlapcov, študentov i dospelejších mládencov.
 
V predkoncilovom čase miništranti museli vedieť latinsky odpovedať na kňazove výzvy tak, ako to teraz pri obnovenej liturgii robí Boží ľud v jazyku veriacich. Miništrovať teda neznamenalo len stáť pri oltári a robiť určité úkony. Chlapcov bolo teda na službu pri oltári pripraviť. Preto sa blumentálsky farár rozhodol vychovať si miništrantov, a treba povedať, že sa mu to darilo. Jednu peknú slávnosť „obliečky” miništrantov opisuje očitý svedok, ktorého zážitok je zachytený v citovanej knihe asi takto:

Na sviatok Krista Kráľa r. 1945 som sa zatúlal do pekného kostola, ktorý ľudia volajú Blumentál. Bolo asi pol ôsmej. Začul som zvonček a potešil som sa, že sa práve začne svätá omša. Začudoval som sa však, keď k oltáru namiesto jedného-dvoch miništrantov prichádzalo asi dvadsať. Niekoľkí mali miništrantské oblečenie, iní mali len „sukne” a miništrantské košele - superpelície si niesli v rukách. Podišiel som dopredu. Kňaz mal krásny pluviál. Keď prišli k oltáru, chlapci sa postavili do dvoch radov a s kňazom si pekne pokľakli. Kňaz sa posadil na pripravenú stoličku a z radu miništrantov vystúpil starší chlapec, asi študent vyššieho ročníka gymnázia a požiadal kňaza, aby prítomných chlapcov prijal za miništrantov. Už niekoľko mesiacov sa pripravovali a prisľúbili, že budú horlivo slúžiť Kristovi pri oltári ako vzorní miništranti. Kňaz chlapcov v krátkom príhovore povzbudil, vyjadril radosť, že Kristus Kráľ má toľko nových „bojovníkov” a pozval ich k horlivej službe pri oltári. Potom ku kňazovi pristupovali jednotliví chlapci, vložili svoje ruky do rúk kňaza a zložili sľub, že budú v tomto kostole verne slúžiť Ježišovi Kráľovi. Potom kňaz všetkých, čo neboli oblečení, obliekol do superpelície, bieleho rúcha so slovami: Prijmi biele rúcho a nos ho čisté a bez poškvrny tela a duše pred Božím oltárom, aby si raz bol pripočítaný k chórom anjelov a svätých. Potom všetci odišli do sakristie, aby sa spolu s kňazom po chvíľke vrátili k oltáru a miništrovali pánu kaplánovi pri slávnostnej svätej omši sviatku Krista Kráľa. Ten deň bol aj výročným dňom - farnosť si pripomínala päťdesiate siedme výročie konsekrácie blumentálskeho chrámu. Vtedy totiž sviatok Krista Kráľa slávila Cirkev v poslednú októbrovú nedeľu.

Potešený a povzbudený odchádzal z chrámu nielen tento konkrétny svedok milej slávnosti. Potešení boli aj prítomní rodičia chlapcov. Hrialo ich vedomie, že o chlapcov je pri tomto chráme dobre postarané.

Vtedy sa písal rok 1945. Neskôr však nastali časy, ktoré neboli Cirkvi naklonené. Škoda, že farár Pozdech nemá pokračovateľa, ktorý by bol podobným spôsobom zmapoval obdobie päťdesiatych rokov aj z pohľadu služby miništrantov pri oltári.

Čo-to môžem povedať z vlastnej skúsenosti zo sedemdesiatych rokov. Neraz si miništranti deň pred veľkými sviatkami tajne schovali „košeľu”, aby sa im ušla, a veru neraz ju tajne doniesli aj domov oprať, aby na sviatky bola čistá. V tom čase nemal Blumentál núdzu o miništrantov. Boli malí, vtedajší pán kaplán Gubala, ktorý učil náboženstvo na základných školách a pripravoval deti na prvé sväté prijímanie, si chlapcov jednoduchým: „Nechceš ísť miništrovať?”, pozýval k oltáru priamo v chráme a vychovával tak miništrantov už z radov prvoprijímajúcich. Tak začali miništrovať viacerí. Medzi miništrantmi boli malí, väčší, stredoškoláci i vysokoškoláci. Tí malí si nesmierne „vážili”, že majú aj takých veľkých kamarátov, boli im vzorom. Niektorých dodnes ako vážených pánov vídam v Blumentáli. Prichádzajú aj so svojimi rodinami. V tých rokoch bolo počas veľkých sviatkov pri oltári naozaj neraz toľko miništrantov, že zaplnili celý priestor svätyne.

Bolo by zaujímavé a redakcia farského časopisu by len uvítala, keby si niektorí z miništrantov „minulých čias” zaspomínali na to obdobie aj na stránkach Blumentálu. Veď v tom čase nebolo jednoduché aj takto sa prihlásiť ku Kristovi a jeho Cirkvi. „Tvoj syn miništruje v Blumentáli?”, zaznela otázka z úst bývalého spolužiaka miništranovho otca: „Ja by som si to nemohol dovoliť, učím na technike…”, no ani otec opýtaného nemal nižšie spoločenské postavenie… Také boli časy!

Ako blesk z neba prišiel do Levíc, kde som bol kaplánom, list z vtedajšej Trnavskej administratúry, ktorý ma nemilo prekvapil. Vždy som túžil pôsobiť v dedinskom prostredí, no a v liste som dostal dispozíciu z Levíc do Bratislavy na Tehelné pole. Bola to zaniknutá farnosť saleziánov Dona Bosca. Po likvidácii farnosti ju totiž zlúčili s blumentálskou farnosťou. Nastúpiť som mal 15. 12. 1959. Bol som si vedomý sľubu, ktorý som dal pri kňazskej vysviacke, a tak som pobozkal papier a začal som sa baliť. Mal som už nejaký nábytok, ktorý som si musel kúpiť, lebo v „kaplánke” v Leviciach bola len stará posteľ, vysoká skriňa, starý písací stroj a nič iné. Objednal som si teda auto, ktoré mi nábytok, knihy a iné veci previezlo na Vazovovu 8, kde sídli Rímskokatolícky farský úrad. Pridelili mi miestnosť na prízemí. Jej steny boli asi do výšky 1,5 m vlhké. V kúte boli malé trojrebrové plynové kachle, ktoré nestačili miestnosť vykúriť. Okrem toho nezodpovední montéri rúru, ktorá mala odvádzať spálené plyny, nenapojili na komín, ale len na stenu pod omietku, čo som zistil až na jar. Vtedy som pochopil, prečo bol v miestnosti stále zlý vzduch, čo ma nútilo mať stále otvorené horné okno.

Na fare som našiel principála Ladislava Mogyorossyho, ktorý ako človek bol veľmi dobrý, a dvoch kaplánov, Janka Kováča, horlivého, zbožného a apoštolsky zanieteného. Jemu ďakujem za to, že som pochopil, čo je duchovné vedenie pre veriacich aspoň v spovednici. Druhý bol Emil Vidovič. Bol komunikatívny a rád spieval. K 1. júlu preložili Janka Kováča za administrátora do Vysokej pri Morave. Pretože býval na poschodí, kde bola veľká obývačka a malá spálňa s umývadlom, presťahoval som sa do jeho bytu. Na miesto neho prišiel dp. Anton Kalúz. Mladý, veľmi spoločensky založený človek.

Život na blumentálskej fare bol veľmi zaujímavý a kňazskému poslaniu dával plnú náplň. Bolo to aj preto, že Blumentálska farnosť bola najväčšia v celej diecéze, ba myslím si, že aj na celom Slovensku. V tom čase žilo na jej území asi 130 000 obyvateľov, a Blumentál bol jediný kostol v celej farnosti. Sväté omše v nedeľu bývali o 6,00 h, 7,00 h, 8,00 h, 9,00 h, 10,30 h, popoludní o 18,00 h a 19,00 h. Okrem toho do roku 1964 bývali sväté omše o 9,00 h, o 12,00 h popoludní a o 19,00 h aj v kaplnke v Dynamitke. Tam som sväté omše mával skoro vždy ja, lebo kaplnku založili saleziáni a ja som bol kaplánom pre Tehelné Pole. A to boli omše preložené po zrušení farnosti saleziánov na Miletičovej ulici. Sväté omše vo všedné dni boli 5,45 h, 6,30 h a 7,15 h. Vždy bol jeden kňaz pri oltári, aby slúžil sv. omšu a dvaja v spovedniciach, aby sa venovali penitentom. Nával bol taký veľký, že som mesačne vyspovedal, ako mi ukazoval môj ručný počítač 1 500 až 1 800 penitentov.

V blumentálskej farnosti bola práca radostná, podnecujúca, dala sa zvládnuť len v duchu obety, hľadaním Božej slávy a spásy nesmrteľných duší. Spával som 5 hodín a od rána do večera to bol kolotoč. Okrem kostolnej pastorácie a práce v kancelárii farského úradu bolo veľa zaopatrovaní chorých po domoch aj v nemocniciach, či už v štátnej, alebo v ostatných, do ktorých nás volali. Pri návšteve chorých v nemocniciach sme museli byť veľmi opatrní, lebo chodiť zaopatrovať do nemocníc bolo zakázané. Kňaz musel vedieť, kedy je vizita a kedy je najvhodnejšie prísť k pacientovi, aby mohol prijať sviatosti. Pamätám sa, ako ma raz v Štátnej nemocnici nachytal pán doktor Kolesár, ktorý bol iste veriaci, lebo sa ma len spýtal, čo tam robím. Zaopatroval som asi 14-15 ročného mladíka, ktorý bol len pokrstený a bol veľmi vážne chorý, upozornila ma na neho jeho stará mama, ktorá povedala, že s dvomi kamarátmi išiel do Piešťan, kde skákali z mosta do Váhu. Pri jednom skoku narazil na pilier starého mosta a zlomil si siedmy stavec. Keď som ho navštívil, mal sadru okolo krku, ale bol pri plnom vedomí. Za ten krátky čas, som ho pripravil na sv. spoveď, podal som mu Eucharistiu a udelil sviatosť pomazania chorých. Asi o štyri dni som bol pochovávať na cintoríne v Slávičom údolí a práve mal pohreb. Len občiansky. Keď som sa vracal od hrobu, kde som pochovával veriaceho človeka a videl som tam jeho starú mamu, ktorá ma o jeho stave informovala, chcel som ísť jeho rodičom povedať, aby boli spokojní, že zomrel zaopatrený. Ale potom som z opatrnosti od tej myšlienky upustil.

Okrem toho bola nádherná práca s mládežou a s rodinami. Mal som najväčšiu skupinu v Bratislave. Krycie meno mala „Kačabarská partia“. Cieľom stretania mladých bolo zoznámiť našich chlapcov s našimi dievčatami, aby vznikali katolícke rodiny. Takto vzniklo asi dvadsať manželských párov. Môžem povedať, že napriek tomu, že toto stretanie bolo pre okolnosti, v akých Cirkev žila, nebezpečné, splnilo to svoje poslanie a prinášalo nemalú radosť do života kňaza. Stretanie s rodinami bolo zvlášť po domoch a pri mojich narodeninách a meninách aj na kaplánke, lebo keby to boli objavili nepriatelia Cirkvi, mali sme jasný dôvod: oslavu menín či narodenín.

Pri tomto vzácnom jubileu konsekrovania kostola Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie v Bratislave - v Blumentáli, som hovoril, že v Blumentáli sa nepracuje, ale „koňuje”. Práca bola náročná, ale radostná a dodávala elán a optimizmus do kňazského života. Aj z toho dôvodu ma vtedajší mocní, ktorí mali na starosti marenie Cirkvi, stále pranierovali, volali na výsluchy a na koniec v roku 1966 ma chceli zatvoriť, o čom som nevedel, povedal mi to pán biskup Mons. Ambróz Lazík. Pánom povedal, že ma radšej preloží. Ani oni nechceli mať nepríjemnosti zo Slobodnou Európou a s Hlasom Ameriky. Iste by to v správach povedali, ale ani s ľuďmi, lebo som bol vtedy veľmi známy, tak pánu biskupovi, ako mi povedal, dali odpoveď: „Dobre, ale čím ďalej od Bratislavy.” Preto ma preložil tak ďaleko, že za farskou záhradou bol Dunaj, ako hranica medzi Slovenskom a Maďarskom. Preložil ma do Štúrova. Ďalej ma už ani nemohol dať. Ale aj tam som sa cítil veľmi dobre a po namáhavej práci v blumentálskej farnosti, som si trošku odpočinul.

Blahoželám k jubileu konsekrácie Blumentálu, kde som strávil nádherné roky kňazského života, a môžem povedať, že aj plodné, lebo Kačabarská partia, ktorá sa rozletela po celom Slovensku, ešte stále žije. Jej členovia sa poznajú, vedia o sebe, navštevujú sa a pri mojom jubileu 70-rokov sa ich ešte niekoľko desiatok stretlo na oslavách, čo ma tiež potešilo a potvrdilo slová MUDr. Silvestra Krčméryho, ktorému som sa raz žaloval, že nie som s partiou spokojný: „Buď spokojný, nejde to do filozofickej hĺbky, ale máš najväčšiu partiu a má to Ducha”. Áno, ten Duch sa prejavuje aj dnes, lebo žije v srdciach tých ľudí, ktorí si na tie časy s radosťou spomínajú a navštevujú sa, stretajú sa a držia sa Pána Boha. Denne si na všetkých, s ktorými som sa stretal v blumentálskej farnosti, v modlitbách spomínam a celej farnosti k jubileu z úprimného srdca žehnám.

† arcibiskup Ján
-

Dnes sa často stretávame s názormi, podľa ktorých nie je potrebné stavať kostoly a vynakladať nemalé prostriedky na ich obnovu. Veď predsa Pán Boh je všade prítomný, a nie je obmedzený priestorom ani časom. Príjemné sú chvíle v nádhernom prostredí Božej prírody, kde sa dá meditovať a prežívať blízkosť Stvoriteľa Napriek tomu sa naši predkovia pred sto dvadsiatimi rokmi rozhodli postaviť práve tu, v „Údolí kvetov” tento impozantný chrám Nanebovzatia Panny Márie. Jeho tradičné pomenovanie nám dodnes pripomína krásu rozkvitnutého údolia - BLUMENTHAL.

Aj Pán Ježiš miloval chrám a chodieval doň. Zapaľovala ho horlivosť za Boží stánok. Ako dvanásťročný zostal v dome svojho Otca, - neskôr z neho vyhnal predavačov, ktorí ho znesväcovali, platil chrámový poplatok…

Aj blumentálski veriaci zakusovali a zakusujú Božiu dobrotu už stodvadsať rokov v tomto chráme. V ňom mnohí z nás boli pokrstení a prijali ostatné sviatosti a teraz v ňom každodenne Pánovi: „otvárajú svätostánky svojich sŕdc a nosia ho v sebe pod tymianovým oblakom posväcujúcej milosti” (sv. Augustín). Stretávajú sa tu veriaci so Živým Kristom v Eucharistii a z Božieho slova čerpajú duchovnú silu do života. Aj v spoločenstve veriacich je on sám prítomný medzi tými, čo sa schádzajú v Jeho mene.

Ľutujem, že nemôžem byť medzi Vami, drahí bratia a sestry. No spolu s Vami ďakujem Bohu za množstvo darov, ktoré sme prijali v jubilujúcom chráme. Myslím na všetkých a s láskou Vás žehnám.

Váš Ján Orosch, biskup

-
Je to presne desať rokov a niekoľko dní odvtedy, ako som prišiel do bratislavského Blumentálu na svoje tretie kaplánske miesto. Prichádzal som s malou dušičkou, lebo som vedel, že je to farnosť pastoračne náročná, no postupne som si zvykol na prostredie, na ľudí i na úlohy, ktoré mi boli zverené. Veľkým darom a oporou bola pre mňa rodinná atmosféra, ktorá vládla na fare i ostatné priateľské vzťahy, popri tom najdôležitejšom vzťahu - vzťahu k Ježišovi. V tejto farnosti som pôsobil pomerne krátko, no uchovávam si na ňu nezabudnuteľné spomienky. Rád sa v duchu vraciam k partii dospelých, ktorých som pripravoval na prijatie sviatostí, k detským svätým omšiam, k štvrtkovým adoráciám, k originálnej a úsmevnej jasličkovej pobožnosti robenej formou vianočnej abecedy, i k jednotlivým ľuďom, ktorých som tam spoznal. Bol to čas veľmi intenzívny a krásny, aj keď mal prirodzene aj svoju náročnosť. Časom si však človek vytriedi zo spomienok predovšetkým to, čo ho tešilo a pričom aj po rokoch môže pookriať. Ďakujem za možnosť aspoň nakrátko prostredníctvom časopisu opäť navštíviť svoju bývalú „kaplánku” a chcem touto cestou pozdraviť všetkých, ktorí si ma pamätajú. Každý deň na vás myslím v modlitbách a so svojím kňazským požehnaním. Občas by som sa rád vrátil do kaplánskych čias, no dôležitejšie asi je zamilovať si miesto, ktoré je momentálne pre človeka aktuálne, a tým aj vyjadrujúce Božiu vôľu. K 120. výročiu posviacky vášho kostola vám prajem, aby naďalej bol miestom láskyplného stretnutia človeka s Bohom a ľudí navzájom. Nech vás Boh žehná.
Dušan Berta
(Dôstojný pán Berta bol po odchode z Blumenálu prefektom a neskôr špirituálom kňazského seminára. Teraz je farárom v Kozárovciach - pozn. redakcie.)
-

Jednoročné pôsobenie v Blumentáli v rokoch 2000 - 2001 bolo pre mňa vynikajúcou a nezabudnuteľnou skúsenosťou tak v oblasti kňazského spoločenstva, ako aj pastorácie. Aj vďaka pánovi farárovi Herényimu sme tvorili stmelený tím, ktorý slúžil druhým, a čo je veľmi dôležité, spolu sme sa aj modlili. Vo štvrtky sme sa my, mladší kňazi stretávali s kolegami z iných farností na neformálnych stretnutiach. Z pastorácie v Blumentáli mi utkvela najmä intenzívna služba zmierenia v spovednici, pretože ta prichádzalo mnoho ľudí túžiacich po Božom milosrdenstve. Vzájomne obohacujúcou bola pre mňa aj služba slova v homíliách a tiež na otvorených piatkových Lectio divina (rozjímavé čítanie) Matúšovho evanjelia pre veriacich.

Jozef Jančovič

(SSL Ing. Jozef Jančovič je dekanom Dekanátu Bratislava-juh, čunovským farárom a prednáša na cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Starý zákon.)

Pri spomienke na deň, keď sa nový kostol Nanebovzatej na predmestí Bratislavy stal domovom našich predkov, chceme si zaspomínať aj na kňazov, ktorí mali tú milosť, že svoje duchovné dary plným priehrštím rozdávali v našom pred sto dvadsiatimi rokmi posvätenom chráme (väčšinou ako kapláni, no aj ako vzácni hostia), v čase keď Cirkev opäť nadobudla slobodu… Pamätáte sa na nich? Naši kapláni, dnes sú už väčšinou farári či správcovia farností. Každý z nich v nás zanechal svoju pečať, tak ako ju zanechali aj významné osobnosti pri rozličných sláveniach v Blumentáli. Pripomeňme si ich niekoľkými myšlienkami.

 
Z čoho pociťujem radosť? Z toho, čo sa začína budovať. Z masy ľudí, ktorá má predsa akúsi nadosobnú tvár a zo siete jednotlivcov, s ktorými sa kontakt už vytvoril, dá sa vycítiť životaschopnosť spoločenstva. Sú to však jen začiatky schodnej cesty… človek, ktorý počúva evanjelium s otvoreným srdcom, nemôže byť nedotknutý pravdou evanjelia.
Štefan Herényi, správca farnosti,
február 1991
 
… čo mi tu chýba, je istý rodinný duch, ktorý nachádzame v menších mestách alebo na dedinách… Z mojej strany by to vyžadovalo trochu viac možností preniknúť do života týchto ľudí… som rád, že som v Blumentáli. Blumentálske spoločenstvo je veľmi vďačné, ochotné spolupracovať. Má pred sebou skvelú perspektívu, ak prekoná určité začiatočné problémy…
Ľubomír Havran, kaplán, marec 1991
 
Čím môže kresťan dnes osloviť svet?
Láskou, osobným príkladom a sprostredkovaním Ježiša Krista… Ako? Ochotou pomôcť. Veriaci má v každom trpiacom vidieť Krista. Tu v Bratislave sú na to dobré podmienky, pretože tu žije veľa starých, opustených… Cirkevné spoločenstvá by sa mali snažiť privádzať do Cirkvi ľudí, ktorí sa od nej vzdialili…
Ján Adamus, kaplán, apríl 1991
 
Čitateľom Blumentálu a členom farnosti, kde som mohol slúžiť dve pamätné slávnostné sv. omše, posielam srdečný pozdrav a požehnanie.
Jozef kard. Tomko, 29. 4. 1991
 
Aké je moje motto? Na primičný obrázok som si napísal: Stal som sa služobníkom všetkých… Podľa toho som sa v živote usiloval pomôcť tomu, kto to potreboval. A ako sa zmenil svet za štyridsať rokov? Najväčšia zmena sa prejavuje na učňovskej mládeži. Ateistická výchova za totality ju do hĺbky duše narušila. Ale demokracia „slobodou tlače“ ju za krátky čas úplne zruinovala. Vďaka Bohu, výnimky existujú…
 
Don František Kollár, výpomocný duchovný, maj 1991 V pastorácii som bol veľmi krátko. Len štyri roky. Najväčšiu radosť som mal z toho, keď som mohol učiť náboženstvo a pripravovať deti na prvé sväté prijímanie. Boli to krásne, živé, nevinné deti…
Don František Vizváry, výpomocný duchovný, jún 1991
 
Boľavých miest máme viac… Začína sa to už pri vyučovaní náboženstva v školách a pri katechézach. Snažíme sa ľuďom rozprávať o Pánu Bohu a o viere, mali by sme však ľudí robiť ľuďmi, vštepovať im úctu k druhým, k ich práci. Človek sa najprv musí stať človekom, potom môže byť kresťanom, prípadne kňazom.
Pavol Čurka, náš novokňaz, jún 1991
 
Sme nasledovníkmi Pána Ježiša. On je láska, každému odpúšťa, každého volá k sebe, lebo je milosrdný. V mnohých ľuďoch je kresťanstvo zakorenené a treba ho prebudiť. Musíme v modlitbách prosiť za to, aby sa ľahostajní kresťania milosťou Božou plnšie zapojili do života Cirkvi.
Don Valením Kňazovič, výpomocný kňaz, august 1991
 
Pre veriacich je veľkou posilou skutočnosť, že v bolesti nie sme sami, že očami viery môžeme pochopiť, aj keď je to niekedy veľmi ťažké, že aj utrpenie je dar, pretože nás očisťuje a pomáha nám lepšie chápať iných. Mne v ťažkých okamihoch pomohli aj myšlienky katolíckeho básnika Michala Chudu: Ďakujem ti bolesť, že som ťa spoznal. Prichádzaj častejšie, aby som mohol vždy rásť. Marián Dragúň, kaplán, september 1991 Dlhé by boli litánie bolestí, keby sme ich chceli vymenovať. Otravujú náš osobný, rodinný i spoločenský život. Mnoho sa o nich hovorí a píše, ale to je málo. My kresťania máme čo ponúknuť na duchovnú a mravnú záchranu spoločnosti. Mohli by sme predstaviť nádherné diela filozofov, teológov a sociológov uložené v knižniciach… ale to všetko by bolo málo, keby sme neponúkli spoločnosti model praktického kresťanského života.
Ján Formánek, dekan, október 1991
 
Ako majú veriaci prichádzať k Márii? Máme ju vidieť pred sebou ako človeka, ako takú, ktorá prežila svoj ľudský život naplnený radosťou, ale aj bôľom a utrpením. Pritom ale vždy, v každom okamihu bola ochotná prijať a splniť Božiu vôľu. Najmä v tom nám má byť vzorom…. Ten, kto má na ceste životom pred sebou Máriu, nemôže poblúdiť.
Tomáš Kuľka, kaplán, október 1992
 
• Žiť s Kristom by sa mal usilovať každý veriaci kresťan. Napodobňovať ho a dať mu miesto vo svojom živote. Keď to platí o veriacom laikovi, o Kristovom kňazovi to platí zvlášť. Žiť s Kristom, to je byť s ním v radosti i v žiali, vo všetkých príjemných i ťažkých okamihoch života… Veď človek sa učí v konkrétnych situáciách tak, ako ich prináša život. Učí sa spojenie s Kristom lepšie prežívať.
• Pre toho, kto chce žiť ako kresťan, by svätá spoveď mala byť čímsi samozrejmým, čo patrí k životu. Malo by to byť stretnutie s Pánom Ježišom…, radostné stretnutie, pri ktorom nás Ježiš zbavuje príťaže hriechov a dáva nám silu opustiť staré neresti a šancu začať nanovo…
Zdenko Sitka, kaplán, december 1992, september 1996
 
Stokrát som počul, že k nám prichádza západný konzumizmus. My sa však konzumizmu nemusíme učiť od západu. Nemáme toho azda toľko, ako ľudia tam, ale to, čo konzumizmus robí konzumizmom, to máme: Túžbu po tom, aby sme mali, aby sme mali veľa a to naj. Naj, naj… To je v nás, a tam sú korene konzumizmu… Držme sa toho, čo učí Svätý Otec, čo učí Cirkev, predovšetkým toho, čo prehĺbi náš vnútorný život! To by mala byť naša cesta.
Mons. Dominik Hrušovský, biskup, marec 1993
 
Súčasné obdobie naozaj vyvoláva v ľuďoch skepsu a znechutenie. Najdôležitejšie je nepoddať sa a vo všetkom hľadať niečo pozitívne, veď každá minca má dve strany. A recept? Máme ho denno-denne v rukách. Možno si to ani neuvedomujeme: evanjelium… A Blumentál? Možno naň hľadieť z dvoch pohľadov: je to kostol, do ktorého chodia ľudia z celej Bratislavy i z okolia, kde sa vyslúži obrovské množstvo sviatostí. Z druhého pohľadu, z takého rodinného: chodia sem ľudia, ktorí pokladajú Blumentál za svoj domov.
Marián Vojtko, náš novokňaz, október 1993
 
Slovensko je na prahu novej existencie. Domnievam sa, že je to čas, kedy by sa mala najmä mládež otvoriť Kristovi. Pripraviť mladých na katechizáciu, lebo kňazi nebudú stačiť, ale nie takých, čo len odprednášajú učivo, ale budú kresťansky aj žiť. Nepoznám nič dôležitejšie, ako prácu s mládežou.
Mons. Dominik Kaľata, biskup, máj 1993
 
Dnešní ľudia sa nevedia tešiť. Priveľmi nás poznačujú problémy každodenného života, veľmi sa šíri pesimizmus. Iste, vyplýva to aj zo súčasnej situácie; je neľahká, ale keď nedokážeme mať v srdci radosť z maličkostí, bude to ešte horšie. Ľudia, ktorí sa vedia tešiť a radosť rozdávať, to majú ľahšie.
Viliam Tuma, kaplán, november 1993
 
Je mojou radostnou povinnosťou odovzdať vám všetkým pozdrav od Svätého Otca. Predtým, ako som odišiel z Ríma, Svätý Otec ma prijal, aby mi dal na túto cestu požehnanie. Pripomenul mi svoju návštevu na Slovensku r. 1990. Mám vám povedať, že sa teší dobrému zdraviu. Jednota kresťanov je jednou z jeho veľkých túžob; v myšlienkach a v modlitbách sa k nej často vracia a veriacich na celom svete vyzýva, aby sa na tejto práci podieľali. Prichádzam k vám v mene a s poverením od Svätého Otca, pretože dielo, ktorým ma poveril, je jeho dielo.
Kardinál Cassidy, predseda pápežskej rady pre jednotu kresťanov, január 1994
 
Veľa ľudí sa dnes ocitá v ťažkej situácii, a treba povedať, že bez viery je veľmi ťažké ich motivovať, aby nestrácali zmysel života. Našou povinnosťou je byť požehnaním pre svojich blížnych, pre svoje okolie, pre generáciu, v ktorej žijeme, a naším poslaním je byť im vzorom, prinášať radosť…
Juraj Rybanský, prezident Slovenskej katolíckej charity, marec 1994
 
Predpokladám, že zo súčasnej biedy, mám na mysli predovšetkým biedu duchovnú, dostaneme sa až vtedy, keď sa vrátime k prvotným hodnotám a budeme ich prijímať. Keď tak, ako nás to učí Ježiš, budeme pomenúvať dobro dobrom a hriech hriechom, a keď sa ich naučíme rozlišovať.
Jozef Haľko, kaplán, august 1994
 
Treba začať od seba a potom v rodine. Veľkú chybu robia rodičia v tom, že si myslia, že stačí, keď deťom niečo nakážu. Nie! Predovšetkým treba, aby život rodičov bol príkladom. Ak sa nemodlí otec, matka ani dieťa sa nebude modliť. Ak sa modlia rodičia „lajdácky“, aj dieťa sa tak bude modliť. Ak majú v dome neporiadok, ani dieťa nebude poriadne. Základom je poriadok: osobný, v rodine, poriadok duchovný.
P. RNDr. Jozef Michalov, pomocný duchovný, október 1994
 
• Naša katolícka viera nie je nenáročná, keď ju berieme a žijeme celú. No keď pochopíme naše náboženstvo do hĺbky, nájdeme v ňom, a povedal to sám Ježiš, príjemné jarmo a ľahké bremeno. Ľahké bremeno poukazuje na protiklad k sérii príkazov a požiadaviek v čase Starého zákona… Jarmo je určené na prácu. Kresťan nežije sám pre seba. On je ten, čo má slovom a životom niesť radostnú zvesť o Božej láske.
• Písmo a jeho aplikácia sú nevyčerpateľným zdrojom pre človeka všetkých čias.
Jozef Jančovič, kaplán, október 1995, december 2000
 
Použijem slová Svätého Otca: Nebojte sa. Nebojte sa aktivít, nebojte sa pýtať a žiadať odpovede (aj formou listu) na otázky, čo vás trápia. Keď si pripravujem homíliu, robím to zo svojho pohľadu, zo svojho videnia. Veriaci to však možno vidí inak. Preto by som privítal, keby prišli s konkrétnymi námetmi, problémami, návrhmi.
Daniel Dian, pomocný duchovný, november 1995
 
• Asi najväčším problémom je prijať realitu, ale iba v nej sa dá naplno žiť. Boh nám však dáva milosť, svoju pomoc, aby sme tie každodenné udalosti spolu s ním zvládli.
• Sú dni, keď sa nám akosi nič nedarí. Vŕši sa problém na problém, a my si myslíme, že zvýšenou aktivitou to napravíme. Čo, keby sme použili Božiu logiku – ťažko to chápeme, ale menej je niekedy viac. A čas, ktorý ušetríme, by mal byť tichom…
Branislav Bukovský, kaplán, august 1996, október 1997
 
Čo robiť, aby sme nestroskotali v živote a neboli nešťastní? Každý večer si veľmi čestne a úprimne spytovať svedomie. To robím a radím to aj všetkým veriacim: Aký som bol dnes? Čo dobré som urobil? Čo zlé? Za dobré poďakujem, za zlé odprosím. Kde mi hrozí niečo zlé? Také hĺbkové spytovanie svedomia je veľkou ochranou a dáva aj silu na návrat. Postupne to učme aj deti.
Ladislav Vrábel, kňaz pomáhajúci vo farnosti, august 1996
 
• Chcem spolu s tými, ku ktorým som poslaný, znášať všetky problémy a ťažkosti a spolu s nimi ich predkladať Pánovi na oltár. Je to pre mňa veľká milosť byť tak blízko Pána, je to pre mňa dar, za ktorý ďakujem.
• Buďte rodinou, kde budú naďalej dozrievať kňazské charaktery a napĺňajte ten jedinečný dialóg s Kristom, ku ktorému sme všetci povolaní, dialóg lásky.
Roman Frydrich, kaplán, október 1996, júl 1998
 
Aké otázky zaujímajú mladých? Po rozhovoroch s nimi som sa rozhodol, že rozšírim cyklus kázní o otázky duchovného vodcu, stáleho spovedníka, lebo aj prebiehanie od spovednice k spovednici podľa toho, kde je menej ľudí, svedčí o akejsi našej plytkosti.
P. Andrej Filipek SJ po cykle kázní o spovedi, december 1996
 
• Ježiš pomerne často hovorí: ver a stane sa, alebo: O čokoľvek budete prosiť… No je to naša, ale aj biblická skúsenosť, že Boh nesplní každú našu prosbu. Ale máme aj iné skúsenosti, totiž, že Boha môžeme blokovať nielen svojou neverou, ale aj falošnou vierou. A blokovať môžeme nielen Boha, ale aj ľudí okolo nás…
• …aby naša viera z nás utvorila zrelých ľudí, aby aj toto naše spoločenstvo bolo v istom zmysle domovom, kde sa môžeme vrátiť a cítiť Božieho Ducha, ktorý sa prejaví celkom „normálnym“, ľudským, pokojným a akceptujúcim spôsobom…
Peter Cibira, kaplán, august 1997, júl 2000
 
Adorácia je veľký poklad. Keby sme vedeli, čo znamená, iste by sme prichádzali častejšie. Tam človek naberá nové milosti, a Pán nám ich chce rozdávať. Je zlé, keď o ne nestojíme… Chybou je, že ľudia, keď upadnú do hriechu, prestanú sa modliť. Sv. Augustín hovorí: neschovávajte svoje rany pred lekárom. Práve vtedy by sme sa mali modliť ešte viac.
Marián Vivodík, kaplán, september 1997
 
• Keď si vzťah k Bohu budujem ako osobný a pravdivý, ako vzťah k osobe, ktorá je tu prítomná, ktorá nie je iluzórna, potom aj to, k čomu ma volá, prijímam celkom inak…
• Čo najviac oslovuje hľadajúcich? Myslím si, že skutočnosť, keď vidia, že kresťanstvo nie je odtrhnuté od života. Že to nie je akási pridaná hodnota k životu, že je to niečo, čo k životu bytostne patrí, čo nie je so životom v protirečení.
Dušan Berta, kaplán, október 1998, september 1999
 
Viera je milosť. Preto aj tí, čo úprimne hľadajú, by mali o vieru prosiť. Napríklad takto: Bože, daj sa mi jedného dňa poznať. Umožni môjmu srdcu a môjmu rozumu poznať ťa. A my, čo sme ho už spoznali, by sme mohli prosiť hoci takto: Pane, daj, aby som pomohol byť účastným na šťastí, ktoré ja prežívam, aj druhým, aby aj oni spoznali, že ty si zdroj radosti, nádeje a lásky.
Mons. Ján Sokol, arcibiskup, máj 1999
 
• Sme ako malé deti, ktoré si myslia, že všetko nové, čo prichádza, je dobré. Zabúdame na obetu, odmietame sebazápor, myslíme si, že nás to obmedzuje, ale práve tieto hodnoty sú veľmi dôležité pre náš vnútorný rast.
• To, že v Blumentáli chýbali deti, je bohužiaľ problém veľkých mestských kostolov. Priblížiť sa k deťom, keď kňaz nemá s nimi osobný kontakt a stretá ich len na svätej omši, je ťažké… Oslovoval som aj chlapcov a pozýval som ich miništrovať… Možno je to chyba trochu aj rodičov, boli deti, ktoré s vierou prichádzali do styku len na hodinách náboženstva, a to je málo…
Andrej Fordinál, kaplán, august 1999
 
… ďalším dôvodom krízy rodiny je globalizácia súčasnej spoločnosti. Dnes už nemôžeme povedať, že na tejto zemi existuje nejaký ostrov či oáza šťastného života, pretože celý svet je ekonomicky a mediálne poprepájaný. A práve cez médiá sa úspešne vymývajú ľudské mozgy. Niektoré skupiny sa až priveľmi a až cieľavedome zasluhujú o rozklad manželstva a rodiny. Televízia, tlač a rozhlas prispievajú k tomu, že ľudia prijímajú nesprávne myšlienky, ktoré sa prezentujú ako normálne.
Vladimír Thurzo, „prázdninový“ kaplán, október 1999
 
My odídeme, ale Ježiš ostane, sväté omše sa budú slúžiť ďalej, máme Eucharistiu, vysluhujú sa sviatosti… treba, aby život išiel ďalej. Lebo misie sa nekončia. Ľudovými misiami sa len začína hlbší život mnohých. Navzájom si musíme pomáhať, a každý jednotlivec si má nájsť čas na modlitbu, má pristupovať k sviatostiam, čítať Božie slovo a plniť si základné stavovské povinnosti.
P. Michal Zamkovský po misiách v Blumentáli, november 1999
 
• Chcem budovať pokoj v medziľudských vzťahoch, nachádzať spoločnú reč. Myslím si, že je to dar, dedičstvo, ktoré sme dostali od Pána: pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam… Kde je ten Kristov pokoj, čo sme to s ním urobili? Chcel by som pomôcť ľuďom hľadať pokoj, vyprosovať ho od Pána a prežívať ho v medziľudských vzťahoch.
• …kto chce žiť v dobrom, peknom svete, v pokoji, v šťastí, musí ho začať budovať od seba. Pre kresťana to znamená hľadať jednoznačne hodnoty v Bohu – hľadať ovocie Ducha Svätého, ako hovorí sv. Pavol, a ak sami budeme lepší, aby od nás vychádzalo dobro, verím, že zmeníme svet okolo seba…
Patrik Adam, kaplán,august 2000, júl 2001
 
… Robiť všetko s Máriou, cez Máriu a v Márii, teda v tejto mariánskej spiritualite nejde o to, niekedy sa pomodliť či vojsť do kostola… Panna Mária sa má stať najvnútornejšou spoločníčkou nášho každodenného života, aby sme ju pozývali do všetkého, čo robíme. V tom je hlboká spiritualita Grignona, že je prístupná každému: jednoduchému i najvzdelanejšiemu.
Juraj Vitek, „prázdninový“ kaplán, september 2000
 
• Aj prostredníctvom svojej matky som veľakrát mohol pochopiť vzťah Panny Márie k nám ako k jej deťom aj v bolestných okamihoch. Práve cez bolesť som pochopil, že v nej sa rodí veľa pekného. Chcem a usilujem sa mať k Márii vzťah ako k matke. • Tu som sa utvrdil v presvedčení, že sa musím naučiť o pomoc poprosiť, alebo ponúknutú pomoc prijať s pokorou a vďačnosťou. Je to veľmi užitočný a sebavýchovný moment. Myslím si, že tak sa človek stáva citlivejší na potreby iných a triezvejší v posudzovaní svojich schopností.
Stanislav Lieskovský, kaplán, október 2000, september 2002
 
• Myslím si, že úspech siekt je relatívny a má viacero príčin… V znamení čias vidíme aj túžbu po spiritualite, po novinkách a nezanedbateľný je aj vplyv globalizácie: prichádzajú s niečím novým, čo má neraz nádych nepoznaného, tajomného, čo budí dojem, že vyrieši všetky problémy a dá odpoveď na všetky otázky, čo ponúka lacný recept na dosiahnutie šťastia a úspechu, oslobodenie od bolesti…, ale to všetko je často bez jasného cieľa, bez zmyslu a tradičných hodnôt.
• Ak chýba zdravá hrdosť na Cirkev, vlasť, národné povedomie, je to znak úpadku. Ako môžeme zabudnúť na našu identitu: historickú, kultúrnu, národnú i náboženskú? Môže taký národ byť morálne silný a jednotný?
Ľudovít Malý, kaplán, august 2001, november 2002
 
• Každý, kto chce na sebe pracovať, musí najprv na sebe zdokonaľovať ľudské vlastnosti a potom na nich stavať duchovný život.
• Liturgia je pre nás, má svoje pravidlá, ktoré nám pomáhajú povzniesť naše duše k Bohu. Rešpektujme preto dané predpisy Cirkvi.
Marek Šenkárik, kaplán, august 2002
 
Najviac ma zaujalo, že v stredu po návrate zo Slovenska Svätý (Otec Ján Pavol II.) hovoril o Slovensku ako o vznešenej krajine, ktorá môže byť veľkým príkladom pre Európsku úniu a potom sa v krátkosti vrátil na miesta, ktoré navštívil. Potešili ma aj jeho slová: „Nech ťa Boh žehná, drahé Slovensko!
Martin Jarábek, kaplán, november 2003
 
Musím povedať jednu „super“ vec, Na mojom predchádzajúcom pôsobisku sa mladí veľmi radi modlili ruženec. Dokonca pravidelne. Často to boli práve oni, čo ma povzbudzovali k tejto modlitbe. A ďalšia krásna vec, keď som sa bol pozrieť na nácviku nášho mládežníckeho spevokolu, bol som veľmi milo prekvapený, keď som ich našiel modliť sa ruženec. Takže mladí sa ho modlia…
Branislav Popelka, kaplán, október 2002
 
• Prvými slovami, ktorými ma Boh oslovil, boli slová plné lásky, slová mojich rodičov. Tie sková majú najväčšiu hodnotu v mojom živote, pretože sa za nimi skrývajú skutky nezištnej lásky, skutočná práca, úprimná viera starostlivého otca a obetavej matky.
• Uvedomil som si hlboký duchovný význam posvätného miesta pre život vo farnosti. Chrám, ktorý má nevyčísliteľnú kultúrnu a historickú hodnotu… sa bez prítomnosti človeka stáva chladným priestorom… To najcennejšie v chráme sú ľudia, ktorí sa s hlbokou vierou a úctou stretajú v tichu kostola so Stvoriteľom. Blumentálsky chrám tento poklad má.
Marián Janček, kaplán, august 2004
 
Duchovné cvičenia sú veľkým prínosom pre posilnenie vzťahu človeka s Bohom. Človek má viac času, môže zrevidovať svoj život a dať si predsavzatie, v čom chce na sebe pracovať. Pre mňa osobne to bol čas veľkých milostí a požehnania.
Marián Libič, novokňaz z našej farnosti, júl 2005
 
Moje poslanie bude spočívať predovšetkým v slovách, ktoré povedal Kristus: Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium. Moje pôsobenie navonok bude veľmi jednoduché: Chcel by som ho odovzdať cez sviatosť zmierenia. Práve v tejto sviatosti prežívam najkrajšiu radosť z kňzstva.
Daniel Vachan, kaplán, august 2005
 
Byť dobrým pastoračne zanieteným kňazom, ktorý privádza ľudí k Bohu… Je to ťažká úloha v časoch, keď je priveľké úsilie opačného smeru… Lenže, keď aj to úsilie opačného smeru je veľké, predsa len, pekelné mocnosti nemôžu zvíťaziť.
Marián Bér, kaplán, január 2006
 
Popri všetkých aktivitách netreba zabúdať na to, že máme byť jeden druhému bratom, jeden druhého máme počúvať, aby sme vedeli odpustiť. Nech nás každé stretnutie s Pánom v chráme robí ľuďmi zrelšími, tešiacimi sa zo života a nech sa to prejaví aj v našich vzťahoch.
Štefan Suchanovský, diakon, júl 2006
 
• Stále ponúkať Ježiša… To je moje hlboké presvedčenie, možno program… Zo skúsenosti viem, že Ježiš je živý. To bola moja prvotná túžba, ako som už spomínal – hovoriť iným o Ježišovi, že je živý Boh, ktorý ako jediný nám vie pomôcť. Ako ponúkať Ježiša? Jednoducho úprimne mať rád ľudí okolo seba a potom im z lásky ponúknuť to najdrahšie, čo mám: Ježiša.
• Len naozaj hlupák by popieral nepopierateľné a neodškriepiteľnú históriu. No je moderné všetko relativizovať, preto sa siahlo aj na našich svätcov Cyrila a Metoda… Pravda sa nedá zničiť, preto ju môžeme oprášiť, ak sme zabudli o nej hovoriť, ale hlavne máme z nej čerpať.
Jozef Slezák, kaplán, august 2006
 
Záleží na veriacich, aby prijali pozvanie a prichádzali s dôverou v modlitbe pred obraz Matky dobrej rady, prípadne vydali svedectvo o Máriinej pomoci. Napríklad, keď som sa vracal so svojimi farníkmi z púte v Ríme, zastavili sme sa vo svätyni v Genazzane a naša prvá zastávka na Slovensku bol Blumentál. Ján Hallon, kňaz pochádzajúci z našej farnosti, šíriteľ úcty a veľký ctiteľ
Matky dobrej rady, apríl 2007
 
… Boží hlas. Rodičia alebo ktokoľvek chce mať v rodine kňaza, musí si uvedomiť, že vždy Boh musí zavolať mladíka slovami: Poď za mnou. Odpovedať musí však mladík, nie jeho rodičia alebo príbuzní. On sám musí dobrovoľne povedať: Áno, Pane.
Andrej Streicher, kaplán, august 2007
 
• Deň, v ktorý som z rúk otca arcibiskupa v trnavskej katedrále prijal sviatosti kresťanskej iniciácie (krst, sväté prijímanie sviatosť birmovania) bol dlho najkrajším dňom v mojom živote. Azda len deň mojej diakonskej vysviacky sa mu vyrovná.
• Presvedčil som sa, že väčšina ľudí prijíma krst ako prirodzený rituál spojený s narodením dieťaťa. Kým je to aspoň v tejto rovine, pesimizmus nie je celkom na mieste. Veď práve v tom je význam predkrstnej katechézy, že oni vyslovia svoju motiváciu, a spoločne prídeme k tomu, že krst je niečo viac, než len nejaký obrad v kostole.
Radoslav Šaškovič, diakon, september 2007
 
Zlo má neuveriteľnú schopnosť spájať sa. Aj keď na chvíľu, účelovo, ale vykazuje neuveriteľnú životaschopnosť. Prečo sa máme stále trieštiť a zmariť aj to málo dobra, čo sa nám niekedy núka spoločne vykonať. Samoľúbosť, malichernosť a rivalitu treba nadobro vytrhnúť so srdca kresťanov.
Štefan Herényi, správca farnosti,január 2008

Keď pred časom odišiel pán kaplán Slezák, pociťovali sme, že tu ktosi chýba. Možno to
bolo aj preto, že naši kňazi čerpali dovolenky a bolo ich tu akosi málo. Od prvého septembra
má naša farnosť opäť troch kaplánov. Otec arcibiskup nám ako tretieho kaplána poslal pátra
Jána Hrehu.
 
• Sme radi, že ste rozšírili rady kňazov našej farnosti. Vitajte, páter Ján, medzi nami Blumentálcami!
Ďakujem za privítanie.
 
• „Náš páter Ján Hreha bude pôsobiť ako kaplán v Blumentáli“, zaznelo v oznamoch v kostole sv. Cyrila a Metoda v jednu nedeľu. A tak sa dostala medzi veriacich správa: „Náš nový kňaz bude redemptorista“. Čo Vás ako rehoľného kňaza priviedlo k nám do Blumentálu?
Chcel som pracovať v diecéznej pastorácii, a tak som požiadal svojho predstaveného o uvoľnenie pre túto prácu a otca arcibiskupa o prijatie. Stalo sa. A čo ma priviedlo do Blumentálu? Dekrét od otca arcibiskupa.
 
• Páter Ján, povedzte nám niečo o sebe. Odkiaľ pochádzate, kde ste doteraz pôsobili, kde ste študovali…
Pochádzam z Kamennej Poruby, okres Vranov nad Topľou. Krátko po revolúcii som nastúpil do noviciátu redemptoristov v Lubašovej v Poľsku. Po noviciáte som išiel študovať filozofiu do Krakova. Mal som to šťastie či milosť študovať dva roky v blízkosti telesných pozostatkov svätej Faustíny, kam som aj často chodieval. Potom som pokračoval v štúdiu teológie v Tuchove. Po kňazskej vysviacke som pôsobil na mariánskom pútnickom mieste na Starých Horách. V roku 1999 som prišiel do Bratislavy do kostola sv. Cyrila a Metoda, odkiaľ som vypomáhal v novopostavenom kostole na Teplickej. Istý čas som vypomáhal v Rači a v nemocnici Milosrdných bratov. Posledné tri roky som pôsobil v šiestich nemocniciach na Kramároch. Mal som k dispozícii telefón a dvadsaťštyri hodinovú službu, sedem dní v týždni. Každý utorok a nedeľu som slúžil sv. omšu na onkológii na Klenovej. Bola to práca veľmi náročná a vyčerpávajúca. Každá väčšia nemocnica by mala mať svojho kňaza. Pre jedného je to príliš veľa, fyzicky aj psychicky. Ako som už povedal, je to práca veľmi náročná, ale pre mňa bola a je veľkým obohatením. Chorí a zomierajúci sa stali mojou srdcovou záležitosťou. Možno aj preto, že v tejto oblasti je dosť veľké vákuum. Je málo kňazov, ktorí by boli ochotní venovať sa takejto pastorácii. Nejde tu o to, len prísť, vyspovedať, udeliť sviatosť pomazania chorých, ale aj tráviť s nimi čas, sprevádzať ich a niektorých až po bránu smrti. Byť pre nich Šimonom Cyrenejským. Mám veľmi krásne zážitky s chorými, ktorí najprv odmietali sviatostí, ale po čase sa predsa len zmierili s Bohom… A zasa som v nemocnici.
 
• Redemptoristi sa do sŕdc Blumentálcov zapísali ľudovými misiami v r. 1999. Boli to prvé misie po päťdesiatych rokoch a vyorali hlbokú brázdu. Páter Zamkovský v rozhovore pre náš časopis povedal: „My odídeme, ale Ježiš ostane … Ľudovými misiami sa len začína hlbší život mnohých“. Čas plynie a nadšenie vyprcháva. Čo treba robiť, aby sme neboli len „tradičnými kresťanmi“, ale ozajstnými vyznávačmi Krista?
Predovšetkým dať na prvé miesto Boha a tráviť s ním čas. Celý duchovný život spočíva v hĺbke modlitby, v hĺbke trávenia času s Bohom. V dnešnom svete je moderné podnikať. A my všetci sme podnikatelia. Podnikáme s časom. A raz budeme účtovať kedy, kde, do čoho, koľko času sme investovali. Koľko času sme investovali do stretávania sa s Bohom. Od toho závisí celá naša budúcnosť, celá naša večnosť. Keď niekto povie, že nemá čas na modlitbu, to ako keby povedal: „nemám čas pre Boha“, „nepotrebujem Boha“, „môžem žiť bez Boha“. Mnohí kresťania, ak chcú byť úprimní, musia sa priznať, že Boha odstrčili do kúta. Jeden z najťažších hriechov našich rodín je to, že televízia a internet sa stali bohom v našich domovoch. V mnohých rodinách teraz určuje rytmus života televízia. Mnohí si podľa nej rozdeľujú čas ako podľa rozvrhu hodín. Boh už nemá nijaký vplyv na mnohé rodiny, zostáva v kúte. Musíme postaviť Boha do nášho stredu a televíziu do kúta. Človek sa môže pozerať na televíziu až vtedy, keď mu to Boh dovolí a nie, aby sme sa modlili až vtedy, keď nám to televízia dovolí. Je nutné uvoľniť miesto v našom vedomí skutočným hodnotám. Pokiaľ bude televízia aj naďalej stredobodom nášho života, dovtedy nemôže byť naším stredobodom Boh. Práve tí ľudia, ktorí hovoria, že nemajú čas na modlitbu, sedia často až do polnoci pri televízii. Ak si nájdeme čas pre Boha, Boh si nájde čas pre nás a veľa problémov jednoducho zmizne. Ak zredukujeme modlitbu na minimum, obdržíme zasa len minimum. Podľa našej miery bude namerané nám. V poslednom čase sa satan stáva agresívnejším, pretože stráca moc. Rozbíja manželstvá, šíri nesvornosť medzi kňazmi, trýzni ľudí a dokonca zabíja. To je výzva, aby sme dali na prvé miesto Boha a trávili čas s ním. Satan je veľký zamestnávateľ. Dokáže nás tak zamestnať, že nemáme čas pre Boha a na tom nás zlomí. Bol som na duchovných cvičeniach, kde prednášal rímsky exorcista Gabriel Amorth a rozprával, ako počas vyháňania satana z posadnutého človeka sa ho opýtal: „Aký má vplyv na teba modlitba ruženca?“ a on odpovedal: „Každý Zdravas je pre mňa silným úderom po hlave. Keby sa všetci ľudia modlili ruženec, nemohol by som uskutočniť svoje plány“. Ak ho my nebudeme „mlátiť zdravasmi“, bude biť on nás. Ak pozrieme na naše maličké Slovensko, vidíme, kto koho mláti.
 
• Pochádzate od Vranova n/T. Nedávno vyhlásili vranovský kostol za baziliku minor. Pre nás Blumentálcov, okrem toho, že máme na Slovensku ďalší chrám s výsadami baziliky, je táto skutočnosť zaujímavá aj preto, že je tam obraz Panny Márie, ktorý bol údajne namaľovaný podľa obrazu Matky dobrej rady z Genazzana. Viete o tom niečo?
Má vranovský obraz slziacej Božej Matky naozaj nejakú súvislosť s obrazom z Genazzana? Týždeň po vyhlásení vranovského chrámu za baziliku minor som v tejto bazilike sobášil svojho synovca. Teším sa, že som bol prvým sobášiacim v tejto v bazilike. Ináč neviem, či obraz, ktorý pred tristo rokmi slzil, bol namaľovaný podľa obrazu Matky dobrej rady z Genazzana. Keď som sa rozprával s otcom Leandrom Pietrasom, ktorý pripravoval dokumenty na vyhlásenie kostola za baziliku minor, a teda skúmal aj tento obraz, povedal, že našiel tam „veľké odlišnosti“. Či má vranovský obraz slziacej Božej Matky nejakú súvislosť s obrazom z Genazzana, neviem.
 

• Pýtam sa to preto, že, ako ste si isto všimli, obraz Matky dobrej rady máme aj my v našom chráme. Hovorilo sa, že je to jediný obraz na Slovensku.
Na to sú už odborníci venujúci sa tejto problematike, aby sa vyjadrili, respektíve odpovedali, ako je to v skutočnosti.
 
• Prišli ste do našej farnosti v čase, keď sa pripravujeme na slávnosť stodvadsiateho výročia konsekrácie nášho chrámu. Obraz Matky dobrej rady sprevádzal veriacich našej farnosti už roky predtým, ako začali stavať náš chrám, ktorý naši predkovia zasvätili Nanebovzatej. Sme teda mariánska farnosť. Aká má byť opravdivá mariánska úcta „moderného“ kresťana katolíka?
Kto je to moderný kresťan? Existuje nejaká definícia „moderného kresťana“? Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. (Mt 7, 21) alebo Každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka. (Mt 12, 50; Mk 3, 35). Tieto citáty by som pokladal za najstručnejšiu definíciu moderného kresťana.

Postavili sme ti, Pane,
veľkolepé katedrály,
do nich zlaté kríže dali,
drahocenne vyzdobené.
A či tie nádherné chrámy,
naším domovom sa stali?
A či chrámy prezdobené,
vyjadrujú utrpenie?
Pomôž nám, Pane,
tvojím domovom sa stať
a tvoj chrám si
v srdci vystavať.
 
Tak nejako spievali mladí ešte v čase náboženskej neslobody v jednej zo svojich piesní. V našom jubilujúcom chráme máme tri veľké kríže, z ktorých každý tam má svoje miesto. Ani jeden z nich nie je prezdobený. Naopak, obidva, ktoré majú aj korpus, naozaj vyjadrujú utrpenie, ktorým prešiel Ježiš, keď završoval svoj pozemský život a prinášal Otcovi obetu za hriechy sveta… Za hriechy naše osobné, ale aj za hriechy celého ľudského pokolenia, ktoré, zdá sa, dosahujú v súčasnosti svoj vrchol (máme na mysli skutočnosť, že dnešný človek, tak ako kedysi Babylončania, nechce akceptovať Boha ako Pána, Stvoriteľa a Vševládcu, a pokúša sa zasahovať do jeho stvoriteľského diela – snahou „dať zrod človeku“ nie prirodzenou cestou, ale byť Pánom nad životom i smrťou – interrupcie, eutanázia… To sme už ale trošku odbočili od témy krížov v našom Blumentáli).
 

Najstarší kríž v našom kostole je sadrový odliatok Krista na kríži ktorý vytvoril bratislavský rodák sochár Ján Fadrusz. Dielo pôvodne vytvoril vo Viedni z hliny a odtiaľ sa r. 1891 kríž dostal do Bratislavy. Fardusov kríž bol v Bratislave vystavený na Michalskej ulici č. 9, kde ho chodili ľudia nielen obdivovať, ale kde sa chodil nábožný ľud v pokore modliť.
 
Nášho Krista na kríži autor daroval farárovi Havlíčkovi za dobrodenie, ktoré mu preukázal. Fadrusov Kristus na kríži je ľudskej veľkosti a, ako píše farár Pozdech, z hľadiska kompozície a formy je to znamenitá umelecká tvorba. Kristova hlava, tvár a koruna sú skvostným umením modelovania, čo naviac obdivujú umelci.“ Autor v snahe čo najreálnejšie vytvoriť podobu trpiaceho Krista, ako sa hovorí medzi umelcami, priviazal na kríž muža – figuranta, a keď on už nevládal zotrvať na kríži, sám sa nechal priviazať na kríž, nechal sa fotografovať zo všetkých strán a dokonca si nechal urobiť aj sadrové odliatky, aby čo najvernejšie stvárni napätie svalstva a polohu tela. „Všetko to postavil do jednej myšlienky vyjadrenej slovom Consummatum est – Je dokonane“, ako sám nazval svoje dielo. Fadrusz zobrazil Krista v ľudskej prirodzenosti, pričom jeho tvári dal výraz aj božskej nadprirodzenosti, ktorá sa prejavuje na tvári vznešeným pokojom aj pri tých najkrutejších bolestiach Ukrižovaného.

Keď profesor Danko vyčítal Fadruszovi, že jeho Kristus na kríži nemá v boku ranu, Fadrusz pohotovo odpovedal, že jeho Kristus znázorňuje zomierajúceho a nie mŕtveho, ktorému až neskôr Longínus kópiou otvoril bok. Fardusz v tomto Kristovi na kríži zhmotnil svoje celoživotné utrpenie.
 
Alojz Rigle, kresťan, akademický sochár v r. 1934 určil finančnú hodnotu Farduszovho Krista na kríži na 25 000 Kčs. Rigle však bol nesmierne skromný, preto môžeme smelo odhadnúť hodnotu tohto diela desaťkrát vyššiu.
 
Nadanie mladého učňovského kováča Fardusa odhalil Viktor Tülgner, takisto bratislavský rodák. On mu umožnil študovať na Akadémii výtvarného umenia vo Viedni. Treba v tejto súvislosti povedať, že Tülgner vytvoril krásnu bustu farárovi Poeckovi, ktorá je tiež vzácnym umeleckým dielom. Je umiestnená v predsieni chrámu.
 
Pre Blumentál a jeho veriacich má tento kríž ešte aj inú ako umeleckú hodnotu. Pred Fadruszov kríž a pred našu Matku dobrej rady sa prichádzala modliť a čerpať silu naša prvá blahoslavená, sestra Zdenka. No nielen ona, ale po rokoch sa sem chodil kajať aj sudca, ktorý ju nemilosrdne odsúdil na dlhé roky väzenia, čo znamenalo pre mučením utýranú Zdenku nevyliečiteľnú chorobu a predčasnú smrť.
 
Druhý blumentálsky kríž je kríž misijný. Ľudové misie, ktoré sa v našom kostole konali v r. 1999 ako prvé po päťdesiatich rokoch, vryli do sŕdc tých, čo sa ich zúčastnili, naozaj hlbokú brázdu. Ten kríž každému, kto sa misijných podujatí zúčastnil, pri východe z chrámu pripomína, aby nezabudol na predsavzatia, ktoré prijal počas misií.
 
Tretí kríž je kríž, ktorého korpus roky odolával nepriazni počasia pred kostolom. Až keď sa už telo začalo rozpadávať, rozhodol sa vtedajší správca farnosti vdp. Štefan Herényi dať Ježišovo telo reštaurovať. Keď však videl nádherné dielo po reštaurovaní, „nemal to srdce“ vystaviť ho opäť nepriazni počasia, a tak umiestnil tento skvost do chrámu a pred kostol nechal urobiť kópiu. Aj tento kríž má v našom chráme svoje miesto. Neraz sa pri ňom v hlbokom zamyslení zastavujú veriaci vychádzajúci z bohoslužieb, no i náhodní návštevníci kostola.
 
Blumentál má teda tri kríže. Všetky milované veriacimi, všetky uctievané. Nie, v Blumentáli sa nenájde prezdobený kríž, sú tam len kríže vyjadrujúce Ježišovo utrpenie. Náš Blumentál nie je ani veľkolepá katedrála, je to chrám, ktorý je pre mnohých ozajstným domovom už dlhé desaťročia. A aj keď nie je v ňom množstvo umeleckých pamiatok, je tam stále živý Kristus v svätostánku a je tam ďalší skvost nášho chrámu: Matka dobrej rady. X. D.
 
Literatúra použitá pri článkoch týkajúcich sa histórie farnosti a kostola: Augustín Pozdech: Kostol a Farnosť Bratislava-Nové Mesto, 1948; Karpaten Jahrbuch 2008 a obrázky a texty z knihy Július Cmorej: Bratislava, svedectvo historických pohľadníc, Region, Poprad, s. r. o. 2004. X. D.

Súčasťou farskej pastorácie v našej farnosti je aj starostlivosť o deti. V evanjeliu nachádzame miesta, kde Pán Ježiš dáva za príklad dospelým dieťa, alebo neľutuje čas a sily, aby sa mohol venovať deťom, aby ich požehnával. Dokonca počujeme z jeho úst vetu: Ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Nad týmto Ježišovým prístupom k deťom je načim sa zamyslieť. Boží služobník Ján Pavol II. často mladým, nevynímajúc deti, zdôrazňoval: vy ste nádej Cirkvi. Aj v našej farnosti sa usilujeme sústrediť na našu nádej, na deti. Veriaci vedia, že pre deti bývajú pravidelne sväté omše, ktoré sú tak ladené, aby sa aj deti zapojili do priebehu svätej omše. Azda najkrajšie chvíle pri svätých omšiach zažili deti počas pôsobenia bývalého pána kaplána Mariána Dragúňa. On sa im venoval počas svätých omší i mimo nich. Mali svojho maskota, učili sa pesničky, spoločne sa stretali a postupne sa takto zrodila myšlienka prežiť s deťmi tábor mimo Bratislavy. Ako som si zistil, bol to nápad práve vdp. Dragúňa ísť s deťmi do tábora. Tu sa začala celá šestnásťročná história blumentálskych detských táborov. Prvý z nich sa podľa všetkého uskutočnil v Harmónii pri Modre, kde sa zúčastnili okrem vtedajšieho pána kaplána aj animátori i sestra Kornélia. Keď sa pán kaplán Dragúň stal prefektom kňazského seminára, aj túto začatú „štafetu“ prebrala postupne vznikajúca skupinka, z ktorej sa neskôr vykryštalizovala blumentálska charita. Oni oslovovali jednotlivých kaplánov, aby išli s deťmi do tábora. Za tých šestnásť rokov sa tábor organizoval aj v spolupráci s novo vzniknutou farnosťou na Teplickej ulici. Tento rok sme pre deti opäť obnovili samostatný blumentálsky tábor. Je to možnosť sa k nim viac priblížiť a viac zakúsiť to evanjeliové: byť v dobrých vlastnostiach ako deti.
V tejto starostlivosti vznikli aj prímestské tábory, pri ktorých zrode stála Ing. Grigerová spolu s doc. Klučárovou. Tu chceli pomôcť rodičom cez prázdniny s deťmi, ktoré mohli na celý deň zveriť animátorom a niekedy aj kaplánom či diakonom, alebo bohoslovcom. Takto deti od roku 2002, keď oficiálne tábory vznikli, mohli navštíviť jednotlivé lokality v Bratislave, spolu sa zahrať a zabaviť, ale i pomodliť.
Aj teraz sa usilujeme pristupovať k deťom v pastoračnej starostlivosti počas sv. omší, ale aj počas táborov. Nechcem tu menovať všetko, čo deťom aj so stálou pomocou našej blumentálskej charity ponúkame. Možno sa nám neraz v Blumentáli natíska otázka, kde sú tie deti? V minulosti ich bolo viac… Ale vďaka Bohu aj za tie, ktoré chodia. Mnohé vidieť aj v susedných farnostiach, a to neprekáža. Ďakujme Bohu i rodičom za deti, s ktorými sa môžeme v kostole stretnúť a prosme ho, aby rodičia, ktorí odpadli od viery a vedú k tomu aj svoje „ratoslesti“, našli cestu späť do Božieho chrámu.
Marián Bér, kaplán