Blumentál
Naša farská univerzita

V tomto čísle začíname novú rubriku s názvom Naša farská univerzita. Chceli by sme totiž, aby náš farský časopis okrem toho, že zachytáva každý mesiac liturgické slávenia a sviatky, a reaguje na súčasné dianie, plnil aj úlohu vzdelávať čitateľov, aby získali širší pohľad na liturgické slávenia Cirkvi. Veď liturgia je vrcholom služby Bohu, liturgia je cesta vedúca k prehĺbeniu vzťahu Boha a človeka. Zároveň pozývame čitateľov, aby sa zapojili do tejto rubriky a posielali nám otázky, na ktoré hľadajú odpoveď. V tomto čísle nájde čitateľ odpoveď na otázku: Čo je to Liturgický rok a aká je história jeho vzniku?

Liturgický alebo cirkevný rok (lat. annus ecclesiasticus) je časový sled liturgických období v niektorých kresťanských cirkvách. Všetci azda dobre poznáme štruktúru cirkevného roka, ale možno nepoznáme dejiny jeho vzniku. A tak práve teraz, keď koncom mesiaca, teda čo nevidieť, sa nedeľou Krista Kráľa zavŕši liturgický rok a Prvou adventnou nedeľou začne nový, je vhodné, aby sme sa v rámci „našej farskej univerzity” prehĺbili aj v poznaní dejín liturgie a liturgiky.

Dejiny liturgického roka sa začal písať nedeľou, ktorú vo Svätom písme poznáme pod názvom „prvý deň týždňa” po sobote, ktorá sa volala Veľká sobota. Bola to sobota slávená ako Pesach - Prechod Pána, čiže židovská veľká noc. Tento deň v kresťanskej terminológii dostal meno nedeľa - Dies Domini - Deň Pána.

A tak vidíme, že vlastne liturgický alebo cirkevný rok nevznikol niekde vo vzduchoprázdne, ale má svoj pôvod a základ vo Svätom písme a v udalostiach súvisiacich s pôsobením Ježiša Krista. On sa stal tým, ktorý je „zlomom” v dejinách ľudstva. Preto je len celkom prirodzené, že všetko má svoj pôvod v Ježišovom zmŕtvychvstaní. Toto sa stalo základom slávenia liturgie v Cirkvi. Apoštoli z poverenia Ježiša Krista začali konať to, čo konal on sám pri Poslednej večeri, a pozývali veriacich v Krista, aby mali účasť na lámaní chleba, teda na slávení Eucharistie, ktorá bola prvou opravdivou liturgiou.

Táto liturgia postupne dostávala vonkajšie znaky, okolo podstatnej časti samého premenenia a prijímania Kristovho tela a krvi.

Prví kresťania si uvedomovali, že liturgia je osobné stretnutie s Bohom. Je to veľký okamih a veľké okamihy človek vždy zaraďoval do svojho životného kalendára a náležite si ich pripomínal. Tak začal aj prvý liturgický kalendár, liturgický alebo cirkevný rok. Na jeho začiatku stojí Veľká noc, tajomstvo Kristovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. A tak sa postupne začalo vytvárať to, čo nazývame cirkevným alebo podľa latinského jazykového poriadku liturgickým rokom.

Ide o oslavnú pamiatku spasiteľných činov Boha v Kristovi v priebehu jedného ročného cyklu. V ročnom cykle teda Cirkev slávi celé tajomstvo Krista; od Vtelenia k Turícam a k očakávaniu príchodu Pána. Takto sa napĺňa to, čo hovorí svätopisec, že v Bohu žijeme, hýbeme sa a sme. Termín cirkevný rok bol síce po prvý raz použitý až v postile luteránskeho farára Johanna Pomaria vo Wittenbergu, ale cirkevný rok už jestvoval, prakticky bol vytvorený už v prvých kresťanských storočiach. Aj keď sa jeho začiatok a koniec neprekrýva s občianskym rokom, vôbec nejde o nejakú cirkevnú konkurenciu občianskemu roku.

Zmyslom cirkevného alebo liturgického roka je úloha Cirkvi ohlasovať a sprístupňovať Kristovi založené dielo spásy všetkým ľuďom všetkých čias. Toto Cirkev koná tak, že ohlasuje Božie slovo, slávi sviatosti a rozličnými pastoračnými činnosťami
pripravuje cestu víťazstvu. Termínová fixácia v liturgickom roku je naznačená
udalosťami zachytenými v Písme (Advent ako obdobie očakávania Vykupiteľa - spomienka na historický advent, k tomu pridaná druhá časť adventu mapujúca udalosti bezprostredne pred príchodom Ježiša Krista na zem; udalosti mapujúce obdobie pred veľkonočnými udalosťami - Ježišov vstup do Jeruzalema; Veľká noc, Nanebovstúpenie, Turíce - zhoda v postupnosti udalostí v živote Ježiša a apoštolov).

Nesmieme si myslieť, že slávenie liturgického roka je len akési spomínanie na dávne udalosti, že liturgický rok má len spomienkový charakter.

Keďže sme sa znova zrodili v krste, mali by sme si uvedomovať svoju ľahkú zraniteľnosť. Preto sa potrebujeme neustále upevňovať v odhodlaní získať spásu. Zároveň s neustálym obhajovaním svojej viery a jej udržiavaním máme mať v sebe zakotvenú aj myšlienku solidárnosti a zodpovednosti za spásu svojich bratov a sestier. Musíme si uvedomiť svoju zodpovednosť byť svedkami vo svete, i skutočnosť, že sme zodpovední za prípravu cesty Pánovi. Preto liturgický rok je priam výzvou na prežívanie eschatológie - teda očakávania druhého príchodu Pána, je súhrnom všetkých liturgických slávností, ktoré našli v ročnom cykle svoje miesto. Kde sa totiž slávi liturgia, tam sa spája Ježiš ako veľkňaz Nového zákona so sláviacim spoločenstvom v činnom spoločenstve, ktoré očakáva spásu veriacich a oslavu Otca.

V liturgickom roku sa tak uskutočňuje a konkretizuje kresťanská viera. Liturgický rok sa vo svojom slávení stáva komplexným spodobnením Cirkvi a základom výstavby kresťanskej existencie. Všetky nedele a ďalšie sviatky v priebehu jedného roka tvoria Cirkevný rok a postupne predstavujú celú cestu spásy, ktorá vyplýva zo života a diela Pána Ježiša Krista.
Daniel Dian, člen LK KBS