Blumentál
Blumentálski miništranti

O miništrantoch v čase po dostavbe Blumentálu sa nám nepodarilo získať nijaké správy, no v čase, keď sa blumentálskym farárom stal autor knihy Kostol a farnosť Bratislava- Nové Mesto Augustín Pozdech, ako sám píše, v našom kostole miništrovali pri svätých omšiach väčšinou starší páni, penzisti alebo súkromníci. Muži horliví a obetaví. V službe oltára sa až pretekali. Vždy prichádzali načas…, no vtedajší farár sa pre túto službu usiloval získať mládež - školopovinných chlapcov, študentov i dospelejších mládencov.
 
V predkoncilovom čase miništranti museli vedieť latinsky odpovedať na kňazove výzvy tak, ako to teraz pri obnovenej liturgii robí Boží ľud v jazyku veriacich. Miništrovať teda neznamenalo len stáť pri oltári a robiť určité úkony. Chlapcov bolo teda na službu pri oltári pripraviť. Preto sa blumentálsky farár rozhodol vychovať si miništrantov, a treba povedať, že sa mu to darilo. Jednu peknú slávnosť „obliečky” miništrantov opisuje očitý svedok, ktorého zážitok je zachytený v citovanej knihe asi takto:

Na sviatok Krista Kráľa r. 1945 som sa zatúlal do pekného kostola, ktorý ľudia volajú Blumentál. Bolo asi pol ôsmej. Začul som zvonček a potešil som sa, že sa práve začne svätá omša. Začudoval som sa však, keď k oltáru namiesto jedného-dvoch miništrantov prichádzalo asi dvadsať. Niekoľkí mali miništrantské oblečenie, iní mali len „sukne” a miništrantské košele - superpelície si niesli v rukách. Podišiel som dopredu. Kňaz mal krásny pluviál. Keď prišli k oltáru, chlapci sa postavili do dvoch radov a s kňazom si pekne pokľakli. Kňaz sa posadil na pripravenú stoličku a z radu miništrantov vystúpil starší chlapec, asi študent vyššieho ročníka gymnázia a požiadal kňaza, aby prítomných chlapcov prijal za miništrantov. Už niekoľko mesiacov sa pripravovali a prisľúbili, že budú horlivo slúžiť Kristovi pri oltári ako vzorní miništranti. Kňaz chlapcov v krátkom príhovore povzbudil, vyjadril radosť, že Kristus Kráľ má toľko nových „bojovníkov” a pozval ich k horlivej službe pri oltári. Potom ku kňazovi pristupovali jednotliví chlapci, vložili svoje ruky do rúk kňaza a zložili sľub, že budú v tomto kostole verne slúžiť Ježišovi Kráľovi. Potom kňaz všetkých, čo neboli oblečení, obliekol do superpelície, bieleho rúcha so slovami: Prijmi biele rúcho a nos ho čisté a bez poškvrny tela a duše pred Božím oltárom, aby si raz bol pripočítaný k chórom anjelov a svätých. Potom všetci odišli do sakristie, aby sa spolu s kňazom po chvíľke vrátili k oltáru a miništrovali pánu kaplánovi pri slávnostnej svätej omši sviatku Krista Kráľa. Ten deň bol aj výročným dňom - farnosť si pripomínala päťdesiate siedme výročie konsekrácie blumentálskeho chrámu. Vtedy totiž sviatok Krista Kráľa slávila Cirkev v poslednú októbrovú nedeľu.

Potešený a povzbudený odchádzal z chrámu nielen tento konkrétny svedok milej slávnosti. Potešení boli aj prítomní rodičia chlapcov. Hrialo ich vedomie, že o chlapcov je pri tomto chráme dobre postarané.

Vtedy sa písal rok 1945. Neskôr však nastali časy, ktoré neboli Cirkvi naklonené. Škoda, že farár Pozdech nemá pokračovateľa, ktorý by bol podobným spôsobom zmapoval obdobie päťdesiatych rokov aj z pohľadu služby miništrantov pri oltári.

Čo-to môžem povedať z vlastnej skúsenosti zo sedemdesiatych rokov. Neraz si miništranti deň pred veľkými sviatkami tajne schovali „košeľu”, aby sa im ušla, a veru neraz ju tajne doniesli aj domov oprať, aby na sviatky bola čistá. V tom čase nemal Blumentál núdzu o miništrantov. Boli malí, vtedajší pán kaplán Gubala, ktorý učil náboženstvo na základných školách a pripravoval deti na prvé sväté prijímanie, si chlapcov jednoduchým: „Nechceš ísť miništrovať?”, pozýval k oltáru priamo v chráme a vychovával tak miništrantov už z radov prvoprijímajúcich. Tak začali miništrovať viacerí. Medzi miništrantmi boli malí, väčší, stredoškoláci i vysokoškoláci. Tí malí si nesmierne „vážili”, že majú aj takých veľkých kamarátov, boli im vzorom. Niektorých dodnes ako vážených pánov vídam v Blumentáli. Prichádzajú aj so svojimi rodinami. V tých rokoch bolo počas veľkých sviatkov pri oltári naozaj neraz toľko miništrantov, že zaplnili celý priestor svätyne.

Bolo by zaujímavé a redakcia farského časopisu by len uvítala, keby si niektorí z miništrantov „minulých čias” zaspomínali na to obdobie aj na stránkach Blumentálu. Veď v tom čase nebolo jednoduché aj takto sa prihlásiť ku Kristovi a jeho Cirkvi. „Tvoj syn miništruje v Blumentáli?”, zaznela otázka z úst bývalého spolužiaka miništranovho otca: „Ja by som si to nemohol dovoliť, učím na technike…”, no ani otec opýtaného nemal nižšie spoločenské postavenie… Také boli časy!