Blumentál
Na aktuálnu tému

Na piatu nedeľu v Cezročnom období pri svätej omši, ktorú vysielal Slovenský rozhlas, sa

vdp. Jozef Kováčik, hovorca konferencie biskupov Slovenska, dotkol otázok, ktoré boli opäť raz zaujímavým „sústom” pre naše masmédiá. Ide o otázky, priamo sa dotýkajúce Cirkvi, a hoci nie bezprostredne našej miestnej blumentálskej, nemožno o nich mlčať ani na stránkach nášho Blumentálu. O to viac, že reakcie ešte stále prichádzajú aj z masmédií okolitých štátov a metú veriacich. Požiadali sme preto vdp. Kováčika, aby sme podstatnú a veľmi aktuálnu časť jeho kázne mohli publikovať na stránkach nášho časopisu.

Pred niekoľkými dňami rozvírilo verejnú mienku vo svete aj u nás na Slovensku to, čo by som nazval jednoduchým slovným spojením „udalosť odpustenia”. Benedikt XVI., vychádzajúc zo svojej právomoci, sa rozhodol stiahnuť exkomunikáciu voči štyrom biskupom schizmatického spoločenstva sv. Pia X. Boli totiž vysvätení bez súhlasu pápeža, teda protiprávne. Automaticky sa tak vyčlenili zo spoločenstva Katolíckej cirkvi. V decembri po predchádzajúcich ústretových krokoch Svätého Otca, ktorý tomuto spoločenstvu vytvoril všetky podmienky na zmierenie s Cirkvou, podali žiadosť o stiahnutie exkomunikácie. Tento jav priniesol niekoľko zaujímavých reakcií. Tá okamžitá prišla zo strany niektorých židovských starších bratov. Bez dostatočných informácií reagovali na ňu okamžite, roztrpčene a podľa nich kompetentne. A, žiaľ, aj u nás na Slovensku. Stačilo si však otvoriť zopár kníh alebo internetovú stránku, stačilo získať zopár informácií a mnohí by reagovali možno inak. Hovorím „možno”, pretože v mnohých reakciách to bol zámer. A tam, kde je zámer ublížiť, ťažko hovoriť o tom, že je tu úcta k pravde. Celá kauza mi veľmi silno pripomínala očierňovanie pápeža Pia XII. a neslávnu divadelnú hru Zástupca. Tá bola začiatkom toho, čo dnes takmer každý berie ako skutočnosť. Dnes, keď sa povie Pius XII., každý aicky povie: To je ten, čo nepomáhal Židom. Ale koľkí z nás si overia fakty, koľkí z nás sa naozaj pozrú do historických análov a koľkí z nás si uvedomia, že to všetko je jedna celosvetová fikcia, ktorá začala hlúpou divadelnou hrou a bola nesená a vnesená do dejín. Poďme však ku konkrétnym skutočnostiam.

Exkomunikácia sa dotýka spoločenstva s Cirkvou. Dotýka sa v prvom rade otázok viery a skutkov z nich vyplývajúcich. Nie politických alebo historických názorov. Kódex kánonického práva hovorí, že takýto trest je potrebné ukladať s čo najväčšou umiernenosťou a len za najzávažnejšie delikty. Okrem vedomého znesvätenia Eucharistie či prezradenia spovedného tajomstva k nim napríklad patrí aj skutok vysviacky biskupov bez pápežovho súhlasu a mandátu. To znamená, že každý biskup, ktorý by sa rozhodol vysvätiť iných kňazov na biskupov a nemá na to pápežov súhlas a mandát, aicky, odborne sa to nazýva latae sententiae, spadá pod exkomunikáciu. A každý, kto sa nechá vedome takto vysvätiť, aicky spadá pod exkomunikáciu.

Čo je exkomunikácia a aké má dôsledky? Exkomunikovanému sa zakazuje mať akúkoľvek účasť služby na slávení eucharistickej obety alebo na akýchkoľvek iných obradoch kultu, sláviť sviatosti alebo sväteniny a prijímať sviatosti, zastávať akékoľvek cirkevné úrady, vykonávať služby alebo úlohy či robiť úkony riadenia. Teda biskup, ktorý bez pápežského mandátu konsekruje niekoho za biskupa, a rovnako ten, kto od neho konsekráciu prijíma, upadajú do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného rezervovaného Apoštolskej stolici. Toto všetko sú informácie verejne dostupné hocikde na internete. Ten, kto sa zaoberá informáciami, ich bez problémov nájde. Je potom zaujímavé položiť si otázku, prečo novinári dostupné informácie nevyužili. Bránila im v tom povrchnosť? Stres? Istota v tom, že čo napíše jedna známa agentúra, bude a je určite pravdivé a že informácia je úplná? Je to pohodlnosť novinárov aj u nás na Slovensku?

Výroky jedného z biskupov o holokauste jednoznačne odsúdil tak pápež, ako aj samé spoločenstvo. Selektivita v nadpráci niektorých médií s konkrétnym cieľom však urobila opätovne svoje. Ak by sme chceli byť veľmi úprimní, výroky niektorých militantných rabínov na adresu kresťanov nie sú ani zďaleka písané slovníkom šírenia pokoja a vzájomného porozumenia. Napriek tomu sa celosvetová tlač nezamýšľa nad komplotom proti kresťanom. Teda ak povieme „a”, je potrebné povedať aj „b”. A to opäť chýbalo. Pritom však stačilo tak málo: Skôr ako zareagujem bez dostatku informácií, počkať a informácie si zadovážiť, samozrejme v prípade, že sa chcem úprimne usilovať o pokoj a zblíženie. Inak totiž podobné kroky svedčia o pravom opaku. Zaujímavý názor na túto udalosť som našiel aj na blogu pražského kardinála Vlka, ktorý vysvetľuje, že samo stiahnutie exkomunikácie neznamená úplnú jednotu s Cirkvou. Ide len o vytvorenie podmienok, ktoré to umožňujú. Toto schizmatické hnutie totiž vôbec neprijíma závery Druhého vatikánskeho koncilu, neuznáva pontifikát pápeža Jána XXIII., Pavla VI., Jána Pavla I., Jána Pavla II. ani Benedikta XVI. Teda tu nemôže byť ani reči o nejakom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Teraz je potrebné, aby títo biskupi, ktorým pápež vytvoril podmienky na zjednotenie, urobili svoje kroky. Pápež to urobil. Preto je namieste aj kardinálova posledná veta: „V prvotnej Cirkvi bolo schizmatikom, ktorí sa vrátili späť do Cirkvi, uložené verejné pokánie. V prípade lefebvristov som pokánie za škody, ktoré Cirkvi spôsobili, nepočul.”

Ako vidieť, povrchnosť pri informovaní médiami dokáže neraz skresliť realitu. Práve preto je potrebné, aby sme aj pri informovaní zatiahli na hlbinu, aby sme nechodili po povrchu, nevynímajúc kňazov, ktorí si kroky Benedikta XVI. vysvetľujú po svojom, ako návrat pred koncil a ako snahu o zmenu aj v postoji k schizmatickým skupinám. Otvoriť cestu milosrdenstva vytvorením všetkých podmienok na zjednotenie, ešte neznamená, že to robí aj druhá strana. A mylná interpretácia takýchto skutkov môže byť príčinou vyplavenia vlastných problémov. Hoci aj s Duchom, ktorý vanul a usmerňoval koncilových otcov, ako opätovne potvrdil Benedikt XVI. Dôležité je, hovoriť o týchto veciach, pretože sme boli jednostranne celý týždeň „cepovaní” jednou informáciou. A denne. Bola to informácia, ktorá nevznikla náhodou a nie náhodou ju médiá denne ťahali. Médiá veľmi dobre vedia, a vie to aj ten, kto má o to záujem, že aby informácia prenikla do verejnej mienky, treba ju neustále opakovať. Ak to robia minimálne tri dni, verejná mienka začne byť silno infikovaná. A tak sme celý týždeň, deň čo deň boli bičovaní jedinou informáciou. Na prvý pohľad nepodstatnou, na druhej strane však veľmi podstatnou. Svätý Otec sa chystá do Svätej zeme. Mnohým táto cesta nevyhovuje, mnohí si uvedomujú, že s ním budú televízne štáby, médiá celého sveta a že svet môže vo Svätej zemi vidieť aj to, čo za bežných okolností nevidí. Práve preto je pre mnohých dôležité, aby Svätý Otec do Svätej zeme necestoval. Skúsme si to spojiť, tajnička sa veľmi ľahko vypĺňa.

Jozef Kováčik