Mesiac november v Katolíckej cirkvi má tri či štyri dominantné slávenia alebo spomienky, ktorými takpovediac dýcha obdobie, do ktorého práve vstupujeme. Hneď v prvý deň je to Slávnosť všetkých svätých, za ním nasleduje Spomienka na všetkých verných zosnulých, koncom mesiaca slávnosť Krista Kráľa a tento rok ešte zavŕšenie liturgického roka a Prvou adventnou nedeľou vstup do nového liturgického roka. Skutočnosť, že spomienka na zosnulých je spätá s modlitbami za ich duše a s možnosťou denne až do 8. novembra získavať pre ne plnomocné odpustky, dáva charakter celému tomuto mesiacu. Zamyslime sa teda nad tým, čo nám Cirkev v tomto čase predkladá na slávenie:
Slávnosť všetkých svätých 1. novembra nás nabáda k tomu, aby sme sa zamysleli nad tým, kto sú svätí, a prečo si ich pripomíname? Vieme, že sú to tí, ktorí už dosiahli večnú blaženosť, žijú, a večne budú žiť v Božej prítomnosti. A prečo si ich pripomíname? Katechizmus Katolíckej Cirkvi hovorí: Pamiatku svätých v nebi si uctievame nielen pre ich príklad, ale ešte väčšmi preto, aby sa pestovaním bratskej lásky upevňovala jednota celej Cirkvi v Duchu. Lebo ako nás kresťanské spoločenstvo putujúcich privádza bližšie ku Kristovi, tak nás spoločenstvo so svätými spája s Kristom, z ktorého ako z prameňa a z hlavy prúdi všetka milosť a život samého Božieho ľudu (KKC 957). A ďalej: Keď Cirkev v ročnom cykle slávi pamiatku mučeníkov a iných svätých, „ohlasuje veľkonočné tajomstvo” v tých mužoch a ženách, „ktorí spolu s Kristom trpeli a spolu s ním sú oslávení, a predkladá veriacim ich príklady, ktoré všetkých priťahujú skrze Krista k Otcovi a pre ich zásluhy vyprosuje Božie dobrodenia” (KKC 1173).
A prečo slávime osobitne sviatok všetkých svätých, keď v ročnom cykle si pripomíname konkrétnych svätcov a svätice? Preto, že mená všetkých, čo žijú v spoločenstve s Bohom, nepoznáme a nie všetkých vyvýšila Cirkev na oltár. A tak si 1. novembra pripomíname tie zástupy, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Bránkovej krvi (Zjv 7, 14). Už prvotná Cirkev si tých, čo prežívali svoj život tu na zemi v úzkom spojení s Kristom, osobitne uctievala. Svedčí o tom aj nasledujúci príspevok Quida Pettiantiho uverejnený v Světle (44/2005).
Kanonizácia svätcov v priebehu storočí
V katolíckej cirkvi majú pojmy svätí a svätosť zvláštny význam a aj zvláštnu históriu, napísal v úvode článku o kanonizácii svätých Quido Pettianti a pokračoval: V prvých storočiach kresťanstva bol názvom svätý označovaný každý pokrstený, ktorý sa zriekol všetkého nečistého a pohanského. Podobne bol v Starom zákone ako svätý, Bohom vyvolený označovaný izraelský národ, z ktorého mal vzísť očakávaný Mesiáš. Neskoršie bolo toto označenie rezervované pre všetkých ktorí po čnostnom živote dosiahli večnú blaženosť. Napokon sa pojem svätý stal zvláštnym titulom pre tých, ktorých Cirkev určila na verejnú úctu už tu na zemi.
Kult mučeníkov
Katolícka cirkev už od svojich začiatkov pokladala mučeníctvo za najvyšší stupeň vyznania viery a za najvyšší prejav lásky. Preto si uctievala tých, ktorí položili život za evanjelium a pokladala ich za Božích priateľov a za mocných orodovníkov u Boha. Trpieť a položiť svoj život za vieru v božstvo Ježiša Krista bolo pre kresťana najvyšším vyznamenaním. Táto skutočnosť je aj dôkazom, že kresťanstvo je naozaj jediným pravým náboženstvom. Nie nadarmo Tertulián pripomína pohanom: Čím väčšmi nás prenasledujete, tým väčšmi vzrastáme, lebo krv mučeníkov je semenom kresťanov. Pascal († 1662) s odstupom storočí napísal: Rád verím viere, pre ktorú sa jej svedkovia dali umučiť. Už v treťom storočí vznikli zbierky Acta, ktoré obsahovali správy o procesoch a odsúdení kresťanov, ako ich zaznamenali súdni úradníci. Tie boli potom základom pre neskoršie martyrológium a spolu s liturgiou, epigrafmi a náhrobnými kameňmi dokumentujú, v akej úcte mali kresťania svojich bratov, ktorí zosnuli v Kristovi, a ako si uctievali mučeníkov. Deň ich mučeníckej smrti nazvali dies natalis, čiže deň narodenia pre nebo. Na pamiatku mučeníka sa v ten deň schádzali pri hroboch mučeníkov na liturgické slávenie a vyprosovali si silu a odvahu nasledovať jeho príklad. V liste, ktorý napísali kresťania v Smyrne o mučeníctve svojho biskupa Polykarpa, (†156) čítame: Pri hrobe mučeníka postaveného v štýle víťazného oblúka sa slúžila svätá omša, po nej nasledovalo agapé pre chudobných. Nad hrobom potom obyčajne postavili kaplnku alebo baziliku. V Ríme napríklad nad hrobmi sv. Petra a Pavla, Vavrinca, Šebastiána, Cecíliu, Zuzanu a pod. Keď v r. 313 dal Konštantín Veľký kresťanom slobodu, úcta k mučeníkom sa veľmi rozšírila.
Z katakomb do chrámov
Východný zvyk preniesť, resp. Rozdeliť pozostatky svätých, postupne napodobňovali
aj na Západe, a tak sa znásobili strediská kultu. Od V. do XI. storočia premiestnili množstvo tiel mučeníkov, či už preto, aby obohatili chrámy, alebo preto, aby zabránili ich zhanobeniu a spustošeniu pri nájazdoch barbarov či moslimských saracénov. Uctievanie mučeníkov a vieru v moc ich príhovoru potvrdzujú slová na ich náhrobnych kameňoch, rímsky omšový kánon, obrazy a hymny na ich počesť… Úcta k mučeníkom je logickým vyústením spontánnosti vyplývajúcej zo všeobecného postoja k mučeníkom a ich podobnosti s Kristom. Liturgia tak udržiava prastarú tradíciu uctievať si mučeníkov všetkých čias. Historik zaoberajúci sa kresťanským starovekom Teodor Mommsen († 1903) hovorí, že v celej dlhej histórii pohanov márne hľadáme postavu mučeníka, ktorý by bol položil život za pohanské náboženstvo. Vydávať svedectvo mučeníctvom je typickým plodom kresťanstva.
Biskupské kanonizácie
Prenasledovanie kresťanov sa ešte neskončilo, keď si veriaci začali okrem mučeníkov uctievať aj vyznávačov, teda kresťanov, ktorí síce podstúpili mučenie pre vieru, ale pri mučení nezomreli. Medzi takých patrili napríklad Dionýz Milánsky († 371), Atanáz z Antiochie († 373) či Ján Chryzostom († 407). Po nadobudnutí slobody sa v Cirkvi veľmi rozšíril asketický a mníšsky spôsob života. Svätý Atanáz v čase svojho vyhnanstva spoznal svätého Antona opáta a pustovníka († 356) a napísal jeho životopis. Prirovnával ho k starovekým mučeníkom nie pre preliatie krvi, ale pre jeho vytrvalé úsilie získať dokonalosť. Tak sa zaviedol zvyk nazývať vyznávačmi tých, ktorí pre svoju vieru netrpeli, ale svedčili o nej svojím životom, pokáním a modlitbou. Mimoriadnej úcte sa tešili veľkí askéti a slávni mnísi, napríklad Hilarius († 372), Pavol z Téb († 381), či biskupi Bazil Veľký († 379), Gregor Naziánsky. Nad ich hrobmi vyrastali svätyne, ktoré priťahovali pútnikov, ktorí si uctievali ich telesné pozostatky. Na deň výročia ich smrti sa konali veľké liturgické slávnosti. Od V. do XI. storočia zapísali do rímskeho kalendára aj niektorých nemučeníkov, ktorí mali vo Večnom meste oratóriá a kláštory. Tento kult podporovali aj pápeži a mnísi, ktorí prišli z východu. Vymieňali si ich pozostatky, písali ich životopisy a zaznamenávali zázračné udalosti.
Budovanie Európy
Medzi VI. a X. storočím, v čase, keď sa Východná ríša čoraz väčšmi oddeľovala od Ríma, a na toto územie sa začali tlačiť barbarské kmene, ocitla sa Katolícka cirkev pred novou naliehavou úlohou: získať aj ich pre vieru. V tom čase nastala etapa veľkých biskupov, mníchov, obrátenie kráľov, kráľovien, spravodkniežat
a kňažien, etapa budovania chrámov, zakladania kláštorov, do ktorých vstupovali aj významné osobnosti. Bol to čas veľkých kontrastov medzi násilím a svätosťou, čas vzniku malých národov, čas nadšenia pre novú vieru, čas obdivovateľov hrdinov kresťanskej lásky a evanjeliového panenstva. V tom období popri opätovnom rozkvete kultu mučeníkov vzniká kult nových svätcov: ľuďom často stačila povesť veľkej kajúcnosti, založenie kláštora s charitatívnou činnosťou, niekedy násilná smrť, aj keď nie pre vieru, ale predovšetkým povesť o zázrakoch, aby v skorom stredoveku vznikol nový kult svätých. Veriaci pokladali zakladateľov a prvých biskupov spravidla za svätcov. To isté platilo o významných opátoch. Písali sa o nich legendy, zhromažďovali pamäti často aj málo kritické. Kalendáre a martiológiu týchto storočí dopĺňali stále o nové mená, v chrámoch sa množili oltáre a zvyšoval sa počet sviatkov.
Smer k univerzalite
Z množstva správ z toho obdobia vyplýva, že keď začal vznikať nový kult, jeho východiskom bola vždy verejná povesť svätosti - vox populi, hlas ľudu. Hneď po smrti Božieho služobníka obklopoval ľud jeho hrob, ktorý sa stal miestom prosieb o príhovor, výsledkom ktorých bolo neraz zázračné vypočutie. Pri diecéznych synodách za prítomnosti biskupa sa potom čítavali životopisy zosnulého a predovšetkým správy o zázračných vypočutiach. Po schválení kultu nasledovala exhumácia a prenesenie telesných pozostatkov na čestnejšie miesto, druhým krokom bolo ich uloženie pri oltári alebo v oltári, ktorý bol potom zasvätený tomu svätcovi a niesol jeho meno. Sviatok svätca sa potom slávieval veľmi slávnostne, a to neraz nielen v konkrétnom chráme, ale v celej diecéze. Tak sa zrodil základ budúcich procesov slávnostného svätorečenia.
Pohľad na Rím
Viac ako päť storočí (VI. - XII.) boli biskupské svätorečenia v západnej Cirkvi celkom normálne. Popri nich však pozvoľna vznikali aj pápežské kanonizácie, a bolo treba veľa času a práce, kým sa biskupské kanonizácie zrušili. Aj keď pápežská kanonizácia spočiatku nebola chápaná ako zvrchovaný akt platný pre celú Cirkev, bolo jasné, že mala väčšiu autoritu ako kanonizácia biskupská, preto pribúdalo čoraz viac žiadostí o pápežské potvrdenie svätorečenia. Postup bol však rovnaký ako predtým. A v nejednom prípade sa pápež obmedzil len na udelenie súhlasu. Cesty pápežov v XI. a XII. storočí sa často stávali príležitosťou na exhumáciu a prenesenie telesných pozostatkov svätcov. Pápežská kanonizácia však čoraz častejšie nadobúdala pevnejšiu formu, až nakoniec sa stala jedinou a výlučnou formou vyhlásenia za svätého.
Pripravila a preložila X. Duchoňová