Archív pre rubriku ‘rozhovor’

Vítame nového pána farára

1.7.2009 Xénia Duchoňová

Tento rozhovor bude trochu iný ako boli doterajšie rozhovory s kňazom prichádzajúcim
do farnosti. Vdp Andrej Fordinál totiž Blumentálcom nie je neznámy. V našej farnosti pôsobil v r. 1999 ako kaplán a po desiatich rokoch sa vracia ako farár. Tých, ktorí si náš časopis archivujú, upozorňujeme na rozhovory v č. 10/1999 a 11/2000. Zaujímavé sú jeho vtedajšie pohľady - pohľady mladého kňaza na farnosť i na nás, Blumentálcov, na povolanie kňaza… Tieto otázky vdp. Fordinálovi sme položili ešte v čase, keď síce už bol menovaný za farára, no farnosť ešte neprevzal, preto tento rozhovor bude trochu pohľadom do minulosti, ale bude

sa týkať aj predstáv nášho nového duchovného otca o jeho pôsobení v Blumentáli.

  • Aké sú, dôstojný pán, po desiatich rokoch

Vaše spomienky na rok strávený medzi nami Blumentálcami? - Rok, ktorý som prežil v Blumentáli ako kaplán bol veľmi pestrý a zaujímavý. Spomínam si na vrelé privítanie vtedajšieho správcu farnosti, Š. Herényiho, aj spolukaplána P. Cibiru. Vytvorili sme si dôverný a priateľský vzťah, čo bolo veľmi cenné a dôležité. Vryl sa mi do pamäti krásny vianočný večer, pri spoločnej večeri v atmosfére praskajúceho ohňa v krbe. Veľmi cenné boli aj chvíle spoločnej modlitby a rozhovory, počas ktorých sme si upevňovali vzťahy medzi sebou navzájom i k Bohu. Spomínam si aj na už zosnulého pána kostolníka Farkaša, obetavého muža sakristie, na veselých organistov i na zážitky s detským zborom, sestričkami, pracovníkmi v charite a s miništrantmi. Je toho určite viac, ale treba asi pokračovať ďalšou otázkou.

  • Keď ste sa predstavovali našim čitateľom

ako mladý kaplán, povedali ste, že pochádzate zo Záhoria, zo Senice, z kedysi komunistického kraja, no z katolíckej, hlboko veriacej rodiny. Zdá sa, že Vaša cesta ku kňazstvu napriek nepriaznivému vonkajšiemu prostrediu bola priama a jednoznačná. Po maturite v Senici ste nastúpili do seminára… Ako sa po rokoch Vašej kňazskej služby pozeráte na svoje rozhodnutie stať sa Kristovým kňazom, a ako ste prežili roky po odchode z Blumentálu? - Som rád, že si ma Pán Boh povolal do tejto služby. Cítim sa stále ako nehodný človek, s ktorým chce Pán spolupracovať na spáse ľudí. Z Blumentálu ma pán arcibiskup Sokol „prevelil” do seminára za predstaveného. Bol som prefektom, ktorý má na starosti charakterovú, psychologickú i morálnu prípravu bohoslovcov na kňazstvo. Bola to veľmi zodpovedná a ťažká úloha. Rozhodnúť o niekom, či má alebo nemá povolanie, to vie najlepšie len Pán Boh. Prefekt to môže len vytušiť z vonkajšieho konania a z úsilia bohoslovcov počúvať Cirkev a predstavených. Skúsenosti zo seminára mi pomohli lepšie chápať človeka, vážiť si čas i duchovný život, ktorý som si tam mohol prehĺbiť. Zo seminára ma po roku pán arcibiskup Sokol poslal do neznámej Petržalky. Nebolo ľahké poslúchnuť ho a ísť na sídlisko, ktoré vyvoláva v mnohých ľuďoch ešte aj dnes strach. Kostol bol len rozostavaný, bývanie som si našiel pri kostole v paneláku. Sväté omše som prvý polrok slúžil v nemocnici na Antolskej ulici a v nedeľu v Kultúrnom dome Lúky. Ľudia ma s radosťou prijali a postupne sme začali budovať farnosť a medziľudské vzťahy. Neskôr bol skolaudovaný kostol aj fara a začal sa môj život „skutočného” správcu farnosti. Postupne sa podarilo založiť detský zbor, zariadil som interiér i exteriér kostola, fary i okolia, vďaka pomoci farníkov.

  • Boli ste teda farárom jednej z petržalských

farností. O Petržalke sa hovorilo ako o veľmi ťažkom prostredí, ako o džungli panelákov o anonymite veriacich, kde je veľmi ťažké budovať farské spoločenstvo. Podľa informácií, ktoré k nám prenikli, sa Vám to darilo… - Počúval som ľudí, oni mňa, a zároveň cez modlitbu a spoluprácu s Duchom Svätým sa to naozaj darilo. Jednou z hlavných úloh mojej pastorácie bol boj s anonymitou. Vďaka Bohu sa kostol stal centrom našej farnosti na Lúkach. Ľudia si vďaka kostolu začali budovať vzťahy a vzájomne sa spoznávali. Pomohli k tomu aj spoločné akcie: púte do Lúrd, Fatimy, Grécka, do Svätej zeme, na Sicíliu, do Talianska, i zájazdy po Slovensku; Katarínske zábavy, majálesy; bicyklové výlety na hrádzu, športové akcie; výlety s deťmi a mládežou, … V tejto farnosti nie je cintorín, nepochovával som a tak som mal viac času na budovanie medziľudských vzťahov i farského života. Aj pastorácia v nemocnici bola pre mňa i mojich kaplánov veľmi obohacujúca. Zažil som tam veľa vzácnych chvíľ a jasných dôkazov Božej prítomnosti vo sviatostiach.

  • Našu farnosť nájdete inú, ako bola pred

rokmi. Kostol sa vyprázdňuje, sekularizácia sa dotkla aj tohto prostredia oveľa viac, ako keď ste odchádzali, to isto viete. Už vtedy ste povedali: …ľudia, akoby strácali zmysel pre Boha, pre vieru, pre kostol…, mladých to neťahá, stredná generácia, akoby sa nechcela dať obmedzovať v túžbe „užívať život” …, zabúdame na obetu, odmietame seba zápor…, ale práve tieto hodnoty sú veľmi dôležité pre náš vnútorný rast… Čo treba urobiť preto, aby sa vo farnosti obnovil duch práve týchto hodnôt, ktoré pod vplyvom súčasného štýlu života ešte viac upadajú? - V Petržalke som zistil, že predsa existujú ľudia, ktorí aj dnes túžia po Bohu a duchovných hodnotách. Každý rok sme mali prípravu dospelých na prijatie sviatostí, a často som v kostole videl nové tváre. A čo treba robiť? Asi v prvom rade mať rád svoju farnosť, vnímať potreby ľudí a ponúknuť im to, čo Blumentál môže: krásnu liturgiu, sviatostný život, a ak čas dovolí, aj akcie mimo kostola, ktoré značnou mierou prispievajú k zblíženiu ľudí. V tejto farnosti je to asi dosť ťažké, pretože kňazi majú čo robiť, aby zvládli pastoračné úlohy v kostole, v nemocniciach, v školách i v krematóriu. Chcem požiadať aj mojich kaplánov, aby sme vytvorili tandem, zostali ľudskí, nezabudli na svoj duchovný rast, aby sme mali čo ponúknuť ľuďom. Verím, že sa o to usilovali aj moji predchodcovia. Veď tu v Blumentáli pôsobili veľké osobnosti našej Cirkvi.

  • V blízkosti Blumentálu je vysokoškolský

internát. Hoci v Bratislave je univerzitné pastoračné centrum, predsa len, títo vysokoškoláci asi hľadajú svoj duchovný domov práve v tomto blízkom kostole. Pri niektorých omšiach je to viditeľné. Máte v pláne venovať sa aj mladým ľuďom prichádzajúcim do mesta, kde im neraz hrozí vzďaľovanie sa od tých duchovných hodnôt, čo im vštepovali v rodine? - Aj nad tým som už rozmýšľal a dúfam, že s pánmi kaplánmi sa nám podarí týchto študentov zachytiť a ponúknuť im priestor v Blumentáli.

  • Problémov, s ktorými sa medzi nami

Blumentálcami stretnete, isto nebude málo. Vraciam sa však k slovám, ktoré ste už raz pre Blumentál povedali: Cítim sa ešte veľmi mladý a mnohé veci sa mi zdajú priťažké, ale myslím si, že Pán má s nami svoje plány a s jeho pomocou zvládnem to, čo odo mňa očakáva. Je to krásny prejav dôvery v Božiu pomoc. Isto ste nezabudli, že v kostole máme našu Matku dobrej rady, budete sa usilovať o prehĺbenie mariánskej úcty aj prostredníctvom tohto titulu, pod ktorým si ju uctieval aj veľký pápež Lev XII.? - V Petržalke bola mojou veľkou ochrankyňou, pomocníčkou i učiteľkou Sedembolestná Panna Mária a som rád, že v Blumentáli sa uctieva jej vzácny titul Matka dobrej rady. Budeme ju veľmi potrebovať, všetci kňazi, ktorí vám chceme slúžiť a byť k dispozícii. Budeme sa usilovať, aby bol Blumentál živou farnosťou, v ktorej sa bude každý cítiť dobre. Len prosíme farníkov o modlitby za nás, o ochotu a pomoc. Náš farský časopis sa do rúk čitateľov dostane v čase, keď už vdp. Fordinál bude naším farárom, a tak nám ostáva už len povedať: Vitajte, dôstojný pán, v prostredí, ktoré Vám nie je cudzie, vitajte medzi veriacimi, z ktorých mnohí si Vás pamätajú. Vitajte aj v našom farskom časopise. Spolu s veriacimi dúfam, že tento rozhovor nebude jediným Vaším príspevkom a príhovorom k Vašim novým farníkom. Nech Pán požehná Vaše druhé pôsobenie vo farnosti Blumentál a cíťte sa tu ako doma, Bumentálci sa budú za Vás modliť a verím, že v čom budú môcť, budú aj pomáhať. Ešte raz Vás teda aj v mene čitateľov vítam a ďakujem za rozhovor.

Xénia Duchoňová

Pridané do rubriky rozhovor

Lúčime sa…

1.7.2009 Xénia Duchoňová

Rozlúčka býva vždy ťažká, no ťažšia býva najmä vtedy, keď odchádza človek blízky, na
ktorého sme si zvykli a ktorého sme mali radi. Toto môžeme smelo povedať o pánu kaplánovi Mariánovi Bérovi. Čitatelia Blumentálu radi čítali jeho príspevky, jeho spovednicu obliehalo vždy veľa „hriešnikov”, malí Blumentálci na svätých omšiach pre deti mali krásne zážitky zo svätých omší, ktoré pre nich slúžil, chýbať bude aj birmovancom, ktorým sa z láskou

venoval…

  • Už viackrát sa hovorilo, dôstojný pán,

že odchádzate z našej farnosti. Teraz je to už isté. Pamätáte sa na Váš príchod? Bol nečakaný a netradičný, krátko pred Vianocami 2005. Spomínate si ešte na prvé chvíle na fare a v chráme počas tých sviatočných dní? Čo pre Vás znamenali? - Viackrát som sa vracal k tomu momentu spred cca troch rokov, lebo aj pre mňa to vtedy bolo nečakané. Spomínam si, ako som doslova „vhupol” v chráme do predvianočného spovedania, a pamätám si, že som si nemal ani kedy veci vybaliť, lebo väčšinu času sme trávili v spovednici, alebo návštevami chorých a starých doma. Vzhľadom na to, že som nepoznal „terén”, dalo mi poriadne zabrať nájsť niektoré ulice, kam som mal ísť. A potom prišli Vianoce. Teraz, keď tak v duchu letím do toho obdobia, môžem povedať, že to boli Vianoce ako v rodine, Vianoce, ktoré pre mňa znamenali akýsi štart v tejto farnosti.

  • A aké boli roky prežité medzi nami Blumentálcami?

Čo Vám dali, resp. aj Vám niečo vzali? - Pravdupovediac trochu som sa na začiatku bál. Spomínam si, ako ste mi v ten prvý týždeň, čo som tu bol, povedali, že sa nemám báť, že si blumentálcov obľúbim. Myslím si, že mi to netrvalo dlho. Keď som sa ako tak spamätal z toho náhleho preloženia, naučil som sa a zvykol som si hovoriť o Blumentáli ako „naša farnosť”, bolo zjavné, že som sa cítil medzi vami drahí blumentálci, prijatý. Dostal som tu veľa. Bola to pre mňa veľká škola života, v ktorej sú aj problémy, ale aj radosti. Veriaci farnosti Blumentál ma naučili byť tak trochu aj sám sebou. Za to vďaka. A vzali? Azda len čas, ale na to som tu predsa bol.

  • Nielen mne, ale mnohým veriacim sa

zdá, že ste popri množstve práce aj na sebe tvrdo pracovali. Mám na mysli predovšetkým kázne, na ktorých bol ten Váš „skok” veľmi viditeľný. Ostal Vám čas na štúdium a aj trochu pre seba? - Zdá sa mi, že aj pre mňa to tu bol čas dozrievania a možno práve ten „skok” bol ovplyvnený tým „byť sám sebou”. Isteže toho času na štúdium a pre seba nebolo veľa, ale nejako som si musel pamäť cibriť a niekedy sa už inak nedalo, len na chvíľu vypnúť a mať čas pre seba.

  • Ktorá z aktivít, ktorých bolo dosť a ktoré

sme v úvode vymenovali, Vám bola najbližšia? - Musím povedať, že každý jeden či už to bol človek starý a chorý, či človek v produktívnom veku, alebo dieťa, či mladý „puberťák” znamenal pre mňa veľký Boží dar. Najbližšia mi však bola práve práca s deťmi.

  • Pamätáte sa na slová: „Kto veľa očakáva,

býva sklamaný, keď sa mu očakávania nesplnia”, kedy ste ich povedali? Mňa zaujíma odpoveď na otázku, či sa Vám očakávania, s ktorými ste prichádzali, naplnili a či Vám Vaša služba tu v Blumentáli nepriniesla sklamanie - myslím teraz na sklamanie, ktoré sme Vám pripravili my, Blumentálci? - Pravdupovediac ani som si vtedy v tej rýchlosti preloženia nestihol poriadne premyslieť, čo môžem v Blumentáli očakávať. A tak som sa to snažil potom aj brať. Spontánne, ako Pán posielal jednotlivé udalosti. Isteže, niekedy príde sklamanie, keď napríklad kňaz venuje svoje sily príprave snúbencov, usiluje sa im vyjsť maximálne v ústrety a výsledok je taký, že keď dosiahnu, čo chceli, ich život zasa pokračuje tak ako predtým. Možno v tejto oblasti som prežíval tak najviac sklamaní, ale tiež musím podotknúť, že do sŕdc tých ľudí vidí len Boh.

  • Nemôžem Vám nepoložiť otázku Mariánskej

úcty, veď sme v Mariánskom chráme. Kedysi sem prichádzalo množstvo ľudí na fatimské soboty. Často ste sa ich v minulosti zúčastňovali: Čo pre Vás znamenalo spoločenstvo, ktoré sa tu vytváralo, zhromaždené okolo Božej Matky, v našom kostole uctievanej nielen ako Nanebovzatej, ale aj ako Matky Dobrej rady? - Mariánska úcta je pre mňa ako Mariána veľmi dôležitá. Nemôžem zabudnúť na tie fatimské sobotné rána, keď sme sa ešte s pánom farárom Herényim a veriacimi spoločne modlili rozjímavý ruženec. Bolo to akoby také sviatočné ráno. Za nami v lavici sa modlievala jeho mamina. V tom čase, dúfam, že to tak môžem vyjadriť, ona bola na fare akoby takou „mamou” nás všetkých. Keď už aj možno len svojou prítomnosťou. Tam som akosi najviac chápal tú výnimočnú prítomnosť Božej Matky, konkrétne prenesenú do reálneho života a môžem povedať, že ďakujem Bohu, že nám dal Pannu Máriu za Matku a že ma poslal práve do farnosti jej zverenej.

  • A nemôžem si odpustiť ani otázku: Čo

pre Vás znamenala spolupráca s časopisom? Boli ste pravidelným prispievateľom, autorom mnohých článkov, verným pomocníkom a spolupracovníkom redakcie aj čo sa týka spojenia s tlačiarňou? - Jaj! No niekedy to boli naozaj napäté situácie. A aj Vy ste iste prežívali nejednu bezsennú noc. Aj ja som často písal do noci tie príspevky a takisto neraz v prvopiatočnom zhone ísť na Patrónku pre časopis nebolo ľahké. Lenže aj k tomu sa viažu spomienky radosti a vďačnosti Bohu za každé nové číslo časopisu. Odmenou bolo ďakovanie ľudí chorých, pripútaných na lôžko, ale aj Vás, ktorí Blumentál čítate. Tá spätná väzba ma akosi hnala dopredu.

  • Vieme, kam odchádzate. Nebudete ďaleko,

ale charakter Vašej práce bude iný. Budete sa zúčastňovať na výchove nových kňazov, na ich príprave pre život kňaza. Je to úloha isto veľmi ťažká a zodpovedná. Ste mladý a budete vychovávať mladých… Aké sú Vaše pocity? - Je to trochu zvláštny pocit. Odísť z takej živej farnosti do „ticha” seminára a miesto veriacich sa venovať bohoslovcom. Čím viac nad tým premýšľam, tým väčšmi prosím Boha o väčšiu vieru.

  • Blumentálcom budete chýbať a veľmi

budete chýbať aj redakcii. Viem, že čo sa týka zabezpečenia kontaktu medzi redakciou a tlačiarňou, tej sa bude musieť ujať niekto iný, ale pomôžete s príspevkami do časopisu? Potom by ten odchod nebol tak celkom… Vaše myšlienky by nás sprevádzali aspoň cez časopis. - A ak ma redakcia nevyhodí, tak rád prispejem aj v ďalších číslach.

  • Prichádzalo sa Vám ťažko, to ste priznali,

odchádza sa Vám ľahko? Nebudú Vám Blumentál a jeho veriaci chýbať? - Myslel som si, že sa mi bude odchádzať ľahšie. Je to časť života, ktorá sa nedá vyhodiť kdesi von, sú to nové kontakty, je to množstvo spolupracovníkov, množstvo aktivít, je to aj kostol, fara a všetky tie duchovné dobrodenia, je to skrátka všetko, čo robí Blumentál Blumentálom. A to žije a viem, že bude žiť v mojom srdci stále. Aj vtedy, keď už možno budem ďalej od Blumentálu ako na Kapitulskej ulici. Nuž a čo Vám zaželať, keď sa s Vami lúčime? Aby ste sa do sŕdc bohoslovcov zapísali tak, ako ste sa zapísali do sŕdc Blumentálcov Vy. Nech Vás sprevádza a požehnáva ten, ktorému ste zasvätili svoj život. Blumentálci Vás budú sprevádzať modlitbami. Vďaka za všetko, za spoluprácu, za čitateľov, za tých mnohých známych i neznámych Blumentálcov i za tento rozhovor.

X. Duchoňová

Pridané do rubriky rozhovor

Náš rozhovor

1.2.2009 Xénia Duchoňová

Hovorí sa, že deti sú budúcnosť národa. Rovnako by sme mohli povedať, že deti sú aj budúcnosťou Cirkvi, budúcnosťou našej farnosti. Je teda potrebné o túto budúcnosť sa postarať, vychovávať nové pokolenie veriacich. V našej farnosti sa o tých najmenších stará pán kaplán Marián Bér. Zaujímalo nás, prečo sa ujal tejto úlohy, čo mu táto práca ako kňazovi dáva, no i iné otázky týkajúce sa práce s deťmi.

  • Pán kaplán, prečo ste sa ujali detí. Bola to nevyhnutnosť, alebo Váš osobitný záujem o tých najmenších členov našej farnosti?
    - Priznám sa, že vždy ma lákala pastorácia tých najmenších členov Cirkvi, ale po vysviacke sa mi naskytla možnosť len tak útržkovito pracovať s deťmi. Bol som kaplánom v Hlohovci, kde som s deťmi prichádzal do kontaktu len v škole na náboženstve. To je trošku iné ako byť s nimi počas svätých omší. Počas hodín náboženstva som sa veľa naučil o detskej duši a o dieťati ako takom. Keď som prišiel sem do Blumentálu, bolo mi povedané, že budem mávať sväté omše s deťmi. Najprv som sa potešil, no potom som rozmýšľal, či budem vedieť vždy správne reagovať na detské odpovede, alebo či vôbec budem schopný tie jednoduché detské duše nejako upútať.
  • V nedeľu slúžite sväté omše pre deti, hoci viem, že na ne prichádzajú aj dospelí bez detí. V minulosti nebolo zvykom sláviť svätú omšu osobitne pre deti (nesprávne ju zvykneme nazývať detská), povedzte, prosím, prečo sa Cirkev rozhodla takýmto, predtým netradičným spôsobom venovať deťom?
    - Myslím si, že aj to je ovocím Druhého vatikánskeho koncilu. Práve to uvedomenie si spoločenstva Cirkvi ako takej. Do tohto spoločenstva patria aj deti. Je jasné, že prístup k deťom musí byť iný ako k dospelým. Som rád, že je možné aj počas liturgie využiť takýto prístup k deťom. Ja osobne by som išiel ešte ďalej, než to teraz povoľujú liturgické predpisy.
  • Odkedy dieťa aspoň čiastočne vníma, čo sa deje pri svätej omši, že to nie je hra či nejaké divadielko, ale naozaj Ježišova obeta, ktorú treba brať vážne?
    - Všimol som si, že dnešné dieťa veľmi ťažko vníma svätú omšu ako Ježišovu obetu. Aspoň vo väčšine prípadov. Myslím si, že je to preto, lebo idú na svätú omšu len raz za týždeň, niekedy ani to nie. Rodičia sa o tom s nimi nerozprávajú. Niekedy sú to starí rodičia, ktorí prídu s nimi do kostola. Vnímam však aj to, že sú deti dosť zrelé už aj v tretej triede, ktoré veľmi živo vnímajú prítomnosť Krista v Eucharistii.
  • Od akého veku by rodičia mali privádzať deti práve na sväté omše slávené s deťmi, a naopak, od akého veku by sa mali deti zúčastňovať na svätých omšiach s dospelými.
    - Sväté omše pre deti v našom kostole sú ladené skôr pre deti, ktoré chodia na základné školy. Ale aj mladšie deti sa v niektorých okamihoch môžu pripojiť k starším, takže už od malička môžu rodičia s deťmi prichádzať na sväté omše pre deti. A takisto nevidím dôvod nechodiť s rodičmi na omše pre dospelých, zvlášť vtedy, ak by nebola možnosť ísť na omšu pre deti.
  • Aj keď nie ste dlho kňazom, máte skúsenosť práce s tými, ktorých sme nazvali budúcnosťou Cirkvi; ako prichádzajú deti do chrámu pripravené z rodín na slávenie svätej omše, aký podiel majú na tejto príprave rodičia, alebo je táto príprava len na pleciach katechétov, keď deti začnú navštevovať náboženstvo?
    - Čiastočne som na to odpovedal vyššie, ale je to žiaľ niekedy bolestné, keď vidím, že niektoré deti nevedia ani Otče náš. Tu vidím nedostatok zo strany rodičov. Niektorí rodičia sú príjemní a vidieť, že im záleží aj na duchovnom živote ich dieťaťa. Sú však prípady, keď rodič iba privedie dieťa do kostola a potom preň príde. Alebo s dieťaťom prichádzajú starí rodičia. Veľakrát rodičia prichádzajú s deťmi na poslednú chvíľu, niekedy aj neskoro. Je zaujímavé, že aj rodičia sú niekedy nesústredení. Tu by som videl základ, aby rodičia vedeli byť príkladom pre deti a aj doma sa s nimi modlili. Lebo ak toto chýba, potom je to naozaj len na pleciach katechétov. Chcem však poďakovať rodičom, ktorí sú v tomto prístupe k svojim dieťaťom svedomití a príkladní.
  • Učíte v škole náboženstvo deti, s ktorými slávite svätú omšu? Učíte práve tých najmenších? Aké sú Vaše prvé kontakty s deťmi v chráme, ako si ich získavate?
    - Náboženstvo učím stredoškolákov. S deťmi sa v škole stretávam len príležitostne, keď napríklad sa dohodneme s katechétmi, že prídem na hodinu. Prvé kontakty v chráme? Usilujem sa pristupovať k nim čo najjednoduchšie a za ich snahu ich aj odmeniť.
  • Viem, že okrem svätej omše sa deťom venujete aj iným spôsobom, povedzte našim čitateľom niečo o Vašej práci s deťmi mimo svätých omší. - Mimo svätých omší sú to skôr také jednorazové akcie. Buď nejaký výlet, tábor v lete, alebo nejaká iná jednorazová aktivita.
  • A čo príprava prvoprijímajúcich? Kedy tieto deti okrem účasti na svätej omši majú možnosť stretnúť sa s kňazom. Pokiaľ sa pamätám v „našich časoch” to boli práve kňazi, ktorí na hodinách náboženstva svojou charizmou dokázali robiť priam divy v detských dušiach.
    - Žiaľ, s prvoprijímajúcimi sa stretám len na svätých omšiach v nedeľu. Niekedy v škole. To ma trošku mrzí a chcel by som to dostať do trochu inej roviny. Možno formou pravidelných stretnutí s týmito deťmi a ich rodičmi. Momentálne je to v stave plánovania a uvidíme, čo prinesie budúcnosť.
  • Čo by ste odkázali rodičom, ktorí majúdeti predškolského či školského veku, predovšetkým rodičom detí, ktoré v tomto roku prvýkrát prijmú eucharistického Krista, tým, ktorí váhajú či pre deti nastupujúce do prvých ročníkov vyberú náboženskú či etickú výchovu, no i veriacim, ktorí prejavujú netrpezlivosť či nevôľu, keď tie najmenšie pobehovaním alebo iným spôsobom prejavujúsvoju prítomnosť” na svätej omši.
    - Keby som všetkým mal niečo odkázať, bol by to asi celý článok a úvaha o dieťati. V skratke by som to zhrnul v zmysle Ježišovho prístupu k deťom. Keď sa pozrieme na evanjeliá, vidíme ako sa k tým najmenším správal Ježiš. V tom zmysle nikto nesmie ublížiť nevinným detským dušiam. Musíme im vedieť aj veľa prepáčiť. Napríklad aj to keď pobehujú po kostole. Myslite milí rodičia na to, že máte od Boha vo vašom dieťati obrovský dar. A ten dar tu nie je len pre život sveta, ale aj pre život svetla. Kiežby nebol nik z nás dospelých, kto zabije v dieťati Boží život.

Ďakujem, pán kaplán, že ste si našli čas na tento rozhovor. Ja by som doplnila k Vašej poslednej odpovedi pre úplnosť predovšetkým Ježišove slová Nechajte maličkých prísť ku mne, ktoré ste asi tiež mali na mysli a ktoré zapadajú práve do tejto témy. Možno sa niekedy na stránkach nášho Blumentálu raz vrátime aj k spomínanej úvahe

o dieťati. Xénia Duchoňová

Pridané do rubriky rozhovor

Predstavujeme nového kňaza farnosti

1.10.2008 Xénia Duchoňová


Keď pred časom odišiel pán kaplán Slezák, pociťovali sme, že tu ktosi chýba. Možno to
bolo aj preto, že naši kňazi čerpali dovolenky a bolo ich tu akosi málo. Od prvého septembra
má naša farnosť opäť troch kaplánov. Otec arcibiskup nám ako tretieho kaplána poslal pátra
Jána Hrehu.

 
• Sme radi, že ste rozšírili rady kňazov našej farnosti. Vitajte, páter Ján, medzi nami Blumentálcami!
Ďakujem za privítanie.
 
• „Náš páter Ján Hreha bude pôsobiť ako kaplán v Blumentáli“, zaznelo v oznamoch v kostole sv. Cyrila a Metoda v jednu nedeľu. A tak sa dostala medzi veriacich správa: „Náš nový kňaz bude redemptorista“. Čo Vás ako rehoľného kňaza priviedlo k nám do Blumentálu?
Chcel som pracovať v diecéznej pastorácii, a tak som požiadal svojho predstaveného o uvoľnenie pre túto prácu a otca arcibiskupa o prijatie. Stalo sa. A čo ma priviedlo do Blumentálu? Dekrét od otca arcibiskupa.
 
• Páter Ján, povedzte nám niečo o sebe. Odkiaľ pochádzate, kde ste doteraz pôsobili, kde ste študovali…
Pochádzam z Kamennej Poruby, okres Vranov nad Topľou. Krátko po revolúcii som nastúpil do noviciátu redemptoristov v Lubašovej v Poľsku. Po noviciáte som išiel študovať filozofiu do Krakova. Mal som to šťastie či milosť študovať dva roky v blízkosti telesných pozostatkov svätej Faustíny, kam som aj často chodieval. Potom som pokračoval v štúdiu teológie v Tuchove. Po kňazskej vysviacke som pôsobil na mariánskom pútnickom mieste na Starých Horách. V roku 1999 som prišiel do Bratislavy do kostola sv. Cyrila a Metoda, odkiaľ som vypomáhal v novopostavenom kostole na Teplickej. Istý čas som vypomáhal v Rači a v nemocnici Milosrdných bratov. Posledné tri roky som pôsobil v šiestich nemocniciach na Kramároch. Mal som k dispozícii telefón a dvadsaťštyri hodinovú službu, sedem dní v týždni. Každý utorok a nedeľu som slúžil sv. omšu na onkológii na Klenovej. Bola to práca veľmi náročná a vyčerpávajúca. Každá väčšia nemocnica by mala mať svojho kňaza. Pre jedného je to príliš veľa, fyzicky aj psychicky. Ako som už povedal, je to práca veľmi náročná, ale pre mňa bola a je veľkým obohatením. Chorí a zomierajúci sa stali mojou srdcovou záležitosťou. Možno aj preto, že v tejto oblasti je dosť veľké vákuum. Je málo kňazov, ktorí by boli ochotní venovať sa takejto pastorácii. Nejde tu o to, len prísť, vyspovedať, udeliť sviatosť pomazania chorých, ale aj tráviť s nimi čas, sprevádzať ich a niektorých až po bránu smrti. Byť pre nich Šimonom Cyrenejským. Mám veľmi krásne zážitky s chorými, ktorí najprv odmietali sviatostí, ale po čase sa predsa len zmierili s Bohom… A zasa som v nemocnici.
 
• Redemptoristi sa do sŕdc Blumentálcov zapísali ľudovými misiami v r. 1999. Boli to prvé misie po päťdesiatych rokoch a vyorali hlbokú brázdu. Páter Zamkovský v rozhovore pre náš časopis povedal: „My odídeme, ale Ježiš ostane … Ľudovými misiami sa len začína hlbší život mnohých“. Čas plynie a nadšenie vyprcháva. Čo treba robiť, aby sme neboli len „tradičnými kresťanmi“, ale ozajstnými vyznávačmi Krista?
Predovšetkým dať na prvé miesto Boha a tráviť s ním čas. Celý duchovný život spočíva v hĺbke modlitby, v hĺbke trávenia času s Bohom. V dnešnom svete je moderné podnikať. A my všetci sme podnikatelia. Podnikáme s časom. A raz budeme účtovať kedy, kde, do čoho, koľko času sme investovali. Koľko času sme investovali do stretávania sa s Bohom. Od toho závisí celá naša budúcnosť, celá naša večnosť. Keď niekto povie, že nemá čas na modlitbu, to ako keby povedal: „nemám čas pre Boha“, „nepotrebujem Boha“, „môžem žiť bez Boha“. Mnohí kresťania, ak chcú byť úprimní, musia sa priznať, že Boha odstrčili do kúta. Jeden z najťažších hriechov našich rodín je to, že televízia a internet sa stali bohom v našich domovoch. V mnohých rodinách teraz určuje rytmus života televízia. Mnohí si podľa nej rozdeľujú čas ako podľa rozvrhu hodín. Boh už nemá nijaký vplyv na mnohé rodiny, zostáva v kúte. Musíme postaviť Boha do nášho stredu a televíziu do kúta. Človek sa môže pozerať na televíziu až vtedy, keď mu to Boh dovolí a nie, aby sme sa modlili až vtedy, keď nám to televízia dovolí. Je nutné uvoľniť miesto v našom vedomí skutočným hodnotám. Pokiaľ bude televízia aj naďalej stredobodom nášho života, dovtedy nemôže byť naším stredobodom Boh. Práve tí ľudia, ktorí hovoria, že nemajú čas na modlitbu, sedia často až do polnoci pri televízii. Ak si nájdeme čas pre Boha, Boh si nájde čas pre nás a veľa problémov jednoducho zmizne. Ak zredukujeme modlitbu na minimum, obdržíme zasa len minimum. Podľa našej miery bude namerané nám. V poslednom čase sa satan stáva agresívnejším, pretože stráca moc. Rozbíja manželstvá, šíri nesvornosť medzi kňazmi, trýzni ľudí a dokonca zabíja. To je výzva, aby sme dali na prvé miesto Boha a trávili čas s ním. Satan je veľký zamestnávateľ. Dokáže nás tak zamestnať, že nemáme čas pre Boha a na tom nás zlomí. Bol som na duchovných cvičeniach, kde prednášal rímsky exorcista Gabriel Amorth a rozprával, ako počas vyháňania satana z posadnutého človeka sa ho opýtal: „Aký má vplyv na teba modlitba ruženca?“ a on odpovedal: „Každý Zdravas je pre mňa silným úderom po hlave. Keby sa všetci ľudia modlili ruženec, nemohol by som uskutočniť svoje plány“. Ak ho my nebudeme „mlátiť zdravasmi“, bude biť on nás. Ak pozrieme na naše maličké Slovensko, vidíme, kto koho mláti.
 
• Pochádzate od Vranova n/T. Nedávno vyhlásili vranovský kostol za baziliku minor. Pre nás Blumentálcov, okrem toho, že máme na Slovensku ďalší chrám s výsadami baziliky, je táto skutočnosť zaujímavá aj preto, že je tam obraz Panny Márie, ktorý bol údajne namaľovaný podľa obrazu Matky dobrej rady z Genazzana. Viete o tom niečo?
Má vranovský obraz slziacej Božej Matky naozaj nejakú súvislosť s obrazom z Genazzana? Týždeň po vyhlásení vranovského chrámu za baziliku minor som v tejto bazilike sobášil svojho synovca. Teším sa, že som bol prvým sobášiacim v tejto v bazilike. Ináč neviem, či obraz, ktorý pred tristo rokmi slzil, bol namaľovaný podľa obrazu Matky dobrej rady z Genazzana. Keď som sa rozprával s otcom Leandrom Pietrasom, ktorý pripravoval dokumenty na vyhlásenie kostola za baziliku minor, a teda skúmal aj tento obraz, povedal, že našiel tam „veľké odlišnosti“. Či má vranovský obraz slziacej Božej Matky nejakú súvislosť s obrazom z Genazzana, neviem.
 

• Pýtam sa to preto, že, ako ste si isto všimli, obraz Matky dobrej rady máme aj my v našom chráme. Hovorilo sa, že je to jediný obraz na Slovensku.

Na to sú už odborníci venujúci sa tejto problematike, aby sa vyjadrili, respektíve odpovedali, ako je to v skutočnosti.
 
• Prišli ste do našej farnosti v čase, keď sa pripravujeme na slávnosť stodvadsiateho výročia konsekrácie nášho chrámu. Obraz Matky dobrej rady sprevádzal veriacich našej farnosti už roky predtým, ako začali stavať náš chrám, ktorý naši predkovia zasvätili Nanebovzatej. Sme teda mariánska farnosť. Aká má byť opravdivá mariánska úcta „moderného“ kresťana katolíka?
Kto je to moderný kresťan? Existuje nejaká definícia „moderného kresťana“? Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. (Mt 7, 21) alebo Každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka. (Mt 12, 50; Mk 3, 35). Tieto citáty by som pokladal za najstručnejšiu definíciu moderného kresťana.

Pridané do rubriky rozhovor