Archív pre rubriku ‘články’

Som tu, kresťan 21. storočia!

1.7.2009 Daniel Dian

Je síce prázdninové obdobie, ale pre človeka viery niet prázdnin. Viera sa nielen obnovuje, ale rastie každým dňom. Sme tak trochu podobní obiliu, ktoré vzišlo z pôdy po sejbe zrna a postupne rastie, tvorí klas, ktorý sa napĺňa zrnom, a prišiel čas, keď zožatý napĺňa svoje poslanie - byť zdrojom obživy pre človeka. Aj náš život je teda tým, čo má cez rast viery denno-denne, za akýchkoľvek situácií rásť až do dňa, ktorý vo svojej prozreteľnosti pozná iba Boh. Keď sa ten čas naplní, máme sa stať svedkami Božej múdrosti a lásky v nebeskom kráľovstve. Preto aj prázdninové obdobie je obdobím rastu nášho duchovného života. V tomto raste nám pomáha aj poznanie našich dejín a dejín viery. Možno by sme mali viac poznávať svoje dejiny viery práve teraz, keď počas prázdninových ciest máme viac času na stretávanie sa s ľuďmi. Často pri niektorých stretnutiach cítime, že sme akosi nevzdelaní v poznaní svojej identity, ktorá nám bola daná cez sviatosť krstu a včlenenie do Katolíckej cirkvi, cez otvorenie plnohodnotného duchovného života, cez Eucharistiu a posilnenie vo viere cez sviatosť birmovania. Často sa radšej rozhovorom o svojej identite vyhneme, lebo nepoznáme dejiny spoločenstva, do ktorého patríme, teda Cirkvi, či už univerzálnej alebo partikulárnej (miestnej), a pritom sú to dejiny veľmi bohaté a neustále inšpirujúce. Poznanie našich dejín celkom isto do života prináša vzácne podnety, ktoré nám pomáhajú aj pri orientácii v súčasnosti. Bol to Ján Pavol II., ktorý nitrianskemu biskupovi Jánovi Pásztorovi poslal list pri príležitosti výročia vydania buly Jána VIII. Industriae Tuae v roku 880, ktorou zriadil samostatnú nitriansku diecézu; list poslal aj biskupom Tarnowa a Nitry pri príležitosti výročia kanonizácie sv. Andreja-Svorada a Beňadika; nebolo možné nevidieť lásku Jána Pavla II. k našim národom, ktorý nám v rokoch najväčšieho útlaku Cirkvi neustále pomáhal očisťovať našu identitu. Potvrdilo sa to aj pri udalosti 1 100. výročia smrti sv. Metoda na moravskom Velehrade v roku 1985, kde zhromaždení veriaci v prítomnosti pápežského legáta kardinála Agostina Casaroliho jasne deklarovali svoju identitu tým, že vtedajšieho ministra pri jeho prejave doslova prinútili, aby v súvislosti s našimi dejinami svätých Cyrila a Metoda označoval ako svätých a nie ako kultúrnych dejateľov. Bolo to niečo nevídané, prepískať ministra vtedajšieho systému a donútiť ho nakoniec povedať: Tak dobře, svatí Cyril a Metoděj, a nepustiť už k slovu ostatných štátnych činiteľov, a tým zdôrazniť, že nie sme na kultúrnej manifestácii, ale na púti. Ján Pavol II. v rovnakom čase vo svojej kaplnke česky a slovensky slúžil sv. omšu, ktorú prenášala rakúska a nemecká televízia, aby tí, čo mali pozdĺž hraníc možnosť prijímať signál týchto televízií, mohli vidieť pápeža zjednoteného s Velehradom, kde mu režim nedovolil prísť. Veriaci preukázali vtedy veľkú odvahu postaviť sa proti predstaviteľovi vlády. A čo dnes? Možno sa nám akosi zunovala sloboda, ktorá sa otvorila v novembri 2009. Strácame svoje náboženské povedomie a oslabujeme i to národné. Práve preto potrebujeme oveľa intenzívnejšie zabojovať za svoju vieru, za právo žiť vo svojej vlasti a mať také zákony, ktoré umožnia naplno rozvinúť našu identitu. Potrebujeme to o to väčšmi, o čo väčšmi sa mnohí, nielen nám tu na Slovensku, ale aj v Európe, usilujú vnucovať bezbrehý liberalizmus, ktorý je, ako to píše Pius XI. v encyklike Quadragesimo anno, otcom výchovného socializmu, ale jeho dedičom je a bude boľševizmus (porov. bod 122). Potrebujeme si uvedomiť, že sme povinní obhajovať svoju vieru, aby sme ju odovzdali budúcim generáciám. Preto potrebujeme poznať dejiny. Preto potrebujeme putovať na miesta spojené so sv. Cyrilom a Metodom, ako aj s ich žiakmi. Putovať svorne na mariánske pútnické miesta a deklarovať: Som tu, kresťan 21. storočia! Práve dnes, keď sa stráca identita jednotlivca, ba nezriedka aj celé národy, a keď tak trochu cítime aj akési nie neopodstatnené obavy zo straty istých práv a kultúrno-náboženských hodnôt v rámci zjednocujúcej sa Európy, je dôležité pripomínať si osobnosti našej histórie a venovať sa ich odkazu, ktorý je pre našu súčasnosť veľmi dôležitý. Preto pokračovanie v ich diele je veľkou výzvou. V čom spočíva? Predovšetkým v neustálom zdôrazňovaní hodnôt, ktoré sú nemenné. Je to napríklad úcta k životu, ku každému, sociálne cítenie k človeku a rozvíjanie kultúrnej a náboženskej identity jednotlivca a spoločnosti. A to nie je bezvýznamné. Preto si s úctou, a nielen my, spomíname aj na učeníkov svätého Cyrila a Metoda, svätých Gorazda, Nauma, Angelára, Sávu a Klimenta. Vďaka im za minulosť, prítomnosť, ale aj budúcnosť. Veľa toho o Gorazdovi nevieme, len to, že podľa slovienskeho Života Konštantína a Života Metoda pochádzal zo slobodného rodu. Bol slobodným mužom, najzbehlejším v latinských knihách a pravoverný. A predsa aj toto málo stačí na to, aby sme sa naplnili hrdosťou, že prijatie Boha naplno do života tohto muža sa stalo základom viery iných národov. Aj toto málo nás môže naplniť hrdosťou na to, že zaniesli posolstvo pokoja

a lásky do krajín, ktoré potom v rámci Európy tvorili dejiny tohto kontinentu a veľmi vevýznamne
ju obohatili. Spomeňme si len na Čechy, Poľsko, Bulharsko, Chorvátsko… Všetky tieto krajiny môžu spolu s nami ďakovať za svoju kultúru, jazyk a národné povedomie práve tej skutočnosti, že Gorazd a jeho spoločníci Naum, Angelár, Sáva a Kliment, ktorých mená poznáme a s nimi celkom iste aj iní, mali odvahu naplno nasledovať solúnskych bratov svätých Cyrila a Metoda a niesť tú istú blahozvesť evanjelia ďalej. Napriek tomu, že sa k nim vtedajší mocní zachovali veľmi zle, vyhnali ich z ich vlasti, toto na prvý pohľad zlo, napomohlo šírenie dobrého diela zvestovania spásy. Bol to Gorazd, muž viery, ktorý stojí ako maják viery. Túto úlohu potrebuje prevziať každý z nás. Nasledujúce slová z pastierskeho listu katolíckych biskupov Slovenska z roku 2004 jasne potvrdzujú, že ak chceme aj my dať niečo Európe a svetu, musíme kráčať v línii solúnskych bratov a tých, ktorí i za cenu obetí prevzali od nich túto štafetu: Tohto roku sme sa stali členmi Európskej únie a tým sme sa zaradili do spoločenstva európskych národov. Slovensko ako krajina po boku ostatných krajín je formálne plnohodnotným členom spoločenstva bratských národov Európy. Naša prítomnosť v spoločnom európskom dome nám dáva nádeje do budúcnosti, ale kladie na nás aj požiadavky. Ak v nich neobstojíme, môže sa oslabiť naše kresťanstvo i naše národné povedomie. V spoločnom európskom dome má každý národ, a teda aj Slovensko, svoje poslanie. Toto európskym národom často pripomínal Svätý Otec Ján Pavol II. pri mnohých stretnutiach. Aj nám Slovákom pripomínal poslanie, ktoré v Európe máme. Keď sa 11. 9. 2003 po prílete do Bratislavy prihovoril k nám na letisku, okrem iného povedal: Už onedlho vaša krajina vstúpi ako plnohodnotný člen do spoločenstva európskych národov. Milovaní, prispejte svojou bohatou kresťanskou tradíciou k budovaniu identity novej Európy. Ak chceme toto splniť, našou úlohou je, aby sme si uprostred ostatných národov uvedomili a upevnili svoju vlastnú totožnosť: náboženskú a národnú. Znamená to, aby sme si uvedomovali, čím sme a máme byť. Svojou národnou identitou máme Európu obohatiť a svojou náboženskou totožnosťou ju máme posvätiť. Ak to uskutočníme s plným nasadením, staneme sa pre Európu požehnaním a naša budúcnosť v Európe bude veľmi nádejná. Preto možno aj to, že si neuvedomujeme dostatočne svoju identitu a vieru, spôsobuje, že strácame záujem o veci verejné, čo sa, žiaľ, prejavilo aj v slabej realizácii nášho práva obhajovať tieto hodnoty v Európe a napĺňať želanie Jána Pavla II. Nuž a tak z pohľadu na tieto skutočnosti nám vyplýva povinnosť nezamieňať si čas prázdnin s časom duchovného výpadku, ale naopak, nech sú nám tieto dni časom odhaľovania našej identity a obnovy viery. Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane! Môžeme tak prosiť aj slovami: Všemohúci a milosrdný Bože, ty si povzbudzoval Metodovho učeníka Gorazda a jeho spoločníkov, aby pokračovali v apoštolskom diele našich vierozvestov; na ich orodovanie nám pomôž, aby sme aj my dnešnému svetu ohlasovali blahozvesť tvojho Syna a upevňovali jednotu Cirkvi. Takáto modlitba, keď si spomíname na solúnskych bratov svätých Cyrila a Metoda a ich veľkomoravských učeníkov, má svoje veľké opodstatnenie. Je krásna. Ak ju pozorne vnímame, môžeme si z nej vydedukovať nielen úctu k nim a ich učiteľom, ale uvedomiť si aj svoje dejiny a previazanosť s nimi dodnes. V tých slovách, aby sme aj my dnešnému svetu ohlasovali blahozvesť, zaznieva túžba niesť dedičstvo našich otcov ďalej do budúcnosti.

Daniel Dian

Pridané do rubriky články

Svedomie a prirodzený zákon podľa Pavla

1.7.2009 Táňa Hrašková

Celý rok nás otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský sprevádzal školou Pavlovho slova
formou Lectio Divina. Poslednú časť prednesenú v Dóme sv. Martina 3. júna 2009 venoval otázkam svedomia ako prirodzenému zákonu v človeku. Pavol nás učí, že existuje vnútorný morálny hlas - svedomie. Ono je tým najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri. Svedomie sa stáva orientačným hlasom srdca, ktorý môže poslúžiť dokonca aj neveriacim k spáse. V hlbinách svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva, aby

miloval, konal dobro a vyhýbal sa zlu.

Už malé dieťa neznáša príkazy. Všimnite
si, ako chodia deti, keď sú po daždi na chodníku mláčky vody. Určite ani jednu neobídu. S radosťou si v nej podupkajú napriek maminmu zákazu a mokrým topánkam. Nie je to nakoniec nijaká tragédia, ale dieťa cíti, že je to nesprávne a že tým mamu nahnevalo. Horšie je to, keď niekto nedodrží príkazy cestnej premávky. Tam už tragédia hrozí a často nezvratná, smrteľná. Najhoršie je to však s nedodržiavaním Božích prikázaní, ktorých následky teoreticky poznáme, ale prakticky sme k nim dosť ľahostajní. Podobáme sa deťom, stúpajúcim do každej bariny napriek tomu, že nám to svedomie vyčíta. Detičky vyrastú a pochopia, že mama mala pravdu. Účastník cestnej premávky spraví skúšku v autoškole a uvedomí si, že hmotný svet má svoje zákony, ktoré sa beztrestne porušovať nedajú. Len nad Božími príkazmi sme náchylní špekulovať a pokúšame sa ich zľahčovať a obchádzať. Často si myslíme, že je nad naše sily ich pochopiť. Výrobe a zloženiu lieku tiež nemusíme rozumieť, ale s vierou, že nás vylieči, ho užívame. Tak je to aj

s Božími prikázaniami. S vierou, že nás vedú správnou cestou by sme ich mali dodržiavať.
V Slovenskom národnom divadle hrajú Tolstého hru Anna Karenina. Už povinné čítanie tejto knihy na strednej škole zanechalo vo mne silný dojem, ale až teraz som pochopila, akou silou sa dokáže prejaviť svedomie v ľudskom živote. Anna, vydatá žena a matka vzplanula láskou k cudziemu mužovi, ktorej podľahla. Manžel jej odpustil, ale jej odmietol dať syna. Šťastný milenec ju prijal k sebe aj s ich spoločnou dcérou, nič im nebránilo v ďalšom spokojnom

živote až na … svedomie. Svedomie, ktoré ju prinútilo po hroznom duševnom utrpení
vziať si život pod kolesami vlaku. Začalo to tak nevinne a čarovne, veľkou láskou, ale pokračovalo to porušením Božích prikázaní. A skončilo to veľkou tragédiou niekoľkých ľudí. Nebola to krutosť Boha, ale zneužitie slobody, ktorú sme od neho dostali spolu s návodom na jej použitie a rozumom, ktorý dokáže rozlišovať dobré od zlého. Čím ďalej tým väčšmi si uvedomujeme len zákony hmotného sveta, lebo ich porušenie pocítime hneď nejakou ujmou na tele alebo na hmotnom majetku. Nedodržiavanie Božích prikázaní cítime len v srdci, pred nikým sa zaň nemusíme hanbiť. Dnes „obyčajná” nevera nikoho nedonúti k takému drastickému riešeniu. Okrem toho máme už aj prostriedky na prehlušenie hlasu svedomia: alkohol, drogy, dunivá hudba, aktivity do roztrhania tela. Len nie ticho a chvíľa samoty, lebo vtedy by nám ten hlas nášho svedomia nedal pokoj. Čím väčšmi sa však vzďaľujeme dodržiavaniu Božích zákonov, ktoré má každý vpísané do srdca, tým viac nepokoja a nervozity v nás vzniká. Svedomie nás upozorňuje na rozpor medzi citom a rozumom, túžbou a povinnosťou. Svedomie je základom dôstojnosti človeka a súčasne aj jeho vzťahu k Bohu. Preto ho musíme neustále zušľachťovať a nie potláčať. Len výchovou svedomia človek premáha záujmy, ktoré ničia jeho dôstojnosť, pokoj a šťastie. Prečo je to také ťažké pochopiť?

Táňa Hrašková

Pridané do rubriky články

Svätci tohto mesiaca

1.7.2009 Daniel Dian

Veľmi rád poznávam históriu cez poznanie starobylých kultúrnych pamiatok. Susedné Rakúsko
je priamo posiate úžasnými kultúrnymi pamiatkami, ktoré sú vzácnym svedectvom odkazu a aktuálnosti muža, ktorého liturgickú spomienku slávi Katolícka cirkev 11. júla na celom svete, pričom v Európe si ho pripomíname aj ako patróna nášho kontinentu spolu so spolupatrónmi

sv. Cyrilom a Metodom.

Svätý Benedikt z Nursie
je známy okrídleným výrokom Ora et labora - Modli sa a pracuj. Muž, ktorý výrazne poznačil dejiny tohto kontinentu a celého sveta. Jeho kláštor na Monte Kasíno sa stal centrom vzdelanosti a ostatné kláštory, ktoré zakladali jeho duchovní synovia v celej Európe, sa stali šíriteľmi vedy a priekopníkmi v poľnohospodárstve jednotlivých krajín. Mnohé kláštory v Rakúsku Götwein, Melk a iné, v Maďarsku Panonhalma, svedčia o nesmiernom význame tejto rehoľnej spoločnosti a toho, čo Benedikt a jeho žiaci vykonali pre dobro a rozvoj zvlášť Európy. Všade, kde pozrieme a kdekoľvek sa pohneme, nachádzame bohatú studnicu vedy v súvislosti s ich kláštormi, pričom všade vo svete je bežné, že mnohí významní odchovanci benediktínskych kláštorov ako centier vzdelanosti, pôsobia vo významných politických a spoločenských funkciách. Nie je nijakým prekvapením, že majú nielen odborné vedomosti, ale aj hlboké duchovné zásady. U nás najznámejšími nasledovateľmi svätého Benedikta boli nitrianski - zoborskí pustovníci, ktorí neskôr založili Skalku pri Trenčíne - svätí Andrej Svorad a Beňadik. Na Slovensku bolo v minulosti viacero benediktínskych opátstiev či už v Nitre, Hronskom Beňadiku, na Skalke, v Košiciach, Ludaniciach, vo Veľkom Klíži a inde. Veľký význam sv. Benedikta pre rozšírenie kresťanskej viery a kultúry v Európe je nepopierateľný, zvlášť ho zdôrazňovali poslední pápeži. Preto Pius XII. nazýval sv. Benedikta „otcom Európy”, Pavol VI. ho roku 1964 slávnostne vyhlásil za patróna Európy, pápež Ján Pavol II. potvrdil tento titul, a 31. decembra ho rozšíril aj na sv. Cyrila a Metoda, ktorých vyhlásil za spolupatrónov Európy a neskôr postavil k týmto trom významným mužom aj tri ženy: sv. Brigitu Švédsku, sv. Katarínu Siensku a sv. Teréziu Benediktu od sv. Kríža.

  
  
Mária Magdaléna Keď sme v úvodníku uvažovali o tom, že potrebujeme aj v čase prázdnin objavovať svoju identitu a potrebujeme rásť vo viere, mali sme na mysli aj modlitbu, ktorá v tomto mesiaci 22. júla zaznie v katolíckych kostoloch: Všemohúci Otče, tvoj jednorodený Syn poslal Máriu Magdalénu, aby prvá

zvestovala apoštolom veľkonočnú radosť; prosíme ťa, na jej príhovor nás posilňuj, aby
sme podľa jej príkladu aj my ohlasovali vzkrieseného Ježiša Krista a raz ho uzreli vo večnej sláve ako svojho Kráľa. Možno sa ma opýtate: prečo si ju máme zvlášť pripomínať práve teraz? Často sa hovorí a šíri informácia, že Katolícka cirkev zaznáva ženu. Už to niekedy ani nie je dobré vyvracať. Ale práve dnes je to nesmierne vhodné, keď Cirkev stavia pred náš zrak ženu, ktorej minulosť bola taká, aká bola, len nie dobrá. Práve žene, ktorú Ježiš pozdvihol z biedy jej života, práve tejto žene sa po zmŕtvychvstaní Ježiš zjavuje ako prvej a poveruje ju dôležitým posolstvom, ktoré má nesmierny význam nielen pre ňu, ale predovšetkým pre apoštolov. Ona je tá, ktorá má byť zvestovateľkou uskutočneného diela spásy, a to vôbec prvou zvestovateľkou. Už z tohto je zrejmé, že Cirkev neodopiera právo žene účinkovať v Cirkvi. Jej úloha však spočíva v inej službe ako je služba kňazská, no celkom iste to nie je odmietnutie ženy v diele evanjelizácie. Naopak, ženy sú zapojené do života Cirkvi v rôznych profesiách, a sú v nich nezastupiteľné. Je však viac ako isté, že tou najnezastupiteľnejšou úlohou ženy, a to nielen v Cirkvi, ale v celej spoločnosti, je jej postavenie ako matky alebo možnej matky. Preto by sme si aj dnes mali oveľa hlbšie uvedomiť, či nemáme aj my podiel na jej degradácii, keď z nej robíme iba objekt mužského záujmu v oblasti sexu, veľmi často neviazaného; keď z nej často robíme predmet obchodu cez rôzne snímky v časopisoch, vo filmoch a podobne. Mali by sme teda už vedieť: všetci, tak muži k ženám, ako aj ženy k sebe samým, aký postoj vyplynie z poznania svojej identity.

Daniel Dian

Pridané do rubriky články

Ešte jeden pohľad na dejiny

1.7.2009 Xénia Duchoňová

Mnohým, predovšetkým príslušníkom strednej a mladšej generácie, je obdobie rokov prvej
polovice 20. storočia priveľmi vzdialené, no napriek tomu sa v súvislosti s potrebou poznať dejiny, aj dejiny Cirkvi, chceme vrátiť k veľkej postave pápeža Pia XII. a poukázať na to, ako sa v snahe diskreditovať Cirkev skresľujú skutočnosti. O tomto pápežovi sa popísalo veľa neprávd i krivých obvinení: Čo keby…? V súvislosti s osobnosťami Cirkvi, ale aj verejného života sú takéto obvinenia veľmi časté. Bulvár robí v tomto „veľkú” službu nepriateľom viery

aj u nás. Aj preto, ako sa píše v úvodníku, by sme mali poznať a spoznávať dejiny.

Pápež Pius XII. bol veľkou osobnosťou
Cirkvi v neľahkom období Druhej svetovej vojny a tešil sa veľkej vážnosti a úcte veriacich. Až v čase rodiaceho sa povojnového režimu nepriateľského k Cirkvi, keď sa začali objavovať útoky na jej predstaviteľov, množili sa aj útoky na pápeža. Koľko nezmyselných neprávd bolo v knihe Bronzová brána, ktorú ako podielovú knihu vydalo a vo veľkom distribuovalo vtedy veľmi známe. S pribúdajúcim časom sa útoky zosilňovali, časom slabli, a opäť silneli a veľmi zosilneli, keď sa začalo hovoriť o kanonizácii Pia XII., veľkej osobnosti Cirkvi. Aj mnohí z tých, čo predtým kladne hodnotili postoje pápeža počas vojny, menili názory. Už sme o tom v našom časopise písali, no nové okolnosti, ktoré sme získali zo Spravodajstva Res Claritatis, sú pre nás popudom, opäť sa k osobnosti Pia XII. vrátiť. Spravodajstvo Res Claritatis odvolávajúce

sa na zdroj: RaVa prinieslo 17. 6. správu o tom, ako americký rabín Erich A. Silver
až do minulého roku vznášal pochybnosti a námietky proti beatifikácii Pia XII., a teraz zmenil názor. Navrhuje uznať pápeža Pacelliho za svätého. Napísal to v predhovore ku knihe sestry Margherity Marchione: Pápež Pius XII. Antológia textov k 70. výročiu jeho korunovácie, ktorú v taliančine a angličtine vydáva Vatikánske knižné nakladateľstvo. „Myslel som si”, píše Silver v predhovore k spomínanej knihe, „že pápež mohol (v súvislosti s holokaustom) urobiť viac. Chcel som vedieť, či bol naozaj spoluvinníkom, pasívnym antisemitom, zatiaľ čo boli milióny Židov vyvražďované. Potom som sa však v septembri minulého roka na pozvanie Gary Kruppa zúčastnil na sympóziu, ktoré usporiadala nadácia Pave the Wave, na ktorom sa hovorilo o úlohe Pia XII. v priebehu holokaustu.” Tam sa rabín Silver stretol so sestrou Marchione a s asi päťdesiatimi rabínmi,

kňazmi, historikmi a žurnalistami, ktorí pápežove postoje dôkladne skúmali.
Účasť na tomto sympóziu bola pre neho ako blesk z jasného neba: „Dôkazy, ktoré som videl”, píše, „ma presvedčili, že jedinou motiváciou pápeža Pia XII. bolo zachrániť všetkých Židov, ktorých mohol!” A negatívny obraz, rozšírený o tomto pápežovi? Podľa Silvera ide o lži spojené s návykom nepátrať po hodnoverných prameňoch a historických skutočnostiach. „Mnohí”, píše rabín, „sa stali nástrojom tých, čo nenávideli pápeža Pia XII. len preto, že bol antikomunista, pričom osud Židov im bol ľahostajný. Treba vziať na vedomie, že od skončenia vojny až do jeho smrti Židia Pia XII. uznávali za svojho záchrancu. Dúfam, že kanonizácia pápeža Pia XII. bude môcť rýchle pokračovať, aby nielen katolíci, ale celý svet mohol poznať dobro, ktoré tento Boží muž vykonal.” Toľko slová rabína. A ešte raz otázka, prečo je pre nás dôležité o týchto skutočnostiach písať? Aj u nás sú kauzy a kauzičky neraz umelo vytvárané a rozmazávané v tlači, aj u nás sa hatí beatifikácia biskupov, veľkých osobnosti našej Cirkvi pre mnohé obvinenia. Veľmi si želáme, aby predovšetkým naša mladá a stredná generácia, a to nielen veriacich, hľadela s otvorenými očami, a s nadhľadom prijímala takéto správy.

X. Duchoňová

Pridané do rubriky články

Zákon božieho priateľstva

1.6.2009 Daniel Dian

Mesiac jún je veľmi bohatý na liturgické slávenia. Ozvenou Veľkej noci je slávenie Svätodušného pondelka 1. júna. Spomienka na mučeníkov sv. Marcelína a Petra, sv. Karola Lwanga a jeho spoločníkov, medzi ktorými je aj štrnásťročný Kizita, je akoby posolstvom Ježiša Krista o darovaní Ducha, ktorý nás vyučí všetkej pravde a urobí nás odolnými voči všetkému i voči prenasledovaniu a smrti.

 

Slávnosť Najsvätejšej Trojice sprítomňuje Boží život, slávnosť Najsvätejšieho Tela a Krvi Ježiša Krista dáva príležitosť na vďakyvzdanie Bohu za nebeský Chlieb večného života. Slávnosť Najsvätejšieho Ježišovho Srdca nás povoláva otvoriť svoje srdce podľa vzoru všetkých vzorov - Božského Srdca a žiť život lásky. Nepoškvrnené srdce Panny Márie je výzvou, aby sme vždy ochotne plnili Božiu vôľu, ktorá preformuje srdce človeka na srdce Božieho dieťaťa. To sa potom môže stať veľkým hlásateľom Krista vo svete, akým boli Ján Krstiteľ a apoštoli sv. Peter a sv. Pavol. Prvý napriek zapretiu Krista na nádvorí veľkňaza sa stáva hlavou Cirkvi a nakoniec vydáva svoj vlastný život za vieru a Majstra. Druhý najskôr tvrdý prenasledovateľ Krista, potom vyvolená nádoba, apoštol národov idúci v horlivosti za Kristom až po vyliatie vlastnej krvi na popravisku.

 

Celý tento mesiac je mesiacom neustálych duchovných cvičení a najmocnejšou výzvou nielen na otvorenie sŕdc Duchu Svätému, ale najmä na zjednocovanie sa s Kristom v Eucharistii, v tomto veľkom tajomstve viery.

 

S ním je spojené aj tajomstvo sviatosti kňazstva, keď sa skrze ruky slabých ľudí dáva do našich rúk a vstupuje do našich sŕdc. Práve tento mesiac je mesiacom kňazských svätení. Kristus vo Večeradle zanecháva kňazskú ruku, ktorá má nesmiernu moc: jedným gestom rozhreší milióny ľudí. Úsilie desaťročí zla, ktoré chce zničiť človeka, je zničené jedným dotykom kňazskej ruky. V rukách kňaza zanechal Boh aj poklad nad všetky poklady - Eucharistiu, ktorá nás posväcuje. Boh riskoval, nevybral si sväté ruky, ale ruky obyčajné, slabé, a do nich umiestnil silu svojho priateľstva, silu očisťujúcu a silu posväcujúcu.

 

Stáva sa, že kňazská ruka je skompromitovaná. Chcel by som vás však dnes poprosiť, aby sme nikdy nezavrhli ruky kňaza preto, že sú skompromitované, lebo v nich je umiestnený neskompromitovaný dar. Nikdy nečistota tejto ruky v ničom neumenší poklad, ktorý podáva kňazská ruka. Koľko námahy vyvinulo zlo, aby vo svete umenšilo počet kňazských rúk. Veriaci človek musí vo Večeradle objaviť ich hodnotu a silu. Ony sú darom priateľstva Boha k človeku.

 

Pán Ježiš vo Večeradle jasne povedal: Toto robte na moju pamiatku. Zreformoval paschálnu hostinu Hebrejov, pričom túžil, aby Eucharistická hostina kresťanov bola prežívaním jeho prítomnosti. Treba upozorniť, že je to geniálne riešenie - živá pamiatka, ktorá si nevyžaduje nijakú rekonštrukciu. Je nestarnúca, dvadsať storočí tá istá. Kdekoľvek je kňaz, chlieb a víno, tam môže byť otvorené Večeradlo. Nie je to iba jednoduchá spomienka na to, čo sa stalo pred takmer dvetisíc rokmi. Je to tajomné sprítomnenie. Ježiš vtedy božskou mocou odstránil zákon času a sviatostným spôsobom umožnil všetkým pokoleniam, teda aj nám, vstup do Večeradla. To nie je obnovenie Hostiny, to je tá istá Hostina, Hostina, ktorá stále trvá. Ten istý Kristus hovorí: Vezmite a jedzte, toto je moje Telo. Ťažko sa to dá pochopiť. Dotýkame sa tajomstva Večeradla. Pretože žijeme v čase, prítomná chvíľa nám uteká do minulosti. Pre nás je: bolo, je a bude, zatiaľ čo ten, kto stojí pri oltári, vstupuje do večného „teraz”, prekračuje bariéry času, znovu sa nachádza vo Večeradle, pričom táto jeho prítomnosť sa ničím nelíši od prítomnosti v časoch apoštolov.

 

Kto to neobjavil, neprežil, nepostrehol, nepochopí veľa z jednoduchých sviatostných znakov, ktoré sú na oltári. Tu vlastne viera a jej logika prekračujú pocity našich zmyslov i logiku nášho rozumu. Dotýkame sa tajomstva viery. Je to tajomstvo skrytej prítomnosti Ježiša. V Cirkvi sa často hovorí o zjavení Boha, a veľmi zriedkavo o veľkom úsilí, ktoré vynakladá Boh, aby sa ukryl. Vrchol tejto námahy pozorujeme vo Večeradle. Je to námaha ukrývania sa pred nami, ale ukrytia sa pre nás. Boh túži stretnúť sa s nami, túži sa zjednotiť, túži po mimoriadne blízkom kontakte. Nemôže zjaviť svoj majestát, lebo by ukázal obrovskú priepasť medzi nami a ním. Preto sa v mene lásky rozhodol ukryť Božiu slávu tak, že sa stal človekom. Narodil sa v Betleheme, ukryl celý svoj božský majestát v maličkom Dieťati. Pokým žil na zemi a bol človekom, bolo možné k nemu prísť, podať mu ruku, porozprávať sa s ním. Bolo možné s Bohom zasadnúť za stôl.

 

Svoj majestát ukryl. V človečenstve ukryl božstvo a vo Večeradle sa rozhodol ísť ešte o krok ďalej. Ukryl božstvo i človečenstvo v obyčajnom chlebe a v kalichu vína. Odvtedy možno Boha prijímať tak, ako prijímame chlieb, ako pijeme víno. Je to veľké tajomstvo Božej lásky, lebo opravdivá láska vždy túži po skrytosti. Je priveľkým pokladom, aby mohla byť odhalená tu na svete. Iba falošná láska sa rada zverejňuje, ako to často pozorujeme v televízii či v parkoch. Opravdivá láska sa na tomto svete vždy ukrýva.

 

Boh ukryl svoju prítomnosť v chlebe a víne, a nám iba zjavil, kde ho môžeme stretnúť, kde môžeme zakúsiť jeho lásku. Treba vynaložiť veľké úsilie, aby sme objavili jeho prítomnosť v Najsvätejšej sviatosti, aby sme sa stretli so Svätým, Najsvätejším Bohom.

 

Druhý aspekt tohto veľkého tajomstva je pozvanie na Hostinu. Pre mnohých nás je najdôležitejším momentom svätej omše pozdvihovanie a adorácia Boha, prítomného pod podobami chleba a vína. Zapamätajme si, že vo Večeradle pozdvihovanie nebolo a že Pán Ježiš nepozýval na adoráciu. Bola tam konsekrácia, bolo tam premenenie - premena chleba na telo a vína na krv, a po nej Ježišova výzva: Vezmite a jedzte. Cieľom stretnutia pri stole s Bohom je totiž hodovanie. Boh ponúka svoj božský pokrm, ktorý dáva večný život. Boh túži byť nielen na stole, ale v našom srdci, a preto prijal podobu chleba. Až tam, v našom srdci, v plnosti je bezpečný, ukrytý, tam môže zjaviť plnosť svojej lásky.

 

Keď sa zúčastňujeme na svätej omši, je potrebné, aby sme počuli túto výzvu Ježiša, to jeho pozvanie adresované každému prítomnému pri oltári: Vezmite a jedzte. Je potrebné, aby sme vedeli, že do večeradla vstupujeme, aby sme mali účasť na hostine, ktorú pripravil sám Boh, lebo iba v takom kontexte môžeme správne pozerať na dary, ktoré on daruje a ktoré sú na stole.

 

Boh na zjednotenie so sebou využil dva dary: chlieb a víno. Ak vezmeme vec prakticky, v istej miere vidíme evanjeliový rozmer konsekrovaného chleba, ale máloktorý kresťan si uvedomuje evanjeliový rozmer konsekrovaného vína. Kým veľkú výrečnosť má skutočnosť, že Pán Boh sa chce stretnúť s nami vlastne pri jednom kalichu. Víno urobil nástrojom zjednotenia s človekom. Víno v rukách Boha vo Večeradle je posvätené a jeho úlohou je zdokonaliť človeka. Lebo pri tomto stole, pri jednom kalichu možno objaviť svoju hodnosť, hodnosť Božieho priateľa.

 

Zlo urobilo z vína nástroj na ničenie človeka. Ten istý dar Boha tu pri oltári nás môže urobiť svätými, no môže nás aj vrhnúť do blata, keď ho požívame a pritom zabúdame na Boha. Kresťan, ktorý pristupuje k oltáru, musí vykonať voľbu, musí vedieť, či zasadnúť spolu s Bohom pri stole a z jeho ruky prijať kalich, či siahnuť po kalichu, ktorý podáva svet. Nijaký opilec, kým sa nachádza v pazúroch zlozvyku, nepochopí nič z Eucharistie. On totiž pozerá na kalich ako na narkotikum, ktoré dáva zabudnutie, nie ako posväcujúci nápoj, na stretnutie človeka s Bohom. Je znamenitou vecou, že v Evanjeliu niet situácie, v ktorej by sa Ježiš pokúšal rozprávať hoci len raz s opilcom. Opilec nie je schopný objaviť najväčší poklad oltára. Z druhej strany každý, kto pochopil, čo to znamená pristúpiť k Bohu, aby spolu s ním vypil kalich, ktorý on podáva, nikdy neurazí Boha zneužitím vína, vždy ho dokáže používať na svoje väčšie dobro i na dobro spoločenstva.

 

Upozorňuje na to už svätý Pavol, keď píše Korinťanom: Nechcel by som, aby ste mali čosi spoločné s démonmi. Nemôžete piť z Pánovho kalicha i z kalicha démonov; nemôžete zasadať pri stole Pánovom i pri stole démonov” (1 Kor 10, 20b - 21). Tu treba vykonať voľbu.

 

- Akú úlohu v tvojom živote zohráva vzdávanie vďaky? Kto nevie ďakovať, nezájde ďaleko po ceste vývoja duchovného života? Kedy si naposledy a akým spôsobom ďakoval Bohu za dary, ktoré si od neho dostal?

 

- Nakoľko si uvedomuješ, že Boh sa z lásky k tebe ukryl v chlebe a víne, pričom čakal na stretnutie s tebou? Nakoľko si uvedomuješ, že najväčšou udalosťou, akú možno na zemi prežiť, je stretnutie s Kristom pri jednom stole počas Eucharistickej hostiny?

 

Daniel Dian

Pridané do rubriky články

Nekonečný a zároveň nám blízky Boh

1.6.2009 Marián Bér

Ďalší Zelený štvrtok? Zasa úvahy o Eucharistii? Načo taká „prehnaná” úcta k Eucharistii?

Prečo prijímať do úst, keď svetom zúri zmutovaný vírus chrípky a môžeme sa takto nakaziť? Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi nás opäť vyzýva zamyslieť sa nad Eucharistiou, týmto darom nekonečnej hodnoty. A dnes zvlášť nad vierou a postojom človeka

k tomuto daru Boha a nad úctou k nemu.

Tajomstvo Eucharistie je také veľké a rozsiahle,

že ho nikdy nevyčerpáme. Bolo by dobré, keby sme neprepásli tému krvi a tela v tomto kontexte. Ak však nemá byť reč o krvi nejako „uletená”, musíme sa držať pojmu zmluva, pretože Kristova krv je predovšetkým potvrdením Zmluvy. Ježiš ručí svojou krvou za platnosť Novej zmluvy, a ak sme Božím ľudom, Boh na tejto ceste s nami ráta. Kristovo telo je nám pokrmom na cestu.

 

Sviatok Božieho Tela pre celú Cirkev zaviedol pápež Urban IV. v roku 1264. Bulla Transiturus, ktorou sviatok uviedol do praxe, sa začína slovami: Keď prišla hodina jeho utrpenia, ustanovil náš Pán a vykupiteľ Ježiš Kristus pred svojím prechodom z tohto sveta k Otcovi v anticipácii svojej smrti pri Poslednej večeri veľkú a skvelú sviatosť tela a krvi, pri ktorej rozdeľoval svoje telo ako pokrm a svoju krv ako nápoj. Procesie sa v celej Cirkvi rozšírili až v 16. storočí. Neskôr pápež Pius IX. zaviedol sviatok krvi Pána.

Misál Pavla VI. však oba tieto sviatky zlúčil

do slávnosti Najsvätejšieho Kristovho

tela a krvi.

 

Zo skúsenosti vieme, že nevýznamní ľudia, ktorí si len ťažko vydobyli nejaké postavenie, bývajú často veľmi pyšní a nechcú mať nič spoločné s tými, čo majú postavenie nižšie. Naopak, ľudia naozaj veľkí nemávajú v sebe zďaleka toľko pýchy. Tieto ľudské skúsenosti sú však takpovediac ničím proti tomu, ako je to medzi Bohom a nami ľuďmi. Uvážme, že Boh prevyšuje všetko ľudské poznanie, všetko, čo človek o sebe i o svete vie, že je nekonečný, nesmierny, Pán a pôvodca všetkého. A čo je proti nemu človek, smrteľný, hriešny, človek, ktorý má síce schopnosť polepšiť sa, ale nikdy nie je len a len plný dobra a zbavený zla? Človek, ktorého obyčajná nádcha alebo bolesť hlavy dokáže na nejaký čas vyradiť z plodnej činnosti? A predsa, práve k takémuto človeku sa Boh skláňa. Vychádza mu v ústrety, v Ježišovi Kristovi prichádza k človeku na ľudskej úrovni. Napriek všetkej nekonečnej vzdialenosti medzi

človekom a Bohom je možné, aby sa

človek stretol s Bohom tak, ako človek

s človekom, aby človek poznal Boha na ľudskej úrovni, ktorá mu je zrozumiteľná. Veď Ježiš hovorí: Kto vidí mňa, vidí Otca. Tam, kam by sme sa nikdy nedostali, totiž k Bohu, sa jednoducho dostávame tak, že sa Boh znížil k nám, ale nie preto, aby bol s nami a pritom nás nechal v biede, ale preto, aby nás pozdvihol. Toto Božie konanie v náš prospech stále trvá. Ježiš je neoddeliteľne spojený s Cirkvou ako jej hlava, je teda takto prítomný v ľudstve. A tento Ježiš prináša a napĺňa Novú zmluvu medzi Bohom a človekom a potvrdzuje ju tým najzávažnejším, čím na zemi disponuje, svojou krvou, a tak nám otvára budúcnosť u Boha.

 

Ale Boh, ktorý človeka pozná, rešpektuje ho v jeho malosti a slabosti, nenecháva nás žiť len v nádeji. Dáva nám seba ako pokrm života. Ježiš v Eucharistii nás sýti svojím telom a krvou a upevňuje tak s nami tú zmluvu, ktorá je zo strany Boha naveky istá, ale ktorú my ľudia ustavične porušujeme. On je tu neustále pre nás. Môže to človek vôbec domyslieť? Musíme to vidieť jasne a vyhýbať sa extrémom. Ak je Boh pre človeka len „veľký”, potom by to znamenalo, že človek sa drží od neho ďaleko a ťažko mu dôveruje. Ale ak na druhej strane je Boh v očiach človeka „malý”, ak si človek

z Boha urobí len nejakého „lepšieho človeka”,

staršieho brata, tiež to nie je ono, pretože to nie je pravda a človek o Boha prichádza. Tu pramení aj pravá úcta k Eucharistii. Od človeka sa teda očakáva, aby sa držal čo najviac pravdy, aby čo najviac chápal nesmierneho a nekonečného Boha, ktorý sa skláňa v pokornej službe k človeku. Keby nás pri premýšľaní o týchto veciach „chytili závraty”, nebolo by to nejako neprimerané. Sú to naozaj závratné skutočnosti. No keby nás na druhej strane prenikol z Boha strach, bráňme sa mu energicky. Mať z Boha strach znamená krivdiť mu.

 

Prajem teda nám všetkým, aby sa nás dotkla tá závratná božská hĺbka a súčasne hrejivá ľudská blízkosť Boha, pretože oboje táto sviatosť obsahuje. To v nás môže vyvolať radosť a vďaku nad tým, ako sa veľký Boh skláňa k človeku.

 

Spracoval Marián Bér

Pridané do rubriky články

Sviatosť kňazstva

1.6.2009 Xénia Duchoňová

Tlačová kancelária KBS začiatkom mája t. r. priniesla správu, že dňa 16. marca t. r. počas

audiencie pre členov Kongregácie pre klérus… Svätý Otec Benedikt XVI. s radosťou oznámil svoj úmysel: napomôcť úmysel kňazov o duchovnú dokonalosť, od ktorej predovšetkým závisí účinnosť ich služby tým, že vyhlási mimoriadny rok kňazov, ktorý sa začne 19. júna na Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a bude trvať do 19. júna 2010. Na tento rok pripadne 150. výročie smrti svätého farára z Arsu Jána Mária Vianeya, ktorý bol opravdivým

príkladom pastiera v službe Kristovmu stádu.

Vyhlásenie mimoriadneho roka kňazov,

ako aj skutočnosť, že v tomto mesiaci na celom Slovensku absolventi Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty a diecéznych seminárov prijmú kňazskú vysviacku, pobádala nás k tomu, aby sme sa v rámci rubriky o sviatostiach Cirkvi zamysleli nad posvätným rádom kňazstva, čiže nad sviatosťou kňazstva.

 

Biblický základ sviatosti kňazstva je pri Poslednej večeri, keď bola ustanovená aj Sviatosť Oltárna. Po svojom zmŕtvychvstaní dáva Ježiš Petrovi moc, keď mu hovorí: Pas moje baránky. Pas moje ovečky. Petrovi bola zverená starostlivosť o Cirkev na zemi a spolu s apoštolmi dostal moc odpúšťať hriechy a sláviť Eucharistiu. Táto moc prešla na ostatných biskupov a kňazov, ktorých ustanovovali vkladaním rúk. Nazývame to Apoštolská postupnosť. Sv. Pavol písal svojmu žiakovi Timotejovi: Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý si dostal prostredníctvom vkladania rúk.

 

Reformátori popierali sviatosť kňazstva a kňazskú moc, lebo zdôrazňovali len všeobecné kňazstvo. Luther učil, že krst vysviaca všetkých kresťanov na kňazov a biskupov, preto nepotrebujú nijaké kňazské sprostredkovanie.

 

Tridentský koncil vystúpil proti tomuto učeniu a hovorí, že kňazská služba existuje z Božieho nariadenia a je usporiadaná do stupňov:

 

Prvým stupňom je diakonát (diaconia - služba). Úlohou diakonov je asistovať biskupovi a kňazom pri slávení sv. omše - predovšetkým pri slávení Eucharistie, rozdávať ju, asistovať pri uzatváraní manželstva, hlásať evanjelium a kázať, krstiť a pochovávať. Po Druhom vatikánskom koncile západná cirkev opäť obnovila trvalý diakonát, ktorý sa môže udeľovať aj ženatým mužom a je dôležitým obohatením pre Cirkev. Ženatý muž sa stáva trvalým diakonom so súhlasom manželky. Pri diakonskej vysviacke skladá diakon sľub celibátu (to znamená, že po prípadnej smrti manželky je povinný zachovávať celibát) a poslušnosti biskupovi. O ustanovení prvých diakonov hovoria Sk 6, 1 - 7.

 

Druhým stupňom je presbyterát - prijatie

kňazskej vysviacky. Kňazi majú byť

spolupracovníkmi biskupa a svoje povolanie môžu

vykonávať len v závislosti od biskupa a v spoločenstve s ním. Sľub poslušnosti, ktorý skladajú pri vysviacke znamená, že biskup ich pokladá za svojich spolupracovníkov. K sľubu celibátu a poslušnosti pripájajú sľub modliť sa liturgiu hodín - breviár.

 

Tretím stupňom je episkopát. Biskupskou vysviackou sa udeľuje plnosť kňazstva. Okrem poslania posväcovať, pribúda biskupovi aj poslanie učiť a spravovať. Na právoplatnú vysviacku biskupa sa vyžaduje osobitné poverenie rímskeho biskupa a prejavom kolegiálneho rázu biskupského stavu by mala byť účasť viacerých biskupov na vysviacke.

 

Vysviacka sa uskutočňuje vkladaním rúk biskupa na hlavu svätenca a konsekračnou modlitbou, ktorou sa vyprosuje vyliatie Ducha Svätého a jeho darov na kandidáta, aby mohol vykonávať službu, ktorá je mu zverená.

 

Vysluhovateľom sviatosti je platne vysvätený biskup, teda ten, ktorý je v línii apoštolskej postupnosti. Prijímateľom môže byť len pokrstený muž, ten, kto má neporušenú vieru, správny úmysel, potrebné znalosti, dobrú povesť, potrebné fyzické aj duševné vlastnosti. Má mať aspoň dvadsaťpäť rokov a medzi diakonátom a kňazskou vysviackou má prejsť aspoň šesť mesiacov.

 

Kňazi západnej (latinskej) cirkvi sa vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí sú slobodní a chcú zachovávať celibát ako znak nového života, ktorým sa zaväzujú s nerozdeleným srdcom slúžiť Bohu.

 

Vo východných cirkvách je disciplína odlišná: kým biskupi sa vyberajú spomedzi slobodných mužov, za kňazov a diakonov môžu byť vysvätení aj ženatí muži. Ani vo východných cirkvách sa však už nemôže oženiť ten, kto prijal diakonskú alebo kňazskú vysviacku.

 

Účinky svätenia sú: nezmazateľný znak - to znamená, že svätenie nemožno opakovať, ani udeliť len na istý čas; milosť Ducha Svätého - milosť, ktorá pripodobňuje vysväteného služobníka Kristovi - kňazovi, učiteľovi a pastierovi.” (http://www.gymonika. edu.sk/studium/nabozenska_vychova/

nova_maturita_sviatosti.doc)

Povolanie je tajomstvo

História môjho kňazského povolania? Tú pozná predovšetkým Boh. Každé kňazské povolanie je vo svojej najhlbšej podstate veľkým tajomstvom, je darom, ktorý nekonečne prevyšuje človeka. Každý z nás kňazov to zažíva v priebehu celého svojho života veľmi intenzívne. Zoči-voči veľkosti tohto daru cítime vlastnú nehodnosť (Ján Pavol II. KN 17. 6. 2007).

 

Môj prvý farár bol ťažko chorý, trpel Alzheimerovou chorobou, no napriek tomu som mohol vytušiť zvláštne vyžarovanie a veľkú osobnosť tohto Bohom omilosteného kňaza. Vo farnosti bol dvadsaťpäť rokov a za ten čas mohli v tejto farnosti sláviť dvadsaťpäť primičných svätých omší. Z toho možno vytušiť charizmatické veľkosť tohto kňaza. Už po niekoľkých týždňoch mojej kaplánskej služby som sa mohol naučiť práve to, s čím sa u moderných duchovných stretnete len zriedka: S hlbokou identitou s Cirkvou a zároveň s mystickým zjednotením sa s Kristom prostredníctvom viery. Takmer každý deň, aj keď fučal silný vietor, alebo bola silná bárka, obchádzal tento farár svoju farnosť s ružencom v rukých a modlil sa za svojich farníkov. Pred niektorými domami zastal a udelil mimoriadne požehnanie, lebo poznal trápenie a kríže, ktoré fasády domov skrývali. Keď mi to čas dovolil, chodil som s ním… Pokladám za jednu z najväčších milostí, akých sa mi dostalo počas môjho kňazského života, že som ako prvého svojho farára v kňazskej službe mohol poznať práve tohto kňaza (Světlo, 21/ 2009).

 

Povolanie - je to veľmi zvláštne a tajomné, o čom je skutočne veľmi ťažko hovoriť. Človek si môže len otvoriť Sväté písmo a prečítať state o tom, ako Ježiš povolával apoštolov. Boli to muži plní sily, mali manželky, deti, rodinu, boli zabezpečení, mali prácu, a teraz prišiel on, Ježiš, ktorého vlastne ani nepoznali, a stačilo, že povedal kratučkú vetu: Poď za mnou a oni nechali všetko a išli. Pre racionálne uvažujúceho človeka je to skutočne nepochopiteľné. Je to niečo vnútorné, niečo medzi Bohom a človekom, medzi ľudskou dušou a Stvoriteľom, ktorá volá na cestu a duša pochopí, že to je to, po čom túži… Je to úžasná sila, a vďaka Bohu že má stále záujem o človeka, že povoláva ľudí k sebe, a aj za to, že pritom rešpektuje slobodu človeka. Veď aj mládenec z evanjelia sa mohol rozhodnúť, aj sa rozhodol, a Boh ho neodsúdil. Myslím si, že úžasná je práve tá sloboda rozhodovania (Andrej Fordinál, Blumentál 8/1999).

Neraz som dostal otázku: prečo chceš

byť kňazom? Nikdy som na ňu nedokázal odpovedať. Nebol som to v prvom rade ja, kto chcel. Boh si ma povolal a ja som šiel. Pre mňa otázka povolania nebola otázka chcenia, ale otázka dôvery. Stalo s to 29. 8. 1998 pri sobáši mojich dobrých známych. Keď si pred oltárom povedali áno, začul som Boží hlas. Nie ušami, ale predsa som rozumel celkom jasne, a nebolo pochýb, že hovorí on: Marek, ty tiež povieš svoje áno pred oltárom, ale nie takéto. Ty budeš môj. V takej chvíli niet čo rozmýšľať. Odpoveď bola jednoznačná: Pane a si si istý, že si sa nepomýli? Ja asi nie som najvhodnejší. Vzápätí som však dodal? Ale, ak to myslíš vážne, ja ti dôverujem a pôjdem ta, kam ma povedieš. A odvtedy ma naozaj viedol priamou cestou ku kňazstvu… (Marek Ďurás, Adsum, č. 2, apríl 2006).

 

Na záver

 

Mohli by sme pokračovať možno donekonečna. Koľko kňazov, toľko spôsobov povolania, toľko ciest. Naši starí hovorievali: Keď na ceste stretneš anjela a kňaza, pozdrav najskôr kňaza až potom anjela. Alebo: Za novokňazským požehnaním sa oplatí zodrať aj niekoľko párov topánok, ale aj: Takých kňazov budeme mať, akých si vymodlíme… Toto všetko svedčilo o veľkej úcte, ktorú mali k svojim duchovným, predovšetkým k povolaniu kňaza.

 

A tak, na prahu mimoriadneho roka kňazov je úlohou nás veriacich predovšetkým modliť sa za našich duchovných, vyprosovať im hojnosť darov Svätého Ducha, odolávať tlaku modernej spoločnosti masmediálnemu tlaku práve modlitbou za kňazov, ale aj za pracovníkov médií, aby aj oni pochopili veľkosť Božieho povolania, no aj ľudskú slabosť, od ktorej nie sú oslobodení ani Boží služobníci.

 

Rok kňazov otvorí Svätý Otec na Slávnosť Najsvätejšieho Ježišovho Srdca v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne slávením vešpier 19. júna a na záver roka kňazov sa bude konať Svetový deň kňazov, ktorý vyvrcholí v Ríme opäť na slávnosť Najsvätejšieho Srdca v r. 2010. Svätý Otec pripomenul kňazom, že sa zdá naliehavé, aby znova nadobudli vedomie podnecujúce ich k tomu, aby boli identifikovateľní a rozpoznateľní jednak na základe svojej viery, osobných čností, ale aj podľa svojho vzhľadu, a aby boli prítomní v prostredí kultúry a lásky… Aj toto môže byť jedným z úmyslom našich modlitieb za kňazov.

 

Pripravila X. Duchoňová

Pridané do rubriky články

Končí sa jubilejný rok svätého Pavla

1.6.2009 Xénia Duchoňová

Keď 28. júla 2007 pri slávení prvých vešpier sviatku svätých apoštolov Petra a Pavla Svätý Otec Benedikt XVI. v Bazilike Svätého Pavla za hradbami pri príležitosti dvetisícročného

výročia narodenia tohto apoštola

národov vyhlásil nasledujúci rok (teda

rok 2008 - 2009) ako Jubilejný rok svätého Pavla, asi málokto mal predstavu o tom, ako ten rok prežije, aby čo najviac využil ponuku duchovných darov, ktoré Cirkev svojim veriacim ponúkne. Pre veriacich to mal byť, impulz súkromným čítaním čerpať z bohatstva Pavlových listov, a takto sa pripraviť na slávenie jubilejného roka. Po

jeho otvorení sme aj v našom farskom kostole

sme mali možnosť využívať dary, ktoré

nám Cirkev pri tejto príležitosti ponúka, a mali sme aj inú možnosť: raz za mesiac sa zúčastniť na Lectio Divina v Dóme sv. Martina. Pozýval nás ta otec arcibiskup Stanislav Zvolenský, aby sme aj takýmto spôsobom načerpali z nesmierneho bohatstva Pavlových myšlienok. Bolo dobré a radostné stretať v Dóme aj Blumentálcov. Iste využijeme možnosť zúčastniť sa aj nasledujúceho stretnutia… No a vďaka našej vernej prispievateľke, autorke vyššie umiestneného článku, mali sme, a verím, že aj budú mať, príležitosť čerpať z Lectio Divina aj tí, čo sa ho nezúčastnili.

 

To, ako sme pozvanie sláviť rok sv. Pavla na svoje duchovné obohatenie využili, musí si v duchu zodpovedať každý sám. Dňa 29. júna 2009 sa rok svätého Pavla skončí. Máme teda ešte niekoľko dní, urobiť to, čo sme azda zanedbali.

 

Pavlov jubilejný rok otvoril Svätý Otec v Bazilike sv. Pavla za hradbami. Vo svojom príhovore vtedy pripomenul, že prastará tradícia, ktorá siaha až do apoštolských čias hovorí, že práve blízko tohto chrámu sa poslednýkrát stretli dvaja veľkí apoštoli, ktorých sviatok si práve v deň začatia i ukončenia Pavlovho jubilejného roku pripomíname: sv. Peter a sv. Pavol. Bolo to ich stretnutie predtým, ako za svojho Majstra vyliali krv.

 

Svätý Otec pripomenul, že títo dvaja apoštoli sú od začiatku kresťanskej tradície pokladaní za neoddeliteľných, hoci každý z nich mal svoje vlastné poslanie: Peter prvý vyznal vieru v Krista a Pavol dostal tú milosť, že toto bohatstvo mohol prehĺbiť. Peter založil prvé kresťanské spoločenstvo veriacich pochádzajúcich zo židovstva, Pavol zaniesol Kristovo posolstvo pohanom. S rozličnými darmi pracovali pre jednu vec

  • pre budovanie Kristovej Cirkvi.

 

Ako na začiatku šírenia kresťanstva, aj dnes potrebuje Kristus apoštolov schopných sa obetovať, potrebuje svedkov i mučeníkov. Obaja apoštoli žili v časoch pre Cirkev nepriaznivých, aj my sme dnes obklopení jej nepriateľmi a neprajníkmi. Aj od nás, ako členov Kristovej Cirkvi sa žiada prinášať Krista do sveta, v ktorom žijeme a vydávať svedectvo o viere v Krista.

 

Duchoňová

Pridané do rubriky články

Tretia púť po stopách dona Titusa Zemana

1.6.2009 Xénia Duchoňová

Takmer denne sme svedkami toho, ako masmédiá informujú o dianí v minulosti, aké nesmierne

utrpenie museli ľudia znášať v časoch Druhej svetovej vojny, koľkí boli odvlečení, umučení… Prináša svedectvá tých, čo sa po mnohom utrpení vrátili, menej o tých, čo pomáhali a zachraňovali… Takmer vôbec sa však nespomína utrpenie, a dnes už najmä pre mladých nepredstaviteľné prenasledovanie katolíckych veriacich a predovšetkým kňazov v rokoch v päťdesiatych a po nich nasledujúcich, keď sa moci ujali nepriatelia Cirkvi. Možno sa o ich utrpení mlčí preto, že na námestiach: Sľúbili sme si lásku a všetkým sme odpustili…

Všetkým?

Aby tí, ktorí nezažili roky neslobody Cirkvi

vedeli, o čom bude reč, pripomenieme, že vtedajší mocní zlikvidovali či zoštátnili všetky kláštory a inštitúcie - školy, nemocnice, sirotince, knižnice, jednoducho všetko, čo Cirkev vlastnila alebo spravovala, rehoľníkov a mnohých duchovných zviezli do táborov, aby ich izolovali od veriacich. Zrušili diecézne semináre, regulovali počet študentov teológie, aktívnych diecéznych kňazov pozatvárali, alebo im zobrali súhlas… Dnes nepredstaviteľné: Učitelia a ľudia pracujúci na mnohých iných postoch nemohli navštevovať bohoslužby, mnohí si deti nechávali krstiť tajne, tajne sa mnohé deti učili náboženstvo, tajne sa mnohí sobášili… Dnes už existuje literatúra - autentické spomienky prenasledovaných - len žiaľ, málo je tých, čo ju čítajú. Priam otrasné sú spomienky kňazov, ktorí prešli vyšetrovaním, väzením či Jáchymovom…

 

Svedectvo o osude jedného saleziánskeho kňaza podáva kniha Titus Zeman: Vatikánsky špión? či brožúrka M. T. Radošinského: Titus Zeman - mučeník za záchranu duchovných povolaní.

 

V donovi Titusovi Zemanovi (4. 1. 1915 - 8. 1. 1969) a v niektorých jeho spolubratoch krátko po barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 dozrelo rozhodnutie, umožniť mladým saleziánskym spolubratom a bohoslovcom pokračovať v štúdiu v zahraničí, pretože doma im to znemožnil vtedajší vládnuci režim. Začali teda organizovať ilegálne úteky do zahraničia.

 

Don Zeman takto predviedol cez hranice dve skupiny mladých saleziánov. Ich cesta sa začala na Záhorí putovaním cez lesy popri rieke Morave a preplávaním rieky na gumenom člne. Pokračovala cez Rakúsko, vtedy rozdelené na zóny, Taliansko až do ústavu saleziánov v Turíne. Cesta to bola ťažká, veď tajne prechádzali cez troje

hranice. Medzi utečencami boli mnohí,

ktorých mená sú v Cirkvi známe a ktorí

urobili v zahraničí Slovensku dobré meno. Boli medzi nimi napríklad nedávno zosnulý Mons. Jozef Heriban, Tibor Strniska, Andrej Šandor známy pod pseudonymom Gorazd Zvonický, budúci misionár v Japonsku Ľudovít Suchán, Rafael Černý, Andrej Pauliny, a mnohí ďalší. Podľa údaja uverejneného v knihe Utečenci pre Krista sa takto pokúsilo o prechod hraníc päťdesiatsedem študentov či kňazov - saleziánov.

 

Pri pokuse o prechod tretej skupiny, v ktorej boli napríklad aj don Andrej Dermek a Anton Hlinka a ďalší, mnohých pochytali, keď sa pre veľmi rozvodnenú rieku Moravu rozhodli vrátiť. Tých, čo pochytali, zaistili a vypočúvali dona Zemana a jeho spoločníkov, fyzicky aj psychicky mučili v Malých Levároch, na Bratislavskom hrade a nakoniec v povestných leopoldovských mlynoch. Podľa dostupných informácií donovi Zemanovi pri vypočúvaní vybili zuby a zlomili kľúčnu kosť. Všetkých odsúdili na mnoho rokov väzenia. Don Zeman ako agent CIC a IRO a ako vatikánsky špión dostal najtvrdší trest - dvadsaťpäť rokov

väzenia, hoci prokurátor mu dokonca navrhoval

trest smrti. Vo väzení prežil takmer

trinásť rokov, no aj po prepustení ho neustále sledovali. Po zmene režimu bol don Titus rehabilitovaný. Pre ilustráciu metód týrania katolíckych kňazov, aké používali vtedajší mocní, citujeme slová dona Titusa pánu Augustínovi Krivosudskému:

 

Keď ma chytili, nastala pre mňa krížová cesta. Najťažšie chvíle po fyzickej a psychickej stránke som prežíval vo vyšetrovacej väzbe. Trvala v podstate dva roky. Pod oknom cely som mal popravisko. Denne ta privádzali ľudí. Počúval som strašné až neľudské výkriky a náreky - ešte aj tam ich mučili. Ja som žil v stálom strachu, že v ktoromkoľvek okamihu sa otvoria dvere na mojej cele a vyvedú ma na popravisko. Pozri sa na mňa, aj z toho som takto ošedivel.

 

Keď sa mám v mysli vrátiť k nepredstaviteľnému mučeniu pri vyšetrovaní, poviem ti úprimne, že sa ma zmocňuje úžasná hrôza. Pristupovali k neľudským metódam bitia a trýznenia najväčšieho stupňa. Opakovane napr. pri vypočúvaní priniesli vedro plné výkalov zo žumpy, ponorili mi tam hlavu a držali, pokiaľ som sa nezačal dusiť, obrovské kopance do celého tela, silné údery s predmetom, zauchá. Po jednom takomto údere som ohluchol.

 

Pán Ježiš mi bol sprievodcom počas všetkých mojich utrpení - preto som to prežil.

 

A prečo sa práve teraz vraciame k tomu, čo je už také vzdialené? V tomto roku uplynulo štyridsať rokov od smrti dona Titusa, no a v dňoch, keď zadávame do tlače toto číslo, putuje skupina niekoľkých mladých mužov už po tretíkrát po stopách saleziánskych utečencov pod vedením dona Zemana za slobodou, no predovšetkým za hlasom Krista, ktorý ich pozýval do svojej služby. Za mladými sa 27. mája vydala generácia starších z Vajnor, aby si takto uctili pamiatku svojho rodáka.

 

Tým, ktorí by sa radi dozvedeli mnohé podrobnosti o ťažkých rokoch Cirkvi a o živote Titusa Zemana, odporúčame okrem už citovaných aj knihy dona Ernesta Macáka, spolubrata a jeho blízkeho spolupracovníka: Zápisky spoza mreží (1996), Dva roky v katakombách (2000), Diagnóza:

Bláznom pre Krista (2004), Utečenci pre

Krista (2006), Prenasledovaní pre Krista

(2008, všetko vydavateľstvo Don Bosco).

 

A napokon, je ešte aj ďalší dôvod, prečo sme sa z materiálu Michala Titusa Radošinského, synovca a birmovného syna dona Zemana, rozhodli vybrať myšlienky a informovať našich čitateľov o tohtoročnej púti po stopách „utečencov pre Krista”. Ani dnes to totiž Cirkev nemá ľahké. Ani u nás, ani vo svete. Zmenili sa len metódy práce nepriateľov Cirkvi. Prenasledovali mňa, budú aj vás, povedal Ježiš. Je len škoda, že aj na „katolíckom” Slovensku sa mnohí dali zviesť. Predovšetkým niektorí politici a pracovníci masmédií, tak tlačených ako aj elektronických, vyhľadávajú a neraz aj vymýšľajú rozličné kauzy a kauzičky diskreditujúce Cirkev, o ich hrdinstve v časoch neslobody a o neúnavnej práci dnes mlčia. Zmenili sa metódy, nepriatelia ostali. Sme však presvedčení, že skutoční kresťania, skutoční nasledovatelia Ježiša sa nedajú zviesť. Obeta prenasledovaných v časoch neslobody Cirkvi u nás neostala bez odozvy. Tí, čo odišli, pracovali a mnohí ešte aj dnes pracujú pre dobro Cirkvi i vlasti. Veríme, že aj my všetci, čo sa hlásime ku Kristovi, budeme vydávať svedectvo.

 

X.D.

Pridané do rubriky články