Blumentál
Spomienky na Blumentál

Ako blesk z neba prišiel do Levíc, kde som bol kaplánom, list z vtedajšej Trnavskej administratúry, ktorý ma nemilo prekvapil. Vždy som túžil pôsobiť v dedinskom prostredí, no a v liste som dostal dispozíciu z Levíc do Bratislavy na Tehelné pole. Bola to zaniknutá farnosť saleziánov Dona Bosca. Po likvidácii farnosti ju totiž zlúčili s blumentálskou farnosťou. Nastúpiť som mal 15. 12. 1959. Bol som si vedomý sľubu, ktorý som dal pri kňazskej vysviacke, a tak som pobozkal papier a začal som sa baliť. Mal som už nejaký nábytok, ktorý som si musel kúpiť, lebo v „kaplánke” v Leviciach bola len stará posteľ, vysoká skriňa, starý písací stroj a nič iné. Objednal som si teda auto, ktoré mi nábytok, knihy a iné veci previezlo na Vazovovu 8, kde sídli Rímskokatolícky farský úrad. Pridelili mi miestnosť na prízemí. Jej steny boli asi do výšky 1,5 m vlhké. V kúte boli malé trojrebrové plynové kachle, ktoré nestačili miestnosť vykúriť. Okrem toho nezodpovední montéri rúru, ktorá mala odvádzať spálené plyny, nenapojili na komín, ale len na stenu pod omietku, čo som zistil až na jar. Vtedy som pochopil, prečo bol v miestnosti stále zlý vzduch, čo ma nútilo mať stále otvorené horné okno.

Na fare som našiel principála Ladislava Mogyorossyho, ktorý ako človek bol veľmi dobrý, a dvoch kaplánov, Janka Kováča, horlivého, zbožného a apoštolsky zanieteného. Jemu ďakujem za to, že som pochopil, čo je duchovné vedenie pre veriacich aspoň v spovednici. Druhý bol Emil Vidovič. Bol komunikatívny a rád spieval. K 1. júlu preložili Janka Kováča za administrátora do Vysokej pri Morave. Pretože býval na poschodí, kde bola veľká obývačka a malá spálňa s umývadlom, presťahoval som sa do jeho bytu. Na miesto neho prišiel dp. Anton Kalúz. Mladý, veľmi spoločensky založený človek.

Život na blumentálskej fare bol veľmi zaujímavý a kňazskému poslaniu dával plnú náplň. Bolo to aj preto, že Blumentálska farnosť bola najväčšia v celej diecéze, ba myslím si, že aj na celom Slovensku. V tom čase žilo na jej území asi 130 000 obyvateľov, a Blumentál bol jediný kostol v celej farnosti. Sväté omše v nedeľu bývali o 6,00 h, 7,00 h, 8,00 h, 9,00 h, 10,30 h, popoludní o 18,00 h a 19,00 h. Okrem toho do roku 1964 bývali sväté omše o 9,00 h, o 12,00 h popoludní a o 19,00 h aj v kaplnke v Dynamitke. Tam som sväté omše mával skoro vždy ja, lebo kaplnku založili saleziáni a ja som bol kaplánom pre Tehelné Pole. A to boli omše preložené po zrušení farnosti saleziánov na Miletičovej ulici. Sväté omše vo všedné dni boli 5,45 h, 6,30 h a 7,15 h. Vždy bol jeden kňaz pri oltári, aby slúžil sv. omšu a dvaja v spovedniciach, aby sa venovali penitentom. Nával bol taký veľký, že som mesačne vyspovedal, ako mi ukazoval môj ručný počítač 1 500 až 1 800 penitentov.

V blumentálskej farnosti bola práca radostná, podnecujúca, dala sa zvládnuť len v duchu obety, hľadaním Božej slávy a spásy nesmrteľných duší. Spával som 5 hodín a od rána do večera to bol kolotoč. Okrem kostolnej pastorácie a práce v kancelárii farského úradu bolo veľa zaopatrovaní chorých po domoch aj v nemocniciach, či už v štátnej, alebo v ostatných, do ktorých nás volali. Pri návšteve chorých v nemocniciach sme museli byť veľmi opatrní, lebo chodiť zaopatrovať do nemocníc bolo zakázané. Kňaz musel vedieť, kedy je vizita a kedy je najvhodnejšie prísť k pacientovi, aby mohol prijať sviatosti. Pamätám sa, ako ma raz v Štátnej nemocnici nachytal pán doktor Kolesár, ktorý bol iste veriaci, lebo sa ma len spýtal, čo tam robím. Zaopatroval som asi 14-15 ročného mladíka, ktorý bol len pokrstený a bol veľmi vážne chorý, upozornila ma na neho jeho stará mama, ktorá povedala, že s dvomi kamarátmi išiel do Piešťan, kde skákali z mosta do Váhu. Pri jednom skoku narazil na pilier starého mosta a zlomil si siedmy stavec. Keď som ho navštívil, mal sadru okolo krku, ale bol pri plnom vedomí. Za ten krátky čas, som ho pripravil na sv. spoveď, podal som mu Eucharistiu a udelil sviatosť pomazania chorých. Asi o štyri dni som bol pochovávať na cintoríne v Slávičom údolí a práve mal pohreb. Len občiansky. Keď som sa vracal od hrobu, kde som pochovával veriaceho človeka a videl som tam jeho starú mamu, ktorá ma o jeho stave informovala, chcel som ísť jeho rodičom povedať, aby boli spokojní, že zomrel zaopatrený. Ale potom som z opatrnosti od tej myšlienky upustil.

Okrem toho bola nádherná práca s mládežou a s rodinami. Mal som najväčšiu skupinu v Bratislave. Krycie meno mala „Kačabarská partia“. Cieľom stretania mladých bolo zoznámiť našich chlapcov s našimi dievčatami, aby vznikali katolícke rodiny. Takto vzniklo asi dvadsať manželských párov. Môžem povedať, že napriek tomu, že toto stretanie bolo pre okolnosti, v akých Cirkev žila, nebezpečné, splnilo to svoje poslanie a prinášalo nemalú radosť do života kňaza. Stretanie s rodinami bolo zvlášť po domoch a pri mojich narodeninách a meninách aj na kaplánke, lebo keby to boli objavili nepriatelia Cirkvi, mali sme jasný dôvod: oslavu menín či narodenín.

Pri tomto vzácnom jubileu konsekrovania kostola Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie v Bratislave - v Blumentáli, som hovoril, že v Blumentáli sa nepracuje, ale „koňuje”. Práca bola náročná, ale radostná a dodávala elán a optimizmus do kňazského života. Aj z toho dôvodu ma vtedajší mocní, ktorí mali na starosti marenie Cirkvi, stále pranierovali, volali na výsluchy a na koniec v roku 1966 ma chceli zatvoriť, o čom som nevedel, povedal mi to pán biskup Mons. Ambróz Lazík. Pánom povedal, že ma radšej preloží. Ani oni nechceli mať nepríjemnosti zo Slobodnou Európou a s Hlasom Ameriky. Iste by to v správach povedali, ale ani s ľuďmi, lebo som bol vtedy veľmi známy, tak pánu biskupovi, ako mi povedal, dali odpoveď: „Dobre, ale čím ďalej od Bratislavy.” Preto ma preložil tak ďaleko, že za farskou záhradou bol Dunaj, ako hranica medzi Slovenskom a Maďarskom. Preložil ma do Štúrova. Ďalej ma už ani nemohol dať. Ale aj tam som sa cítil veľmi dobre a po namáhavej práci v blumentálskej farnosti, som si trošku odpočinul.

Blahoželám k jubileu konsekrácie Blumentálu, kde som strávil nádherné roky kňazského života, a môžem povedať, že aj plodné, lebo Kačabarská partia, ktorá sa rozletela po celom Slovensku, ešte stále žije. Jej členovia sa poznajú, vedia o sebe, navštevujú sa a pri mojom jubileu 70-rokov sa ich ešte niekoľko desiatok stretlo na oslavách, čo ma tiež potešilo a potvrdilo slová MUDr. Silvestra Krčméryho, ktorému som sa raz žaloval, že nie som s partiou spokojný: „Buď spokojný, nejde to do filozofickej hĺbky, ale máš najväčšiu partiu a má to Ducha”. Áno, ten Duch sa prejavuje aj dnes, lebo žije v srdciach tých ľudí, ktorí si na tie časy s radosťou spomínajú a navštevujú sa, stretajú sa a držia sa Pána Boha. Denne si na všetkých, s ktorými som sa stretal v blumentálskej farnosti, v modlitbách spomínam a celej farnosti k jubileu z úprimného srdca žehnám.

† arcibiskup Ján
-

Dnes sa často stretávame s názormi, podľa ktorých nie je potrebné stavať kostoly a vynakladať nemalé prostriedky na ich obnovu. Veď predsa Pán Boh je všade prítomný, a nie je obmedzený priestorom ani časom. Príjemné sú chvíle v nádhernom prostredí Božej prírody, kde sa dá meditovať a prežívať blízkosť Stvoriteľa Napriek tomu sa naši predkovia pred sto dvadsiatimi rokmi rozhodli postaviť práve tu, v „Údolí kvetov” tento impozantný chrám Nanebovzatia Panny Márie. Jeho tradičné pomenovanie nám dodnes pripomína krásu rozkvitnutého údolia - BLUMENTHAL.

Aj Pán Ježiš miloval chrám a chodieval doň. Zapaľovala ho horlivosť za Boží stánok. Ako dvanásťročný zostal v dome svojho Otca, - neskôr z neho vyhnal predavačov, ktorí ho znesväcovali, platil chrámový poplatok…

Aj blumentálski veriaci zakusovali a zakusujú Božiu dobrotu už stodvadsať rokov v tomto chráme. V ňom mnohí z nás boli pokrstení a prijali ostatné sviatosti a teraz v ňom každodenne Pánovi: „otvárajú svätostánky svojich sŕdc a nosia ho v sebe pod tymianovým oblakom posväcujúcej milosti” (sv. Augustín). Stretávajú sa tu veriaci so Živým Kristom v Eucharistii a z Božieho slova čerpajú duchovnú silu do života. Aj v spoločenstve veriacich je on sám prítomný medzi tými, čo sa schádzajú v Jeho mene.

Ľutujem, že nemôžem byť medzi Vami, drahí bratia a sestry. No spolu s Vami ďakujem Bohu za množstvo darov, ktoré sme prijali v jubilujúcom chráme. Myslím na všetkých a s láskou Vás žehnám.

Váš Ján Orosch, biskup

-
Je to presne desať rokov a niekoľko dní odvtedy, ako som prišiel do bratislavského Blumentálu na svoje tretie kaplánske miesto. Prichádzal som s malou dušičkou, lebo som vedel, že je to farnosť pastoračne náročná, no postupne som si zvykol na prostredie, na ľudí i na úlohy, ktoré mi boli zverené. Veľkým darom a oporou bola pre mňa rodinná atmosféra, ktorá vládla na fare i ostatné priateľské vzťahy, popri tom najdôležitejšom vzťahu - vzťahu k Ježišovi. V tejto farnosti som pôsobil pomerne krátko, no uchovávam si na ňu nezabudnuteľné spomienky. Rád sa v duchu vraciam k partii dospelých, ktorých som pripravoval na prijatie sviatostí, k detským svätým omšiam, k štvrtkovým adoráciám, k originálnej a úsmevnej jasličkovej pobožnosti robenej formou vianočnej abecedy, i k jednotlivým ľuďom, ktorých som tam spoznal. Bol to čas veľmi intenzívny a krásny, aj keď mal prirodzene aj svoju náročnosť. Časom si však človek vytriedi zo spomienok predovšetkým to, čo ho tešilo a pričom aj po rokoch môže pookriať. Ďakujem za možnosť aspoň nakrátko prostredníctvom časopisu opäť navštíviť svoju bývalú „kaplánku” a chcem touto cestou pozdraviť všetkých, ktorí si ma pamätajú. Každý deň na vás myslím v modlitbách a so svojím kňazským požehnaním. Občas by som sa rád vrátil do kaplánskych čias, no dôležitejšie asi je zamilovať si miesto, ktoré je momentálne pre človeka aktuálne, a tým aj vyjadrujúce Božiu vôľu. K 120. výročiu posviacky vášho kostola vám prajem, aby naďalej bol miestom láskyplného stretnutia človeka s Bohom a ľudí navzájom. Nech vás Boh žehná.
Dušan Berta
(Dôstojný pán Berta bol po odchode z Blumenálu prefektom a neskôr špirituálom kňazského seminára. Teraz je farárom v Kozárovciach - pozn. redakcie.)
-

Jednoročné pôsobenie v Blumentáli v rokoch 2000 - 2001 bolo pre mňa vynikajúcou a nezabudnuteľnou skúsenosťou tak v oblasti kňazského spoločenstva, ako aj pastorácie. Aj vďaka pánovi farárovi Herényimu sme tvorili stmelený tím, ktorý slúžil druhým, a čo je veľmi dôležité, spolu sme sa aj modlili. Vo štvrtky sme sa my, mladší kňazi stretávali s kolegami z iných farností na neformálnych stretnutiach. Z pastorácie v Blumentáli mi utkvela najmä intenzívna služba zmierenia v spovednici, pretože ta prichádzalo mnoho ľudí túžiacich po Božom milosrdenstve. Vzájomne obohacujúcou bola pre mňa aj služba slova v homíliách a tiež na otvorených piatkových Lectio divina (rozjímavé čítanie) Matúšovho evanjelia pre veriacich.

Jozef Jančovič

(SSL Ing. Jozef Jančovič je dekanom Dekanátu Bratislava-juh, čunovským farárom a prednáša na cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Starý zákon.)