Tak na naliehavú a niekoľkokrát položenú otázku kto je, odpovedala krásna Pani štrnásťročnej Bernadete 25. marca 1858 pri jednom z jej zjavení pri Massabiellskej jaskyni v Lurdoch. Vstúpili sme do adventného obdobia, na začiatku ktorého si Cirkev na celom svete pripomína skutočnosť, že Panna Mária od okamihu svojho počatia nebola poznačená nijakým, ani dedičným hriechom. Slovami, ktorými sa predstavila v Lurdoch, potvrdila dogmu o Nepoškvrnenom počatí, ktorú štyri roky predtým vyhlásil pápež Pius IX.
Ešte stále sme v roku stopäťdesiateho výročia lurdských zjavení. Táto skutočnosť a slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie boli pre nás podnetom vrátiť sa k udalostiam, ktoré nastali nielen na mieste zjavení, ale prakticky v celom Francúzsku, a priblížiť našim čitateľom, čo všetko robili nepriatelia Cirkvi, aby zdiskreditovali Bernadetu, ale predovšetkým katolícky klérus a celú Cirkev. Píše o tom aj P. M. Piotrowski TChr. v článku Znamenie odporu v časopise Milujte sa (č. 8).
Autor začína článok myšlienkou, že Boh v čase, keď sa človek zo všetkých síl usiluje negovať jeho existenciu a „spochybňovať prejavy jeho prítomnosti, dáva ľudstvu cez zjavenia Panny Márie v Lurdoch dôkazy o svojom pôsobení vo svete”. Prešlo stopäťdesiat rokov a v úsilí spochybňovať Božiu moc sa toho veľa nezmenilo, no Lurdy a život v nich sa zmenili na nepoznanie. Z takmer neznámeho mestečka sa stalo jedno z najvýznamnejších pútnických miest katolíckych veriacich.
Zjavenia Panny Márie v Lurdoch a okolnosti okolo nich vzbudili už v čase zjavení veľkú pozornosť v ateistických kruhoch nepriateľských Cirkvi, pretože popierali ateistickú koncepciu existencie sveta, v ktorej nebolo pre Boha a jeho pôsobenie vo svete miesto. Preto sa roky všemožne usilovali diskreditáciou a výsmechom útočiť na Bernadetu i na Cirkev. Hovorili o podvode Katolíckej cirkvi a jej kléru, ba dokonca sa usilovali sfalšovať dokumenty týkajúce sa lurdských udalostí a zázračných uzdravení. Autor citovaného článku v tejto súvislosti spomína spisovateľa Jeana de Bonnefona, slobodomurára, ktorý priam sršal nenávisťou voči Cirkvi. V roku 1906 vydal publikáciu Lurdy a ich majitelia, v ktorej vyzýval na zatvorenie svätyne, pretože, ako tvrdil, zjavenia boli „vopred naplánovaný a nafingovaný podvod”. Usiloval sa presvedčiť svojich čitateľov, že katolícki kňazi „ako metódu používajú klamstvo a pretvárku”. Kniha na prvý pohľad budí dojem, že je písaná na základe historických dokumentov, no skúsení historici odhalili, že medzi historickými dokumentmi sa nachádza sfalšovaný list generálneho prokurátora Pierra-Clauda Falconneta z Pao. Dokázali, že obsah listu vymyslel sám de Bonnefon, aby tak obhájil hlavnú tézu svojej knihy. Nedomyslel však, že obsah autentickej správy Falkonneta ministrovi jeho podvod odhalí.
Iným autorom jedného z najväčších literárnych podvodov bol slávny francúzsky spisovateľ Emil Zola. V auguste 1892 pricestoval do Lúrd, aby o nich napísal knihu. Zola neveril v Boha, a samozrejme neveril ani zjaveniam a zázračným uzdraveniam v Lurdoch. Bol presvedčený, že na všetko dá odpoveď veda. Jeho cieľom bolo „odhaliť veľký podvod katolíckeho kléru”. Tak bol presvedčený o svojej pravde, že jeho pohľad na Lurdy nemohol byť objektívny.
Počas svojho pobytu v Lurdoch sa zameral na dve dievčatá: Máriu Lebranchovú a Máriu Lemarchandovú, ktoré zomierali na tuberkulózu. Obidve sa počas modlitby pri jaskynke uzdravili a Zola bol svedkom tejto udalosti. Napriek tomu však vo svojej knihe napísal, že dievčatá skoro po svojom návrate domov zomreli. Aby zabránil odhalenie tohto podvodu, navštívil dievčatá a nahováral ich, aby sa presťahovali do Belgicka. „Je zaujímavé”, napísal Piotrowski v článku, „že po vydaní Zolovej knihy sa počet pútnikov do Lúrd nezmenšil, ale zdvojnásobil”. Do Lúrd začalo prichádzať čoraz viac lekárov, vedcov, novinárov a ľudí zo sveta kultúry. Mnohí, keď boli svedkami uzdravení, prichádzali znova. Medzi nimi bol aj Zolov priateľ, ateista, spisovateľ Joris Karl Huysmas. Po pobyte v Lurdoch sa stal katolíkom a neskôr vstúpil do kláštora.
Aj nositeľ Nobelovej ceny Prof. Alexis Carrel sa v Lurdoch obrátil. Do Lúrd prišiel r. 1903 ako ateista. Keď bol svedkom uzdravenia svojej pacientky zomierajúcej na tuberkulózu pobrušnice, pochopil, že jestvuje aj iný rozmer skutočnosti a jedinou cestou vedúcou k Bohu je nadviazanie osobného vzťahu s ním cez vieru, vytrvalú modlitbu a život podľa zásad evanjelia, Napísal: „Prichádzajme k Bohu s láskou a túžbou, predierajúc sa cez mrak rozumu. Až potom môžeme zakúsiť Božiu lásku…” Carrelovo obrátenie sa nestretlo s pochopením u jeho nadriadených na univerzite v Lyone a z univerzity musel odísť. Neskôr (r. 1912) za svoju vedeckú prácu v New Yorku získal Nobelovu cenu.
Kým Carrel „videl v zázraku výzvu na obrátenie, Emil Zola videl Božie divy v Lurdoch, no napriek tomu neuveril”. Pietrowski v tejto súvislosti napísal: „Zázraky sú čitateľnými znameniami len pre ľudí dobrej vôle”. No napokon sa aj Emil Zola obrátil.
Niekoľko rokov po jeho návšteve Lúrd (1896) utrpel otvorenú zlomeninu nohy, a pretože rana sa nehojila napriek intenzívnej liečbe, hrozila mu amputácia nohy. Na vigíliu Narodenia Pána mal Zola sen, že je v kostole a pred obrazom Božej Matky s dieťatkom spieva koledu. Keď sa zobudil, zistil, že jeho žena spieva tú istú koledu. Poprosil ju, aby zašla do chrámu a pred obrazom Madonny zapálila sviečku. Ešte v ten deň sa uzdravil. Bol to pre neho, ako napísal Piotrowski, veľký duchovný otras. Zola sa zmieril s Bohom, prijal sviatosti, začal sa pravidelne modliť a pristupovať k sviatostiam. Vo vyhlásení okrem iného potvrdil, že pochopil, že posledných tridsať rokov žil vo veľkom blude. Varoval aj pred hrozbami zo strany slobodomurárov, ktorých učenie dlhý čas vyznával a rozširoval, a tak mnohých priviedol na cestu klamstva a hriechu. Prejavil úprimnú ľútosť a veľkú kajúcnosť za všetko zlo, ktoré napáchal počas svojej predchádzajúcej činnosti. Popretŕhal všetky zväzky, ktoré ho spájali s jeho predchádzajúcou činnosťou a prosil o odpustenie. Obrátil sa aj na pápeža Leva XIII. s prosbou o odpustenie za všetky svoje prejavy a publikácie namierené proti Cirkvi. Útoky voľnomyšlienkarov a nepriateľov Cirkvi proti udalostiam v Lurdoch trvali až do r. 1958.
Už stopäťdesiat rokov sa v Lurdoch neustále dejú zázraky: duchovné uzdravenia z hriechu a z nedostatku viery v Boha i telesné uzdravenia z najrozličnejších chorôb. Lurdy sú dôkazom stáleho mimoriadneho Božieho pôsobenia. Nútia zamyslieť sa a vo viere sa otvoriť tajomstvu Božej lásky, napísal autor článku a pokračoval: Na ilustráciu pripomeňme, že v rokoch 1858 - 1914 zaregistrovali v Lurdoch 4 445 zázračných telesných uzdravení a uzdravenia sa dejú naďalej. Všetky prípady sú zaregistrované v Bureau de Constatatione Médicales, ktorý v r. 1947 premenovali na Buerau medical de Notre Dame de Lourdes. Členmi komisie, ktorá skúma zázračné udalosti, sú špecialisti z rozličných oblastí medicíny, ktorí z vedeckého hľadiska skúmajú prípady nevysvetliteľných uzdravení. Cirkev z množstva ľudsky nevysvetliteľných uzdravení oficiálne uznala len niekoľko desiatok. Zázraky, ktoré sa dejú v Lurdoch, sú zvláštnym posolstvom, ktoré Boh smeruje k ľuďom, aby ukázal svoju moc, no tejto Božej reči môžu porozumieť iba ľudia úprimne hľadajúci pravdu, pokorní, otvorení na prijatie tajomstva Boha a ochotní podriadiť mu celý svoj život.
Pius XII. povedal: Zázraky v Lurdoch vzbudzujú všeobecný úžas a potvrdzujú, že náboženstvo Katolíckej cirkvi je jediné náboženstvo, ktoré dal ľuďom Boh (Fulgens corona, 8. 9. 1953).
Podľa: Milujte sa č. 8: Znamenie Odporu (s. 9 - 12) pripravila X. Duchoňová
O udalostiach v Lurdoch sa viac dočítate v knihách J. M. Cassagnard: Carel a Zola zoči-voči zázraku v Lurdoch (SSV) a Franz Werfel: Pieseň o Bernadette (Lúč).
