Blumentál
Nekonečný a zároveň nám blízky Boh

Ďalší Zelený štvrtok? Zasa úvahy o Eucharistii? Načo taká „prehnaná” úcta k Eucharistii?

Prečo prijímať do úst, keď svetom zúri zmutovaný vírus chrípky a môžeme sa takto nakaziť? Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi nás opäť vyzýva zamyslieť sa nad Eucharistiou, týmto darom nekonečnej hodnoty. A dnes zvlášť nad vierou a postojom človeka

k tomuto daru Boha a nad úctou k nemu.

Tajomstvo Eucharistie je také veľké a rozsiahle,

že ho nikdy nevyčerpáme. Bolo by dobré, keby sme neprepásli tému krvi a tela v tomto kontexte. Ak však nemá byť reč o krvi nejako „uletená”, musíme sa držať pojmu zmluva, pretože Kristova krv je predovšetkým potvrdením Zmluvy. Ježiš ručí svojou krvou za platnosť Novej zmluvy, a ak sme Božím ľudom, Boh na tejto ceste s nami ráta. Kristovo telo je nám pokrmom na cestu.

Sviatok Božieho Tela pre celú Cirkev zaviedol pápež Urban IV. v roku 1264. Bulla Transiturus, ktorou sviatok uviedol do praxe, sa začína slovami: Keď prišla hodina jeho utrpenia, ustanovil náš Pán a vykupiteľ Ježiš Kristus pred svojím prechodom z tohto sveta k Otcovi v anticipácii svojej smrti pri Poslednej večeri veľkú a skvelú sviatosť tela a krvi, pri ktorej rozdeľoval svoje telo ako pokrm a svoju krv ako nápoj. Procesie sa v celej Cirkvi rozšírili až v 16. storočí. Neskôr pápež Pius IX. zaviedol sviatok krvi Pána.

Misál Pavla VI. však oba tieto sviatky zlúčil

do slávnosti Najsvätejšieho Kristovho

tela a krvi.

Zo skúsenosti vieme, že nevýznamní ľudia, ktorí si len ťažko vydobyli nejaké postavenie, bývajú často veľmi pyšní a nechcú mať nič spoločné s tými, čo majú postavenie nižšie. Naopak, ľudia naozaj veľkí nemávajú v sebe zďaleka toľko pýchy. Tieto ľudské skúsenosti sú však takpovediac ničím proti tomu, ako je to medzi Bohom a nami ľuďmi. Uvážme, že Boh prevyšuje všetko ľudské poznanie, všetko, čo človek o sebe i o svete vie, že je nekonečný, nesmierny, Pán a pôvodca všetkého. A čo je proti nemu človek, smrteľný, hriešny, človek, ktorý má síce schopnosť polepšiť sa, ale nikdy nie je len a len plný dobra a zbavený zla? Človek, ktorého obyčajná nádcha alebo bolesť hlavy dokáže na nejaký čas vyradiť z plodnej činnosti? A predsa, práve k takémuto človeku sa Boh skláňa. Vychádza mu v ústrety, v Ježišovi Kristovi prichádza k človeku na ľudskej úrovni. Napriek všetkej nekonečnej vzdialenosti medzi

človekom a Bohom je možné, aby sa

človek stretol s Bohom tak, ako človek

s človekom, aby človek poznal Boha na ľudskej úrovni, ktorá mu je zrozumiteľná. Veď Ježiš hovorí: Kto vidí mňa, vidí Otca. Tam, kam by sme sa nikdy nedostali, totiž k Bohu, sa jednoducho dostávame tak, že sa Boh znížil k nám, ale nie preto, aby bol s nami a pritom nás nechal v biede, ale preto, aby nás pozdvihol. Toto Božie konanie v náš prospech stále trvá. Ježiš je neoddeliteľne spojený s Cirkvou ako jej hlava, je teda takto prítomný v ľudstve. A tento Ježiš prináša a napĺňa Novú zmluvu medzi Bohom a človekom a potvrdzuje ju tým najzávažnejším, čím na zemi disponuje, svojou krvou, a tak nám otvára budúcnosť u Boha.

Ale Boh, ktorý človeka pozná, rešpektuje ho v jeho malosti a slabosti, nenecháva nás žiť len v nádeji. Dáva nám seba ako pokrm života. Ježiš v Eucharistii nás sýti svojím telom a krvou a upevňuje tak s nami tú zmluvu, ktorá je zo strany Boha naveky istá, ale ktorú my ľudia ustavične porušujeme. On je tu neustále pre nás. Môže to človek vôbec domyslieť? Musíme to vidieť jasne a vyhýbať sa extrémom. Ak je Boh pre človeka len „veľký”, potom by to znamenalo, že človek sa drží od neho ďaleko a ťažko mu dôveruje. Ale ak na druhej strane je Boh v očiach človeka „malý”, ak si človek

z Boha urobí len nejakého „lepšieho človeka”,

staršieho brata, tiež to nie je ono, pretože to nie je pravda a človek o Boha prichádza. Tu pramení aj pravá úcta k Eucharistii. Od človeka sa teda očakáva, aby sa držal čo najviac pravdy, aby čo najviac chápal nesmierneho a nekonečného Boha, ktorý sa skláňa v pokornej službe k človeku. Keby nás pri premýšľaní o týchto veciach „chytili závraty”, nebolo by to nejako neprimerané. Sú to naozaj závratné skutočnosti. No keby nás na druhej strane prenikol z Boha strach, bráňme sa mu energicky. Mať z Boha strach znamená krivdiť mu.

Prajem teda nám všetkým, aby sa nás dotkla tá závratná božská hĺbka a súčasne hrejivá ľudská blízkosť Boha, pretože oboje táto sviatosť obsahuje. To v nás môže vyvolať radosť a vďaku nad tým, ako sa veľký Boh skláňa k človeku.

Spracoval Marián Bér