Archív časopisu Blumentál September, 2008

Blumentál 2008 číslo 09

1.9.2008

Ročník XIX Číslo 9 September 2008

Obsah čísla:

Chrám – dom Boha medzi nami, Daniel Dian
 
Hymnus
 
Mária – Eucharistická žena, X. Duchoňová
 
„Dobrý človek“ alebo hlbší pohľad na sviatok povýšenia sv. Kríža, Jana Mária
 
Matka Bolestná – naša patrónka, X. Duchoňová
 
Svätá omša – skutočná Ježišova obeta, Stanislav Lieskovský
 
Michal, Gabriel a Rafael, X. Duchoňová
 
Premodliť sa dá všetko, Táňa Hrašková
 
Želanie, Marián Bér
 
Náš kostol, naša farnosť, X.D.
 
Farská knižnica informuje, Monika Šandorová

Pridané do rubriky blumentál

Chrám – dom Boha medzi nami

1.9.2008 Daniel Dian

Nový mesiac, ktorý sa pred nami otvára, je tento rok pre nás mesiacom, v ktorom si máme viac uvedomiť, čo všetko dostávame od Boha v jeho dome, ktorého 120. výročie konsekrácie si pripomenieme 28. októbra. Možno by sme sa už mali pripravovať na slávenie výročia posviacky nášho farského chrámu. Ak chceme ten deň prežiť naozaj naplno, potom by sme si mali úprimne odpovedať na niekoľko otázok. Predovšetkým, čo si máme uvedomiť, keď vstupujeme do chrámu, do domu Boha medzi nami? Kedykoľvek vstúpime do chrámu, prichádzame na audienciu k živému Bohu prítomnému medzi nami. To je prvý a úžasný dar, ktorý nám poskytuje Boh skrze tento chrám stojaci uprostred našich príbytkov.

Nič väčšie, než je osobné stretnutie s Bohom, vo svete nenájdeme. V každom chráme katolíckeho sveta je medzi nami a pre nás prítomný Boh pod podobou chleba v Eucharistii. Veľké tajomstvo viery vnímané cez náš pozemský zrak nedokážeme síce nikdy pochopiť, ale milujúce otvorené srdce túto skutočnosť prijíma. Boh, ktorý prebýva v Eucharistii, však nechce byť v chráme len adorovaný, ale chce vstupovať do ľudského srdca, do života každého jednotlivca i spoločnosti a zjednotením sa s človekom v Eucharistii chce ho pretvoriť na svätého a dokonalého.

V chráme sa koná Kristova eucharistická obeta. Posledná večera a Golgota sú neoddeliteľne spojené. Chrám sa takto stáva obrovským žriedlom života pre každého, kto doň vstupuje so živou vierou v prítomného Boha. V tejto viere v prítomnosť Boha nemôže človek nevidieť miesto znovuzrodenia – krstiteľnicu. Nemôže nevidieť miesto opätovného odpustenia a objatia – spovednicu. Nemôže nevidieť oltár a ambonu či eucharistický stôl, z ktorého dostáva Chlieb života a Nápoj lásky, rovnako ako od ambony dostáva posolstvo spásy. Kostol je teda miesto, kde človek nachádza to, čo potrebuje pre každodenný duchovný život, čo sa stáva vstupenkou do večného života.

V sochách a obrazoch svätcov a svätíc v kostole nám Boh ponúka živé vzory, ktoré prijali plán jeho spásy, spolupracovali s ním a v dejinách napriek tomu, že ich pozemský život sa skončil, pretrváva vďačná spomienka na nich.

Bohatý liturgický kalendár, ktorý najintenzívnejšie prežívame práve v chráme, nám tento mesiac ako vzory ponúka svätého Gregora Veľkého, pápeža a učiteľa Cirkvi, sluhu sluhov Božích, blahoslavenú matku Teréziu z Kalkaty – ženu, ktorá si neváhala strčiť ruky do odpadu a zachraňovať odhodené deti, či ošetrovať najnúdznejších. Žena poctená množstvom čestných doktorátov ale aj Nobelovou cenou si uvedomovala, že bez Boha nič nedosiahne. Preto na svojich cestách po Kalkate vstupuje do kostolov či malej rehoľnej kaplnky, kde sa stretá so svojím Bohom.

Potom pred nás vystupujú svätí košickí mučeníci: Melichar Grodziecki, Štefan Pongrác a Marek Križin. Trojica kňazov čerpala silu v malej kaplnke v prítomnosti živého Krista. Keď prišla chvíľa, v ktorej ich nútili zrieknuť sa katolíckej viery, hlasne sa modlili a obstáli v skúške, pri ktorej síce stratili svoj pozemský život, ale získali nehynúci veniec slávy.

V chráme na svoju úlohu sa istým spôsobom pripravovala Božia Matka – Panna Mária. Jej odvaha povedať Bohu svoje áno sa celkom iste formovala pod vplyvom tých, ktorí boli zodpovední za jej výchovu. To ona povzbudzovala učeníkov, aby mali odvahu v tvrdom a neľútostnom boji so strachom a malovernosťou.

Chrám sa stal silou aj pre nebojácneho biskupa, carihradského patriarchu, svätého Jána Chryzostoma. Jeho odvaha byť nebojácny a hovoriť pravdu aj najmocnejším tohto sveta pramení v jeho viere v prítomnosť živého Boha.

Chrám je miestom, kde aj dnes môžeme prežívať zvláštne prejavy Božej láskavosti. Neapolčania vždy 19. septembra v katedrále svätého Januára očakávajú zázrak. Boh zvláštnym spôsobom aj dnes potvrdzuje svätosť tých, ktorí sa v chráme naučili počúvať ho, adorovať a kontemplovať, ktorí dosiahli dokonalosť aj za cenu obety vlastného života – to je príklad svätého Januára, biskupa a mučeníka. To je prípad aj kórejských mučeníkov, alebo svätého Matúša, apoštola a evanjelistu, to je svedectvo svätého Emeráma, biskupa a mučeníka.

Chrám sa stal miestom, kde Boh skrze pátra Pia z Pietralcini rozdáva aj dnes svoje milosti. Chrám je miesto, kde si človek uvedomuje, že všetko čo má, je od Boha a túži to, čo dostal od Boha, rozdeliť medzi ostatných ľudí. Tak to robili aj svätí Kozma a Damián – lekári, ktorí svoje povolanie vzali veľmi vážne a pridŕžali sa výzvy Ježiša Krista: Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte! V chráme vyrástli ľudia ako svätý Vincent de Paul, mecén núdznych i svätý Václav, knieža a mučeník, ktorý svoj život položil pri dverách chrámu. Chrám je miesto, kde sa nám prihovára Boh vo svojom slove. Tento poklad Božieho slova je neoddeliteľnou súčasťou osobného kontaktu človeka s Bohom po vstupe do jeho domu. Nuž aj pod vplyvom týchto niekoľkých myšlienok by sme si mohli uvedomiť, čím je pre nás náš chrám, dom Boha medzi nami Je nesmiernym darom samého Boha človeku na jeho spásu.

Daniel Dian

Pridané do rubriky kostol

Hymnus

1.9.2008

Ó, ty dobrá Matka, plná milosti,

v čase najväčších potrieb a úzkostí

si na nás z nebies vysokosti

obrátila svoje milostivé oči.

 

Ako ranná dennica

svietila si nášmu národu

svetlom pravej viery,

zastala si sa nás, bránila si nás

pred zahubením.

 

Ty si nás vždy ochránila,

Matka Dobrej rady.

… A teraz, dobrá naša Matka,

zahrň svojou materinskou láskou

celý národ,

nech ona naplní

všetky doliny našej vlasti.

 

Chráň našu slovenskú krajinu

a v nej nás všetkých,

ktorí sa ti oddávame,

telom i dušou.

 

Bl. Zdenka Schelingová

Pridané do rubriky hymnus

Mária – Eucharistická žena

1.9.2008 Xénia Duchoňová

Liturgický kalendár na september pred duchovný zrak kresťana katolíka trikrát postaví našu nebeskú Matku. Svätá cirkev nám pripomína jej narodenie (8.), o štyri dni neskôr (12.) ju pozdravíme pri príležitosti mena Mária, no a 15. si na Slovensku osobitne budeme uctievať tú nesmiernu bolesť, akú musela Ježišova Matka pretrpieť potom, ako povedala to známe fiat a prijala Ježiša do svojho života. Našej Sedembolestnej patrónke venujeme osobitný článok. V tomto chceme pozrieť na Božiu Matku očami jej veľkých ctiteľov:

Alexis Henri-Marie Lepicier OSM († 20. 5. 1836) dlhoročný profesor dogmatiky na pápežskej univerzite Propaganda Fide, potom generálny predstavený Ordo servorum Mariae, apoštolský vizitátor v Indii a v dnešnej Etiópii a napokon kardinál, raz istému kňazovi rozprával, ako po šťastnom skončení vizitácie v Etiópii v r. 1927 podával pápežovi Piovi XI. správu a pritom mu porozprával, ako si etiópski katolíci uctievajú tri biele „postavy“: bielu Hostiu – Najsvätejšiu sviatosť oltárnu, bielu postavu Panny Márie, Božej Matky počatej bez škvrny hriechu a pápeža, bielo odetého zástupcu Ježiša Krista na zemi. Keď to počul Pius XI., veľmi ho to dojalo.

Svätý Ján Bosco mal raz sen, ktorý vlastne vyjadruje to isté: Videl loď – Cirkev na šírom veľmi rozbúrenom mori. Pri kormidle stál pápež. Loď – Cirkev zo všetkých strán napádali iné lode. Pápež naraz zbadal, ako sa z mora vynorili dva stĺpy. Na jednom bola veľká biela Hostia a pod ňou nápis: Spása veriacich. Na druhom bola bielo oblečená žena – Božia Matka a pod ňou bolo napísané: Pomocnica kresťanov. Pápež sa usiloval zaviesť loď medzi tie dva stĺpy, čo sa mu nakoniec podarilo a loď zakotvil medzi nimi, takže rozbúrené more ju nemohlo potopiť. Keď to videli nepriateľské lode, nastal medzi nimi zmätok a dali sa na útek.

Aj v tomto sne Dona Bosca sa objavujú tri biele „postavy“: pápež na lodi, Eucharistia a Panna Mária, prekrásny symbol zakotvenia Cirkvi. V posledných rokoch sme mohli jasne pozorovať, ako práve tieto tri postavy určujú život Cirkvi, ako pápeži Ján Pavol II. i Benedikt XVI. vedú a zakotvujú loď – Cirkev medzi dvomi stĺpmi – Eucharistiou a Božou Matkou.

V r. 2003 sme slávili Rok Eucharistie a Svätý Otec Ján Pavol II. zverejnil Encykliku Rossario Beate Mariae Virginis, ktorá prispela k rozšíreniu mariánskej úcty. Potom prišla Encyklika Ecclesia de Eucharistiae; prežili sme Roh Eucharistie, ktorý uvádzal apoštolský list Jána Pavla II. Mane nobiscum Domine a zavŕšil Benedikt XVI. synodou biskupov a posynodálnym listom Sacramentum caritatis.

Existuje teda hlboký vzťah medzi tajomstvom Eucharistie, Pannou Máriou a službou nástupcu svätého Petra. Ježiš a Mária sú neoddeliteľní. Vyjadruje to aj starodávny hymnus Tomáša Akvinského: Ave verum, Corpus natum de Maria Virgine (Buď pozdravené pravé telo, narodené z Panny Márie). Teológovia to vysvetľujú tak, že Ježišovo telo pochádza z tela Márie.

Svätý František Salezský to raz formuloval takto: Ak chceš mať priazeň Panny Márie, choď na sväté prijímanie. Pretože keď prijímaš Najsvätejšiu sviatosť, prijímaš telo z jej tela a krv z jej krvi. Lebo predrahé telo Spasiteľa prítomné v Najsvätejšej sviatosti vzniklo v lone Panny z jej krvi (Hölbeck, Najsvětejší Svátost a svatí, s. 423).

Je jeden čestný titul, ktorí dostala Panna Mária ešte pred sto rokmi a ktorý krásne vyjadruje vzťah medzi Pannou Máriou a Najsvätejšou sviatosťou: Naša milá Pani od Najsvätejšej sviatosti. Dal jej ho svätý Peter Julian Eymard, zakladateľ eucharistiánov a niekoľkokrát ho potvrdil svätý Pius X., pápež Eucharistie, pričom ho spojil s odpustkami pre toho, kto pod týmto titulom vzýva Božiu Matku.

Boží služobník Ján Pavol II. venoval Božej Matke v Encyklike Ecclesia de Eucharistiae kapitolu, ktorá má nadpis: V škole Márie, ženy Eucharistie. Píše v nej: Ak chceme objaviť dôverný vzťah Cirkvi k Eucharistii v celom jeho bohatstve, nesmieme zabúdať na Máriu, Matku Cirkvi (53).

Kardinál Arinze v úvode smernice Kongregácie pre posvätné obrady, ktoré vydala na rok Eucharistie, píše: Kiež sa v škole tejto eucharistickej ženy prebudí úžas nad tajomstvom Kristovho tela a krvi, z ktorého má Cirkev žiť s rastúcou horlivosťou.

V roku 1999 v kaplnke Redemptoris Mater odhalili mozaiku Ukrižovaného. Mária na nej objíma Ježiša a drží, lepšie povedané ľavou rukou podopiera jeho telo. Pravou rukou zachytáva jeho krv vytekajúcu z boku. Mozaika má vyjadrovať, že tak ako Ježiša v Betleheme darovala celému svetu, tak ho chce aj dnes darovať každému jednému v Eucharistii.

Spomenutý titul Naša milá pani od Najsvätejšej sviatosti naznačuje, že Mária vo svojej úlohe sprostredkovateľky všetkých milostí má výsostné právo sprostredkovať aj milosti plynúce z Eucharistie. Pretože táto sviatosť je najistejšou cestou k spáse, je prevzácnym plodom vykúpenia skrze Ježiša Krista. Preto je poslaním Panny Márie starať sa, aby sme Ježiša v tejto sviatosti spoznávali a milovali.

Svätý Ľudovít Mária Grignom z Monfordu vo svojej knihe O pravej Mariánskej úcte venuje celú kapitolu spôsobu, ako máme pristupovať k svätému prijímaniu v duchu mariánskej úcty: odporúča, aby sme prijímali Pána s Máriou:

Pokorne popros túto láskavú Matku, aby ti požičala svoje srdce, aby si prijal jej Syna za rovnakých podmienok, ako ho prijala ona. Povedz jej, že ide o slávu jej Syna, aby nevchádzal do takého znečisteného a nestáleho srdca, ako je tvoje. Pozvi ju, aby bývala u teba a tam prijala svojho syna. Popros ju: Daj mi svoje srdce, Mária.

P. Bernard Speringer (Světlo 36/2007)

Preložila a pripravila X.D.

Pridané do rubriky liturgia

„Dobrý človek“ alebo hlbší pohľad na sviatok povýšenia sv. Kríža

1.9.2008 Jana Mária

Kríž… Možno ho vidieť na toľkých miestach. Raz sa týči na nádvorí pred Božím chrámom, inokedy upúta náš pohľad pri ceste, potom ho zbadáme na veži vzdialeného kostola z okna uháňajúceho vlaku. Skláňame sa pred ním pri vstupe do kaplnky, vešiame ho nad veraje dverí našich domovov, nosíme ho na zlatej retiazke okolo krku. Sme ním poznačení na čelo už ako bábätká pri svätom krste, prežehnávame sa pri každej bohoslužbe a nad našou truhlou ho raz urobí ruka kňaza. A nakoniec aj nad naším hrobom raz bude stáť kríž.

Odkaz Boha

Kríž, toto sväté znamenie, nás sprevádza na každom kroku života. Od narodenia až po smrť. Stretáme sa s ním denne. No akoby nám kvôli tomu kríž akosi zovšednel! Čo prebehne našou mysľou, keď nám zrak nevdojak padne na kríž? Pocítime v duši aspoň záchvev úcty voči tomuto znameniu našej spásy? Pozdravíme aspoň jednou vetou Ježiša visiaceho na dreve?

Nuž, je potrebné vidieť hlbšie a ďalej. Zachytiť Božie posolstvo, ktoré nám Pán posiela skrze kríž. Lebo každý kríž, či už malý alebo veľký, drevený alebo železný, ošumelý alebo prezdobený, jednoducho každý, nesie v sebe posolstvo: „BOH ŤA MILUJE! Ježiš za teba zomrel. Vydobyl Ti dar večného života v nebi.“

Toto je vzácna pravda! Týka sa teba i mňa. Každého človeka. A aby sme na ňu vo víre početných starostí a záujmov, ktoré život prináša, nezabudli, daroval nám Pán jednoduchý znak, ktorý nám ustavične pripomína túto radostnú nádej. Máš pozorné srdce, aby si zachytil odkazy, ktoré ti tak hojne posiela Boh?

Dobrý človek

Stojac pri hrobe zosnulého príbuzní a priatelia často povedia:

– Bol to dobrý človek.

V rozhovore si priateľky zvyknú hovoriť o niekom, koho majú radi:

– To je taký dobrý človek.

Z úst toho, komu bola preukázaná láskavosť a pomoc v núdzi, odznie:

– Vy ste ale dobrý človek. A vo svojom vnútri si azda každý z nás sám sebe niekedy povie:

– Veď ja som predsa dobrý človek.

Toto je ľudský pohľad. Takto to vnímame a navonok vyjadrujeme. Zaiste, v každom človeku je niečo dobré. Veď sme Božie deti a vložil to do nás sám Stvoriteľ. Ale, je to celá pravda o človeku? Sme naozaj a vždy len dobrí?

Dôležité je to, ako nás vidí Boh. Lebo len on sám vidí v plnosti pravdy. A odpoveď nám dáva Pán Ježiš v Evanjeliu: Tu sa ho ktorýsi popredný muž opýtal: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ Ježiš mu povedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh“ (Lk 18, 18 – 19).

Ježiš, ktorý je Pravda, vydáva svedectvo o tom, že jediný skutočné dobrý je iba Boh! My ľudia sme vo svojej prirodzenosti naklonení k zlému. Máme slobodnú vôľu, ktorou si môžeme voliť medzi dobrom a zlom. Lenže kto z nás koná v každej situácii len dobro? Kto dokáže v každej chvíli života napĺňať prikázanie lásky k Bohu i k blížnym? Kto zvládne prejsť úskaliami života bez toho, aby neporušil aspoň niektoré z Božích prikázaní?

V priebehu života sa isto každý človek občas dopustí nevďačnosti voči Božej láske či láske k ľuďom, poruší niektoré prikázania… Toto je realita. Nie sme dokonalí, sme hriešni.

Neraz je nám zaťažko prijať túto pravdu o sebe samom, no keď skúmame svoje vnútro a úprimne hodnotíme svoje konanie, svoje slová, zistíme, že mnohokrát sa dopúšťame priestupkov, nespravodlivostí, hriechov. Svätý apoštol Ján o tom píše: Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda (1 Jn 1, 8).

On niesol naše bremeno

Kráčajúc životom utŕžime mnoho rán: vo vzťahoch, v neúspechoch, možno i na tele, no iste aj na duši. Každý hriech zraňuje dušu. Každé previnenie, priestupok voči Božím prikázaniam sa stáva bremenom, ktoré nesieme so sebou a v sebe. Hriechy zraňujú nášho vnútorného človeka. Poškvrňujú dušu. A ťažký hriech zabije život Božej milosti v nás. Z týchto mnohých menších či závažnejších zranení ľudskej duše sa poskladá ťažké bremeno, ktoré si každý nesieme.

No on, Ježiš – Vykupiteľ, zostupuje zo slávy neba na zem a berie toto naše bremeno na vlastné plecia. Prichádza nám v ústrety a sníma z našich pliec jarmo hriechov a smrti. Dobrovoľne a z lásky sa podujíma, zaplatiť náš dlh voči Bohu. Ako to predpovedal prorok Izaiáš: Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení (Iz 53, 4 – 5).

Slnko nádeje

Ježiš Kristus náš Spasiteľ nám daroval prevzácny dar: Odpustenie hriechov. Oslobodenie spod jarma hriechu a smrti. Zaplatil za to najvyššiu cenu – obetoval vlastný život, a tak sa naplnili slová Písma: Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž (Kol 2, 14).

Tým Slnkom nádeje pre nás je Ježiš na kríži. Žiari jasným svetlom milosti a odpustenia. Z jeho prebodnutého srdca vychádzajú hojné lúče milosrdenstva pre každého hriešnika. Jeho dokorán roztvorené ramená, ruky prebité klincami, sú stále pripravené a ochotné privinúť hriešnika na božské Srdce!

Nebojme sa priblížiť k nemu. Obráťme svoju tvár k žiare tohto božského Slnka. Majme odvahu odovzdať mu svoje hriechy a previnenia! Len dôveru, Ježiš rozumie! On nás pozná. Presne vie, čo spôsobuje naše slabosti. Čo nás vrhá do hriechu. No Ježiš nás volá: „Dieťa moje, som tu pre Teba. Odovzdaj mi svoje hriechy. Vyznaj mi ich a polož ich všetky pod kríž. Ja ťa oslobodím od tvojho ťažkého bremena. Už som za teba všetko splatil. Tak prijmi moje odpustenie, nech ťa Krv z mojich rán môže očistiť.“

Dovolíš lúčom tohto božského Slnka, aby vnikli aj do tvojho srdca? Naberieš odvahu, vykročíš k Ježišovi a položíš celé svoje bremeno pod jeho kríž?

Aby bol KRÍŽ skutočne povýšený

V polovici septembra slávime sviatok Povýšenia svätého kríža. Je to ozaj krásny sviatok. A čo pre nás pripravil Pán Ježiš? Dáva nám ponuku zúčastniť sa na svätej omši a sláviť liturgiu sviatku v spojení so svätou Cirkvou po celej zemi. Je to veľký dar. No Pán má pre nás ešte niečo! Prostredníctvom tohto sviatku hovorí: „Odovzdávam ti poklad. Je ním môj Kríž a na ňom som ja – tvoj Vykupiteľ. Prijmi ho do svojho srdca a do svojho každodenného života a čerpaj hojne z ovocia tohto požehnaného stromu Kríža.“

A čo je ovocím kríža? Odpustenie, milosť a večný život!

Svedčí o tom aj svätý apoštol Pavol, ktorého rok práve prežívame: Ale teraz, keď ste oslobodení od hriechu a stali ste sa Božími služobníkmi, máte z toho úžitok na posvätenie a nakoniec večný život. Lebo mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi (Rim 6, 22 – 23).

Odpustenie a milosť môžeme v najhojnejšej a najplnšej miere načerpať z jediného prameňa – zo sviatosti zmierenia. Lebo táto sviatosť pramení z Kristovho kríža. A večný život dostaneme ako dar od Boha, ak vytrváme vo vernosti Ježišovmu krížu až do konca.

Či teda pohľad na kríž nie je radostná zvesť? Nech sa s ním stretneme kdekoľvek na cestách všedného dňa, preukážme tomuto svätému znameniu úctu a naplňme svoje srdce slnkom nádeje a radosti. Potom bude svätý kríž povýšený aj v našich srdciach!

Jana Mária

Pridané do rubriky články

Matka Bolestná – naša patrónka

1.9.2008 Xénia Duchoňová

Úvaha o bolesti a utrpení je azda jednou z najťažších a najcitlivejších tém, a predsa sa k nej každý rok niekoľkokrát vraciame aj na stránkach nášho časopisu. Ústrednou témou sa stáva najmä v čase veľkopôstnom, no nikdy nechýba ani v súvislosti so slávením sviatku našej Sedembolestnej Patrónky, pretože bolesť Ježišovej matky Márie stojacej pod krížom patrí v tom najužšom zmysle slova k utrpeniu Ježiša Krista. Je jeho súčasťou. A práve preto má pre nás taký veľký význam, a preto si ho pripomína aj Cirkev (Světlo 37/2007).

Utrpenie pomáha ostať verný

Článok s titulkom Mater Dolorosa uverejnil vyššie citovaný časopis. Tento článok sa stal pre nás popudom pozrieť na utrpenie Bolestnej Matky, ktoré je v plnom zmysle slova ľudským utrpením. Mária trpí spolu s Kristom, a preto môžeme to, čo je povedané o utrpení Pána, vzťahovať aj na seba, lebo tie utrpenia nášho života, ktoré majú vzťah k Ježišovmu utrpeniu, nás privádzajú k hlbšiemu spoločenstvu s ním, majú význam pre nás i pre Cirkev. A Máriino utrpenie je práve takým bolestným utrpením. Je preplnené temnotou, aká sa aj nás tak často zmocňuje v našich bolestiach.

Ani pre Krista nebolo utrpenie ľahšie preto, že bol Božím Synom. Bol do neho celkom ponorený, veď sa obracal na Otca hlasným volaním… Ako mohli on a jeho matka tieto okamihy prežiť bez nepredstaviteľnej bolesti a súženia? Ani Máriu jej viera neušetrila, aj ona musela zápasiť s temnotou a utrpením. No viera jej umožnila nielen to, aby ostala verná, ale aj to, aby zotrvala so Synom, i keď už nemala inú možnosť, iba stáť pod krížom.

Je omylom si myslieť, že vierou a vzťahom ku Kristovi sa nám utrpenie stáva ľahším. Trpieť s Kristom neznamená hneď dostať útechu a miera viery sa nemeria podľa toho, ako znášame utrpenie, preto nie je správne hovoriť: keby mal pevnú vieru, lepšie by utrpenie znášal. Viera nám totiž utrpenie neodníma okamžite a neoslobodzuje nás ani od vnútorného utrpenia, ale pomáha nám ostať verným.

Autor článku o bolestnej Matke odvolávajúc sa na List svätého apoštola Pavla Hebrejom pripomína, že utrpenie prežívané s Kristom je aj procesom učenia sa, ktorý má svoje stupne, po ktorých treba vystupovať; je akoby cestou, za ktorú sa veriaci prechádzajúci po nej len postupne a čo ako pomaly nemusia hanbiť, pretože svojím utrpením sa pripodobňujú Božiemu Synovi, ktorý sa tiež utrpením učil poslušnosti Otcovi.

V Máriinom živote je cesta učenia a jej rast poslušnosti v škole utrpenia zjavný (od betlehemskej maštaľky cez útek do Egypta, stratenie dvanásťročného Ježiša až pod konečnú stanicu pod krížom). Je isté, že táto námaha jej srdca (Redemptor Mater 17), keď stúpala z jedného stupňa na druhý a nevzdávala sa, aj keď mnohému nerozumela, ju stála veľa bolestí.

Boh nám dáva čas, aby sme sa učili prijímať a prežívať svoje utrpenia. Neočakáva od nás, že sa budeme od začiatku vedieť ľahko so všetkým vyrovnať, musíme kráčať krôčik za krôčikom a pritom sa možno aj potkneme. Boh má však s nami trpezlivosť, aj keď do konca života ostaneme žiakmi. Silu môžeme čerpať z vedomia, že Ježiš a jeho Matka sú nám blízko. Kto totiž trpí s Kristom, neodvracia sa od Boha a nehľadá útechu inde, ten bude vypočutý tak ako Kristus, pre svoju úctu k Bohu, a aj keď nebude ušetrený od utrpenia, napokon dosiahne Božiu slávu. Tak ako sedem bolestí Panny Márie, teda jej život naplnený bolesťou až po okraj, vyústilo do slávy zmŕtvychvstania, tak od tých čias do nej vyúsťuje každé ľudské utrpenie znášané s Pánom. Tak, ako Kristus sa stal pôvodcom spásy, a ako Máriina bolesť, tak sa všetko ľudské utrpenie znášané s Pánom mení na prameň požehnania pre mnohých.

Cirkev túto myšlienku pretavila do modlitby: Všemohúci Bože, ty si dal prebolestnej Matke Márii silu, aby stála pri tvojom ukrižovanom Synovi a spolu s ním trpela; prosíme ťa, daj, aby sme aj my ochotne niesli svoj každodenný kríž v spojení s Kristom, a tak dosiahli účasť na jeho zmŕtvychvstaní. Lebo on je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov (Liturgia hodín).

Bolesť učí uvažovať o živote

Bolesť však nie je vždy len nepriateľ, bolesť je i brzda, ktorá učí myslieť a uvažovať o živote, o jeho zmysle…, napísal don Ernest Macák v nižšie citovanej knihe. A tak bolesť a utrpenie naučili aj našich dedov a otcov postaviť sa tvárou v tvár k životu, lebo: V našich dejinách sme toho tragického prežili priveľa. Strašné tatárske plienenie v 13. storočí. Turecké vpády sa začali v XVI. storočí a s prestávkami trvali vyše dvesto rokov; zápasy o panovnícky trón v Uhorsku, vojny s protestantmi, napoleonské vojny, vojny o novú tvár Európy a sveta v 19. storočí, Prvá a Druhá svetová vojna… (Ernest Macák: Naša Sedembolestná Matka – dejiny Šaštína Don Bosco 2004).

Pohnutá história Slovákov a Slovenska nám teda dala za patrónku Sedembolestnú. Dostali sme ju ako dedičstvo otcov, ktorí prechádzali utrpením nielen ako jednotlivci, ale aj ako príslušníci národa museli znášať nejedno poníženie, útlak a bolesť až po popieranie národnej identity. Ak teda viera od utrpenia neoslobodzuje, ale dáva silu ostať verným, potom, táto skutočnosť pomáhala aj našim dedom a otcom obstáť v ťažkých životných skúškach a napriek mnohým prekážkam zachovať si vieru a národnú identitu aj v neľahkých časoch. Bude to platiť aj o nás a našich deťoch a o deťoch našich detí? Zocelí nás neľahký život, problémy a utrpenia súčasných čias natoľko, že ostanú nasledujúce generácie verné tradícii otcov? Stane sa naša viera len tradíciou, alebo bude pevnou a nevyhnutnou súčasťou života jednotlivcov i celého národa?

Riešenie ponúka Ježiš Kristus, jeho učenie a predovšetkým jeho obeta, ktorá vyvrcholila na Kríži. Pod krížom ako mučeníčka stála aj jeho bolestná Matka. Záchrana sa teda vinie stáročiami prostredníctvom Ježiša a jeho Matky: obaja boli ukrižovaní, aj keď každý iným spôsobom: Ježiš fyzicky a Panna Mária duchovne. Spolu s nami každý z nás jednotlivo i ľudia všetkých čias prispievajú na záchranu a spásu svojím podielom utrpenia… (E. Macák tamtiež).

Na Slovensku je sviatok Sedembolestnej Panny Márie slávnosťou. Obraz trpiacej Panny Márie pod Pánovým krížom bol nášmu národu odpradávna útechou a posilou v toľkých utrpeniach… Už pápež Benedikt XIII. r. 1717 dovolil, aby Slováci uctievali Pannu Máriu Sedembolestnú ako osobitnú patrónku Slovenska. Pápež Pavol VI. r. 1964 vyznačil šaštínsky chrám Sedembolestnej Panny Márie titulom bazilika minor a r. 1966 ustanovil a vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu za hlavnú patrónku celého Slovenska (porov. Liturgia hodín).

Pripravila X. Duchoňová

Pridané do rubriky články

Svätá omša – skutočná Ježišova obeta

1.9.2008 Stanislav Lieskovský

23. septembra si v liturgickom kalendári pripomíname odchod svätého pátra Pia z Pietrelciny do nebeskej vlasti (25. 5. 1887 – 23. 9. 1968). Je známy na celom svete najmä ako taliansky kňaz kapucínskej rehole, ktorý mal na tele päťdesiat rokov viditeľné stigmy – znaky Kristovho umučenia. Okrem toho bola potvrdená jeho bilokácia (prítomnosť na dvoch miestach naraz), schopnosť čítať z duší, znalosť cudzích jazykov, ktoré sa nikdy neučil, a tiež jeho zázraky. Tieto a iné mimoriadne udalosti boli overené, potvrdené a sú sprístupnené záujemcom. Páter Pio je hodnoverným svedkom Boha a jeho pôsobenia aj v súčasnom svete.

Vďaka mnohým dokumentom o živote pátra Pia by bolo možné venovať sa viacerým oblastiam jeho života a pôsobenia. V tejto úvahe sa zameriame na jeho vzťah k svätej omši.

Páter Pio sa budil často veľmi skoro po pol noci. Od tej chvíle myslel len na to, že sa musí pripraviť na svätú omšu a načas byť pri oltári. Od pol druhej do štvrtej sedel v kresle a modlil sa ruženec. Potom zišiel do sakristie a pokračoval v príprave na svätú omšu. Počas ďalšej hodiny sa často spytoval spolubratov, koľko je hodín. O piatej začínala svätá omša. Keď sa približoval k oltáru, niekedy sa celý triasol. Na otázku prečo sa tak trasie, odpovedal: Nie je to tým, koľko musím trpieť, ale tým, čo musím obetovať. Neuvedomujete si to veľké tajomstvo svätej omše? My kňazi sme tí vrahovia, čo zabíjajú Ježiša ako obeť, aby ho ponúkli nebeskému Otcovi ako splátku za naše hriechy.

 

Slúženie svätej omše bolo pre pátra tajomným, ale zato skutočným spoluprežívaním Kristovej obety nielen duchovne, ale aj fyzicky.

Mnohí svedkovia účastní na omši pátra Pia hovoria o jeho viditeľnej premene.

Maria Winowska, autorka jeho životopisu, hovorí: „Tvár toho kapucína, predtým veselá a prívetivá, bola doslova premenená… Strach, radosť, agónia alebo žiaľ… Na jeho črtách som mohla sledovať ten tajomný dialóg. Tu protestuje, tu pokrúti hlavou a čaká na odpoveď. Telo mal stuhnuté v nemej prosbe… Zrazu mu z očí vyhŕkli veľké slzy a plecia rozochvené od vzlykov akoby sa mu zohýbali pod drvivou ťarchou… Medzi ním a Kristom už nebola nijaká vzdialenosť… Mala som pred sebou ozajstného muža bolesti v zápase s agóniou.“

 

Počas druhej svetovej vojny navštívili pátra Pia desaťtisíce vojakov a ak mali možnosť, zúčastnili sa na jeho svätej omši. Raz ho navštívila skupina dôstojníkov americkej armády. Celú omšu stáli v pozore ako stĺpy. Keď sa omša skončila, naďalej stáli v pozore ako prikovaní… Otec Donan Hickey, kapucínsky misionár, ako bývalý americký vojak spomína na zážitok z omše pátra Pia: „Pri konsekrácii, ak mal práve hlas dosť silný na to, aby ho bolo počuť, zneli jeho slová drsne a ostro, akoby prežíval veľkú bolesť a úzkosť; keď ich vyslovoval, často sa zdalo, že plače. Keď si prvý raz pokľakol, zotrval pomerne dlho na kolenách a uprene hľadel na svätú Hostiu; a keď sa pokúsil vstať, podarilo sa mu to očividne len s nesmiernym úsilím, až som sa často čudoval, že vôbec vydrží stáť na nohách. A nasledujúce pozdvihovanie si vyžiadalo ďalšiu úžasnú telesnú námahu.“

 

V skorších kňazských rokoch trvala omša pátra Pia asi tri hodiny. Neplytval časom; bol v extáze. Najmä pri konsekrácii videl každého, kto ho prosil o modlitby. Neskôr trvala jeho omša okolo dve a pol hodiny a koncom šesťdesiatych rokov asi hodinu.

V roku 1935, keď páter Pio ešte vždy slúžil svätú omšu vyše dvoch hodín, jedna duchovná dcéra sa ho opýtala: „Páter, vy nie ste nikdy unavený, Keď tak dlho stojíte na nohách s tými ranami?“ „Nestojím na nohách,“ odvetil. „Ale otče, veď vidím, že stojíte na nohách. Ak však nestojíte na nohách, potom musíte byť na kríži.“ „A to si si uvedomila až teraz?“ dodal.

V januári 1968 dostal páter Pio povolenie sedieť počas svätej omše. Musel sa už opierať lakťami o oltár. Naposledy slúžil svätú omšu 22. septembra 1968, deň pred svojou smrťou. Očití svedkovia jeho smrti potvrdili, že mu v priebehu niekoľkých hodín po smrti úplne zmizli stigmy. Obeta jeho života úzko spojená s Kristovou bola dokonaná…

Ďakujme Bohu za svedectvo, ktoré nám daroval cez život tohto svätca našich čias! Nech nás jeho príklad a príhovor pobáda, aby sme stále s hlbšou vierou a láskou prežívali svätú omšu – skutočnú obetu Ježiša Krista za našu spásu! Chápme účasť na svätej omši ako obrovský dar nekonečnej ceny pre naše večné šťastie, a nie ako nepríjemnú povinnosť! Len tak budeme mať z nej ten úžitok, pre ktorý sa za nás neváhal obetovať sám Boží Syn.

(Spracované podľa knihy: John A. Shung, Páter Pio, vyd. Presto Press, Bratislava 1993)
S. Lieskovský

Pridané do rubriky články

Michal, Gabriel a Rafael

1.9.2008 Xénia Duchoňová

Anjeli… Bytosti, ktoré nám pomáhajú kráčať životom. Mnohí z nás už zažili náhle osvietenie, keď v jedinom okamihu zrazu získali nový pohľad na zamotanú životnú situáciu. Akoby sme nečakane zmúdreli… Tieto slová na prebale knihy Anzelma Grüna Anjeli pre život, akoby na jednej strane podporovali vytváranie falošného obrazu o anjeloch, ako ich dlhodobo predstavuje jedna z našich televíznych staníc (majú svoje mená, sú človeku pridelení podľa dátumu narodenia, určujú „osud“ človeka, jeho povahové vlastnosti a schopnosti, sklony), no tie slová v skutočnosti vyjadrujú, že anjeli sú: …služobnými duchmi poslanými slúžiť tým čo majú dostať do dedičstva spásu (Hebr 1, 14).

Aj keď sviatok anjelov strážnych oslávime až na začiatku októbra, sviatok svätých archanjelov Michala, Gabriela a Rafaela, ktorých mená uvádza aj Sväté písmo, je dobrou príležitosťou zamyslieť sa nad tým, čo učí Cirkev o duchovných bytostiach, ktoré nazývame anjelmi. Kým v nedávnej minulosti sa pri slove anjel mnohí len pochybovačne usmievali, dnes je opäť „in“ hovoriť o anjeloch, opäť prišli do módy, vychádzajú o nich knihy, píše sa o nich v časopisoch… Problém je v tom, že ich obraz býva neraz v rozpore s tým, čo nám o anjeloch hovorí Písmo a čo učí Cirkev:

Jestvovanie duchovných, netelesných bytostí, ktoré Sväté písmo zvyčajne volá anjelmi, je pravda viery. Svedectvo Písma je také jasné, aká jasná je jednomyseľnosť Tradície.

Anjeli sú prítomní už od stvorenia a v priebehu celých dejín spásy, zďaleka i zblízka zvestujú spásu a slúžia Božiemu plánu pri jej uskutočňovaní: zatvárajú pozemský raj, chránia Lóta, zachraňujú Agar a jej dieťa, zadržia Abrahámovi ruku, vedú Boží ľud, zvestujú narodenia a povolania, pomáhajú prorokom… napokon anjel Gabriel zvestuje narodenia Predchodcu a potom samého Ježiša.

Od vtelenia po nanebovstúpenie je život vteleného Slova obklopený adoráciou a službou anjelov… (porov. KKC 328 – 333) – toto a oveľa viac hovorí Katechizmus Katolíckej Cirkvi o anjeloch.

Anjeli ako čistí duchovia isto nepatria do tej istej kategórie ako svätci – svätí muži a ženy. Mená anjelov nepoznáme. Biblia uvádza mená iba troch: Michala, Gabriela a Rafaela. Ich sviatok slávime 29. septembra, hoci staršia generácia veriacich si isto pamätá, že každý z týchto troch archanjelov mal svoj vlastný sviatok. Až po Druhom vatikánskom koncile bol ich sviatok stanovený na 29. septembra, ako ho slávime dnes.

Úcta k anjelom sa v Cirkvi rozšírila už v piatom storočí predovšetkým v súvislosti so zjavením Michala archanjela na hore Gargano v južnom Taliansku v rokoch 490 – 496. Možno súčasný moderný človek sa len pousmeje nad slovami o zjavení, no úctu k svätému Michalovi na hore Gargano prejavili viacerí pápeži, medzi nimi aj Boží služobník Ján Pavol II. V homílii prednesenej počas tejto jeho púte povedal: „Prišiel som si uctiť a vzývať archanjela Michala v čase, keď je ťažké vydávať svedectvo bez kompromisov a polovičatosti. Od čias, keď pápež Gelazius I. r. 493 stanovil, aby jaskyňa sv. Michala archanjela slúžila ako svätyňa, a sám ju ako prvý navštívil, mnohí pápeži kráčali v jeho stopách a uctili si toto sväté miesto…

On (Michal) je archanjel (porov Hebr. 1, 9), ktorý sa zasadzuje za nepopierateľné Božie právo, On je veľké knieža, čo stojí nad synmi tvojho národa (Dan 12, 1), z ktorého vzíde Vykupiteľ. Novým Božím ľudom je teraz Cirkev. To je dôvod, prečo pokladáme archanjela Michala za svojho ochrancu a pomocníka v bojoch i pri šírení Božieho kráľovstva na zemi. Aj keď podľa Pánových slov ju pekelné brány nepremôžu (Mt 16, 18), neznamená to, že nemusí podstúpiť skúšky a boje proti úkladom zlého.

V tomto boji stojí archanjel Michal po boku Cirkvi, aby ju chránil proti všetkému zlu sveta, a aby pomáhal veriacim odporovať démonovi, ktorý obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral (1Pt 5, 8)…

Tento boj… je aktuálny aj dnes, pretože diabol stále žije a pôsobí vo svete. Skutočné zlo, neporiadok v spoločnosti, rozporuplnosť človeka, vnútorná rozpoltenosť, ktorá je obeťou, nie sú len dôsledky dedičného hriechu, ale aj ustavičného temného pôsobenia satana, toho ľstivého nepriateľa morálnej rovnováhy človeka…“ Toľko zo slov Pána Pavla II.

A opäť sa vynára problém zla. Mlčať, či písať a hovoriť o ňom? V nedeľu 24. 8. tohto roku na vlnách rádia Lumen páter Kodet na podobnú otázku reagoval asi takto: „Stalo sa niekedy, že by zlo, o ktorom sa nehovorí, ustúpilo samo od seba? O zle, ktoré sa koná vo svete, treba teda hovoriť, treba naň upozorňovať, treba pred ním varovať.“ Nemôžeme predsa nečinne hľadieť na to, ako mnohí naši mladí podliehajú závislostiam, ako sa rozmnožujú trestné činy mladistvých, ako rastie nevraživosť, ako si mamona a konzumný materializmus podmaňuje mnohých. Ako chce ktosi premeniť naše mesto, celé Slovensko, ba i celý svet na mesto, krajinu a svet zábavy, morálnej neviazanosti v užšom i širšom zmysle slova. Priam neuveriteľne znejú slová istého vedca z oblasti robotiky, ktorý vyvinul robot, čo sa vie učiť a vo svojom výskume chce pokračovať a skúšať implantovať mu živočíšne bunky. V televízii odzneli aj jeho slová o možnosti použiť ľudské bunky, pričom poznamenal, že tu by asi narazil na veľký etický problém… Aj toto sú teda nebezpečenstvá ohrozujúce dnešný moderný svet.

A možno v tejto súvislosti budú znieť trochu staromódne slová vdp. Andreja Fordinála v príspevku o sv. Michalovi: „Keď sledujeme generácie našich predkov, vidíme, že slovenský ľud bol po celé stáročia oddaný Bohu a naplnený jednoduchou, ale živou vierou v Boha a úprimnou úctou k Panne Márii. Po ňom a po sv. Jozefovi je u nás azda najviac uctievaný sv. Michal archanjel. Vzývame ho ako ochrancu pred nebezpečenstvami ohrozujúcimi dušu i telo…“

Nikto nechce, aby veriaci kresťan ostal „jednoduchý“ v zmysle nevzdelaný, nekomunikatívny, nechápavý, neinteligentný, nekráčajúci s časom, aby chodil zachmúrený. Všetko má však svoje hranice a problém etiky a morálky je problémom prežitia ľudstva.

Nie, neodbočili sme od témy. Svätý Pavol označuje diabla za boha tohto veku (porov. 2Kor 4, 4), ktorý sa prejavuje ako ľstivý podvodník schopný vstúpiť do nášho konania, aby v ňom spôsobil odchýlky, ktoré sú rovnako škodlivé, ako sa zdajú primerané nášmu inštinktívnemu konaniu. Preto apoštol národov varuje ľudstvo pred nástrahami diabla a jeho početných nasledovníkov (porov. Ef. 6, 11– 12), povedal Ján Pavol II. v citovanej homílii.

Preto sa dnes vraciame k úcte sv. Michala ktorého meno vyjadruje zvolanie Bohu verných anjelov v boji proti Luciferovi a jeho anjelom: Kto ako Boh, ako ochrancu Cirkvi; preto vzývame aj svätého archanjelov Gabriela, ktorého meno znamená Božia sila, a Rafaela: Boží liek, troch po mene známych anjelov a prosíme ich o pomoc v našom zápase so zlom.

Potrebujeme sa upevniť vo viere – Kto ako Boh, potrebujeme silu v boji so zlom – Božia sila, a potrebujeme sa liečiť z našich neduhov a nedokonalostí – Boží liek. Boh nám dal mocných pomocníkov …služobných duchov poslaných slúžiť tým čo majú dostať do dedičstva spásu (porov, Hebr 1, 14).

Pripravila X. Duchoňová

Pridané do rubriky články

Premodliť sa dá všetko

1.9.2008 Táňa Hrašková

Keď koncom druhej svetovej vojny bombardovali Nitru, jedna bomba preletela cez strechu trojposchodového domu, „pristála“ na gauči v našej obývačke a – nevybuchla. Vedľa v kuchyni ma ako bábätko mama práve kŕmila. Na inom konci mesta môj otec z úradu, kde pracoval, spolu s kolegami vybehol na ulicu. Vtedy si spomenul, že nezamkol trezor. Vrátil sa a o niekoľko minút, keď opäť vybehol von, videl telá svojich kolegov rozmetané po celej ulici. Môj detský rozumček vtedy ešte nič nechápal, viem to len z rozprávania rodičov. Ja osobne si z vojny na nič hrozné nepamätám, viem to len z rozprávania rodičov, ale moju emočnú pamäť tieto udalosti hlboko zasiahli.

Celý život som sa vyhýbala pozeraniu, počúvaniu a čítaniu všetkého, čo sa týkalo vojny a akéhokoľvek násilia. Vždy ma pochytil až panický strach, cítila som veľkú bolesť, ľútosť a bezmocnosť. Nevedela som si predstaviť, ako sa so zážitkami z vojny vyrovnávali ľudia, ktorí to násilie, nespravodlivosť a zlobu prežili na vlastnej koži. Ako sa so zlom vyrovnávali tí, čo tomu zlu podľahli a pokračovali v jeho konaní, možno aj s akýmsi živočíšnym uspokojením? Ľudia sú rôzni, časy sú rôzne.

V poslednom období som postupne začala na tieto otázky dostávať odpovede. S veľkým sebazaprením som si prečítala knihu Sergeja Kurdakova: Odpusť mi Nataša. Odporúčal mi ju priateľ na základe mojej poznámky, prečo sa stále vraciame k tomu, čo bolo. Bolo to zlé, netreba si to ešte pripomínať. Kniha je osobným vyznaním dôstojníka Sovietskej polície o jeho výchove a formovaní na uvedomelého a verného občana ZSSR; o výsledku tejto výchovy: nemilosrdnom a brutálnom prenasledovaní kresťanov, o stretnutí s Natašou a o začiatku hľadania pravdy; o nájdení viery a o jeho obrátení sa od modiel k živému a pravému Bohu. A nakoniec modlitba a prosba o odpustenie.

Ďalší skutočný príbeh dona Ernesta Macáka: Bláznom pre Krista som začala čítať už z veľkým záujmom. Autor je kňaz, člen saleziánskej rehole. V krutých päťdesiatych rokoch stalinského režimu sa aj in ocitol vo väzení. Vypočúvali ho a mučili. V bezradnosti na pokraji síl sa rozhodol predstierať psychické zrútenie. Netušil, že to bude trvať celých šestnásť rokov. Získal však úžasnú skúsenosť – že premodliť sa dá cez všetko. Celé svoje utrpenie, celý svoj život premenil na obetu a vďaku Pánovi. Preto aj nás vyzýva, aby sme sa neustále modlili: Modlitba je najväčšia veľmoc, lebo v nej je Boh – Láska.

Tretí najautentickejší dotyk s krutou minulosťou mi sprostredkoval duchovný otec z ďalekého Kazachstanu, keď sa nám v poslednú júlovú nedeľu prihovoril počas svätej omše. Okrem kázne nám priblížil aj osud svojej rodiny, ktorú do Kazachstanu vysídlili z Ukrajiny. Za Stalina ta vyvážali nepohodlných ľudí do koncentračných a pracovných táborov. Takže je to krajina rozličných národností a vierovyznaní či skôr neviery, pretože celé roky tam bol akýkoľvek náboženský prejav udúšaný až kruto trestaný. Napriek tomu si Boh našiel cestu k srdcu tohto kňaza a obdaril ho vierou, ktorou on teraz zapaľuje ľudí okolo seba.

Aj nedávno zosnulý ruský spisovateľ Alexander Solženicyn pretrpel vyhnanstvo v Kazachstane a opísal to vo svojich knihách. Smutný bol komentár v tlači po jeho pohrebe: „Je to hanba, že prišlo tak málo ľudí. Zdá sa, že mladá generácia o ňom nič nevie“. Nechce vedieť! Tak ako nechce vedieť o neprávostiach, ktoré sa dejú vo svete, ktoré sa dejú aj u nás hneď za okruhom jej záujmov. Pripomenulo mi to moje pocity v súvislosti s vojnou a násilím. Lenže zatvárať oči pred zlom, to nikdy nebude riešenie. Treba veci pomenovať, vyznať a poprosiť o odpustenie. Ako pri spovedi! Keď budeme neustále hľadať spravodlivosť, nikdy nebude koniec nespravodlivostiam.

Táňa Hrašková

Pridané do rubriky články