Len tri dni po slávnosti narodenia Pána si Cirkev pripomína udalosť, ktorá musela otriasť
vtedajším svetom. Udalosť, pri ktorej sa naplnili slová proroka Jeremiáša: Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet (Jer 31, 15), udalosť, ktorú opísal evanjelista Matúš slovami: … veľmi sa rozhneval (Herodes) a dal povraždiť v Betleheme a na jeho okolí
všetkých chlapcov od dvoch rokov nadol (porov. Mt 16 - 18).
Betlehemské neviniatka
Prečo si Cirkev zvláštnym sviatkom pripomína tento zločin krutého panovníka krátko po radostnej slávnosti narodenia Pána? To je myšlienka, ktorú si iste položil nejeden z nás. Nezatieňuje zlo vyvolané nenávisťou a strachom o moc radosť z príchodu Lásky v podobe nevinného dieťaťa na tento svet? Odpoveď vôbec nie je jednoduchá ani ľahká. Jedno z vysvetlení nachádzane v príspevku: 28. decembra - nevinné deti uverejnenom v Světle (51 - 52/2007): Cirkev má odvahu pripomenúť si osobitným sviatkom aj toto neslýchané preliatie krvi nevinných detí, pretože v sile veľkonočného tajomstva práve v takýchto ľudsky nepochopiteľných situáciách môže upriamiť pozornosť na to najnevinnejšie dieťa, na Božieho Syna, ktorého obetu prijal nebeský Otec, keď dopustil, aby jeho Syn v hrozných mukách vykrvácal na kríži. A betlehemské Neviniatka? Majú účasť na obete, ktorú priniesol Ježiš Kristus. Cirkev nám to pripomína v ranných chválach tohto sviatku slovami: Nevinné deti zomreli pre Krista, ničomný kráľ vraždil dojčence. A teraz kráčajú za Baránkom bez poškvrny a bez prestania volajú: Sláva ti, Pane. A v modlitbe dňa: Nebeský Otče, dnes ťa betlehemské deti oslávili nie slovami, ale mučeníckou smrťou… Neviniatka zomreli namiesto Ježiša, čo nemožno povedať o nijakom inom mučeníkovi, pretože mučeníci zomierali ako svedkovia, teda preto, že Ježišovi uverili a slovami alebo svojím životom o ňom svedčili. Smrť, ktorú podstúpili betlehemské deti namiesto Ježiša, svedčí o ich bezprostrednej účasti na jeho zmiernej obete, a tak svojou smrťou spolu s Božím Synom, ktorý ako nevinný zomrel na kríži, oslavujú nebeského Otca. Preliatie krvi nevinných detí v Betleheme je obrazom všetkých dejinných udalostí, pri ktorých boli a sú nevinní ponižovaní, urážaní, mučení a zabíjaní. Je to veľká skúška viery v pravdu, že Ukrižovaný a Zmŕtvychvstalý zvíťazil nad nenávisťou, nad všetkým rúhaním sa proti Bohu i nad urážaním človeka. Túto skúšku viery musíme podstúpiť vždy, keď sa zamýšľame nad najtemnejšími udalosťami ľudských dejín a dávame ich do súvislosti s posolstvom Ježišovho kríža a zmŕtvychvstania. Boh je svetlo, a niet v ňom nijakej tmy, hovorí apoštol Ján vo svojom Prvom liste (Jn 1, 5). Postaviť do svetla také temné udalosti, pre ktoré nemáme nijaké „vysvetlenie”, núti nás pripomenúť si tieto skutočnosti viery a prijímať ich s plnou vážnosťou.
Neviniatka našich čias
O krutej skutočnosti zavraždenia betlehemských chlapcov nemožno hovoriť bez toho, aby sme sa zamysleli aj nad krutosťou dnešných čias. Koľko nevinných duší sa denne vracia k svojmu Stvoriteľovi predtým, ako mohli „uzrieť svetlo sveta”. O jednom takomto návrate nevinnej duše Stvoriteľovi podávala svedectvo matka nenarodeného dieťaťa v časopise Milujtesa. Eva podľahla pokušeniu - vidine o kariére - a doslova pokúšaniu svojho známeho lekára, ktorý poznal jej pracovnú a životnú situáciu a presviedčal ju: „Musíte to urobiť pre dobro svojich detí”. Neskôr o tom sama píše: „Akoby to, čo sa počalo, nebolo moje dieťa, akoby to nebol človek. Chytila som sa vtedy tej klamnej filozofie, lebo mi prišla vhod.” A pokračuje: „Dnes, keď píšem tieto slová, neviem si predstaviť, ako som mohla urobiť také rozhodnutie. Žila som v akomsi šialenom náhlení, pracovala som od svitu do mrku bez chvíľky zamyslenia sa, v zhone.” Niet tu teraz priestoru vyrozprávať celý príbeh Evy. Obmedzíme sa len na niekoľko myšlienok z jej svedectva v článku, ktorý nazvala Neodmietajte život! „Som tá, ktorá odmietla život. Je to strašné… Vtedy som si neuvedomovala hrôzu zla, ktoré som spáchala. Bola som ďaleko od Boha, od Cirkvi. Ponorená do odborného rastu, ovládnutá ideou rozvoja smeru, v ktorom som pracovala, žila som v presvedčení, že to je najdôležitejšie. Vedomie ešte jedného dieťaťa ma desilo vzhľadom na perspektívu kariéry a úspechu.” A neskôr: „Každé slovo o potrate sa prejavovalo bodnutím v mojom srdci. Pohľad na malé dieťa sa mi vždy spájal s otázkou: Prečo som svojmu dieťaťu nedovolila smiať sa, behať, milovať…? Nemôžem vrátiť život svojmu dieťaťu, ale môžem šíriť dobro. Vidieť tvár svojho dieťaťa ako tvár Krista v očiach každého človeka, ktorý potrebuje pomoc. Bojovať o každé dieťa, ktoré je ohrozené či nešťastné, o každého človeka. A v závere svojho svedectva vyznáva: Túžim, aby moje svedectvo prispelo k tomu, že budúce matky, ktoré váhajú, za každých okolností si vyberú život, a tým aj nesmiernu radosť a nesmierne šťastie z prijatia nového človeka, ktorým ich obdaroval Boh.”
Boh každý počatý život obdarúva dušou
Témy nenarodených a nechcených sa na sviatok Nepoškvrneného počatia v kostole Najsvätejšej Trojice v homílii dotkol aj otec arcibiskup Stanislav Zvolenský. Neobišiel otázku interrupcií, klonovania, ani „detí zo skúmavky”. Nad jeho slovami by sa mal s plnou vážnosťou zamyslieť každý katolík, ba každý človek, aj ten, kto sa deklaruje ako neveriaci. Jednoduchým a veľmi zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, prečo sa Cirkev nemôže stotožniť s názormi, ktoré sa doslova udomácnili aj na našom kresťanskom Slovensku. Mnohí dnes v rozpore s učením Cirkvi pokladajú usmrcovanie počatých detí či najnovšie „výdobytky vedy”, akými sú napríklad génové manipulácie, za niečo normálne. Iste sa nám nepodarí doslova interpretovať slová nášho arcipastiera, ktorými vysvetlil, prečo Cirkev tak striktne odmieta to, čo zasahuje do darovania života. Pokúsime sa však aspoň o vyjadrenie jeho hlavnej myšlienky: Boh v okamihu počatia vkladá do počatého života dušu. Jedinečnú a osobitú pre každého jednotlivca, aj pre toho, ktorý prichádza na svet s určitým hendikepom. O počatí nového života nerozhodujú rodičia a nezáleží ani na tom, ako bol nový život počatý. Či v láske v rodine, či nedôstojným spôsobom, alebo v nešťastnom okamihu násilia, či experimentovaním „v skúmavke”, či možným (no zatiaľ našťastie nedovoleným pozn. red.) klonovaním. Do každého vznikajúceho života vkladá Boh dušu. Jedinečnú dušu. Všetky neprirodzené zásahy a snahy pyšných o „stvorenie” nového ľudského jedinca sú zásahom do Božieho stvoriteľského diela, no napriek tomu, Boh každý, teda aj neprirodzene vzniknutý ľudský život, obdarúva dušou. To bola asi hlavná myšlienka tej časti homílie, v ktorej sa venoval veľmi aktuálnej otázke existencie človeka ako jednoty tela a duše. Takmer doslova povedal: Ak by klonovaním ľudskej bytosti vznikli dvaja celkom rovnakí ľudia, ich duše nebudú rovnaké. Boh pre každého, aj takéhoto ľudského jedinca stvorí jemu vlastnú jedinečnú dušu. Keď sa hlbšie zamyslíme nad touto skutočnosťou, ktorú nám predkladá Cirkev, nemôžeme pochybovať o tom, že akýkoľvek zásah do ľudského života je nezlučiteľný s učením Cirkvi, lebo ľudský život je posvätný. Je Božím dielom a prejavom Božej lásky k človeku, prejavom, že každý je milovaným Božím dieťaťom hodným úcty, pretože má nesmrteľnú dušu.
X. Duchoňová