Archív pre rubriku ‘farská univerzita’

Naša univerzita

1.7.2009 Daniel Dian

V predchádzajúcich číslach sme sa zastavili pri sláveniach jednotlivých období liturgického
roka. Začali sme Adventným, pokračovali Vianočným, Pôstnym a Veľkonočným obdobím. Po slávnosti Zoslania Ducha Svätého, v čase po Sviatku Najsvätejšej Trojice, Najsvätejšieho tela a krvi Pána, ako aj sviatku Božského Srdca sa nachádzame v čase, ktorý sa nazýva Cezročným obdobím. Aj spomenuté sviatky sú súčasťou Cezročného obdobia. Viacerí čitatelia sa obrátili na mňa s otázkou, aby som bližšie priblížil tieto obdobia liturgického roka

a vysvetlil, v čom je rozdiel v ich slávení.

Slávenie Cezročného obdobia
Ježiš Kristus je hlavný liturg Cirkvi. Jeho obeta kríža je jedinou obetou Nového zákona, a tá sa neustále sprítomňuje na oltároch celej Cirkvi a vzhľadom na čas sa naozaj neustále slávi na jednotlivých kontinentoch. Tak ako delíme čas v roku na jednotlivé obdobia: jar, leto, jeseň a zimu, aj v cirkevnom - liturgickom - roku delíme čas roka na päť období, ako sú uvedené vyššie. Aby sme teda naplno mohli pochopiť liturgické slávenia, potrebujeme si uvedomiť, že základom je slávenie Eucharistie, samozrejme východiskovým bodom je slávenie Veľkonočnej nedele a od nej sa odvíjajúcej každej nedele v roku, lebo nedeľa je Veľkou nocou týždňa. Ján Pavol II. v dokumente Dies Domini - Deň Pána, ako sa nazývala nedeľa už od apoštolských čias - píše, že tento deň mal v dejinách Cirkvi vždy privilegovanú vážnosť pre svoju úzku súvislosť so samým jadrom kresťanského tajomstva. Nedeľa totiž v týždennom rytme času pripomína deň Kristovho vzkriesenia. Je to Veľká noc týždňa, v ktorej sa slávi Kristovo víťazstvo nad hriechom a nad smrťou, zavŕšenie prvého stvorenia a začiatok „nového stvorenia” (porov. 2Kor 5, 17). Je to deň úctivej a vďačnej spomienky na prvý deň sveta a súčasne predobraz „posledného dňa” očakávaného v činnej nádeji, keď Kristus príde v sláve (porov. Sk 1, 11; 1Sol 4, 13 - 17) a „urobí všetko nové” (porov. Zj 21, 5). Preto nedeľa ostáva v liturgii dňom, ktorý je centrom duchovného života a nedeľou všetkých nedieľ je Veľká noc. Nedeľa je dňom Ježiša Krista a Cirkvi. Je dňom Kristovho zmŕtvychvstania, pričom Cirkev sa zrodila na Turíce v deň zavŕšenia zvláštneho účinkovania Krista, ktorý v tento deň splnil prisľúbenie: Pošlem vám Utešiteľa, Ducha Svätého… Preto Ján Pavol II. právom v spomínanom dokumente píše: „Na nedeľu sa preto dobre hodí zvolanie žalmistu: Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho (Ž 118, 24). Táto výzva na radosť, ktorú si osvojila veľkonočná liturgia, nesie znak obdivu, ktorým boli preniknuté ženy prítomné po ukrižovaní Ježiša Krista, keď v prvý deň týždňa skoro ráno (Mk 16, 2) prišli k hrobu a našli ho prázdny. Je to zároveň aj výzva, aby sa do určitej miery zopakoval zážitok dvoch emauzských učeníkov, ktorí cítili, že im horelo srdce, keď sa k nim pripojil cestou sám Vzkriesený, vysvetľoval im Písma a dal sa im spoznať pri lámaní chleba (porov. Lk 24, 32.35). Je to akoby ozvena najprv váhavej a potom nadšenej radosti, ktorú pocítili apoštoli navečer toho istého dňa, keď ich navštívil vzkriesený Ježiš a prijali od neho dar pokoja a Svätého Ducha (porov. Jn 20, 19 - 23). Ak sa teda niekto pýta, prečo nedeľa a slávenie Eucharistie, odpoveď je už daná - Ježiš a stretnutie s ním, Cirkev a spoločenstvo s ňou a v nej, malá rodina vo veľkej rodine, posilnenie a utuženie vzťahov, najmä vzťahu lásky. A tak si potrebujeme uvedomiť skutočnosť nedele ako výnimočného dňa. Nedeľa tak vstupuje do nášho života ako jedinečný fenomén nášho života. V jednotlivé nedele si pripomíname nielen minulosť dejín našej spásy, ale predovšetkým stálu aktuálnosť Božieho plánu spásy až do konca čias. Preto sa v slávení Eucharistie nehovorí „vezmite a jedzte z neho všetci, toto je pripomienka mojej smrti a zmŕtvychvstania”, ale vezmite a jedzte z neho všetci toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás… A tu jasne vidíme, že je to stále aktuálny čas, nie minulý a nie budúci, ale čas „teraz a tu”. Preto my napriek úcte k iným kresťanským denomináciám okrem Pravoslávnej cirkvi, ktorá má tú istú vieru v Eucharistiu ako my, nemôžeme mať účasť na ich slávení Pamiatky Pánovej večere, pretože v ich chápaní je to spomienka na večeru Pána. A tak katolík nezadosťučiní povinnosti

v nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši, ak sa zúčastní na ekumenickej
pobožnosti (nijako nemožno hovoriť o ekumenickej omši, ako sme to v masmédiách počuli napríklad v súvislosti s inauguráciou prezidenta pozn. red.). Už z názvu vidieť, že ide o pobožnosť, teda o niečo také, ako sú naše tradičné litánie, alebo kajúce pobožnosti či pobožnosť krížovej cesty. Ani tieto nenahrádzajú už spomenutú povinnosť aktívnej účasti na Eucharistii v nedeľu, ba ani počúvanie priameho prenosu prostredníctvom rozhlasu či televízie, lebo tam nemáme aktuálnu prítomnosť, a slávenie Eucharistie si vyžaduje aktuálnu a činnú prítomnosť v nedeľu a vo sviatok na jej slávení. Toto je veľmi silná výzva pre všetkých pokrstených v Katolíckej cirkvi. Preto Cirkev môže a zaväzuje iba tých, ktorí patria do jej spoločenstva, a tých, čo do jej spoločenstva nepatria, nezaväzuje a nemôže zaväzovať. Tu je odpoveď na otázku, prečo evanjelici nemusia mať účasť na nedeľných bohoslužbách. Tam platí disciplína ich cirkvi. Ján Pavol II. nám všetkým hovorí: „Ježišovo vzkriesenie je prvotná skutočnosť, o ktorú sa opiera kresťanská viera (porov. 1Kor 15, 14). Je to obdivuhodná skutočnosť, dokonale ponorená vo svetle viery, ale aj historicky potvrdená tými, ktorí mali privilégium vidieť vzkrieseného Pána. Je to obdivuhodná udalosť, ktorá nielenže v ľudských dejinách vyniká svojou absolútnou jedinečnosťou, ale sa aj nachádza v strede tajomstva času. Kristus je totiž Pán času i večnosti, ako to uvádza pôsobivá liturgia veľkonočnej vigílie v obrade prípravy veľkonočnej sviece. Preto Cirkev tým, že si deň Kristovho vzkriesenia pripomína nielen raz v roku, ale každú nedeľu, chce ukázať každej generácii, čo tvorí základ dejín, s ktorým súvisí tajomstvo počiatku i tajomstvo konečného osudu sveta. Právom sa môže povedať, ako to naznačuje homília istého autora zo IV. storočia, že „deň Pána” je „pánom dní”. Tí, čo prijali milosť viery vo vzkrieseného Pána, musia postrehnúť význam tohto dňa v týždni s chvejivým dojatím, ktoré pohlo svätého Hieronyma povedať: „Nedeľa je deň vzkriesenia, deň kresťanov, je to náš deň, prvotný sviatok”, ustanovený nielen na členenie následnosti času, ale aj na vyjadrenie jeho hlbokého zmyslu. A tak iba ten, kto toto vie pochopiť, pochopí nedeľu ako Deň Pána, pochopí aj štruktúru liturgických slávení a spiritualitu slávení nedele a jednotlivých

období. Daniel Dian

Pridané do rubriky farská univerzita

Naša farská univerzita

1.6.2009 Daniel Dian

Slávnosť Najsvätejšej Trojice nás vedie k tomu, aby sme si ešte intenzívnejšie uvedomili,

čo nám pripomína Veľkonočné obdobie, z ktorého máme neustále žiť, aj keď sa liturgicky už skončilo: Boh Otec prijíma veľkonočnú obetu lásky svojho Syna Ježiša Krista a po jeho zmŕtvychvstaní v hojnej miere vylieva na jeho učeníkov Ducha Svätého, ktorý povoláva Cirkev k bytiu. V nej a skrze ňu rodí pre nový život tých, ktorých Ježiš vykúpil, a ktorí v mene Najsvätejšej Trojice získavajú od Otca titul Božie dieťa: milovaný syn, milovaná dcéra nebeského Otca skrze obetu Krista - brata a priateľa v láske Ducha Svätého. Tu naozaj skláňame

kolená pred tajomstvom viery, pred tajomstvom Božieho života, ktoré nám Ježiš zjavil.

Presvätá Trojica ako Stvoriteľ

Stvorenie je dielom Najsvätejšej Trojice. Jediným a nedeliteľným počiatkom sveta je Boh - Otec, Syn a Svätý Duch, hoci dielo stvorenia sveta sa osobitne pripisuje Bohu Otcovi. Stvorenie je základom všetkých spasiteľných Božích plánov, je začiatkom dejín spásy, ktoré vrcholia v Kristovi.

 

Rozum a viera pred tajomstvom

 

Teológovia, kňazi aj laici sa už dvadsať storočí usilujú odovzdávať novým pokoleniam pravdy našej viery. V tomto odovzdávaní sa však neustále vytráca vedomie, že pravdy, ktoré sa vzťahujú na Boha, sú tajomstvom, že naše ľudské slová sú neadekvátne, priveľmi úbohé na opísanie nadprirodzeného sveta.

 

Tajomstvo je čosi, čo prekračuje naše sily poznávať ho. Tým sa líši od tajnosti: tajnosť raz poznaná prestáva byť tajnosťou, ale keď ide o tajomstvo, aj keď ho „objavujeme, neustále ostáva tajomstvom”. Objavujeme či poznávame ho totiž iba čiastočne, iba jeden z jeho aspektov, aj to nedokonale. Nielen nadprirodzený svet, ale aj svet materiálny je plný tajomstiev. Keď Isaac Newton, ktorý vybudoval základy súčasnej fyziky, ako osemdesiatštyriročný premýšľal o výsledkoch svojho bádania, napísal: „Neviem, čo raz povedia o mne moji nástupcovia. Sám sebe si pripadám ako dieťa, ktoré sa baví na brehu mora s drobnosťami. Tešil som sa, keď som našiel hladký kamienok alebo peknú mušľu; zatiaľ čo sa predo mnou rozprestieral veľký, tajomný oceán pravdy”.

 

Veľké tajomstvo tvorí Boh - duchovná bytosť. Už v Starom zákone prorok Izaiáš povedal: Ty si naozaj Boh skrytý, Boh Izraela (Iz 45, 15). Je veľa výpovedí o nedokonalosti nášho poznania Boha:

 

„Hovoríme: Je to divné, že Boha nemôžeš pochopiť. Keby si ho pochopil, nebol by Bohom” - sv. Augustín.

 

„Je nevysloviteľne vyšší nad všetko, čo bolo o ňom povedané a čo ešte možno o ňom povedať” - Prvý vatikánsky koncil.

 

„Nedokázal by som veriť v Boha takého jednoduchého, ktorého by som mohol pochopiť”

  • Graham Greene.

 

Svätý Tomáš Akvinský a tajomstvo. Svätý

Tomáš je najväčším kresťanským teológom

Jeho spisy, zvlášť Teologická summa,

ktorá obsahuje obšírny traktát O Najsvätejšej Trojici, vrhajú mnoho svetla na Božiu skutočnosť a vďaka svojej jednoduchosti a jasnosti ich môžu čítať dokonca čitatelia, ktorí nie sú hlbšie oboznámení zo zložitosťou teológie.

 

Dňa 6. decembra r. 1273 Tomáš počas svätej omše prežil extázu, v ktorej videl človeku dostupným spôsobom Boha, predmet svojich dovtedajších úvah. To, čo napísal, zdalo sa mu také malé a slabé predstavenie Božej skutočnosti, ktorú videl vo videní, že sa rozhodol, viac nepísať. Ľudské slová a pojmy sa mu zdali také slabé na vyjadrenie poznania o Bohu, a zvlášť o Najsvätejšej Trojici, že ich už nechcel používať. Odložil pero navždy. Nedokončil ani začatú tretiu časť Teologickej summy. „Všetko, čo som doteraz napísal, zdá sa mi iba plevami vo vzťahu k tomu, čo som videl a čo mi bolo zjavené”. Svätý Tomáš vo svojich spisoch riešil ťažkosti a odpovedal na otázky spojené s Najsvätejšou Trojicou aktuálne v jeho časoch. My sa musíme snažiť riešiť ťažkosti ľudí našich čias, keď sa usilujeme poznať toto tajomstvo.

 

Prečo osoba a prečo tri osoby?

 

Náuku Krista o troch Božských osobách prijímame na základe Evanjelia. Židia pred Kristom nevedeli o jestvovaní Najsvätejšej Trojice, a jej existenciu nemôžu potvrdiť filozofi svojimi špekuláciami. Až Kristus nás poučil, že okrem Boha Otca aj on je božská osoba a že jestvuje aj tretia božská osoba - Duch Svätý. Aby sme mohli prijať existenciu Najsvätejšej Trojice, musíme teda naplno dôverovať Kristovým

slovám. Túto plnú dôveru mu preukážeme,

keď uznáme, že je Boh. Aby sme teda

prijali existenciu Najsvätejšej Trojice, „musíme byť hlboko presvedčení o Kristovom božstve” (A. Sarale).

 

Prečo Cirkev učí, že Boh je osoba? Možno by stačilo nazvať Boha najvšeobecnejším pojmom „bytie”. Používame ho na označenie atómu, mravca, človeka, hviezdy… na všetko, čo je. Vo všeobecnosti však tento pojem nehovorí nič o veciach, ktoré ním označujeme, okrem tvrdenia, že sú. O Bohu by sme chceli vedieť čosi viac, preto hľadáme pojmy bohatšie na obsah. Niektorí myslitelia pokladali Boh za mocnú, neosobnú silu. Vo vesmíre sú predsa obrovské, nepreskúmané sily. Sú to však sily slepé, ktoré nemajú rozum ani slobodnú vôľu. Je nezmyslom uznať Boha, najdokonalejšiu bytosť, za slepú nerozumnú silu. Je teda prinajmenšom rozvážna myšlienka, že Boh je bytosť rozumná, má slobodnú vôľu a potom ho môžeme a musíme nazvať osobou.

 

V celom svete totiž ako osobnú rozumnú a slobodnú bytosť poznáme iba človeka. Používanie termínu „osoba” vo vzťahu k Bohu nás oprávňuje aj Sväté písmo, ktoré hovorí, že Boh stvoril človeka na svoj obraz a svoju podobu. Ľudská osoba je teda obrazom Boha. Samozrejme, že si uvedomujeme, že Božská i ľudská osoba sa nekonečne líšia. Poznanie a sloboda ľudskej osoby sú nekonečne menšie od božskej. Keď ide o trvanie, tak ľudská osoba začala jestvovať v čase, božská je večná. Keď sv. Augustín premýšľal o týchto rozdieloch, vo vzťahu k Bohu povedal „používam slovo ‚osoba‚’ nie preto, že vyjadruje pravdivo obsah, ale aby som nebol prinútený mlčať”.

 

Naše ťažkosti v poznaní Boh a nedokonalosť tohto poznania vyplývajú zo skutočnosti, že Boh je v každom ohľade bytosť nekonečná. „A všetko, čo nemá hraníc - ako poznamenal sv. Hilár z Poitiers - prekračuje poznávacie schopnosti človeka.

 

Úcta vzdávaná Najsvätejšej Trojici

 

V niektorých diecézach už v IX. storočí slávili svätú omšu o Najsvätejšej Trojici. Sviatok, ktorý začal zaväzovať celú Cirkev úctou tohto tajomstva zaviedol až Ján XXII. v roku 1334, pričom ho určil na nedeľu po slávnosti Zoslania Ducha Svätého. Predtým neochotu zaviesť tento sviatok pápež Alexander II. (+ 1073) vysvetľoval takto: „V Cirkvi rímskej neurčujeme špeciálny deň na uctievanie Najsvätejšej Trojice, lebo všetky nedele, všetky sviatky, dokonca všetky dni v roku sú určené predovšetkým na uctenie a oslávenie jedného Boha v troch osobách”. Preto ani naša úcta

Najsvätejšej Trojice sa nemôže obmedziť

iba na túto slávnosť. Táto slávnosť má byť pripomienkou každodennej povinnosti vzdávať úctu Trojjedinému Bohu.

 

Mnoho je spôsobov vzdávania úcty. Spomenieme jeden: Znak svätého kríža. Tento znak: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého” je najkratším vyznaním našej viery v Najsvätejšiu Trojicu. Ním vyjadrujeme aj našu úctu a lásku voči nej, a súčasne posväcujeme naše každodenné činnosti.

 

Znakom kríža začíname rannú modlitbu a končíme deň. Ak sa stane, že sme takí unavení, že sa nedokážeme dlhšie modliť pred nočným odpočinkom, alebo ráno nám to náhlenie nedovoľuje, nezabudnime prinajmenšom na znak kríža. Je krásnym zvykom, že začíname jedlo prežehnaním. Kedysi týmto spôsobom deti v škole začínali i končili vyučovanie. Keď sv. Efrém v štvrtom storočí myslel na tieto zvyky, povzbudzoval kresťanov: „Nič nerobte bez znaku kríža”.

 

Činnosti vykonávané často - zovšednejú. Máme náklonnosť vykonávať ich automaticky, bezmyšlienkovite. Preto pre nás roztržitých ľudí platí druhý záver: Usilujme sa robiť znak kríža vedome, nábožne, tak, aby bol skutočne vzdávaním úcty Najsvätejšej Trojici.

 

Daniel Dian

Pridané do rubriky farská univerzita

Naša farská univerzita

1.5.2009 Daniel Dian

Turíce - vrchol

Veľkonočného obdobia Slávnosť Zoslania Ducha Svätého je liturgickým slávením spásnej udalosti, ktorá podľa Skutkov apoštolov (2, 1) pripadla na židovské slávenie Turíc. Židia ďakovali Bohu za žatvu a na obetu Bohu prinášali prvotiny úrody. Okrem toho Turíce boli pre nich spomienkou na uzavretie zmluvy s Bohom na Sinaji. Pre kresťanov sa Turíce stali slávnosťou ľudu Novej zmluvy, pre ktorú je Zoslanie Ducha Svätého prvým ovocím Veľkonočného tajomstva. Slávnosť Zoslania Ducha Svätého je poslednou Veľkonočnou nedeľou a zakončením veľkonočného obdobia. Turíce sú dňom zrodenia Cirkvi, ktorá svoju najväčšiu úlohu vidí v slávení liturgie. Z nej žije a skrze ňu evanjelizuje svet.

 

V liturgii - takom veľkom diele, ktorým sa Boh dokonale oslavuje a ľudia posväcujú, Kristus si vždy pridružuje Cirkev, svoju milovanú Nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi (SC 7; KKC 1089).

 

Ježiš Kristus teda v liturgii nikdy nekoná sám, ale v spojení so svojou Snúbenicou - Cirkvou. Subjektom liturgických činností je teda i Cirkev - Kristovo telo, liturgické zhromaždenie v celej svojej hierarchickej štruktúre a preto: liturgické slávenia nie sú súkromné slávenia, ale slávenia Cirkvi, ktorá je sviatosťou jednoty, čiže svätým ľudom zhromaždeným a usporiadaným pod vedením biskupov. Preto patria celému telu - Cirkvi, robia ho zjavným, pôsobia naň. Jeho jednotlivých údov sa však týkajú rozličným spôsobom podľa rozdielnosti stavov, úloh a činnej účasti (KKC 1140, porov. SC 26). Keď chceme byť v súlade s týmto označením Konštitúcie Sacrosanctum Concilium (SC) o liturgii, musíme potvrdiť, že liturgiu celebruje celé spoločenstvo, čiže celebrantom jednotlivých liturgických činností je telo Cirkvi, nielen kňaz - predsedajúci (praeses) liturgického zhromaždenia, píše sa v Katechizme Katolíckej cirkvi (porov. KKC 1140; 1141). Pri slávení sviatostí je tedaliturgom” celé zhromaždenie, každý podľa svojej funkcie, ale „v jednote Ducha”, ktorý pôsobí vo všetkých (KKC 1144).

 

Liturgia teda nie je súkromná činnosť. Za takú ju nemôže pokladať ani kňaz, ktorý slávi liturgiu nielen pre veriacich, ale predovšetkým spolu s nimi. Ani veriacim nemôže byť ľahostajné, čo robí kňaz v ich mene, pre nich a s nimi. Liturgia je teda záležitosťou celej Cirkvi, celého Božieho ľudu, nielen cirkevnej hierarchie. Všetok Boží ľud, ktorý slávi liturgiu, je zodpovedný za jej náležitý priebeh a za úžitok, ktorý z nej plynie pre jednotlivých veriacich. Z toho vyplýva rozdelenie úloh v liturgickom zhromaždení a ich ochotné plnenie aj zo strany veriacich.

 

Možno sa ešte opýtať, na akom základe je Cirkev subjektom liturgických slávení. Jednoducho preto, že celá Cirkev, ktorá slávi liturgiu (hierarchia - skrze sviatosť kňazstva a veriaci - z moci krstu a birmovania) je kňazská. V Dogmatickej konštitúcii o Cirkvi (č. 10) je napísané: Kristus Pán, Veľkňaz vyvolený spomedzi ľudí (porov. Hebr. 5, 1 - 5), urobil nový ľud kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi (Zjv 1, 6; porov. 5, 9 - 10). Pokrstení sa totiž prerodením a pomazaním Duchom Svätým posväcujú a majú sa vbudovať ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ako kresťania prinášali duchovné obety a ohlasovali slávne skutky toho, ktorý ich z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla (porov. 1Pt 2, 4 - 10). Preto všetci Kristovi učeníci zotrvávali na modlitbách a oslavovali Boha (porov. Sk 2, 42 - 47), dávali samých seba ako živú, svätú a Bohu milú obetu (porov. Rim 12, 1) a všade na svete vydávali svedectvo o Kristovi pripravení: obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej na večný život, ktorá je vo vás (1Pt 3, 15). Všeobecné kňazstvo veriacich a úradné čiže hierarchické kňazstvo, hoci sa líšia podstatou a nielen stupňom, sú si navzájom podriadené; jedno i druhé totiž má vlastným spôsobom účasť na Kristovom kňazstve.

 

Univerzálna Cirkev ako subjekt liturgických slávení, sa nepredstavuje ako abstraktná a anonymná hodnota, ale ako konkrétne liturgické zhromaždenie, ktoré slávi liturgiu na určitom mieste.

 

Ježiš Kristus a Cirkev konajú v liturgiiin Spiritu Sancto” - v jednote Ducha Svätého, mocou Ducha Svätého. Zoslanie Ducha Svätého inauguruje kresťanskú liturgiu. Keď zhromaždení videli Božie diela, začali oslavovať Boha (Sk 10, 26). Duch Svätý konal od začiatku stvorenia sveta,

konal neustále v celých dejinách spásy,

zvlášť vo vzťahu k osobe Krista (vtelenie,

začiatok verejnej činnosti, prinesenie obety na kríži, zmŕtvychvstanie). Činnosť Ducha Svätého sa prejavila radikálne v deň Turíc. Keď bol Ježiš oslávený, Duch Svätý sa stal prameňom života pre Cirkev. Ježiš zmieril svet s Otcom, začal eschatologické časy, a tie sú zvláštnou doménou Ducha Svätého a jeho prítomnosti. Potom vylejem svojho Ducha na každé telo a budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry; vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia. [...] Dám znamenia na nebi i na zemi... (Joel 3, 1 - 4). Duch Svätý sprítomňuje to, čo urobil Ježiš od vtelenia do nanebovstúpenia. Jeho činnosť je vždy vzťahom ku Kristovi, teda je kristologická, mesiášska. Oživovanie Kristovho diela nie je „netelesné”. Kristus naozaj sedí po pravici Otca, ale skrze zoslanie Ducha Svätého preniká „každé telo”, celé ľudstvo. Vďaka Duchu Svätému liturgia Krista „sa stáva telom”.

 

Liturgiu neustále oživuje Duch Svätý, ktorý je dušou Cirkvi, je jej prvým animátorom. Zhromažďuje veriacich, konštituuje liturgické zhromaždenie, stáva sa v ňom prameňom vnútornej sily. Plní úlohu posvätiteľa. Všetky liturgické diela sa konajú mocou Ducha Svätého (SC 6). V liturgii je však potrebná spolupráca Ducha Svätého a Cirkvi. V liturgii je Duch Svätý vychovávateľom viery Božieho ľudu, strojcom Božích veľdiel, ktorými sú sviatosti Novej zmluvy. Túžbou a dielom Ducha v srdci Cirkvi je, aby sme žili životom vzkrieseného Krista. Keď v nás nájde odpoveď viery, ktorú on vzbudil, nastáva pravá spolupráca, ktorou sa liturgia stáva spoločným dielom Ducha Svätého a Cirkvi (KKC 1091). Je len samozrejmé, že hlásanie Božieho slova sa neobmedzuje iba na učenie, ale: …vyžaduje aj odpoveď viery ako súhlas a záväzok vzhľadom na zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom. A je to znova Duch Svätý, ktorý dáva aj milosť viery, posilňuje ju a dáva jej rásť v spoločenstve. Liturgické zhromaždenie je predovšetkým spoločenstvom vo viere (KKC 1102).

 

Duch Svätý stojí na začiatku i v cieli každej sviatosti. Sväté sviatosti majú svoju účinnosť vďaka moci Ducha Svätého. Pri tomto sviatostnom vysluhovaní Kristovho tajomstva pôsobí Duch Svätý takým istým spôsobom ako aj v iných oblastiach ekonómie spásy: pripravuje Cirkev na stretnutie s jej Pánom; pripomína a predstavuje Krista viere zhromaždených; svojou pretvárajúcou mocou sprítomňuje a aktualizuje Kristovo tajomstvo; napokon ako Duch spoločenstva spája Cirkev so životom a poslaním Ježiša Krista (KKC 1092).

 

Zvláštnym „miestom” pôsobenia Ducha Svätého je Eucharistia. Bez nej by bola Eucharistická anamnéza (vzývanie Ducha Svätého pred premenením) psychologickým opakovaním, či obyčajným, chladným rítom. Duch Svätý spája činnosť, ktorá sa uskutočňuje na oltári s tým, čo konal Ježiš. Je v plnosti Duchom Zmŕtvychvstania a zoslania Ducha Svätého, ktorý dáva nový život celému stvoreniu a šíri radosť zmŕtvychvstania do celého sveta. Neudivuje teda skutočnosť, že zvlášť v Eucharistii nachádzame prosbu o príchod Ducha Svätého (porov. KKC 1104).

 

Duch Svätý dáva záloh nového, večného života. Anticipuje budúcnosť a dovoľuje ju zakúsiť; dáva jej predchuť, ale súčasne vyzýva na pokánie.

 

Tak, ako čas Cirkvi je časom Ducha Svätého, tak liturgia, v ktorej sa uskutočňuje dielo spásy, je miestom, kde rozkvitá činnosť

tretej božskej Osoby. Daniel Dian

Pridané do rubriky farská univerzita

Naša farská univerzita

1.4.2009 Daniel Dian

Veľkonočné triduum je najdôležitejším liturgickým slávením. Veď umučenie, smrť, zmŕtvychvstanie Pána, je vnútornou silou kresťanskej viery, prameňom spásy, základom všetkých liturgických slávení. Táto najdôležitejšia a najstaršia výročná slávnosť sa spomína už od IV. storočia. Sv. Augustín (+ 430) hovoril o svätom triduu ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Pána. Podľa nového kalendára sa Veľkonočné triduum začína svätou omšou Pánovej večere, vrcholí vo Veľkonočnej vigílii a končí sa druhými vešperami nedele Pánovho zmŕtvychvstania (č. 19).
Čas slávenia starozákonných Veľkonočných sviatkov súvisel so židovským kalendárom, podľa ktorého sa mesiace začínajú novom mesiaca. Pripomienku vyslobodenia z egyptského otroctva - sviatok Paschy, slávili židia 14. nisana, prvého jarného mesiaca. Vieme, že Krista ukrižovali práve na slávnosť židovskej Paschy, teda 14. nisana. Zmŕtvych vstal v nedeľu 16. nisana. Preto sa nedeľa po 14. nisane stala dňom slávenia Pánovho zmŕtvychvstania.

Kresťania v Malej Ázii začali v druhom storočí sláviť Veľkú noc 14. nisana bez ohľadu na deň v týždni, čím sa líšili od Ríma a od väčšiny kresťanov. Spory o termín slávenia Kristovho zmŕtvychvstania ukončil až Nicejský snem v roku 325 nariadením, že: Veľká noc sa bude sláviť každý rok v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca. Časové kolísanie slávenia Veľkej noci je päť týždňov - od 22. marca do 25. apríla. Od tohto kolísania závisí aj termín slávenia: Nanebovstúpenia, Zoslania Ducha Svätého, Najsvätejšej Trojice, Kristovho tela a krvi a Najsvätejšieho Ježišovho Srdca.

So slávením Veľkej noci sa zvláštnym spôsobom spájalo sviatostné „rozdávanie” ovocia vykúpenia: Na Veľkonočnú vigíliu sa sviatosťou krstu začleňovali katechumeni do Kristovej cirkvi, s krstom sa spájala sviatosť birmovania a Eucharistia. Veľká sobota bola dňom plného začlenenia kandidátov do kresťanstva. Novo pokrstených nazývali neofytmi, čiže čerstvo zasadenými rastlinami, ktoré treba starostlivo pestovať. Preto mali svoj čas mystagógie. V tomto čase im hlásali katechézy, ktorých cieľom bolo plné uvedenie do kresťanského života. Dnes je Veľký pôst a Veľkonočné obdobie časom mystagógie - posilňovania milosti krstu a poznávania Kristovej cesty.

Štvrtok Veľkého týždňa - Zelený štvrtok

sa nie vždy rátal do Veľkonočného tridua, ale vždy bol dňom jednoty, lebo v ten deň:  po vykonaní pokánia zmierovali kajúcnikov s Cirkvou i s Bohom;  svätili oleje, používané pri udeľovaní sviatostí, ktoré zjednocovali kresťanov s Kristom;  koncelebrovali svätú omšu Pánovej večere, čo robilo viditeľnou jednotu kňazstva, Kristovej obety a Božieho ľudu pri jednom Pánovom stole. V katedrálnych chrámoch sa predpoludním slávi Missa chrismatis. Podľa možnosti ju koncelebrujú všetci kňazi diecézy s diecéznym biskupom, prípadne s pomocnými biskupmi. Pred skončením Eucharistickej modlitby biskup svätí olej chorých, po svätom prijímaní olej katechumenov a konsekruje krizmu. Svätá omša chrismatis sa považuje za jeden z hlavných prejavov plnosti kňazstva biskupa a znak spojenia kňazov s jeho osobou. Preto počas tejto svätej omše duchovenstvo celej diecézy verejne obnovuje svoje sľuby poslušnosti a úcty voči biskupovi.

Vo farnostiach sa podľa prastarej tradície v tento deň ráno neslávia sväté omše. Vo večerných hodinách slávia kňazi svätú omšu Pánovej večere za plnej účasti celého miestneho farského spoločenstva. Sväté prijímanie možno podávať veriacim iba počas svätej omše. Chorým možno Eucharistiu zaniesť v každom čase. Treba im pripomenúť ustanovenie Najsvätejšej sviatosti a povzbudiť ich, aby sa duchovne spojili s tými, čo slávia svätú omšu v kostole. Svätá omša Pánovej večere patrí už do Veľkonočného tridua (Triduum sacrum). Jej texty nás prenášajú do Večeradla, kde Ježiš pri Poslednej večeri ustanovil Eucharistickú obetu svojho tela a krvi a sviatosť kňazstva. Tam Pán, keď učeníkom umyl nohy, príkladom ich zaviazal, aby aj oni preukazovali lásku blížnemu. Tento obrad zvaný Mandatum sa v Ríme konal od XII. storočia. Počas spevu Sláva Bohu na výsostiach hrá organ a zvonia všetky zvony. Potom zmĺknu až do Veľkonočnej vigílie. Organ v tom čase môže iba sprevádzať spev ľudu. Nemôže hrať sólovo. Je to staroveký zvyk pripomínajúci čas, keď v kostoloch nebol ani organ ani zvony.

V Eucharistickej modlitbe sa zohľadňujú osobitné textové vsuvky o slávenom tajomstve. Po svätom prijímaní a záverečnej modlitbe (Postcommunio) kňaz incenzuje Najsvätejšiu sviatosť. Potom ju prenesie na miesto, kde sa bude uchovávať do konca slávenia Veľkonočnej vigílie. Prenesenie Najsvätejšej sviatosti do bočnej kaplnky alebo na iné vhodné miesto je starý zvyk z čias, keď ešte nebolo tabernákulum (svätostánok) a po každej svätej omši zvyšné Sväté podstaty odnášali do sakristie (od: sacrarium) alebo na iné dôstojné miesto. Tento zvyk pripomína zatvorenie Krista do väzenia. V odstránení oltárnych plachiet, svietnikov a kríža z oltára pretrváva dávny zvyk schovávania týchto predmetov z obavy pred útokom či krádežou, no postupne ho začali vysvetľovať symbolicky: „Oltár v kostole predstavuje Krista, jeho obnaženie pripomína umučenie, a zvlášť vyzlečenie Pána Ježiša zo šiat; preto sa počas obnaženia oltárov čítal 21. žalm, ktorý obsahuje proroctvo o umučení Spasiteľa”. Dnes sa pri obnažení oltára nehovor nič. Robí sa to, čo sa robilo v staroveku. Obnažený oltár zodpovedá liturgii posledných dní Veľkého týždňa.

Veľký piatok,

ako opisuje pútnička Etéria, veriaci sa o šiestej ráno (podľa nášho času) zhromažďovali v kostole na Golgote, kde adorovali vystavené relikvie svätého kríža. Na poludnie sa tam ľud zhromaždil znova, aby od dvanástej do pätnástej hodiny počúval slová Svätého písma a takto si uctil hodinu smrti Spasiteľa na kríži.

Obrady Veľkého piatku sa konajú v popoludňajších hodinách. Najlepšie okolo pätnástej hodiny, lebo podľa Evanjelia v tom čase Ježiš na kríži zomrel. Kňaz oblečený do omšového rúcha červenej farby s asistenciou prichádza k oltáru a po jeho uctení si ľahne dolu tvárou, asistujúci si kľaknú. Zhromaždený Boží ľud sa v tichosti modlí.

Prvou časťou Veľkopiatočných obradov je liturgia Božieho slova, ktorá sa končí slávnostnou starorímskou spoločnou modlitbou. Je to desať veľkých prosieb, ktoré predkladajú veriaci s kňazom Bohu Otcovi. Ďalším liturgickým slávením je odhalenie Svätého kríža a poklona krížu. Treťou časťou je sväté prijímanie. Podľa starodávneho zvyku sa totiž na Veľký piatok svätá omša neslávi. Spoločné sväté prijímanie je kulminačným bodom obradov Veľkého piatku. Všetko, čo mu predchádzalo, smerovalo k nábožnému prijatiu Eucharistie.

Pozoruhodné je spojenie medzi smrťou a zmŕtvychvstaním Krista v liturgii Veľkého piatku v modlitbe po svätom prijímaní: Všemohúci a večný Bože, ty si nám smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista daroval nový život; prosíme ťa, zachovaj v nás účinky svojej milosrdnej lásky… alebo …aby sme žili pre toho, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych

Po liturgii Veľkého piatku kňaz v procesii odnáša Najsvätejšiu Sviatosť do Pánovho hrobu a vystavuje ju na adoráciu. Monštranciu zahalí bielym priezračným vélom a umiestni ju v blízkosti oltára v Božom hrobe. Je to starý zvyk, kedysi známy v celej Cirkvi, pochádza z Jeruzalema, kde sa zhromažďovali veriaci na miestach umučenia Krista, aby ho v duchu sprevádzali od Večeradla, Olivovej hory až po miesto pohrebu, ktoré bolo aj miestom zmŕtvychvstania. Dnes Boží hrob pripravujú iba v niektorých krajinách. Pútnička Etéria zanechala mnoho podrobností z liturgických zvykov v Jeruzaleme a na iných svätých miestach. Jeruzalem nasledovali miestne cirkvi, ktoré pripravovali aj Boží hrob a vkladali do neho Najsvätejšiu sviatosť (napr. Augsburg) alebo kríž (Anglicko, Francúzsko). Vystavenie Najsvätejšej sviatosti v Božom hrobe v monštrancii zakrytej bielym vélom sa traduje od XIV. storočia. U nás sú Boží hrob a procesia vzkriesenia známe od XIV. storočia, monštrancia od XVI. storočia.

Svätá sobota

je dňom smútočného ticha. Cirkev bdie pri Pánovom hrobe, rozjíma o jeho umučení a smrti. Svätá sobota je aliturgický deň, neslávi sa nijaká liturgia, hlavný oltár ostáva obnažený. Sväté prijímanie je dovolené zaniesť chorým len ako Viatikum.

Adorácia pri Božom hrobe sa ukončí pred začatím Veľkonočnej vigílie. Po uložení Najsvätejšej sviatosti sa v chráme zhasnú svetlá okrem večného svetla alebo dvoch sviec.

Veľká noc

sa začína Veľkonočnou vigíliou. Obrady Veľkonočnej vigílie sú vo svojej podstate nočným bdením (vigilare = bdieť). Veľkonočná vigília nadväzuje na noc Paschy, počas ktorej boli Izraeliti vyslobodení z egyptského otroctva, no zvlášť na noc zmŕtvychvstania Krista. Od prvých storočí sa veriaci kresťanstva na Veľkú sobotu večer zhromažďovali na nočné bdenie. Najskôr zapaľovali oheň a od neho potom svoje lampy na rozptýlenie temnôt (lucernarium). Svetlo začínalo časom nadobúdať zvláštny význam, symbolizovalo zmŕtvychvstanie Krista, ako aj všetkých pokrstených. Potom čítali úryvky zo Svätého písma, ktoré hovorili o svätom krste ako novom stvorení, o prechode cez Červené more, o záchrane z otroctva hriechu a o novej zmluve s Bohom. Medzi čítaniami spievali alebo recitovali žalmy. V priľahlom baptistériu udeľovali svätý krst - sviatosť spoločného zomierania a spoločného zmŕtvychvstania s Kristom. Niekedy sa pre veľký počet kandidátov na krst obrady pretiahli do ranných hodín. Po krste sa novopokrstení obliekli do bieleho rúcha a odchádzali do signatória, kde biskup udeľoval sviatosť birmovania. Odtiaľ prechádzali do kostola a čakali na začiatok svätej omše, počas ktorej po prvý raz prijímali Najsvätejšiu sviatosť a mali plnú účasť na Eucharistii.

Na Veľkonočnú vigíliu Kristova cirkev bdie, očakáva zmŕtvychvstanie a slávi ho vo sviatostných znakoch. Preto sa celé slávenie liturgie musí konať v neskorých hodinách. Nemá sa začať pred západom slnka. Kňaz je viazaný tzv. horou kompetens, ktorá v tomto roku je o 19,30 h. V nijakom prípade nemá slávnosť začať pred touto hodinou. Liturgia Veľkonočnej vigílie má nasledujúce časti: liturgiu svetla (posvätenie ohňa, príprava paškálu, procesia do kostola, veľkonočné posolstvo (Exultet), liturgiu Božieho slova (najmenej tri zo siedmich čítaní zo Starého zákona - nikdy sa nesmie vynechať čítanie o prechode Izraelitov cez Červené more, z dvoch čítaní z Nového zákona - Epištola, Evanjelium a z homílie), z krstnej liturgie (Litánie k všetkým svätým, požehnanie krstnej vody, krst - keď sú kandidáti, zvlášť dospelí, obnovenie krstných sľubov), Eucharistickú liturgiu a procesiu vzkriesenia.

Znaky a symboly veľkonočnej Liturgie

Zapálený a požehnaný oheň symbolizuje svetlo, ktoré nám dáva Boh skrze svojho Syna. Paškál je symbolom zmŕtvychvstalého Pána. Kríž vyrytý na ňom znamená jeho spásnu smrť na kríži. Päť otvorov, v ktorých sú červené hrudky tymianu ako symboly jeho spásnych rán, ktoré si zachoval na svojom zmŕtvychvstalom tele. Vyryvstuté číslo roku a grécke písmená alfa a omega označujú, že Kristovi patrí čas i večnosť. On je začiatok i cieľ všetkého. Procesia vzkriesenia sa môže konať po obradoch Veľkonočnej vigílie alebo (tak sa koná u nás) aj v nedeľu Zmŕtvychvstania ráno pred prvou svätou omšou. V obnovenej liturgii procesia vzkriesenia je pochodom od ohniska cez kostol k oltáru so zapáleným paškálom a horiacimi sviecami. Našlo sa miesto aj na tradičnú procesiu vzkriesenia pripomínajúcu svetu tajomstvo Pánovho zmŕtvychvstania. Je predpoveďou a zárukou nášho zmŕtvychvstania a účasti na triumfe Zmŕtvychvstalého Pána. Počas slávenia Veľkonočného tridua môžeme raz denne za obvyklých podmienok získať plnomocné odpustky, ktoré môžeme privlastniť sebe alebo dušiam v očistci.

Pripravil Daniel Dian podľa Tarsycjusza Sinka CM: Liturgika I.

Pridané do rubriky farská univerzita

Naša farská univerzita

1.3.2009 Daniel Dian

Do nášho života už veľmi intenzívne vstupuje pôstne obdobie. Pretože je chápané nesprávne,
iba akosi zredukované na sebazápor, zastavme sa hlbšie pri význame pôstu a prežívania

pôstneho obdobia.

V Cirkvi je toto obdobie predovšetkým obdobím prežívania tajomstva zmierenia v dejinách spásy. Je veľmi dôležité chápať tento čas ako milosrdné rozhodnutie Boha Otca o udelení milosti človeku. Náš nebeský Otec prejavil svoje milosrdenstvo tým, že v Kristovi zmieril so sebou svet a jeho krvou vyliatou na kríži vrátil pokoj všetkému, čo je na zemi i v nebi. Boží Syn sa stal človekom a prebýval medzi ľuďmi, aby ich vyslobodil z otroctva hriechu a povolal z tmy do svojho obdivuhodného svetla. A preto svoju úlohu na zemi začal ohlasovaním pokánia: „Kajajte sa a verte Evanjeliu” (Mk 1, 15). Do toho zaznieva naliehavá výzva prorokov kajať sa, ktorá často pripravovala ľudské srdcia na príchod Božieho kráľovstva hlasom Jána Krstiteľa, ktorý prišiel hlásať krst pokánia na odpustenie hriechov (Mk 1, 4). A tak sa toto obdobie pôstu istým spôsobom stáva obdobím oživenia a zintenzívnenia výzvy v Ježišových slovách a skutkoch. Ježiš však nielenže vyzýval ľudí na pokánie, aby zanechali hriechy a celým srdcom sa obrátili k Pánovi, ale sa aj ujal hriešnikov a zmieril ich s Otcom. Okrem toho uzdravoval chorých na dôkaz toho, že má moc odpúšťať hriechy. Napokon umrel za naše hriechy a na naše ospravedlnenie vstal z mŕtvych. A preto v tú noc, keď bol zradený a keď sa začalo jeho spásonosné utrpenie, ustanovil obetu Novej zmluvy, obetu svojej krvi na odpustenie hriechov. Nakoniec Kristus udelil apoštolom moc odpúšťať hriechy. Po svojom

zmŕtvychvstaní poslal apoštolom Ducha Svätého, aby mali moc hriechy odpustiť alebo zadržať, a aby v jeho mene mohli ohlasovať všetkým národom pokánie a odpustenie hriechov. Peter poslúchol príkaz Pána, ktorý mu povedal: Tebe dám kľúče od nebeského Kráľovstva a čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané i na nebi, a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi (Mt 16, 19), a na Turíce kázal o krste, ktorým sa odpúšťajú hriechy: Kajajte sa… a každý z vás nech sa dá pokrstiť v mene Pána Ježiša Krista na odpustenie hriechov (Sk 2, 38). A túto moc Cirkev neprestajne uplatňuje a nikdy sa nevzdala úlohy volať ľudí, aby sa obrátili, a vysluhovaním pokánia im ukazovať Kristovo víťazstvo nad hriechom. Odpustenie hriechov Cirkev uskutočňuje vo sviatostiach krstu a pokánia. Toto víťazstvo nad hriechom - odpustenie - prvý raz zažiari v krste. V ňom je spolu s Kristom ukrižovaný starý človek a ničí sa hriešne telo, aby sme už viac neboli otrokmi hriechu, ale aby sme spolu s Kristom povstali a žili pre Boha. Preto Cirkev vyznáva svoju vieru v jeden krst na odpustenie hriechov. Ďalšou a najužívanejšou formou je odpustenie hriechov a zmierenie vo sviatosti pokánia. Náš Spasiteľ Ježiš Kristus ustanovil vo svojej Cirkvi sviatosť pokánia vtedy, keď dal apoštolom a ich nástupcom moc odpúšťať hriechy, aby si veriaci, ktorí po krstnom kúpeli upadnú do hriechov, obnovili milosť a zmierili sa s Bohom. Tak Cirkev vlastní vodu i slzy; vodu krstu a slzy pokánia. Zvláštnym a osobitným spôsobom sa odpustenie hriechov a zmierenie deje v Eucharistii.

V obete svätej omše sa sprítomňuje Kristovo umučenie, pričom telo obetované za nás a krv vyliatu na odpustenie hriechov Cirkev znova obetuje Bohu za spásu celého sveta. V Eucharistii je totiž Kristus prítomný a obetuje sa ako Obeta nášho zmierenia, a aby nás združil v jedno Duch Svätý. A tak zvlášť v pôstnom období Cirkev koná pokánie vo živote a v liturgii. Cirkev to vyjadruje svojím životom a liturgiou, keď veriaci uznávajú, že sú hriešni, a vrúcne prosia Boha i bratov o odpustenie, ako je to pri kajúcich pobožnostiach, pri hlásaní Božieho slova, pri modlitbe a pri kajúcich častiach eucharistickej slávnosti. Osobitne koná Cirkev pokánie pri sviatosti pokánia. V tejto sviatosti veriaci získavajú od milosrdného Boha odpustenie urážok, ktorými sa previnili proti nemu, a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorej ublížili hriechmi, a ktorá láskou, príkladom a modlitbami napomáha ich obrátenie. Veľmi jednoznačne môžeme povedať, že ide o zmierenie s Bohom a s Cirkvou; o zmierenie s Bohom Otcom, Synom a Duchom Svätým, pretože hriech uráža Boha a prerušuje priateľstvo s ním. Pokánie v konečnom dôsledku smeruje k tomu, aby sme si zamilovali Boha a celkom sa mu zverili. Teda hriešnik, ktorý sa z milosti zľutujúceho sa Boha dáva na pokánie, vracia sa k Otcovi, ktorý si nás prv zamiloval (1Jn 4, 19), vracia sa ku Kristovi, ktorý seba samého obetoval za nás, a aj k Duchu Svätému, ktorý zostúpil na nás s hojnými darmi. Následne ide o zmierenie s bratmi lebo podľa tajomného a láskavého riadenia, ľudia sú navzájom spojení nadprirodzenými vzťahmi, takže hriech jedného človeka škodí aj ostatným, priam tak, ako svätosť jedného prináša dobrodenie ostatným. Preto pokánie vždy nesie so sebou aj zmierenie s bratmi, ktorým hriech len a len škodí. V konečnom dôsledku ide aj o uvedomenie si skutočnosti, že jestvuje aj spoločná vina - spoločné pokánie, lebo ľudia často páchajú neprávosť aj spoločne. Takisto si teda navzájom pomáhajú, keď robia pokánie, aby Kristovou milosťou oslobodení od hriechu spolupracovali so všetkými ľuďmi dobrej vôle na uskutočňovaní spravodlivosti a pokoja vo svete.

A tak si vo svetle napísaného možno uvedomujeme, že pôst nie je vonkoncom len odiétnej hladovke”, zamračenej tvári, ale je o niečom úplne inom. O očistení mysle, úprimnom obrátení a radostnom návrate k Otcovi.

Pripravil Daniel Dian

Pridané do rubriky farská univerzita

Naša farská univerzita

1.2.2009 Daniel Dian

Veľmi často počujeme slová Historia est magistra vitae - História je učiteľka života, ale ako často tieto slová len tak preletia ponad naše hlavy a neuvedomujeme si, že je to naozaj tak. Možno práve tento mesiac je mesiacom, ktorý doslova dýcha na nás históriou a učí aj nás ľudí dnešných čias.

Ktorá udalosť a kto nás môže učiť? V tomto mesiaci je to predovšetkým spomienka na sv. Cyrila a sv. Metoda, našich vierozvestov. Pri sv. Cyrilovi si v deň sviatku patrónov Európy (14. februára) pripomíname už 1 140. výročie jeho smrti a v súvislosti so sv. Metodom, prvým arcibiskupom Veľkej Moravy a Panónie, výročie jeho biskupskej vysviacky (r. 869). Nemôžeme obísť pamätné stretnutie českých a slovenských biskupov s Pavlom VI. vo februári 1969 a nespomenúť vydanie apoštolského listu Antiqua nobilitatis z 2. februára 1969 pri príležitosti 1 100. výročia smrti sv. Konštantína- Cyrila. Pavol VI. bol pápežom, ktorý po viac ako 1 100 rokoch od existencie prvej slovanskej arcidiecézy vyhlásil roku 1977 prvú slovenskú arcidiecézu - Trnavskú a usporiadal tak hranice diecéz s hranicami štátu. Naplnilo sa to, na čo naši predkovia čakali celé stáročia a na čo sme netrpezlivo čakali aj my.

Cirkev na Slovensku má v spoločnosti čestné miesto už vyše tisícsto rokov. Po niektorých misionárskych aktivitách pochádzajúcich najmä z franského územia a po príchode byzantskej misie, pápež Ján VIII. v roku 880 na žiadosť kniežaťa Svätopluka zriadil v Nitre diecézu, ktorej biskup bol sufragánom arcibiskupa metropolitu Metoda. Pri svojom založení mala teda Nitrianska diecéza - a nemožno pochybovať, že aj územie dnešného Slovenska - na čele sv. Metoda, pod ktorého jurisdikciu patrila podľa výslovných údajov buly Industriae tuae. Po jeho smrti (roku 885) bola s najväčšou pravdepodobnosťou podriadená sv. Gorazdovi, ktorého si sám Metod vybral za nástupcu.

Aj keď Katolícka cirkev na Slovensku celé jedno tisícročie administratívne závisela od biskupov sídliacich na území dnešného Maďarska (na slovenskom území bol biskup iba v Nitre), na mnohých biskupských stolcoch v Uhorsku pôsobili biskupi pochádzajúci z nášho územia. K Ostrihomskému arcibiskupstvu patrilo územie západného a stredného Slovenska až po Spiš a Gemer vrátane. Východné Slovensko patrilo k biskupstvu v Jágri (Eger). Tento stav cirkevnej jurisdikcie na slovenskom území trval skoro bez zmeny až do druhej polovice 18. storočia.

Pápež Pius VI. na žiadosť Márie Terézie 15. marca 1776 zriadil na území Slovenska tri nové biskupstvá - Banskobystrické, Spišské, Rožňavské. Zároveň sa upravili hranice Nitrianskeho biskupstva. Košice sa stali biskupstvom 10. augusta 1804. Po roku 1918 sa napriek snahe mnohých biskupov územia diecéz na Slovensku nemenili, až na vojnové roky 1938 - 1945, kedy mnohé časti, ba aj samé Košice, padli pod vládu Maďarska.

Až Boží služobník pápež Pavol VI. 30. decembra 1977 zriadil Slovenskú cirkevnú provinciu a povýšil Trnavskú apoštolskú administratúru na stupeň diecézy a zároveň ju vyzdvihol na hodnosť metropolitného sídla. Ako sufragánne diecézy mu podriadil diecézu banskobystrickú, košickú, nitriansku, rožňavskú a spišskú. Neskôr (30. marca v roku 1995) Ján Pavol II. rozdelil Slovenskú cirkevnú provinciu na západnú, pričom Trnavskú arcidiecézu premenoval na Bratislavsko-trnavskú, a na východnú so sídlom v Košiciach.

Rok 2008 priniesol v živote Katolíckej cirkvi oboch obradov na Slovensku dve mimoriadne udalosti. Najskôr (30. januára 2008) to bolo vytvorenie Gréckokatolíckeho arcibiskupstva v Prešove, povýšenie Gréckokatolíckeho apoštolského exarchátu v Košiciach na eparchiu a zriadenie novej eparchie v Bratislave. Potom, veľmi symbolicky na sviatok sv. Cyrila a Metoda 14. februára 2008, v deň, keď si ich Cirkev v Európe pripomína ako svojich patrónov, bola vyhlásená reorganizácia západnej provincie. Bola zriadená Bratislavská arcidiecéza, ktorá sa zároveň stala metropolitným sídlom. Z pôvodnej Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy vznikla aj Trnavská arcidiecéza. Zároveň sa uskutočnili územné zmeny, ktoré sa dotkli aj Nitrianskej a Banskobystrickej diecézy. Zmenili sa ich hranice. Niektoré farnosti z Nitrianskej diecézy boli pričlenené k Trnavskej arcidiecéze, územia hore od Trenčína stali sa základom novej Žilinskej diecézy, ku ktorej boli pričlenené aj niektoré farnosti Banskobystrickej diecézy. Banskobystrická diecéza dostala niekoľko farností z bývalej Bratislavsko- trnavskej arcidiecézy. A jedna zmena sa dotkla aj východnej provincie, keď do Rožňavskej diecézy z územia Banskobystrickej diecézy bol vyčlenený dekanát Brezno. Jednoznačne môžeme konštatovať, že toto bola doteraz najväčšia zmena v dejinách Cirkvi na Slovensku a svojím spôsobom akoby sa napĺňalo úsilie solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda.

Vzhľadom na skutočnosť rýchlo sa meniacich spoločenských, kultúrnych a politických udalostí si musíme neustále obnovovať svoju pamäť a pripomínať to, čo je podstata nášho duchovného života a žiť všetko ako trvale prítomný okamih. V našich časoch sa veľmi rýchlo vytrácajú opravdivé hodnoty duchovného života a nahrádzajú sa úpadkovou kultúrou, ktorú Ján Pavol II. nazval oprávnene kultúrou smrti. Preto je dôležité neustále sa vracať k hodnotám, ktoré pretrvali a pretrvávajú cez stáročia. Preto je dôležité pripomínať aj stále ešte nedocenený význam misie solúnskych bratov a vyzdvihnúť ich úctu, trvale ju zveľaďovať so zápalom biskupa Štefana Moysesa a jeho nasledovníkov.

Možno aj tento mesiac február, v ktorom si pripomíname prvé výročie reorganizácie rímskokatolíckych diecéz na Slovensku, a pre Bratislavu zvlášť významné zaradenie medzi metropolitné sídla Katolíckej cirkvi, máme sa z histórie učiteľky života povzbudiť a pre nasledujúce pokolenia zachovať živú vieru a odkaz solúnskych bratov sv. Cyrila a sv. Metoda. Nedať si toto dejinné bohatstvo prebiť lacnými komerčnými dňami, aj keď prekrytých spomienkou na svätých - mám na mysli sv. Valentína, za ktorého sa skrývajú komerčné ciele. Solúnski bratia priniesli poklad viery, nádeje a lásky cez zvestovanie Boha a toto si zachovajme my i budúci.

Daniel Dian

Pridané do rubriky farská univerzita

Naša farská univerzita

1.1.2009 Daniel Dian

Medzi najstaršie mariánske sviatky patria tie, ktoré sú dnes označované ako sviatky Pána.

Okrem sviatkov, ktoré slávime v bezprostrednej blízkosti Slávnosti Narodenia Pána, sú to aj Hromnice a Zvestovanie, lebo Panna Mária má na nich aktívnu účasť. Je známe, že prvého januára sa slávi slávnosť Panny Márie Bohorodičky. Tento sviatok Cirkev slávi vlastne až od úpravy kalendára, teda od r. 1969, no už od 6. storočia môžeme sledovať, že prvý január v jednotlivých cirkevných obciach postupne nadobúdal mariánsky charakter.

A tu sa dostávame k objasneniu mariánskej úcty a jej opodstatnenosti v našom živote. Prof. Jozef Vrablec vo svojej sympatickej knižočke o Panne Márii Nemusím sa ja báť na úvod uvádza zdôvodnenia kardinála Jozefa Ratzingera, terajšieho pápeža Benedikta XVI., prečo je mariánska úcta v našich časoch nevyhnutná. Dovolím si z tejto knihy citovať. „Po prvé: „Mariánska úcta udržiava v nás pravú vieru v Ježiša Krista. Veď Cirkev vyhlásila dogmy o Panne Márii, aby priamo poslúžila viere v Krista. Najprv vyhlásila za dogmu jej božské materstvo a jej trvalé panenstvo. Potom po dlhšom dozrievaní proklamovala jej počatie bez dedičného hriechu a jej telesné vzatie do nebeskej blaženosti. Tieto dogmy obhajujú a berú do ochrany prapôvodnú vieru v Krista ako pravého Boha a pravého človeka. Tieto dogmy zabezpečujú náuku, že v Kristovi sú dve prirodzenosti v jedinej osobe. Uvedomme si, že:

Po prvé: Mária nie je cieľom našej viery, ale ona nás vedie ku Kristovi.

Po druhé: mariánska úcta zahŕňa správny vzťah medzi Bibliou a tradíciou. Štyri mariánske dogmy majú totiž základ v Písme,
ale sú iba klíčkom, ktorý rastie a prináša ovocie v živote tradície.

Po tretie: Mária vo svojej osobe životne a nerozlučiteľne spája Starý a Nový zákon. Ona je židovským dievčaťom a stala sa Matkou Mesiáša. V nej sa spája Izrael a kresťanstvo, synagóga a Cirkev. V mariánskej úcte prežívame jednotu celého Svätého písma.

Po štvrté: mariánska úcta zaručuje našej viere správnu koexistenciu rozumu a srdca. V našom náboženstve človek nie je iba rozum, ale rovnako človek nie je iba cit. Človek je jednota obidvoch týchto dimenzií. Hlava musí jasne uvažovať a srdce sa musí vedieť rozohniť. Mariánska úcta zaručuje našej viere túto plnú ľudskú dimenziu.

Po piate: vieme, že podľa koncilu Mária je symbolom, obrazom alebo modelom Cirkvi. Keď teda hľadíme na Cirkev v spojitosti s Máriou, zbavujeme sa zmužšteného obrazu Cirkvi, ktorý by ju chcel mať ako vykonávateľa spoločensko-politického programu. Ale v Márii, v jej podobe a v jej predobraze Cirkev znova objavuje svoju vlastnú tvár ako tvár Matky.

Po šieste: Mária bola ustanovená zároveň

za Pannu i Matku, a takto z nej ustavične žiari svetlo na to, čo Stvoriteľ zamýšľal
so ženou na všetky časy, teda i na naše. Ba lepšie povedané, práve na naše časy, keď, ako vieme, je ohrozená podstata ženskosti. Máriinou panenskosťou a jej materstvom dostáva sa mystérium ženy do veľmi vysokého určenia. Mária nebojácne ohlasuje Magnifikat, ale miluje aj tichý a skrytý život. Mária sa nebojí stáť pod krížom, v tichu svojho srdca však aj rada zvažuje, čo počula a skúsila. Mária ako stvorenie viery, odvahy a poslušnosti je príkladom nielen pre ženy dnešných čias, na ňu má hľadieť každý kresťan, žena i muž.” Toľko o potrebe mariánskej úcty v tomto období hovorí kardinál Jozef Ratzinger - Benedikt XVI.

Vzhľadom na aktuálnosť sviatku Bohorodičky Panny Márie teraz ponúkame nasledujúce riadky.

Je nám známe, že Cirkev na svojej dejinnej ceste prežívala rôzne obdobia svojho rastu a rozšírenia. V prvých dvoch storočiach hľadala predovšetkým spôsob ako prežiť v nepriazni sveta. Hľadanie pravého pochopenia jedinečnosti Ježiša Krista viedlo zároveň k tomu, aby teológovia a Cirkev upriamili pozornosť na Krista, čo je správne. Ale Mária sa nestala Božou Matkou až oficiálnym vyhlásením Cirkvi na sneme v Efeze v r. 431, ale vo chvíli počatia, tak ako Ježiš Kristus nebol Božím Synom, ktorý sa stal človekom až vyhlásením dogmy v Nicei v r. 325. Išlo vlastne len o potvrdenie a slávnostné vyhlásenie toho, čo Cirkev už predtým verila. Nemožno však spochybniť, že prví kresťania zvláštnou úctou zahŕňali Pannu Máriu ako Matku Spasiteľa.

Je pravda, že v prvých kázňach apoštolov, ktoré nám Sväté písmo zachovalo, sa o Panne Márii nehovorí. Svätý Pavol síce spomína, že Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy (Gal 4, 4), a v tomto výraze je zahrnutá vlastne celá náuka o Panne Márii, no podrobnejšie záznamy z prvých rokov kresťanstva nám o nej neostali. Je pravdepodobné, že Mária sa skromne utiahla do úzadia, modlila sa za Cirkev, kým apoštoli hlásali Krista a jeho vykupiteľské dielo. Ináč v prvom období kresťanstva, keď bol svet zaplavený pohanstvom, ktoré uctievalo aj rozličné ženské božstvá, mohlo hroziť nebezpečenstvo, že by výslovným pripomínaním mariánskeho kultu niektorí poslucháči pokladali aj Pannu Máriu za nejaké božstvo. No netrvalo dlho a mariánska úcta sa rozšírila v celej Cirkvi primerane tomu postaveniu, ktoré Panna Mária z Božej vôle v diele vykúpenia zaujíma. V prvých troch storočiach bola úcta k Márii najtesnejšie spojená s úctou ku Kristovi. Už od 4. storočia sa však objavujú formy samostatnej mariánskej úcty. Hymny Efréma Sýrskeho (+373) na Slávnosť Narodenia Pána sú takmer chválospevmi na panenskú Matku. Aj Epifan učí: „Mária nech je uctená, ale Otec a Syn a Duch Svätý majú byť uctievaní klaňaním.” Už od začiatku má Cirkev jednoznačný pohľad na uctievanie Panny Márie. Sv. Ambróz a sv. Hieronym kladú Máriu za vzor panenstva a žiadajú ju nasledovať. Možno však povedať, že do Efezského koncilu mala mariánska úcta viac-menej súkromný charakter. Veľký vzrast zaznamenala úcta k Panne Márii slávnostným uznaním dôstojnosti Božej Matky, ktorú obhajoval na koncile sv. Cyril Alexandrijský. V nasledujúcich obdobiach už máme dokumentované, že sa uctieva mnohými hymnami, kázňami, že sa na jej úctu stavajú kostoly, zavádzajú sviatky. Popri sviatku Obetovania Pána a Zvestovania Panny Márie, ktoré boli aj pôvodne sviatkami Pána, a odráža sa v nich mariánsky charakter, vznikli ešte v patristickom období sviatky Zosnutie, neskoršie Nanebovzatie a Narodenie Panny Márie. Samozrejme, že najväčší rozkvet dosiahla mariánska úcta v stredoveku.

Ako sme už spomenuli, bolo to v Efeze v r. 431 práve na Turíce a je nám známe, že tento všeobecný snem mal veľmi dramatický priebeh. Konciloví otcovia už vo večerných hodinách schválili to, čo Cirkev verila, že Panna Mária je Božia Rodička - Theotokos, že neporodila len Krista ako človeka, ale že ho porodila ako Božieho Syna. Veriaci ľud, ktorý sa zhromaždil pred chrámom, kde bol tento článok slávnostne vyhlásený, pripravil koncilovým otcom veľké ovácie. Skutočnosť, že toto tajomstvo bolo úradne schválené, bolo prejavom prirodzenej viery kresťanov toho obdobia. Je to prvá dogma, ktorá patrí všetkým kresťanom, pretože v tom čase kresťania ešte neboli rozdelení. Môžeme to zdôvodniť aj rozumovo. Každá matka dáva svojmu dieťaťu telo, a nie dušu, tú vlieva priamo Boh. Napriek tomu nikto nevolá svoju matku matkou svojho tela, ale jednoducho svojou matkou, lebo telo a duša tvoria v nás jedinú prirodzenosť. Takto analogicky môžeme Pannu Máriu nazývať Matkou Božou, aj keď dala Ježišovi len ľudskú, a nie Božskú prirodzenosť, ale v ňom ľudské i Božské tvorí jednu jedinú osobu. Teda vzťah medzi Máriou a Božím Synom Ježišom Kristom už nie je len podľa telesného poriadku, ale aj metafyzického, nadprirodzeného.

A čo na záver? Nič viac a nič menej iba z citovaného dokumentu Cultus Marialis: Už v 4. storočí svätý Ambróz prihovárajúc sa veriacim vyslovil želanie, aby v každom z nich bola duša Márie na Božiu chválu: Nech je v každom duša Márie, aby zveleboval Boha; nech je v každom jej duch, aby plesal v Bohu. Mária je však predovšetkým vzorom služby Božej, ktorou každý robí zo svojho života obetu Bohu.

Pripravil Daniel Dian

Pridané do rubriky farská univerzita

Naša farská univerzita

8.12.2008 Daniel Dian

V úvodnom slove k Našej farskej univerzite v predchádzajúcom čísle sme sa venovali vzniku liturgického roka. Poukázali sme na skutočnosť, že liturgický alebo cirkevný rok nevznikol niekde vo vzduchoprázdne, ale má svoj pôvod a základ vo Svätom písme a v udalostiach súvisiacich s pôsobením Ježiša Krista. On sa stal „zlomom” v dejinách ľudstva. Preto je celkom prirodzené, že všetko má svoj pôvod v zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Táto skutočnosť sa stala základom slávenia liturgie v Cirkvi.
 
História slávenia adventu
Ako sa teda vyvíjalo slávenie veľkonočného mystéria Ježiša Krista? Celkom iste slávením nedele, Dies Domini (dňa Pána), keď si veriaci pripomínali veľké tajomstvo viery. Nevieme, kedy a či ešte za života apoštolov sa Eucharistia slávila denne. Jedno je isté, že jestvujú dokumenty, ktoré nás odkazujú na skutočnosť, že liturgický život sa dynamicky rozvíjal, a že prví kresťania začínali liturgický rok Veľkou nocou, teda v čase, súvisiacom s udalosťami okolo slávenia židovskej Paschy. Na štyridsiaty deň po zmŕtvychvstaní Ježiš odchádza k Otcovi, na desiaty deň po nanebovstúpení zostupuje na apoštolov Svätý Duch. Toto bol istým spôsobom začiatok slávenia liturgického roka. V priebehu dejín, zvlášť po nadobudnutí slobody v roku 313, chceli veriaci plnšie sláviť tajomstvo Ježiša Krista. Vychádzajúc z vlastného rytmu života: narodenie - významné udalosti, chceli okrem Kristovho zmŕtvychvstania sláviť aj deň jeho narodenia, no jeho presný deň nepoznali, a tu niekde treba hľadať rozdielne dátumy slávenia Pánovho narodenia. Východní kresťania začali sláviť Božie narodenie 6. januára, kresťania Západu 25. decembra, a tak okolo týchto dátumov sa začal rodiť cirkevný liturgický rok. Všetky ostatné liturgické slávenia sú výsledkom historického vývoja.
 

Postupom času začala Cirkev sláviť obdobia, ktoré by sme mohli nazvať prípravným časom na sviatky. Obdobie pred Veľkou nocou malo svoj vzor v štyridsaťdennom pôste Krista pred začiatkom jeho verejného účinkovania. Advent z latinského adventus - príchod, teda čas pred Vianocami, inšpirovalo očakávanie Mesiáša. No už v čase prvých kresťanov pod pojmom advent nemali kresťania na mysli iba čas pred Vianocami, ale najmä očakávanie druhého príchodu Ježiša Krista, teda eschatologický čas.
 

Prvé stopy slávenia adventného obdobia nachádzame v Galii (v Španielsku), kde sa na základe veľmi úzkych vzťahov s Byzanciou, teda s kresťanským východom, 6. januára slávil sviatok Zjavenia Pána. Východná cirkev sa na dôležité dni pripravovala pôstom, preto aj pred týmto sviatkom celkom prirodzene vstúpilo do jej života obdobie pôstu. Podľa obyčaje však sobota ani nedeľa nemohli byť pôstnymi dňami, a tak prípravu tvorilo osem týždňov, to znamená, že advent sa začínal 12. novembra (neskôr sa toto obdobie označovalo ako Quadragesima sancti Martini). Na západe tento zvyk do praxe neprešiel. Až pápež Gregor Veľký v šiestom storočí rozhodol o slávení adventu a určil jeho čas na štyri nedele. V centre slávenia už nebol druhý príchod Krista, ale spomienka na jeho príchod v tele. Druhý vatikánsky koncil a následne vydaný Rímsky misál Pavla VI. priniesol úpravu v tom zmysle, že prvá časť adventu je zameraná na eschatologický - teda druhý príchod Krista a dni od 17. do 24. decembra sú vlastne sumárom bezprostredných okolností dejín spásy pred narodením Krista.
 

Ľudová zbožnosť
Advent má množstvo nádherných zvykov a rozličných pobožností. V súčasnej skomercionalizovanej spoločnosti by sme ich mali naplno využiť, aby sme mohli sviatok Vianoc Ježiša Krista naplno prežiť a osláviť.
 
V minulosti v advente - čase očakávania, obrátenia i nádeje rozličné formy ľudovej zbožnosti posilňovali vieru ľudu z pokolenia na pokolenie a odovzdávali vedomie základného obsahu tohto liturgického obdobia. Tak v mnohých krajinách kráčajú rozličné procesie ulicami miest a plnia úlohu ohlasovania blízkeho narodenia Spasiteľa. Príkladom je procesia „jasná hviezda” v niektorých regiónoch Talianska (aj v španielskej i latinsko-americkej tradícii) pripomínajúca cestu Jozefa a Márie do Betlehema a hľadanie útulného miesta na narodenie Ježiša. V rímskej liturgii štyri týždne Adventu tvoria mariánsky čas harmonicky začlenený do liturgického roka, a tak treba pomáhať zodpovedne hodnotiť vzťah tohto obdobia k Matke Pána.
 
Keď Direktórium o ľudovej zbožnosti v liturgii (21. septembra 2001) charakterizuje jej prejavy, zdôrazňuje citlivosť veriacich na formy prípravy na príchod Mesiáša, a aj obdiv kresťanov k tejto mimoriadnej udalosti, keď sa Boh stal človekom z chudobnej nazaretskej Panny, ktorá musela porodiť svojho Syna v jaskyni pastierov (porov. č. 97). Spomína aj nasledujúce formy pobožností: Novénu pred Božím Narodením; Adventný veniec, Adventné procesie; jasličky, zdôrazňuje výnimočnú úlohu Márie v tomto liturgickom období, ako aj pobožnosti spojené so zmenami ročných období nazývané „zimný čas”. Rímsky dokument poznamenáva: bolo by dobrou vecou odporúčať, aby sa v dňoch od 17. do 23. decembra konali slávnostnejším spôsobom vešpery s tzv. „veľkými antifónami” (č. 98), a iba pred alebo po nich ľudová pobožnosť. Až tak by liturgia vešpier spojená s praktizovanými formami zbožnosti v danom regióne tvorila komplementárny celok.
 
Adventný veniec sa k nám dostal z územia Nemecka, ale je známy aj v severoamerických krajinách. Genéza tohto zvyku siaha až k nemeckým oslavám „víťazstva slnečného svetla nad temnotou po zimnom slnovrate” (č. 99). Zapálenie ďalších sviec je pripomienkou etáp dejín spásy a je predpoveďou zhora prichádzajúceho „Vychádzajúceho Slnka” (porov. Lk 1, 78) nášho Pána Ježiša Krista, ktorý je Svetlom sveta. Spomínaný zvyk je hodný zachovania i propagovania, lebo ako vysvetľujú nové Obrady požehnaní „Postupné zapálenie štyroch sviec umiestnených na adventnom venci symbolizuje približovanie sa narodenia Krista. Zelené vetvičky adventného venca sú symbolom nádeje na víťazstvo svetla nad temnotou, života nad smrťou”.
 

Adventné procesie sa konajú v niektorých regiónoch Talianska, ako aj v španielskej a latinsko-americkej tradícii. Ohlasujú blízke slávenie narodenia Spasiteľa a pripomínajú putovanie Márie i Jozefa „do Dávidovho mesta Betlehema [...], aby sa spolu s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave, dal zapísať (Lk 2, 4 - 5).
 

Tradícia stavania jasličiek v rodinnom dome je ešte málo známa v poľských rodinách, ale je hodná propagovania. Treba do ich prípravy zaangažovať deti a ostatných domácich, zapojiť ich do mystéria modlitby a čítania Svätého písma (č. 101). Nové Obrady požehnaní obsahujú špeciálny rítus požehnania jasličiek, ktoré majú v rodinných domoch byť znakom prítomnosti Krista Pána i znakom Božej lásky. Otvor naše srdcia - uvádza modlitba - aby sme dokázali prijímať Ježiša s radosťou, konať vždy to, čo nám on prikazuje, a vidieť ho vo všetkých, ktorí potrebujú našu lásku.
 

Tradícia ľudovej zbožnosti pozná pobožnosť „zimný čas”. Hoci je známa na severnej pologuli, v našej vlasti sa nepraktizuje. Je spojená so slávením zmien ročných období, a prežívať ju treba ako čas modlitby i úvahy nad významom ľudskej práce. V tomto období sa má zdôrazňovať, že práca je podielom na stvoriteľskom diele Boha, že je prejavom sebarealizácie ľudskej osoby i služby pre dobro spoločnosti, ako aj realizácie Božej ekonómie Spásy.
 

Duchovný rozmer adventu
Zvláštne miesto zbožnosti v období adventu zaujíma Matka nášho Pána. Prejavom toho je Novéna pred slávnosťou Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, ktorá sa slávi v celej Cirkvi, popri tom sa 12. decembra na latinsko-americkom kontinente slávi sviatok Božej Matky z Guadalupe, spojený s mnohými ľudovými tradíciami. Máriu ako žiarivú hviezdu zvestujúcu Krista Spasiteľa predstavujú v Amerike (por. č. 102).
 

Pozorovanie prežívania Adventu v súčasnom období môže vzbudzovať presvedčenie o všemocnom komercionalizme a konzumnom postoji, čo potvrdzujú reklamy i čisto obchodný postoj supermarketov. Naproti tomu ľudová zbožnosť poukazuje na radostnú jednoduchosť, postoj solidarity s chudobnými ľuďmi, na dôstojnosť, na úctu k ľudskému životu od momentu počatia. Motívom takéhoto postoja je príchod Božieho Syna, ktorý zachraňuje svoj ľud, preto máme ten čas prežiť v duchu obrátenia a bedlivého očakávania jeho druhého príchodu.
 

Tradície ľudovej zbožnosti našej vlasti, ako sú každodenné roráty, adventné duchovné obnovy, sú veľmi užitočné v nábožnom prežívaní Adventu i rozchod s konzumným chápaním sviatkov Narodenia Pána (porov. č. 105).
 

Konečným výsledkom dobre prežitého Adventného obdobia má byť sviatosť zmierenia a v deň Narodenia Pána stretnutie s ním v Eucharistii.
 
Pripravil Daniel Dian  

Pridané do rubriky farská univerzita

Naša farská univerzita

1.11.2008 Daniel Dian

V tomto čísle začíname novú rubriku s názvom Naša farská univerzita. Chceli by sme totiž, aby náš farský časopis okrem toho, že zachytáva každý mesiac liturgické slávenia a sviatky, a reaguje na súčasné dianie, plnil aj úlohu vzdelávať čitateľov, aby získali širší pohľad na liturgické slávenia Cirkvi. Veď liturgia je vrcholom služby Bohu, liturgia je cesta vedúca k prehĺbeniu vzťahu Boha a človeka. Zároveň pozývame čitateľov, aby sa zapojili do tejto rubriky a posielali nám otázky, na ktoré hľadajú odpoveď. V tomto čísle nájde čitateľ odpoveď na otázku: Čo je to Liturgický rok a aká je história jeho vzniku?

Liturgický alebo cirkevný rok (lat. annus ecclesiasticus) je časový sled liturgických období v niektorých kresťanských cirkvách. Všetci azda dobre poznáme štruktúru cirkevného roka, ale možno nepoznáme dejiny jeho vzniku. A tak práve teraz, keď koncom mesiaca, teda čo nevidieť, sa nedeľou Krista Kráľa zavŕši liturgický rok a Prvou adventnou nedeľou začne nový, je vhodné, aby sme sa v rámci „našej farskej univerzity” prehĺbili aj v poznaní dejín liturgie a liturgiky.

Dejiny liturgického roka sa začal písať nedeľou, ktorú vo Svätom písme poznáme pod názvom „prvý deň týždňa” po sobote, ktorá sa volala Veľká sobota. Bola to sobota slávená ako Pesach - Prechod Pána, čiže židovská veľká noc. Tento deň v kresťanskej terminológii dostal meno nedeľa - Dies Domini - Deň Pána.

A tak vidíme, že vlastne liturgický alebo cirkevný rok nevznikol niekde vo vzduchoprázdne, ale má svoj pôvod a základ vo Svätom písme a v udalostiach súvisiacich s pôsobením Ježiša Krista. On sa stal tým, ktorý je „zlomom” v dejinách ľudstva. Preto je len celkom prirodzené, že všetko má svoj pôvod v Ježišovom zmŕtvychvstaní. Toto sa stalo základom slávenia liturgie v Cirkvi. Apoštoli z poverenia Ježiša Krista začali konať to, čo konal on sám pri Poslednej večeri, a pozývali veriacich v Krista, aby mali účasť na lámaní chleba, teda na slávení Eucharistie, ktorá bola prvou opravdivou liturgiou.

Táto liturgia postupne dostávala vonkajšie znaky, okolo podstatnej časti samého premenenia a prijímania Kristovho tela a krvi.

Prví kresťania si uvedomovali, že liturgia je osobné stretnutie s Bohom. Je to veľký okamih a veľké okamihy človek vždy zaraďoval do svojho životného kalendára a náležite si ich pripomínal. Tak začal aj prvý liturgický kalendár, liturgický alebo cirkevný rok. Na jeho začiatku stojí Veľká noc, tajomstvo Kristovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. A tak sa postupne začalo vytvárať to, čo nazývame cirkevným alebo podľa latinského jazykového poriadku liturgickým rokom.

Ide o oslavnú pamiatku spasiteľných činov Boha v Kristovi v priebehu jedného ročného cyklu. V ročnom cykle teda Cirkev slávi celé tajomstvo Krista; od Vtelenia k Turícam a k očakávaniu príchodu Pána. Takto sa napĺňa to, čo hovorí svätopisec, že v Bohu žijeme, hýbeme sa a sme. Termín cirkevný rok bol síce po prvý raz použitý až v postile luteránskeho farára Johanna Pomaria vo Wittenbergu, ale cirkevný rok už jestvoval, prakticky bol vytvorený už v prvých kresťanských storočiach. Aj keď sa jeho začiatok a koniec neprekrýva s občianskym rokom, vôbec nejde o nejakú cirkevnú konkurenciu občianskemu roku.

Zmyslom cirkevného alebo liturgického roka je úloha Cirkvi ohlasovať a sprístupňovať Kristovi založené dielo spásy všetkým ľuďom všetkých čias. Toto Cirkev koná tak, že ohlasuje Božie slovo, slávi sviatosti a rozličnými pastoračnými činnosťami
pripravuje cestu víťazstvu. Termínová fixácia v liturgickom roku je naznačená
udalosťami zachytenými v Písme (Advent ako obdobie očakávania Vykupiteľa - spomienka na historický advent, k tomu pridaná druhá časť adventu mapujúca udalosti bezprostredne pred príchodom Ježiša Krista na zem; udalosti mapujúce obdobie pred veľkonočnými udalosťami - Ježišov vstup do Jeruzalema; Veľká noc, Nanebovstúpenie, Turíce - zhoda v postupnosti udalostí v živote Ježiša a apoštolov).

Nesmieme si myslieť, že slávenie liturgického roka je len akési spomínanie na dávne udalosti, že liturgický rok má len spomienkový charakter.

Keďže sme sa znova zrodili v krste, mali by sme si uvedomovať svoju ľahkú zraniteľnosť. Preto sa potrebujeme neustále upevňovať v odhodlaní získať spásu. Zároveň s neustálym obhajovaním svojej viery a jej udržiavaním máme mať v sebe zakotvenú aj myšlienku solidárnosti a zodpovednosti za spásu svojich bratov a sestier. Musíme si uvedomiť svoju zodpovednosť byť svedkami vo svete, i skutočnosť, že sme zodpovední za prípravu cesty Pánovi. Preto liturgický rok je priam výzvou na prežívanie eschatológie - teda očakávania druhého príchodu Pána, je súhrnom všetkých liturgických slávností, ktoré našli v ročnom cykle svoje miesto. Kde sa totiž slávi liturgia, tam sa spája Ježiš ako veľkňaz Nového zákona so sláviacim spoločenstvom v činnom spoločenstve, ktoré očakáva spásu veriacich a oslavu Otca.

V liturgickom roku sa tak uskutočňuje a konkretizuje kresťanská viera. Liturgický rok sa vo svojom slávení stáva komplexným spodobnením Cirkvi a základom výstavby kresťanskej existencie. Všetky nedele a ďalšie sviatky v priebehu jedného roka tvoria Cirkevný rok a postupne predstavujú celú cestu spásy, ktorá vyplýva zo života a diela Pána Ježiša Krista.
Daniel Dian, člen LK KBS

Pridané do rubriky farská univerzita