Blumentál
Mlčať znamená súhlasiť

Kto čo len trochu v poslednom čase sledoval televízne správy na niektorom našom programe či už verejnoprávnej, alebo súkromnej televízie, musel byť zhrozený z toho, čo sa deje na našich školách. Učitelia sa síce už dlhšie žalujú na uvoľnenú disciplínu žiakov na základných či študentov na stredných školách, no to, čo sme mali možnosť vidieť na obrazovkách, bolo neuveriteľné. Arogancia detí išla tak ďaleko, že si dovolili napríklad ťahať učiteľku za vlasy, nadávať, používať vulgárne slová… Problémy čoraz väčšmi robí brutalita, opitá mládež, ba i deti…

Možno sa niekto nad tým pousmeje, možno niekto povie: rodičia majú vychovávať, učiteľ si má udržať v triede disciplínu, no treba povedať, že v niektorých prípadoch sú učitelia ozaj bezmocní. Nesmú sa žiaka dotknúť, no ak zaútočí žiak a má byť potrestaný, hneď sú tu intervencie rodičov (tých zámožnejších) alebo vyhrážanie neprispôsobivých, hlasy občianskych združení…

No nie je to len uvoľnená disciplína v školách, je to správanie sa detí na ulici, na verejných priestranstvách, neraz v dopravných prostriedkoch, a nikto nemá odvahu zasiahnuť. Veľmi bolestný bol pohľad na obrazovku zachytávajúcu ako opitého maloletého chlapca hospitalizovali v nemocnici. Žiaľ, nie je to jediný prípad. Ojedinelé nie je ani tehotenstvo maloletých dievčat ani drogová závislosť a závažné trestné činy mladistvých aj detí.

Nedá mi tu nespomenúť to, čo sa mne osobne stalo pred časom: Nastúpila som do električky, dosť preplnenej. Ku mne sa postavilo asi 7 - 8-ročné dievčatko. Krásne, ako vystrihnuté z módneho časopisu. Červený kabátik, na hlave z rovnakého materiálu klobúčik. Práve tým zovňajškom upútalo moju pozornosť. Blízko stál mladý muž rovnako elegantne oblečený, na ruke mal veľký zlatý prsteň. Uvažovala som: sú to naši či cudzinci. Pretože dievčatko sa stále krčilo, akoby hľadalo priestor niekde sa chytiť. Uvoľnila som jej miesto pri tyči a povedala som: Tu sa chyť, bude ti lepšie. Dieťa neodpovedalo, len svojimi veľkými čiernymi očami na mňa doslova ustrašene hľadelo. Medzitým električka zastala. Vo chvíli, keď sa dvere otvorili, dieťa aj mladý muž doslova vyleteli von. Vtedy som si uvedomila, čo sa stalo a vybehla som za nimi. Bolo však neskoro, zmizli v dave. Tašku som totiž už mala otvorenú a peňaženka ani puzdro s dokladmi v nej neboli. Po čase som to isté dieťa videla opäť v električke, tento raz s dvomi ženami. Dieťa sa pokúšalo otvoriť tašku jednej cestujúcej, no tá to zbadala a ohradila sa. Vtedy som neopatrne povedala dieťaťu: My sa poznáme, však. To, čo sa na moju hlavu zosypalo z úst dvoch žien tu nemôžem zopakovať.

Prečo to spomínam? Nuž preto, že to dieťa je obeťou vlastných príbuzných, ktorí ho nútia robiť to, čo by asi samo nikdy nerobilo. Často rozmýšľam, čo je s tým dievčatkom. Toto je teda prvý aspekt, ktorý chcem v súvislosti s neštandardným správaním detí spomenúť. Rodina a výchova v nej.

Odborníci v súvislosti s detskou brutalitou, kriminalitou, drogovou závislosťou, uvoľnenou morálkou okrem zanedbávania výchovy v rodine pokladajú internet a televíziu.

Podnetom na napísanie týchto riadkov boli slová zástupcu Slovenskej republiky v európskej komisii pre bezpečný internet (žiaľ, meno sa mi z obrazovky nepodarilo zachytiť). V diskusii vydal pre nás nepotešiteľné svedectvo: Deti lákajú na internet predovšetkým erotické a porno obrázky, násilie a možnosť zoznámiť sa. Známe sú údajne prípady, že mladiství sa cez internet dostali k drogám a stali sa závislými… Prekvapujúce bolo jeho svedectvo o tom, že podľa medzinárodného prieskumu slovenskí rodičia sú spomedzi rodičov zo štátov Európskej únie najmenej uvedomujú nebezpečenstvo plynúce pre ich deti z internetu.

Podobne nebezpečenstvom pre deti predovšetkým počas prázdnin je televízia. Násilie samé negatívne správy už v spravodajských reláciách a skutočnosť, že televízie síce večer zvyčajne rešpektujú zákaz vysielať „hviezdičkové filmy” pred stanoveným časom, no v dopoludňajšom programe ich voľne reprízujú. Aj toto odznelo v spomínanej diskusii. Ide neraz o filmy plné násilia, neviazaného správania sa, horory a pod. a prázdninujúce deti majú možnosť tieto programy sledovať.

Som presvedčená, že rodičia či starí rodičia, ktorí prichádzajú do nášho chrámu výchovu svojich detí či vnúčat nezanedbávajú. Je však potrebné o týchto veciach vedieť pre obozretnosť, pre prísnejšie sledovanie, čo deti robia vo voľnom čase, s kým sa priatelia a čo sledujú na internete. Predchádzať nebezpečenstvám je totiž ľahšie a aj účinnejšie, ako „liečiť” dôsledky nepozornosti, neinformovanosti či podcenenie nebezpečenstva, ako je to v prípade spomínaného neuvedomenia si následkov voľného

prístupu detí k internetu. X. Duchoňová