Blumentál
Naša farská univerzita

Slávnosť Najsvätejšej Trojice nás vedie k tomu, aby sme si ešte intenzívnejšie uvedomili,

čo nám pripomína Veľkonočné obdobie, z ktorého máme neustále žiť, aj keď sa liturgicky už skončilo: Boh Otec prijíma veľkonočnú obetu lásky svojho Syna Ježiša Krista a po jeho zmŕtvychvstaní v hojnej miere vylieva na jeho učeníkov Ducha Svätého, ktorý povoláva Cirkev k bytiu. V nej a skrze ňu rodí pre nový život tých, ktorých Ježiš vykúpil, a ktorí v mene Najsvätejšej Trojice získavajú od Otca titul Božie dieťa: milovaný syn, milovaná dcéra nebeského Otca skrze obetu Krista - brata a priateľa v láske Ducha Svätého. Tu naozaj skláňame

kolená pred tajomstvom viery, pred tajomstvom Božieho života, ktoré nám Ježiš zjavil.

Presvätá Trojica ako Stvoriteľ

Stvorenie je dielom Najsvätejšej Trojice. Jediným a nedeliteľným počiatkom sveta je Boh - Otec, Syn a Svätý Duch, hoci dielo stvorenia sveta sa osobitne pripisuje Bohu Otcovi. Stvorenie je základom všetkých spasiteľných Božích plánov, je začiatkom dejín spásy, ktoré vrcholia v Kristovi.

Rozum a viera pred tajomstvom

Teológovia, kňazi aj laici sa už dvadsať storočí usilujú odovzdávať novým pokoleniam pravdy našej viery. V tomto odovzdávaní sa však neustále vytráca vedomie, že pravdy, ktoré sa vzťahujú na Boha, sú tajomstvom, že naše ľudské slová sú neadekvátne, priveľmi úbohé na opísanie nadprirodzeného sveta.

Tajomstvo je čosi, čo prekračuje naše sily poznávať ho. Tým sa líši od tajnosti: tajnosť raz poznaná prestáva byť tajnosťou, ale keď ide o tajomstvo, aj keď ho „objavujeme, neustále ostáva tajomstvom”. Objavujeme či poznávame ho totiž iba čiastočne, iba jeden z jeho aspektov, aj to nedokonale. Nielen nadprirodzený svet, ale aj svet materiálny je plný tajomstiev. Keď Isaac Newton, ktorý vybudoval základy súčasnej fyziky, ako osemdesiatštyriročný premýšľal o výsledkoch svojho bádania, napísal: „Neviem, čo raz povedia o mne moji nástupcovia. Sám sebe si pripadám ako dieťa, ktoré sa baví na brehu mora s drobnosťami. Tešil som sa, keď som našiel hladký kamienok alebo peknú mušľu; zatiaľ čo sa predo mnou rozprestieral veľký, tajomný oceán pravdy”.

Veľké tajomstvo tvorí Boh - duchovná bytosť. Už v Starom zákone prorok Izaiáš povedal: Ty si naozaj Boh skrytý, Boh Izraela (Iz 45, 15). Je veľa výpovedí o nedokonalosti nášho poznania Boha:

„Hovoríme: Je to divné, že Boha nemôžeš pochopiť. Keby si ho pochopil, nebol by Bohom” - sv. Augustín.

„Je nevysloviteľne vyšší nad všetko, čo bolo o ňom povedané a čo ešte možno o ňom povedať” - Prvý vatikánsky koncil.

„Nedokázal by som veriť v Boha takého jednoduchého, ktorého by som mohol pochopiť”

• Graham Greene.

Svätý Tomáš Akvinský a tajomstvo. Svätý

Tomáš je najväčším kresťanským teológom

Jeho spisy, zvlášť Teologická summa,

ktorá obsahuje obšírny traktát O Najsvätejšej Trojici, vrhajú mnoho svetla na Božiu skutočnosť a vďaka svojej jednoduchosti a jasnosti ich môžu čítať dokonca čitatelia, ktorí nie sú hlbšie oboznámení zo zložitosťou teológie.

Dňa 6. decembra r. 1273 Tomáš počas svätej omše prežil extázu, v ktorej videl človeku dostupným spôsobom Boha, predmet svojich dovtedajších úvah. To, čo napísal, zdalo sa mu také malé a slabé predstavenie Božej skutočnosti, ktorú videl vo videní, že sa rozhodol, viac nepísať. Ľudské slová a pojmy sa mu zdali také slabé na vyjadrenie poznania o Bohu, a zvlášť o Najsvätejšej Trojici, že ich už nechcel používať. Odložil pero navždy. Nedokončil ani začatú tretiu časť Teologickej summy. „Všetko, čo som doteraz napísal, zdá sa mi iba plevami vo vzťahu k tomu, čo som videl a čo mi bolo zjavené”. Svätý Tomáš vo svojich spisoch riešil ťažkosti a odpovedal na otázky spojené s Najsvätejšou Trojicou aktuálne v jeho časoch. My sa musíme snažiť riešiť ťažkosti ľudí našich čias, keď sa usilujeme poznať toto tajomstvo.

Prečo osoba a prečo tri osoby?

Náuku Krista o troch Božských osobách prijímame na základe Evanjelia. Židia pred Kristom nevedeli o jestvovaní Najsvätejšej Trojice, a jej existenciu nemôžu potvrdiť filozofi svojimi špekuláciami. Až Kristus nás poučil, že okrem Boha Otca aj on je božská osoba a že jestvuje aj tretia božská osoba - Duch Svätý. Aby sme mohli prijať existenciu Najsvätejšej Trojice, musíme teda naplno dôverovať Kristovým

slovám. Túto plnú dôveru mu preukážeme,

keď uznáme, že je Boh. Aby sme teda

prijali existenciu Najsvätejšej Trojice, „musíme byť hlboko presvedčení o Kristovom božstve” (A. Sarale).

Prečo Cirkev učí, že Boh je osoba? Možno by stačilo nazvať Boha najvšeobecnejším pojmom „bytie”. Používame ho na označenie atómu, mravca, človeka, hviezdy… na všetko, čo je. Vo všeobecnosti však tento pojem nehovorí nič o veciach, ktoré ním označujeme, okrem tvrdenia, že sú. O Bohu by sme chceli vedieť čosi viac, preto hľadáme pojmy bohatšie na obsah. Niektorí myslitelia pokladali Boh za mocnú, neosobnú silu. Vo vesmíre sú predsa obrovské, nepreskúmané sily. Sú to však sily slepé, ktoré nemajú rozum ani slobodnú vôľu. Je nezmyslom uznať Boha, najdokonalejšiu bytosť, za slepú nerozumnú silu. Je teda prinajmenšom rozvážna myšlienka, že Boh je bytosť rozumná, má slobodnú vôľu a potom ho môžeme a musíme nazvať osobou.

V celom svete totiž ako osobnú rozumnú a slobodnú bytosť poznáme iba človeka. Používanie termínu „osoba” vo vzťahu k Bohu nás oprávňuje aj Sväté písmo, ktoré hovorí, že Boh stvoril človeka na svoj obraz a svoju podobu. Ľudská osoba je teda obrazom Boha. Samozrejme, že si uvedomujeme, že Božská i ľudská osoba sa nekonečne líšia. Poznanie a sloboda ľudskej osoby sú nekonečne menšie od božskej. Keď ide o trvanie, tak ľudská osoba začala jestvovať v čase, božská je večná. Keď sv. Augustín premýšľal o týchto rozdieloch, vo vzťahu k Bohu povedal „používam slovo ‚osoba‚’ nie preto, že vyjadruje pravdivo obsah, ale aby som nebol prinútený mlčať”.

Naše ťažkosti v poznaní Boh a nedokonalosť tohto poznania vyplývajú zo skutočnosti, že Boh je v každom ohľade bytosť nekonečná. „A všetko, čo nemá hraníc - ako poznamenal sv. Hilár z Poitiers - prekračuje poznávacie schopnosti človeka.

Úcta vzdávaná Najsvätejšej Trojici

V niektorých diecézach už v IX. storočí slávili svätú omšu o Najsvätejšej Trojici. Sviatok, ktorý začal zaväzovať celú Cirkev úctou tohto tajomstva zaviedol až Ján XXII. v roku 1334, pričom ho určil na nedeľu po slávnosti Zoslania Ducha Svätého. Predtým neochotu zaviesť tento sviatok pápež Alexander II. (+ 1073) vysvetľoval takto: „V Cirkvi rímskej neurčujeme špeciálny deň na uctievanie Najsvätejšej Trojice, lebo všetky nedele, všetky sviatky, dokonca všetky dni v roku sú určené predovšetkým na uctenie a oslávenie jedného Boha v troch osobách”. Preto ani naša úcta

Najsvätejšej Trojice sa nemôže obmedziť

iba na túto slávnosť. Táto slávnosť má byť pripomienkou každodennej povinnosti vzdávať úctu Trojjedinému Bohu.

Mnoho je spôsobov vzdávania úcty. Spomenieme jeden: Znak svätého kríža. Tento znak: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého” je najkratším vyznaním našej viery v Najsvätejšiu Trojicu. Ním vyjadrujeme aj našu úctu a lásku voči nej, a súčasne posväcujeme naše každodenné činnosti.

Znakom kríža začíname rannú modlitbu a končíme deň. Ak sa stane, že sme takí unavení, že sa nedokážeme dlhšie modliť pred nočným odpočinkom, alebo ráno nám to náhlenie nedovoľuje, nezabudnime prinajmenšom na znak kríža. Je krásnym zvykom, že začíname jedlo prežehnaním. Kedysi týmto spôsobom deti v škole začínali i končili vyučovanie. Keď sv. Efrém v štvrtom storočí myslel na tieto zvyky, povzbudzoval kresťanov: „Nič nerobte bez znaku kríža”.

Činnosti vykonávané často - zovšednejú. Máme náklonnosť vykonávať ich automaticky, bezmyšlienkovite. Preto pre nás roztržitých ľudí platí druhý záver: Usilujme sa robiť znak kríža vedome, nábožne, tak, aby bol skutočne vzdávaním úcty Najsvätejšej Trojici.

Daniel Dian