Blumentál
kostol

Postavili sme ti, Pane,
veľkolepé katedrály,
do nich zlaté kríže dali,
drahocenne vyzdobené.
A či tie nádherné chrámy,
naším domovom sa stali?
A či chrámy prezdobené,
vyjadrujú utrpenie?
Pomôž nám, Pane,
tvojím domovom sa stať
a tvoj chrám si
v srdci vystavať.
 
Tak nejako spievali mladí ešte v čase náboženskej neslobody v jednej zo svojich piesní. V našom jubilujúcom chráme máme tri veľké kríže, z ktorých každý tam má svoje miesto. Ani jeden z nich nie je prezdobený. Naopak, obidva, ktoré majú aj korpus, naozaj vyjadrujú utrpenie, ktorým prešiel Ježiš, keď završoval svoj pozemský život a prinášal Otcovi obetu za hriechy sveta… Za hriechy naše osobné, ale aj za hriechy celého ľudského pokolenia, ktoré, zdá sa, dosahujú v súčasnosti svoj vrchol (máme na mysli skutočnosť, že dnešný človek, tak ako kedysi Babylončania, nechce akceptovať Boha ako Pána, Stvoriteľa a Vševládcu, a pokúša sa zasahovať do jeho stvoriteľského diela – snahou „dať zrod človeku“ nie prirodzenou cestou, ale byť Pánom nad životom i smrťou – interrupcie, eutanázia… To sme už ale trošku odbočili od témy krížov v našom Blumentáli).
 

Najstarší kríž v našom kostole je sadrový odliatok Krista na kríži ktorý vytvoril bratislavský rodák sochár Ján Fadrusz. Dielo pôvodne vytvoril vo Viedni z hliny a odtiaľ sa r. 1891 kríž dostal do Bratislavy. Fardusov kríž bol v Bratislave vystavený na Michalskej ulici č. 9, kde ho chodili ľudia nielen obdivovať, ale kde sa chodil nábožný ľud v pokore modliť.
 
Nášho Krista na kríži autor daroval farárovi Havlíčkovi za dobrodenie, ktoré mu preukázal. Fadrusov Kristus na kríži je ľudskej veľkosti a, ako píše farár Pozdech, z hľadiska kompozície a formy je to znamenitá umelecká tvorba. Kristova hlava, tvár a koruna sú skvostným umením modelovania, čo naviac obdivujú umelci.“ Autor v snahe čo najreálnejšie vytvoriť podobu trpiaceho Krista, ako sa hovorí medzi umelcami, priviazal na kríž muža – figuranta, a keď on už nevládal zotrvať na kríži, sám sa nechal priviazať na kríž, nechal sa fotografovať zo všetkých strán a dokonca si nechal urobiť aj sadrové odliatky, aby čo najvernejšie stvárni napätie svalstva a polohu tela. „Všetko to postavil do jednej myšlienky vyjadrenej slovom Consummatum est – Je dokonane“, ako sám nazval svoje dielo. Fadrusz zobrazil Krista v ľudskej prirodzenosti, pričom jeho tvári dal výraz aj božskej nadprirodzenosti, ktorá sa prejavuje na tvári vznešeným pokojom aj pri tých najkrutejších bolestiach Ukrižovaného.

Keď profesor Danko vyčítal Fadruszovi, že jeho Kristus na kríži nemá v boku ranu, Fadrusz pohotovo odpovedal, že jeho Kristus znázorňuje zomierajúceho a nie mŕtveho, ktorému až neskôr Longínus kópiou otvoril bok. Fardusz v tomto Kristovi na kríži zhmotnil svoje celoživotné utrpenie.
 
Alojz Rigle, kresťan, akademický sochár v r. 1934 určil finančnú hodnotu Farduszovho Krista na kríži na 25 000 Kčs. Rigle však bol nesmierne skromný, preto môžeme smelo odhadnúť hodnotu tohto diela desaťkrát vyššiu.
 
Nadanie mladého učňovského kováča Fardusa odhalil Viktor Tülgner, takisto bratislavský rodák. On mu umožnil študovať na Akadémii výtvarného umenia vo Viedni. Treba v tejto súvislosti povedať, že Tülgner vytvoril krásnu bustu farárovi Poeckovi, ktorá je tiež vzácnym umeleckým dielom. Je umiestnená v predsieni chrámu.
 
Pre Blumentál a jeho veriacich má tento kríž ešte aj inú ako umeleckú hodnotu. Pred Fadruszov kríž a pred našu Matku dobrej rady sa prichádzala modliť a čerpať silu naša prvá blahoslavená, sestra Zdenka. No nielen ona, ale po rokoch sa sem chodil kajať aj sudca, ktorý ju nemilosrdne odsúdil na dlhé roky väzenia, čo znamenalo pre mučením utýranú Zdenku nevyliečiteľnú chorobu a predčasnú smrť.
 
Druhý blumentálsky kríž je kríž misijný. Ľudové misie, ktoré sa v našom kostole konali v r. 1999 ako prvé po päťdesiatich rokoch, vryli do sŕdc tých, čo sa ich zúčastnili, naozaj hlbokú brázdu. Ten kríž každému, kto sa misijných podujatí zúčastnil, pri východe z chrámu pripomína, aby nezabudol na predsavzatia, ktoré prijal počas misií.
 
Tretí kríž je kríž, ktorého korpus roky odolával nepriazni počasia pred kostolom. Až keď sa už telo začalo rozpadávať, rozhodol sa vtedajší správca farnosti vdp. Štefan Herényi dať Ježišovo telo reštaurovať. Keď však videl nádherné dielo po reštaurovaní, „nemal to srdce“ vystaviť ho opäť nepriazni počasia, a tak umiestnil tento skvost do chrámu a pred kostol nechal urobiť kópiu. Aj tento kríž má v našom chráme svoje miesto. Neraz sa pri ňom v hlbokom zamyslení zastavujú veriaci vychádzajúci z bohoslužieb, no i náhodní návštevníci kostola.
 
Blumentál má teda tri kríže. Všetky milované veriacimi, všetky uctievané. Nie, v Blumentáli sa nenájde prezdobený kríž, sú tam len kríže vyjadrujúce Ježišovo utrpenie. Náš Blumentál nie je ani veľkolepá katedrála, je to chrám, ktorý je pre mnohých ozajstným domovom už dlhé desaťročia. A aj keď nie je v ňom množstvo umeleckých pamiatok, je tam stále živý Kristus v svätostánku a je tam ďalší skvost nášho chrámu: Matka dobrej rady. X. D.
 
Literatúra použitá pri článkoch týkajúcich sa histórie farnosti a kostola: Augustín Pozdech: Kostol a Farnosť Bratislava-Nové Mesto, 1948; Karpaten Jahrbuch 2008 a obrázky a texty z knihy Július Cmorej: Bratislava, svedectvo historických pohľadníc, Region, Poprad, s. r. o. 2004. X. D.

Nový mesiac, ktorý sa pred nami otvára, je tento rok pre nás mesiacom, v ktorom si máme viac uvedomiť, čo všetko dostávame od Boha v jeho dome, ktorého 120. výročie konsekrácie si pripomenieme 28. októbra. Možno by sme sa už mali pripravovať na slávenie výročia posviacky nášho farského chrámu. Ak chceme ten deň prežiť naozaj naplno, potom by sme si mali úprimne odpovedať na niekoľko otázok. Predovšetkým, čo si máme uvedomiť, keď vstupujeme do chrámu, do domu Boha medzi nami? Kedykoľvek vstúpime do chrámu, prichádzame na audienciu k živému Bohu prítomnému medzi nami. To je prvý a úžasný dar, ktorý nám poskytuje Boh skrze tento chrám stojaci uprostred našich príbytkov.

Nič väčšie, než je osobné stretnutie s Bohom, vo svete nenájdeme. V každom chráme katolíckeho sveta je medzi nami a pre nás prítomný Boh pod podobou chleba v Eucharistii. Veľké tajomstvo viery vnímané cez náš pozemský zrak nedokážeme síce nikdy pochopiť, ale milujúce otvorené srdce túto skutočnosť prijíma. Boh, ktorý prebýva v Eucharistii, však nechce byť v chráme len adorovaný, ale chce vstupovať do ľudského srdca, do života každého jednotlivca i spoločnosti a zjednotením sa s človekom v Eucharistii chce ho pretvoriť na svätého a dokonalého.

V chráme sa koná Kristova eucharistická obeta. Posledná večera a Golgota sú neoddeliteľne spojené. Chrám sa takto stáva obrovským žriedlom života pre každého, kto doň vstupuje so živou vierou v prítomného Boha. V tejto viere v prítomnosť Boha nemôže človek nevidieť miesto znovuzrodenia – krstiteľnicu. Nemôže nevidieť miesto opätovného odpustenia a objatia – spovednicu. Nemôže nevidieť oltár a ambonu či eucharistický stôl, z ktorého dostáva Chlieb života a Nápoj lásky, rovnako ako od ambony dostáva posolstvo spásy. Kostol je teda miesto, kde človek nachádza to, čo potrebuje pre každodenný duchovný život, čo sa stáva vstupenkou do večného života.

V sochách a obrazoch svätcov a svätíc v kostole nám Boh ponúka živé vzory, ktoré prijali plán jeho spásy, spolupracovali s ním a v dejinách napriek tomu, že ich pozemský život sa skončil, pretrváva vďačná spomienka na nich.

Bohatý liturgický kalendár, ktorý najintenzívnejšie prežívame práve v chráme, nám tento mesiac ako vzory ponúka svätého Gregora Veľkého, pápeža a učiteľa Cirkvi, sluhu sluhov Božích, blahoslavenú matku Teréziu z Kalkaty – ženu, ktorá si neváhala strčiť ruky do odpadu a zachraňovať odhodené deti, či ošetrovať najnúdznejších. Žena poctená množstvom čestných doktorátov ale aj Nobelovou cenou si uvedomovala, že bez Boha nič nedosiahne. Preto na svojich cestách po Kalkate vstupuje do kostolov či malej rehoľnej kaplnky, kde sa stretá so svojím Bohom.

Potom pred nás vystupujú svätí košickí mučeníci: Melichar Grodziecki, Štefan Pongrác a Marek Križin. Trojica kňazov čerpala silu v malej kaplnke v prítomnosti živého Krista. Keď prišla chvíľa, v ktorej ich nútili zrieknuť sa katolíckej viery, hlasne sa modlili a obstáli v skúške, pri ktorej síce stratili svoj pozemský život, ale získali nehynúci veniec slávy.

V chráme na svoju úlohu sa istým spôsobom pripravovala Božia Matka – Panna Mária. Jej odvaha povedať Bohu svoje áno sa celkom iste formovala pod vplyvom tých, ktorí boli zodpovední za jej výchovu. To ona povzbudzovala učeníkov, aby mali odvahu v tvrdom a neľútostnom boji so strachom a malovernosťou.

Chrám sa stal silou aj pre nebojácneho biskupa, carihradského patriarchu, svätého Jána Chryzostoma. Jeho odvaha byť nebojácny a hovoriť pravdu aj najmocnejším tohto sveta pramení v jeho viere v prítomnosť živého Boha.

Chrám je miestom, kde aj dnes môžeme prežívať zvláštne prejavy Božej láskavosti. Neapolčania vždy 19. septembra v katedrále svätého Januára očakávajú zázrak. Boh zvláštnym spôsobom aj dnes potvrdzuje svätosť tých, ktorí sa v chráme naučili počúvať ho, adorovať a kontemplovať, ktorí dosiahli dokonalosť aj za cenu obety vlastného života – to je príklad svätého Januára, biskupa a mučeníka. To je prípad aj kórejských mučeníkov, alebo svätého Matúša, apoštola a evanjelistu, to je svedectvo svätého Emeráma, biskupa a mučeníka.

Chrám sa stal miestom, kde Boh skrze pátra Pia z Pietralcini rozdáva aj dnes svoje milosti. Chrám je miesto, kde si človek uvedomuje, že všetko čo má, je od Boha a túži to, čo dostal od Boha, rozdeliť medzi ostatných ľudí. Tak to robili aj svätí Kozma a Damián – lekári, ktorí svoje povolanie vzali veľmi vážne a pridŕžali sa výzvy Ježiša Krista: Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte! V chráme vyrástli ľudia ako svätý Vincent de Paul, mecén núdznych i svätý Václav, knieža a mučeník, ktorý svoj život položil pri dverách chrámu. Chrám je miesto, kde sa nám prihovára Boh vo svojom slove. Tento poklad Božieho slova je neoddeliteľnou súčasťou osobného kontaktu človeka s Bohom po vstupe do jeho domu. Nuž aj pod vplyvom týchto niekoľkých myšlienok by sme si mohli uvedomiť, čím je pre nás náš chrám, dom Boha medzi nami Je nesmiernym darom samého Boha človeku na jeho spásu.

Daniel Dian

V predchádzajúcom čísle sme spomínali, že najväčšiu zásluhu na vybudovaní nášho blumentálskeho kostola má dlhoročný farár Jozef Poeck, ktorý vo farnosti pôsobil celých 47 rokov. Z toho deväť rokov ako kaplán. Farárom sa stal v januári 1857. Na stavbu kostola zbieral prostriedky celých tridsať rokov, kým sa mu podarilo začať so stavbou.

Rozhodnutie stavať

Pozemok na stavbu kostola kúpil v marci 1877 za 6 000 zl. Jeho výmera bola 1 522 kvadr. siah. 28. októbra 1884 sa pastoračná rada uzniesla, že prijmú plány architekta Františka Rumpelmayera a že s prácami začnú na jar 1885. Prvý výkop urobil vtedajší mestský farár, biskup Karol Heiller 20. apríla ráno o ôsmej. Prítomní boli všetci členovia stavebného výboru a veľké množstvo veriacich farnosti. V ten deň začali kopať aj základy.

Kostol nemá nijaké podzemné priestory ani kryptu. Základný kameň položili 26. mája opäť za prítomnosti mnohých veriacich. Kameň požehnal biskup Heiller. Hoci mal už takmer osemdesiat rokov, hovoril vraj tak zápalisto, že oduševnil všetkých prítomných cirkevných aj svetských hodnostárov i celý zástup veriacich. Základný kameň s textom položili na miesto, kde mal stáť hlavný oltár. Slovenský preklad latinského textu znie: V mene Najsvätejšej Trojice: Otca, Syna i Ducha Svätého. Amen. Na poklonu Trojjedinénu Bohu, na rozšírenie jeho slávy a na spásu veriacich sa začala stavba tohto chrámu, ktorý je zasvätený blahoslavenej Panne Márii Bohorodičke. Stavba sa uskutočňuje za spoluúčasti katolíckeho patronátu tohto mesta, za slávneho panovania pápeža Leva XIII., za vlády Františka Jozefa I., rakúskeho cisára, uhorského kráľa, za pôsobenia ostrihomského biskupa a kardinála kniežaťa primasa Jána Simora a farára Jozefa Poecka, ktorý je pôvodcom tohto diela.

Keď začali kostol stavať, stavebný výbor mal v hotovosti 120 000 zl. Od mestskej rady dostali 84 siah pozemku a zadarmo všetky kamene potrebné na stavbu. Mestská rada odpustila všetky poplatky, úradné dávky; z pozostalosti Karola Schiffbecka dostali 10 000 zl, 6 000 zl od neznámeho darcu; 4 000 zl. na hlavný oltár venovala Barbara Stummerová, 10 000 tehál Katarína Schiffbecková. Kostolný otec Juraj Heckler a Ján Ludwig venovali na stavbu chrámu po 100 000 zl a Martin Rossler 85 000 zl. Povozníci vozili materiál zadarmo alebo s veľkou zľavou. Tieto údaje zachytil vo svojej knihe už neraz citovaný blumentálsky dekan-farár Augustín Pozdech.

Myslím si, že po sto dvadsiatich rokoch nie je plytvaním miesta menovať štedrých darcov, aby sme si na nich mohli aj menovite s vďakou spomenúť v modlitbách. Samozrejme, nesmieme zabudnúť ani na vlastných budovateľov chrámu, ktorí v tom čase dokončili stavbu za tri roky. Nestavalo sa však bez problémov. Pred dokončením chýbalo ešte 18 000 zl a hrozilo, že stavbu budú musieť zastaviť. Napokon sa stavebný výbor postaral o financie na dostavbu chrámu. Farár Jozef Poeck, ktorý okrem toho, že na stavbu obetoval všetky svoje úspory, doslova žobral aj v zámožnejších rodinách. Sumou 8 000 zl. prispel aj kardinál-pimas. Celkové náklady na stavbu kostola dosiahli 200 000 zl.

Slovo architekta

Náš farský kostol nanebovzatia Panny Márie vybudovali podľa projektu viedenského architekta Fridricha Rumpelmayera, rodáka z Bratislavy. Stavbu viedol bratislavský architekt Ignác Feigler ml. – to už citujeme z listu Ing. architekta Karola Androviča: Priestranná trojloďová neorománska bazilika s priečnou loďou (dl. 57 m, š. 18 m a šírka priečnej lode 30 m) má presbytérium s polygonálnym uzáverom a predstavanú hranolovú vežu s ihlicovou strechou. Kostol architektonickým chápaním i detailmi napodobňuje veľké francúzske katedrály z neskororománskeho obdobia. Okná trojlodia a presbytéria sú zakončené polkruhovo. Priečnu loď osvetľujú rozetové okná. Vonkajšia fasáda chrámu je členená pásovou bosážou. Kostol je vysoký 25 m a veža s krížom 78 m. Veža je členená vystupujúcimi pilistrami a združenými oknami.

Presbytérium je zaklenuté krížovou klenbou; stredná loď má päť polí krížovej klenby, bočné lode sa do hlavnej otvárajú arkádami.

Vnútorné zariadenie vo väzbe na hlavný oltár a mobiliár pochádza ešte z čias stavby chrámu, lavice preniesli z Dómu sv. Martina. Obraz genanzánskej Matky dobrej rady je vsadený do bočného neogotického oltára. Vzácnym dielom bratislavského Jána Fadrusa, znamenitého sochára, je ukrižovaný Kristus, ktorého vyhotovil r. 1892. Umiestnený je na severnej strane priečnej lode. Na opačnej strane priečnej lode je lurdská jaskynka so sochou Panny Márie. Nad hlavným oltárom je obraz mozaikovej Patrónky kostola, Nanebovzatej Panny Márie. Pri vchode do chrámu sú dva kríže: na jednom je zreštaurovaný prekrásny korpus z vonkajšieho kríža a na druhej strane je misijný kríž a vedľa neho obraz Matky ustavičnej pomoci (ako pamiatka na prvé misie po vynútenej vyše štyridsaťročnej prestávke). V chrámovej predsieni je busta farára Poecka od bratislavského rodáka sochára Viktora Tilgnera. Toľko z listu Ing. arch. Androviča.

Vráťme sa však ešte ku knihe farára Pozdecha, lepšie povedané k tomu, čo napísal o vnútornom vybavení nášho kostola: Kostol maľovala firma Engel podľa talianskych vzorov a maľba bola pestrá (dnes je maľba jednoduchá, žlto biela); kamenárske práce robila firma Rumpelmayer a zámočnícke práce firma Márton. Oltáre sú dielom firmy Leimer z Viedne, štyri zvony odliala firma Föhr, krytinu veže daroval farár Poeck. Kazateľnica je darom Jozefa Hockera. Organ postavila firma Kaufmann z Viedne. Oltár sv. Jozefa daroval kostolný otec Juraj Heckler a oltár svätého kríža (dnes sú sochy, ktoré ho zdobili, v krstnej kaplnke) mešťan Jozef Wellner.

Neraz sme dostali otázku, koho zobrazujú sochy na hlavnom oltári a hoci sme o tom už písali, pripomeňme si, že kostol je zasvätený Nanebovzatej Panne Márii – jej obraz je na okne uprostred výklenku svätyne. V baldachýne hlavného oltára je socha Božského srdca. Na oltári sú sochy sv. Gerarda, Imricha, Petra, Pavla, Kataríny, Barbary, Augustína a Krola Boromejského. V krížnej lodi boli v tom čase dva oltáre: svätého kríža so sochami bolestnej Panny Márie, sv. Jána a dvoch anjelov s nástrojmi umučenia a oltár sv. Jozefa so sochami sv. Alžbety a sv. Juraja. Oltár Matky dobrej rady bol v čase konsekrácie chrámu v severnej krížnej lodi. Pripomeňme znova, že tento obraz je v našej farnosti uctievaný od r. 1774 a že naša Matka, ako píše farár Poeck, často pomohla až zázračne. Svedčili o tom mnohé votívne predmety, ktoré obklopovali obraz.

Slávnosť konsekrácie nového, tretieho kostola farnosti Bratislava-Nové Mesto, Blumentál, bola veľkolepá. O tom však až nabudúce.

Pripravila X. D.