Blumentál
Nezabúdajme na duše zosnulých

Ak chceš, aby sa Boh nad tebou zľutoval, maj ty zľutovanie so svojím blížnym v očistci (sv. Augustín). K večnej blaženosti sme o to bližšie, o čo viac súcitu a lásky máme k dušiam v očistci (sv. Hieronym), To sú výroky dvoch veľkých mužov Cirkvi. Aký je náš vzťah k dušiam, ktoré ešte nedosiahli večnú blaženosť? Pomáhame trpiacim dušiam? Prvé novembrové dni sú obdobím, kedy môžeme svoj postoj zmeniť či zdokonaliť a pripojiť sa k celej putujúcej Cirkvi, ktorá nás vyzýva pomáhať tým, ktorí si sami pomôcť nemôžu.

Cirkev o očistci

Nedávno sme v redakcii dostali otázku: „Pán kaplán Slezák v rozlúčkovom rozhovore povedal, že keď oľutujeme svoje hriechy a očistíme sa vo svätej spovedi, Boh si na ne už nespomenie. Prečo potom očistec? A prečo sa treba modliť za zomrelých?” Hľadajme teda odpoveď v učení Cirkvi: Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci sformulovala Cirkev na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého Písma hovorí o očistnom ohni. Toto učenie sa opiera o prax modliť sa za zosnulých, o ktorej hovorí už Sväté písmo: Preto (Júda Machabejský) nariadil… zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu (Mach 12, 46). Cirkev si už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby, najmä Eucharistickú obetu, aby boli očistení…, alebo: A tak Cirkev už od prvých čias odporúčala modliť sa za zosnulých, lebo niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým iné v budúcom (sv. Gregor Veľký), a tiež: Treba veriť, že pred (posledným) súdom je na niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože … ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12, 31). Z tohto výroku sa dá pochopiť, že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom. (porov. KKC 1030 - 1031).

Zabúdaná eschatológia - očistec
Zaujímavý pohľad na to, čím prechádza duša po oddelení sa od tela, ponúka Reinhold Ortner v článku, ktorý pod názvom Zabúdaná eschatológia - očistec prevzalo Světlo a uverejnilo v 44. čísle z r. 2005. Z článku vyberáme:

Umieranie: Duša opustí telo
Na zemi sme len hosťami a bez odpočinku putujeme cez rozličné prekážky k večnému domovu. V okamihu smrti sa duša uvoľňuje od tela. Keď z neho vyjde všetka životná sila, hovoríme o okamihu smrti. Jednota tela a duše sa ruší, telesné sa rozpadá a ostáva len mŕtva hmota. Ja človeka, jeho duša je však nesmrteľná. Jeho duchovná podstata sa nezávisle od priestoru a času vymyká z obmedzenosti telesnej podstaty. Len to, čo môže prekročiť prah priestoru a času, začne vnímať iný svet.

Vstup do večnosti
Ako kresťania vieme, že pozemský život človeka po uplynutí časového úseku neprechádza aicky do raja,, ale že k lesku večného života sa treba prepracovať v „potu tváre”. To, čo človek tu zaseje, bude aj žať: to, čo pomocou Božej milosti urobil zo svojho života, ako sa usiloval o príchod Božieho kráľovstva. Boh vidí do srdca každého človeka. Sv. Augustín tento život označil ako cursus ad mortem - beh k smrti, ale v zmysle ľudskej transcendencie je to štart do večnosti. Telesná smrť je bránou do večného života. Kristus o nej povedal: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť aj keby zomrel. A zdôrazňuje, že je dôležité, aby bola duša na rozhodujúci okamih pripravená. Lotrovi na kríži sľubuje: Ešte dnes budeš so mnou v raji (Lk 23, 43). Otcovi odporúča svoju dušu: Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha (Lk 23, 46). Veľa svätcov v hodine smrti odovzdalo Bohu v pokore a dôvere svoju dušu. Svätý Štefan pri kameňovaní zvolal: Pane Ježišu, prijmi môjho ducha (Sk 7, 59).

Konečný výsledok životného rozhodnutia
Čo ťa čaká na druhom svete? Sväté písmo na mnohých miestach hovorí, že po smrti na dušu zomrelého, na jeho Ja čaká stretnutie s Kristom: Vystúpiš pred Božiu tvár a stretneš sa s dokonalou láskou. Boh
je nanajvýš milosrdný, ale vždy aj spravodlivý. V tom okamihu spoznáš pravdu: Boh
existuje! Uvidíš ho z tváre do tváre a v zrkadle jeho svätosti spoznáš stav svojej duše. V tvojom vedomí sa skoncentruje súd na tvojím životom. Pochopíš, či tvoje životnad rozhodnutia boli pre Boha, alebo proti nemu. Niet najmenších pochybností, že toto rozhodnutie závisí celkom od teba, a spoznáš, aké to má pre teba dôsledky.

Definitívne zachránený alebo definitívne zatratený
Tvoj život prežitý tu na zemi má rozhodujúci vplyv na tvoju večnosť. Závisí od toho, ako si sa tu rozhodol: či pre dokonalú bezpečnosť v Božom náručí, alebo pre večné odlúčenie od Boha. To prvé znamená večný život v blaženosti, to druhé večnú smrť, ktorú si si sám privodil. To prvé nazývame nebo, to druhé peklo. Rozsudok zodpovedá konečnému stavu tvojej duše na večné časy. V ňom spoznáš Božiu spravodlivosť. Dramatickosť tohto konečného dôsledku sa dnes často zľahčuje či spochybňuje. Ježiš však jednoznačne varuje: Veď, čo osoží človeku, keby aj celý svet získal a svojej duši by uškodil (Mt 16, 26)?! A inokedy: Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže dušu i telo zahubiť v pekle (Mt 1, 28).

Sväté očisťovanie
Rozhodnutie o večnosti duše padne bezprostredne po tomto plnom sebapoznaní. Božie milosrdenstvo a dobrota verných prenikne istotou o večnom živote s Bohom, ale dosiahnutie tejto istoty sa môže ešte oddialiť. Nebo je život v Božej svätosti. No Nič poškvrnené… doň nevojde (Zj 21, 27). Duša, na ktorej ľpie aj tá najmenšia nečistota viny alebo jej následku, nemôže hneď vojsť do neba a veľmi túži očistiť sa. Túto možnosť dušiam Boh vo svojej láske dáva na mieste očisťovania, kde môžu znova získať svoju pôvodnú nevinnosť. Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti (KKC 1030).

Vrúcna túžba
Učenie o Božej ponuke znova získať pôvodnú svätosť duše na mieste očisťovania, je pevnou súčasťou katolíckej viery. V čom však spočíva toto očisťovanie? Môžeme ho prirovnať k bolestnému pocitu túžby po domove. Je to vrúcna túžba byť s Bohom. „Očistcový oheň” je súčasne miesto i stav, do ktorého sa duša odoberie v plnom súhlase, aby sa z lásky k Bohu očistila od poslednej poškvrny vedomá si svojej viny, s ktorou nie je hodna vojsť do nebeskej radosti. Očistec tak predstavuje dar Božej lásky.

Ako prežívajú duše stav očisťovania?
Svätý František Salezský píše: Kto správne uvažuje o očistci, nachádza útechu namiesto strachu. Miesto očisťovania nie je peklo ani nijaká jeho časť. Záverečné očisťovanie sa podstatne líši od absolútnej beznádeje zatratených a ich totálneho vylúčenia z lásky. Je to jarné svitanie očakávania plného ľútosti, nie úzkosť beznádejnej temnoty. Je to vrúcna túžba po domove v nebi, nie však nenávratné oddelenie od Boha. Je to nádej istoty, nie smrteľné zúfalstvo. Duše sú síce ešte spútané vo svojom dočasnom utrpení, ale majú dokonalú istotu života v Božej láske po skončení pobytu v očistci. Hoci je utrpenie duše na mieste očisťovania rozdielne, ako sú rozdielne duše, ktoré sa tam nachádzajú, je ich šťastie nekonečne väčšie ako tu na zemi. Niektorí teológovia ich nazývajú „sväté duše”, veď keď zadosťučinia Božej spravodlivosti, dosiahnu svätosť.
Miesto očisťovania nie je stavom ponižujúceho zahanbenia. Duše sa nachádzajú skôr v láskyplnom zameraní sa na Boha a dobrovoľne sa podrobujú Božej láske v očistnom procese za neodčinené viny. Nemôžu už hrešiť, ale ani nemôžu pre seba získať nejaké zásluhy. Podľa svätého Františka Salezského ich utešujú anjeli.

Trpiaca cirkev
Neváhajte pomáhať zomrelým a obetujte za nich svoje modlitby (sv. Ján Zlatoústy), pretože samé duše si nemôžu pomôcť. Je to dobrý katolícky zvyk modliť sa za zomrelých. Hovorí o tom aj Sväté písmo: Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu (2 Mach 12, 45). Duše v očistci sú súčasťou univerzálnej cirkvi, to je cirkev trpiaca. Cirkev tu na zemi má pamiatku na zosnulých od začiatku v úcte. Modlí sa za nich pri eucharistickej obete, aby boli očistení a dosiahli blaženú večnosť. Odporúča obetovať za zosnulých aj almužny, odpustky a kajúce skutky (porov. KKC 1032).

Pomoc z kresťanskej lásky
Vo svätej omši za zomrelých naliehavo prosíme Boha o Pomoc pre duše v očistci: Osloboď, Pane, duše všetkých zomrelých veriacich od všetkých pút hriechu. Katolíci sa denne modlia: Odpočinutie večné daj im, Pane… Svätý Tomáš Akvinský bol presvedčený, že: zo všetkých modlitieb sú Bohu najmilšie modlitby za zomrelých, pretože zahŕňajú v sebe skutky telesného a duchovného milosrdenstva. Boh s úľubou prijíma všetky skutky a obety za duše v očistci, za zmiernenie a ukončenie ich utrpenia. Preto sa za ne modlime a dávajme za nich slúžiť sväté omše. Je dobrý zvyk obetovať za duše dobré skutky a zmierňovať ich utrpenie získavaním odpustkov. Aj keď sa môže stať, že už naše modlitby nepotrebujú, neustávajme v takomto prejave kresťanskej lásky.

Vzájomné obdarúvanie
Lásku, ktorú prejavíme dušiam v očistci, dostaneme späť. Svätá Katarína z Bolone povedala: Keď som chcela od Boha získať nejakú milosť, prosila som duše v očistci, aby o to prosili v mojom mene. Na ich príhovor som vždy dostala to, o čo som prosila. A svätá Terézia z Avily uisťuje, že všetko, o čo prosila na príhovor duší v očistci, dostala. A svätý farár z Arsu raz jednému kňazovi povedal: Keby sme vedeli, akú moc majú duše v očistci, a koľko milostí získavame od Boha na ich príhovor, nikdy by sme na ne vo svojich modlitbách nezabúdali. Modlime sa za ne, pretože ony prosia za nás. Dokončenie v budúcom čísle.

Pripravila a preložila X. Duchoňová